Najvyšší súd

5 Cdo 420/2013

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu R. J., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. Karin Juhásovou, advokátkou

so sídlom v Košiciach, Húskova 19, proti žalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s.

so sídlom v Košiciach, Garbiarska č. 2, IČO: 31690904, zastúpenej JUDr. Gabrielom

Gulbišom, advokátom so sídlom v Košiciach, Boženy Nemcovej č. 22, o platnosti poistnej

zmluvy, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 37 C 159/2008, o dovolaní žalovanej  

proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27. marca 2013 sp.zn. 11 Co 396/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi trovy dovolacieho konania v sume 67,88 €

k rukám jeho právnej zástupkyne JUDr. Karin Juhásovej, advokátky so sídlom v Košiciach,

Húskova 19, do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 1. júla 2011 č.k. 37C 159/2008-210 určil, že

poistná zmluva UPD-K+ÚRAZ č. X. uzavretá dňa 6. novembra 2002 medzi žalobcom

a žalovanou je platná a poistný vzťah vyplývajúci z tejto poistnej zmluvy naďalej trvá.

Žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 642,72 eur. Vychádzal zo zistenia, že

žalobca so žalovanou uzavreli uvedenú poistnú zmluvu na produkt UDP–K +ÚRAZ

pre prípad smrti a dožitia s koncom poistenia 7. novembra 2012. Z výsledkov vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že žalovaná v konaní nepreukázala existenciu dohody o zmene

poistnej zmluvy, pokiaľ ide o možnosť ukončenia poistenia a nepreukázala ani naplnenie

niektorej zo skutočností spôsobujúcich neplatnosť poistnej zmluvy. Poistná zmluva nebola neplatná pre chyby v písaní a počítaní. Dojednaná výška poistných súm bola jedným

z určujúcich činiteľov, ktoré žalobcu viedli k uzavretiu poistnej zmluvy so žalovanou. Súd

nemal za preukázané, že by poistná zmluva svojím obsahom alebo účelom odporovala

zákonu, alebo ho obchádzala či bola v rozpore s dobrými mravmi. Ani skutočnosť, že zmluva

mohla byť uzatvorená v dôsledku omylu nezakladá povinnosť zmluvných strán zmeniť

zmluvu. Omyl konajúcej strany umožňuje uplatniť námietku relatívnej neplatnosti, pričom nie

každý omyl je dôvodom neplatnosti. Druhá strana by o omyle musela vedieť, alebo ho

vyvolala. Omylu sa však nemôže dovolávať ten, kto ho sám spôsobil. Nebol preukázaný

žiaden dôvod zániku poistenia v zmysle Občianskeho zákonníka a ani Všeobecných poistných

podmienok. Nebol preukázaný ani zánik povinnosti plniť z dôvodu nemožnosti plnenia

v zmysle § 575 Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1

O.s.p.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 13. júna 2013 sp.zn. 3 Co 63/2012 na odvolanie

žalovanej potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny (§ 219 ods. 2

O.s.p.), žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Zhodne so súdom prvého stupňa

považoval za neopodstatnenú námietku žalovanej, že došlo k zániku poistenia podľa § 575

Občianskeho zákonníka z dôvodu následnej nemožnosti plnenia spôsobenej zmenou právneho

predpisu (zákon č. 92/2002 Z.z. o poisťovníctve v znení neskorších predpisov) po uzatvorení

zmluvy a stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že z tohto dôvodu k zániku poistenia

v danom prípade nedošlo. Plnenie nie je nemožné, ak ho možno uskutočniť aj za sťažených

podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po dojednanom čase. Žalovanou v tomto smere

tvrdené skutočnosti sú subjektívnymi dôvodmi na jej strane a nepredstavujú objektívnu

(všeobecnú) nemožnosť plnenia nezávislú na osobe dlžníka ani na jeho vôli, ktorá by bola

právnym dôvodom zániku dlžníkovej povinnosti svoj záväzok splniť. O trovách odvolacieho

konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj

,,dovolateľka,,). Namietala, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť pred

súdom konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že súdy

opomenuli v rámci vykonávania dôkazov správny procesný postup podľa § 129 O.s.p.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd v odvolacom konaní

posúdil vec aj podľa § 797 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda z pohľadu zákonných ustanovení, ktoré neboli predmetom právnych úvah pred súdom prvého stupňa. Ďalej

namietala, že konanie je postihnuté inou vadou (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci preto, že súdy nižších stupňov opomenuli svoju

povinnosť podľa § 118 ods. 2 O.s.p., ako aj, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil  

(§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Dovolateľka tiež namietala, že súdy nevykonali podstatné

dôkazy ňou navrhnuté a odvolací súd nepripustil dovolanie v otázkach zásadného právneho

významu, ktoré žalovaná predostrela vo svojom odvolaní. Z uvedených dôvodov žiadala, aby

dovolací súd rozsudky oboch súdov nižších stupňov zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie alternatívne aby žalobu v celom rozsahu zamietol. Navrhla, aby dovolací

súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

Žalobca sa k dovolaniu žalovanej vyjadril a uviedol, že sa plne stotožňuje so závermi

odvolacieho súdu. Dovolacie dôvody žalovanej nie sú žiadnymi novými skutočnosťami

a dôvodmi, pre ktoré by dovolanie malo byť prípustné. Bol toho názoru, že vo veci je daný

naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko dňom 7. novembra 2010 nastala

poistná udalosť a vznikol mu nárok na vyplatenie poistnej sumy z titulu poistnej zmluvy,

ktorej platnosti sa v konaní dovoláva. Vzhľadom k tomu, že nie sú dané dôvody dovolania ani

vady konania namietané žalovanou, navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol a priznal

mu náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v sume 135,76 Eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 13. júna 2013 sp.zn. 3 Co 63/2012,

podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta

druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či

tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním  

(§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že podané dovolanie smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolaním je v danom prípade napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu.

Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je

prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Prípustnosť dovolania žalovanej z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1

O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)

a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku

uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,  

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. v znení účinnom

do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O.s.p.“); dovolací súd preto so zreteľom na § 242

ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich. Podľa § 237 O.s.p.

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku i uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Žalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení

nemožno vyvodiť.

Žalovaná namietala, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv

účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať

sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote

urobiť procesný úkon a pod). V prejednávanej veci z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovanej

bolo niektoré z týchto práv odňaté.

Dovolateľka výslovne tvrdila, že k odňatiu jej možnosti konať pred súdom došlo

v dôsledku nesprávneho postupu súdov nižšieho stupňa v rámci dokazovania listinami tým,  

že nerešpektovali správny procesný postup upravený ustanovením § 129 ods.1 O.s.p.  

V zmysle § 129 ods.1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo

samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí,  

ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.

Podľa citovaného ustanovenia sa dôkaz listinou v rámci pojednávania vykoná tak,  

že predseda senátu buď listinu prečíta alebo oznámi účastníkom konania jej obsah. Spôsob

vykonania dôkazu musí byť zaznamenaný v zápisnici o pojednávaní. Zmyslom správneho

spôsobu vykonania dôkazu listinou je dať účastníkom možnosť, aby sa vyjadrili k jej obsahu,

prípadne vzniesli námietky voči nej. Účastníci tak v súlade so zásadou kontradiktórnosti

konania a zásadou,,rovnosti zbraní,, majú právo sa vyjadriť k jednotlivým vykonaným

dôkazom (§ 123 O.s.p.).

Z obsahu spisového materiálu dovolací súd zistil, že vo veci prebehlo niekoľko

pojednávaní, na ktorých súd vykonal dokazovanie oboznámením účastníkov s obsahom spisu

ako aj s obsahom listinných dôkazov špecifikovaných podľa názvu a číslom listu spisu

v súlade s procesným postupom ustanovenia § 129 ods. 1 O.s.p. Účastníkom konania bol

následne daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom. Preto tvrdenia žalovanej, že súdy nepostupovali procesne správne pri vykonávaní listinných dôkazov, sú nedôvodné

a nezodpovedajú obsahu spisu.

Žalovaná ďalej v dovolaní namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo založené

na posúdení ustanovení § 797 a nasl. OZ, ktoré neboli predmetom právnych úvah pred

prvostupňovým súdom bez toho, aby odvolací súd postupoval podľa § 213 ods.2 O.s.p. Inými

slovami dovolateľka namietala tzv.,,prekvapivosť,, súdneho rozhodnutia odvolacieho súdu.

V zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je

pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

Odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp.

nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry najvyššieho súdu ( pozri rozhodnutia pod sp.zn.

7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011) nastane vtedy, ak odvolací súd svoje

rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, pričom

účastníkovi bolo odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru

na inštančne vyššom súde. V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný)

právny záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp.

nevyhodnotil a účastník v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné

nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.

Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa a odkázal na jeho odôvodnenie v zmysle

§ 219 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia vychádzal

zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, pričom za právne významné považoval

rovnaké skutkové okolnosti ako súd prvého stupňa, ku ktorým mali účastníci možnosť sa

vyjadriť. Na vec pritom aplikoval tie isté ustanovenia Občianskeho zákonníka ako súd prvého

stupňa (pričom medzi nimi neboli ustanovenia § 797 a nasl. OZ ) a svoje rozhodnutie

nezaložil na iných právnych dôvodoch než súd prvého stupňa. V prejednávanej veci teda

jednoznačne nešlo o prípad odlišného právneho názoru odvolacieho súdu, preto bola

dovolacia námietka žalovanej nedôvodná.

Žalovaná tiež namietala vady súvisiace s dokazovaním. Dokazovanie je časť

občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné

na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým

spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom

konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď

§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať

za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho

rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej

skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal

iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 125/1999).  

Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaná namietala aj postup odvolacieho súdu, ktorý

nevyhovel jej návrhu na pripustenie dovolania v otázkach zásadného právneho významu,

ktoré nastolila. K uvedenej námietke dovolací súd uvádza, že oprávnenie založiť prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému by inak dovolanie nebolo prípustné, zveruje

ustanovenie § 238 ods. 3   O.s.p. odvolaciemu súdu. Táto možnosť pripustenia dovolania je

vyhradená len pre riešenie otázok zásadného právneho významu. Posúdiť, či vo veci ide

o riešenie takejto otázky (právnej otázky), prislúcha výlučne odvolaciemu súdu. Dôvod

uvedeného záveru vyplýva z toho, že právne posúdenie veci patrí súdu, nie účastníkom

konania. Ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania

nevysloví, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či inak ide o vec zásadného právneho

významu (porovnaj tiež R 38/1993, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. 2 Cdo 16/2001, sp.zn. 3 Cdo 215/2007, sp.zn. 3 Cdo 254/2007, sp.zn. 3 Cdo 225/2009,

sp.zn. 3 Cdo 20/2011).  

Pokiaľ dovolateľka namieta, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej

vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., spočívajúcej v porušení postupu vyplývajúceho

z § 118 ods. 2 O.s.p., dovolací súd uvádza, že tzv. iná (než v § 237 O.s.p. vymenovaná)

procesná vada konania je relevantný dovolací dôvod, ktorý však možno uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad v preskúmavanej veci nešlo); sama procesná

vada konania uvedená v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. prípustnosť dovolania nezakladá.

Žalovaná v dovolaní vyslovila aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím

súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej  

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva  

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho

nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade

opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo o sebe

ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p.

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili

(ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch

nižšieho stupňa nebola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/

O.s.p a keďže prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu priznal náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 67,88 € pozostávajúcu z vyjadrenia k dovolaniu v sume 60,07€

( podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení

neskorších predpisov) a režijného paušálu v sume 7,81€ (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky). Za úkon

ďalšej porady s klientom dovolací súd náhradu trov nepriznal, pretože právna zástupkyňa

zastupovala žalobcu aj v základnom konaní a navyše poradu s klientom nepreukázala.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. apríla 2015

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová