5 Cdo 412/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Stredoslovenská energetika a.s., so sídlom v Žiline, Pri Rajčianke 859/4, IČO: 36 403 008, zastúpeného Mgr. Pavlom Karmanom, advokátom v Žiline, Veľká okružná 26/A, proti odporcovi L. B.,

bývajúcemu v Ž., o zaplatenie 611,36 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žilina, pod sp.zn. 6 Ro 313/2011, o dovolaní

navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 27. augusta 2012, sp.zn.

9 Co 291/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Odporcovi   nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina uznesením z 30. mája 2012 č.k. 6 Ro 313/2011-27 potvrdil

platobný rozkaz Okresného súdu Žilina z 30. novembra 2011 č.k. 6 Ro 313/2011-15

v napadnutej časti výroku o trovách konania. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Uviedol, že súd vyhovel návrhu navrhovateľa vydaním platobného rozkazu č.k.

6 Ro 313/2011-115 zo dňa 30. novembra 2011, na základe ktorého zaviazal odporcu

na zaplatenie sumy 611,36 € s 10 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 134 €

od 17. februára 2009 až do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 397,70 €

od 16. júna 2009 až do zaplatenia, s 9 %% úrokom z omeškania ročne zo sumy 28,21 €

od 9. júla 2009 až do zaplatenia a trov konania vo výške 149,90 € (36,50 € súdny poplatok +

113,40 € trov právneho zastúpenia). Na odvolanie navrhovateľa proti výroku o náhrade trov

konania dospel ako súd odvolací s poukazom na § 174 ods. 2 veta druhá O.s.p., k záveru, že o trovách konania bolo správne rozhodnuté. Mal za to, že navrhovateľovi v zmysle § 142

ods. 1 O.s. p. patrí náhrada trov konania. Pokiaľ navrhovateľ namietal výšku trov konania,

súd konštatoval, že hodnota sporu, t.j. základ pre výpočet tarifnej odmeny právneho zástupcu navrhovateľa, z ktorej súd vychádzal pri určení odmeny právneho zastúpenia predstavovala

v čase začatia konania, t.j. v čase podania návrhu na súd sumu 611,36 €, preto navrhovateľovi

nemohol priznať odmenu z hodnoty 1.225,91 €, resp. 919,91 €, tak ako ju pri výpočte odmeny

uvádzal navrhovateľ. Súd taktiež postupoval správne, keď navrhovateľovi nepriznal náhradu

trov konania za druhý uplatnený úkon právnej služby – spísanie uznania záväzku a dohody

o splátkach zo dňa 6. septembra 2010. Uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa

vychádza skutočnosti, že procesným okamihom, od ktorého možno hovoriť o trovách

konania,   je začatie súdneho konania. Dovtedy sa nejedná o trovy konania, aj keď sú tieto

trovy navonok úzko spojené so súdnym konaním (napr. predžalobné písomné upomienky,

predžalobné rokovania alebo pokusy o mimosúdne riešenie sporu). Tieto náklady treba

považovať len za náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3

Občianskeho zákonníka a je potrebné ich i takto uplatniť, t.j. v rozsahu príslušenstva

pohľadávky. K trovám konania patria len trovy, ktoré sú vynaložené v súvislosti s konaním

na súde, konanie na súde začalo dňom, kedy súdu došiel návrh na začatie konania vo veci

samej, t.j. dňom 3. novembra 2011 (§ 82 ods. 1 O. s.p.).

Krajský súd v Žiline uznesením z 27. augusta 2012 sp.zn. 9 Co 291/2012 odvolanie

navrhovateľa proti uzneseniu okresného súdu odmietol. Účastníkom náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. Uviedol, že podľa § 202 ods. 3 písm. m/ O.s.p. odvolanie nie je prípustné

proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o odvolaní proti výroku o trovách v platobnom rozkaze,

európskom platobnom rozkaze, rozkaze na plnenie, zmenkovom platobnom rozkaze

a šekovom platobnom rozkaze. Navrhovateľ podal odvolanie proti uzneseniu, proti ktorému

odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. m) O.s.p.), a preto odvolací súd odvolanie

podľa § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odmietol.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, ktorý ho, rovnako ako

aj uznesenie súdu prvého stupňa, žiadal zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Mal za to, že

predmetný uznesením mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a preto je daný dovolací

dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s.p. Uviedol, že s poukazom na § 374 ods. 4 O.s.p. mal súd

prvého stupňa, pokiaľ išlo o podané odvolanie proti trovám konania, alebo vyhovieť

odvolaniu, alebo predložiť vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Vzhľadom na skutočnosť,

že súd prvého stupňa tak nepostupoval, podal navrhovateľ odvolanie na krajský súd, ktorý

však odvolanie odmietol. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu podľa názoru

dovolateľa   vyplýva: „že tento pravdepodobne poukazoval na skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o opravnom prostriedku je rozhodnutím opravného súdu a nie je možno

v ďalšom procesnom postupe napádať ho ako prvostupňové rozhodnutie“. Mal zo to, že

v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. takéto uznesenie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa,

proti ktorému je prípustné odvolanie. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn.   6 Cdo 44/2011,   podľa ktorého vadou v zmysle § 237

písm. f) O.s.p. je aj taký postup súdu v konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť

pred ním konať, teda uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť

nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádzala, ale aj samotným rozhodnutím. Podľa

toho istého rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z príslušných ustanovení

vyplýva, že proti rozhodnutiu súdneho úradníka je vždy prípustné odvolanie. Ak bolo

odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou dochádza priamo na základe zákona,

čo znamená bez nutnosti akejkoľvek inqerencie súdu k zrušeniu takéhoto rozhodnutia

súdneho úradníka, pričom sa vec teda dostáva   do štádia, v akom bola pred vydaním tohto

rozhodnutia. Ak sa vec dostala do štádia, v akom bola pred vydaním napadnutého rozhodnutia

(a teda nastáva situácia ako keby rozhodnutie v napadnutej časti   nebolo nikdy vydané),

nemôže byť následne rozhodnutie sudcu chápané ako rozhodnutie opravného súdu, ale

jednoznačne musí byť chápané ako rozhodnutie prvostupňového súdu, proti ktorému je

prípustný opravný prostriedok uvedený   v O.s.p. Namietal i nesprávne právne posúdenie

súdov, pokiaľ išlo o priznanie výšky trov v konaní.

Odporca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,

je nepochybné, že prípustnosť dovolania z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.

Prípustnosť dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by

v   konaní,   v   ktorom   bolo   vydané,   došlo   k   niektorej   z   procesných   vád   taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237  

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Dovolateľ zastával názor, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Podľa dovolacieho súdu ale navrhovateľ vytýka uvedenú vadu neopodstatnene,

pretože odvolací súd mu svojím postupom neznemožnil realizáciu jeho procesných práv

priznaných mu zákonom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní upravenom v O.s.p.

efektívne garantuje iba vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

môže občianskoprávny súd konať a rozhodnúť o veci samej Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom vrátane opravných konaní. K procesným podmienkam

v odvolacom občianskoprávnom konaní patrí aj to, že sa odvolanie nepodáva proti

rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o riadnom opravnom prostriedku.

Podľa čl. 142 ods. 2 druhej a tretej vety Ústavy Slovenskej republiky zákon ustanoví,

kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom; proti rozhodnutiu

zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje

vždy sudca.

Ústava v uvedenom článku určuje, že proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného

sudcom je vždy prípustný opravný prostriedok; z tohto pravidla neumožňuje nijakú výnimku. O opravnom prostriedku vždy musí rozhodnúť sudca; ani v tomto prípade základný zákon

výnimku neumožňuje.

Podľa § 374 ods. 4 O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka je vždy prípustné

odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný

čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu

prvého stupňa, ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu

súdneho úradníka, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, rozhodnutie sa podaním

odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. V takomto prípade dochádza priamo na základe

zákona (ex lege), čo znamená bez nutnosti akejkoľvek ingerencie (rozhodnutia) súdu,

k zrušeniu takéhoto rozhodnutia súdneho úradníka; vec sa teda dostáva do štádia, v akom bola

pred vydaním tohto rozhodnutia. Takýto záver uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 9. novembra 2011, sp.zn. 6 Cdo 44/2001 na ktorý poukazuje dovolateľ je

správny, avšak dovolateľ opomenul pri jeho citovaní uviesť, že sa vzťahoval na uznesenie

súdu prvého stupňa, vydané súdnym úradníkom, voči ktorému nie je prípustné odvolanie

(v danej veci proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o podaní podľa § 43 ods. 1 O.s.p., proti

ktorému odvolanie v zmysle § 202 ods. 3 písm. l/ O.s.p. prípustné nie je).

V súdenej veci, však v súlade s § 174, ods. 2 O.s.p. rozhodoval súd prvého stupňa

o odvolaní proti trovám konania v platobnom rozkaze, ktorý samostatne, nakoľko proti nemu

navrhovateľ nepodal odpor, nadobudol právoplatnosť.

Podľa § 174 ods. 2 O.s.p. opravným prostriedkom len proti výroku o trovách konania

v rozkazom konaní   je odvolanie, o ktorom bez pojednávania rozhodne súd, ktorý vydal

platobný rozkaz. Z toho vyplýva, že odvolanie v tomto prípade má síce odkladný účinok

(odkladá sa právoplatnosť výroku o náhrade trov konania), ale nenastáva devolutívny účinok odvolania, ktorý v iných prípadoch znamená, že príslušnosť rozhodnúť o odvolaní prechádza

na funkčne vyšší súd. Zámerom takejto procesnej úpravy bolo zjednodušenie a zrýchlenie

(zefektívnenie) rozkazného konania, v ktorom sa uplatňujú výlučne peňažné pohľadávky,

ktoré vyplývajú zo skutočností uvedených navrhovateľom (§ 172 ods. 1 O.s.p.), a kde aj

rozhodovanie o náhrade trov konania je podstatne jednoduchšie, ako je to v iných sporových

konaniach. O tomto odvolaní bol teda podľa § 174 ods. 2 O.s.p. oprávnený a povinný

rozhodnúť ako funkčne príslušný okresný súd. Jeho rozhodnutie o tomto opravnom

prostriedku je podľa platnej procesnej úpravy rozhodnutím opravného súdu. Potvrdzuje to

predovšetkým označenie tohto opravného prostriedku ako odvolania. O jednom a tom istom

odvolaní nemožno rozhodovať dvakrát a to ani prostredníctvom pripustenia riadneho

opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorý sa už rozhodlo o odvolaní (pozri Nález

ÚS SR zo 7. februára 2001 sp.zn. II. ÚS 811/00).

V zmysle § 202 ods. 3 písm. m/ O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu,

ktorým sa rozhodlo o odvolaní proti výroku o trovách v platobnom rozkaze, európskom

platobnom rozkaze, rozkaze na plnenie, zmenkovom platobnom rozkaze a šekovom

platobnom rozkaze. Odvolací súd preto správne s poukazom na hore uvedené ustanovenie

O.s.p. odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol o odvolaní proti trovám konania ako funkčne príslušný súd, odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Navrhovateľ odôvodnil dovolanie aj tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné

(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol.

V dovolacom konaní navrhovateľ nebol úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo odporcovi (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1

O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu úspešnému účastníkovi náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, lebo nepodal návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. septembra 2014

  JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová