5 Cdo 410/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne LEHOR spol. s r.o.,
so sídlom v Bratislave, Lietavská 16, IČO: 35 754 524, zastúpenej advokátskou kanceláriou
4E LEGAL, s.r.o., so sídlom v Žiline, Pernikárska 1, IČO: 36 866 351, proti žalovaným
1/ Z. G., bývajúcej v B., 2/ M. B., bývajúcej v B., obe zastúpené advokátskou kanceláriou
LEGAL GROUP, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Námestie Martina Benku 15, IČO:
47 237 589, 3/ Ing. E. H., bývajúcemu v M., 4/ T. H., bývajúcemu v J., o zriadenie vecného
bremena, vedenej na Okresnom súde G. pod sp.zn. 8C 144/2011, o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. januára 2013 sp.zn. 23Co 310/2011, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 28. januára 2013 sp.zn. 23Co 310/2011
z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd G. rozsudkom z 23.augusta 2011, č.k. 8C 144/2011-108
na pozemku parc. č. 877/22, parcela registra,,E“ orná pôda o výmere 6685m², zapísaný
na LV č.X., obec G., okres G., katastrálne územie G. zriadil vecné bremeno: právo uloženia,
užívania, vykonávania opráv, úprav a revízií inžinierskych sietí (vodovod, plynovod,
kanalizácia, elektrina) a povinnosť strpieť obmedzenia v ochrannom pásme 1,5 m od
vonkajších vedení podľa § 19 zák.č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch
a verejných kanalizáciách vedúcich cez tento pozemok v prospech vlastníka týchto
inžinierskych sietí, právo uloženia, užívania, vykonávania opráv, úprav a revízií inžinierskych
sietí (vodovod, plynovod, kanalizácia, elektrina) a povinnosť strpieť obmedzenia
v ochrannom pásme 1,5 m od vonkajších vedení podľa § 19 zák. č. 442/2002 Z.z. o verejných
vodovodoch a verejných kanalizáciách vedúcich cez tento pozemok v prospech vlastníka
stavby bez súpisného čísla, druh stavby: 21, popis stavby: priemyselný areál - Admin. -
výrobný kom, na parcele č. 5296/15 (parcela registra „C", druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1500 m²) zapísaná na LV č. X. vedenom Katastrálnym úradom
v Trnave, Správa katastra G., k.ú. G..
Žalobkyňu zaviazal uhradiť v prospech žalovaných 1/ až 4/ finančnú náhradu
za zriadenie vecného bremena v prospech vlastníka inžinierskych sietí, ako aj v prospech
vlastníka stavby bez súpisného čísla, druh stavby: 21, popis stavby: priemyselný areál-
Admin. výrobný kom, na parcele č. 5296/15 (parcela registra: „C“, druh pozemku: zastavané
plochy a nádvoria o výmere 1 500 m2) zapísaná na liste vlastníctva č. X. vedenom
Katastrálnym úradom v Trnave, Správa katastra G., katastrálne územie G., každému sumu
738 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému 4/ uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi trovy konania v sume 385,23 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaným
1/, 2/, 3/ náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodol tak s odôvodnením, že žalobkyňa má právo sa pripojiť na najbližší verejný
vodovod, verejný plynovod a elektrický rozvod, ktoré sa nachádzajú na susedných
pozemkoch, pričom trasy kadiaľ má dôjsť k napojeniu už existujúcich inžinierskych sietí
určili vo svojich rozhodnutiach orgány, ktoré ich spravujú. Stavba inžinierskych sietí bola
zrealizovaná na cudzom pozemku, a preto súd na vec aplikoval ustanovenie § 135c ods. 3
Občianskeho zákonníka. Súčasne na vec analogicky (§ 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
aplikoval ustanovenie § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že zriadenie
vecného bremena nebude obmedzovať vlastnícke práva žalovaných ale pozemky zhodnotí,
preto rozhodol tak, že vecné bremeno zriadil v súlade so žalobným návrhom. Pri určení výšky
náhrady za zriadenie vecného bremena vychádzal zo znaleckého posudku č. 17/2009
RNDr. F. B., predloženého žalobkyňou. Zdôraznil, že suma náhrady, ktorú žalobkyňa zaplatí
za zriadenie vecného bremena, je niekoľkonásobne vyššia ako bola určená týmto znaleckým
posudkom. Žalovaný 1/, 2/, 3/ s výškou tejto náhrady súhlasili. Žalovaný 4/ požadoval
podstatne vyššiu sumu, ktorej výšku však žiadnym spôsobom nešpecifikoval a ani nenavrhol
žiadny dôkaz, o ktorý by oprel svoj návrh. Keďže žiaden z účastníkov nenavrhoval ďalšie
dokazovanie, súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu a vykonaných dôkazov. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnej žalobkyni náhradu trov konania
proti žalovanému 4/, ktorý v konaní nebol úspešný a ktorý svojím správaním celý súdny spor
zapríčinil.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 28. januára 2013 sp.zn. 23Co 310/2011 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol, žalovaným 1/, 2/, 3/ právo
na náhradu trov konania nepriznal a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 4/
náhradu trov konania z titulu trov právneho zastúpenia v sume 402 € a z titulu iných trov
163,78 € na účet právneho zástupcu žalovaného 4/ do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku. Odvolací súd uviedol, že na usporiadanie pomerov medzi vlastníkom pozemku
a vlastníkom stavby je potrebné aplikovať ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka.
Výlučnú aktívnu legitimáciu pre podanie návrhu na vysporiadanie týchto pomerov v zmysle
citovaného ustanovenia má však len vlastník pozemku. Stavebníkovi táto legitimácia
neprislúcha ani v prípade, ak by sa chcel domôcť vyrovnania vzájomných vzťahov podľa
odseku 3 tohto ustanovenia. Pokiaľ teda žalobkyňa odôvodnila svoju žalobu ustanovením
§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, nemá k tomu aktívnu vecnú legitimáciu. Keďže
žalobkyňa žiadala súd o zriadenie vecného bremena, mal sa súd prvého stupňa zaoberať len
existenciou zákonných podmienok pre zriadenie vecného bremena. V zmysle ustanovenia
§ 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka je možné zriadiť len vecné bremeno cesty, vecné
bremeno s iným obsahom nie je možné zriadiť, a to ani za použitia analógie. Je tomu tak
preto, že rozhodnutie o zriadení vecného bremena je rozhodnutím konštitutívnym a pred jeho
vydaním tu nie je hmotno-právny vzťah medzi účastníkmi, ktorý by bolo možné posúdiť
analogicky. Súčasne takéto rozhodnutie zasahuje do hmotnoprávnej sféry účastníkov konania
tak, že zakladá, mení alebo ruší subjektívne práva a povinnosti účastníkov, pričom k takémuto
zásahu môže dôjsť len na základe výslovného ustanovenia zákona. Z týchto dôvodov
nepovažoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, a preto ho v zmysle § 220
O.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému 4/ priznal náhradu trov
prvostupňového i odvolacieho konania, ostatným žalovaným náhradu trov konania nepriznal,
pretože si ju neuplatnili.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním žalobkyňa (ďalej aj
,,dovolateľka“). Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p., ako
dovolací dôvod uviedla § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.
(účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Odňatie možnosti konať
videla dovolateľka v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorého
odôvodnenie nepovažovala za postačujúce. Odvolací súd sa podľa jej názoru nevyjadril k jej argumentom a nezdôvodnil svoj právny názor o absencii aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne a ani k nemožnosti aplikácie ustanovenia § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka
a § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci. Dovolateľka vytýkala
odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie otázky jej aktívnej legitimácie v konaní
o návrhu podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že práve citované ustanovenie
je jednou z možností zabránenia prílišnej tvrdosti odsekov 1, 2 tohto ustanovenia a môže sa
ho dovolávať aj vlastník stavby. Z tohto ustanovenia pritom vyplýva viacero možností
riešenia vzniknutej situácie, najmä však možnosť zriadenia vecného bremena za náhradu.
Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, v ktorých tento súd
zaujal názor, že žalobu v zmysle § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka môže podať aj
vlastník stavby. Žalobkyňa tak v dôsledku postoja žalovaného 4/ nemôže užívať nielen
inžinierske siete, ale celú stavbu priemyselného areálu, ktorá má byť na ne napojená, čím
dochádza k porušovaniu jej práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky. Za nesprávny považovala aj názor odvolacieho súdu o nemožnosti aplikácie
ustanovenia § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka a to z hľadiska posúdenia obsahu vecného
bremena zriadeného podľa tohto ustanovenia, pretože ňou navrhovaný rozsah zriadenia
vecného bremena je svojím obsahom súčasťou širšieho vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez priľahlý pozemok, ktoré je možné v prejednávanom prípade aplikovať
priamo bez použitia analógie. Žalobkyňa je totiž súčasne aj vlastníkom stavby nachádzajúcej
sa na pozemku, ku ktorému je priľahlý pozemok žalovaných, pričom prístup k predmetnej
stavbe nemožno zabezpečiť inak ako zriadením vecného bremena. Právo cesty (§ 151o ods. 3
Občianskeho zákonník) je potrebné vykladať nielen ako právo na prechod peši alebo použitím
dopravných prostriedkov cez priľahlý pozemok, ale aj ako právo na prechod
automatizovaným spôsobom napr. v podobe prechodu vody, plynu a elektriny cez priľahlý
pozemok prostredníctvom inžinierskych sietí, za účelom zabezpečenia užívania stavby
nachádzajúcej sa na priľahlom pozemku. Z týchto dôvodov navrhla, aby dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že potvrdí prvostupňový rozsudok alternatívne, aby
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Žalovaný 1/ až 3/ sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrili.
Žalovaný 4/ k podanému dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
správne na rozdiel od právnej argumentácie žalobkyne. Napadnutý rozsudok bol odôvodnený riadne a dostatočne, preto nie je daný ani dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ani
podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1.januárom 2015, pretože dovolanie bolo podané pred týmto dátumom)] po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., proti rozsudku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že je
potrebné ho zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky aj
otázkou, či konanie nie je postihnuté vadami podľa § 237 O.s.p. (a/ rozhodlo sa vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát ). Dovolateľka vo svojom dovolaní nenamietala vady konania podľa § 237 písm. a/ až e/
a g/ O.s.p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Dovolateľka výslovne namietala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá
mala spočívať v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať)
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu
dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania
svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3,
§ 131, § 211, § 215 O.s.p.).
Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo
3. decembra 2015 Stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia
namietaná dovolateľkou považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods.2 písm. b/
O.s.p. Len vo výnimočných prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať
vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným
prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou,
intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne,
a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti
Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009).
Vzhľadom na procesnú prípustnosť podaného dovolania v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.,
dovolací súd preskúmal obsah spisu a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu, nezistil však žiadne porušenie procesných predpisov zo strany odvolacieho súdu, ktoré
by zakladalo tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a ani vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu
predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (obsahuje
1/ opis skutkového stavu, 2/ priebeh konania, 3/ stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, 4/ výsledky vykonaného dokazovania a 5 /citáciu právnych predpisov aplikovaných
na prejednávaný prípad). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôvodnil svoj
právny názor o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne na podanie žaloby podľa
§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka (viď posledný odsek str. 6 napadnutého rozhodnutia)
a vysvetlil aj nemožnosť aplikácie ustanovenia § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka
v prejednávanej veci (viď druhý odsek str. 7 napadnutého rozhodnutia). Argumentácia
dovolateľky v tomto smere teda nebola dôvodná.
Dovolací súd následne pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu § 241 ods.2 písm. c/ O.s.p. uplatneného
žalobkyňou.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolacia argumentácia žalobkyne o nesprávnosti právneho posúdenia veci odvolacím
súdom bola založená na jej právnom názore, že 1/ aktívnu legitimáciu v spore o zriadenie
vecného bremena podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka má aj stavebník,
2/ ustanovenie § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka je priamo aplikovateľné v prejednávanej
veci, pretože vecné bremeno spočívajúce v práve cesty podľa tohto ustanovenia zahŕňa aj
právo prechodu inžinierskych sietí potrebných pre užívanie priľahlého pozemku.
Ad 1/ Podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka ak niekto zriadi stavbu na cudzom
pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu
treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (,,ďalej len vlastník stavby“). Podľa § 135c
ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za
náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. Podľa
§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom
pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je
nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.
Ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka sa vzťahuje výlučne na usporiadanie
vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom tzv. neoprávnenej stavby na cudzom
pozemku. Za neoprávnenú stavbu v zmysle citovaného ustanovenia sa považuje taká stavba,
ktorú stavebník zriadi na cudzom pozemku bez toho, aby k tomu mal občianskoprávny titul
umožňujúci mu zriadiť stavbu na cudzom pozemku (rozsudok najvyššieho súdu z 23. apríla
2014 sp.zn. 6 MCdo 44/2012). To znamená, že pre označenie stavby ako,,neoprávnenej,, nie
je rozhodujúce, či bola postavená na základe stavebného povolenia a v súlade sním, ale len to,
či stavebník (ne)mal hmotnoprávny titul na pozemku stavať. Pokiaľ teda stavebník nemá
žiadne právo k cudziemu pozemku, ide z jeho strany o neoprávnený zásah do vlastníckeho
práva k pozemku, ktorý je potrebné riešiť spôsobom určeným ustanovením § 135c
Občianskeho zákonníka a usporiadať tak pomery medzi dvoma vzájomne si konkurujúcimi
vlastníckymi právami.
Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyňa nemala žiadny občianskoprávny titul
na realizáciu inžinierskych sietí na pozemku žalovaných. Pokiaľ sa žalobkyňa v tejto
súvislosti odvolávala na stavebné povolenie a územné rozhodnutie správnych orgánov, táto skutočnosť je, ako už bolo vyššie vysvetlené, bezpredmetná vo vzťahu k posúdeniu stavby
ako neoprávnenej avšak bude dôležitá pre posúdenie jej dobromyseľnosti a okolností vzniku
neoprávnenej stavby, ktoré aspekty sa prejavia v spôsobe vysporiadania pomerov medzi ňou
a žalovanými.
Spor medzi účastníkmi konania teda odvolací súd správne podradil pod ustanovenie
§ 135c Občianskeho zákonníka. Zákonodarca v tomto ustanovení preferuje ako prvý do úvahy
prichádzajúci spôsob riešenia vzniknutej situácie odstránenie neoprávnenej stavby (odsek 1)
na návrh vlastníka pozemku. Ide o zohľadnenie prvku protiprávnosti v konaní stavebníka,
ktorý staval na cudzom pozemku a neoprávnene tak zasiahol do práva vlastníka pozemku.
Zo znenia tohto odseku (,,na návrh vlastníka“ a tiež,,na náklady vlastníka stavby“) je celkom
zrejmé, že aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o odstránenie stavby má výlučne vlastník
pozemku, čo napokon vyplýva aj z logiky veci (je len ťažko predstaviteľné, že samotný
stavebník by mal záujem na odstránení stavby). Na tento odsek nadväzuje odsek 2 citovaného
ustanovenia, ktorý prichádza do úvahy až potom, ako súd dospeje k záveru, že vlastníkom
pozemku navrhované riešenie v podobe odstránenia stavby nie je účelné. Prikázanie
vlastníctva stavby v prospech vlastníka pozemku je teda druhou možnou alternatívou, ktorú
súd musí vždy posúdiť pri rozhodovaní o usporiadaní pomerov podľa § 135c Občianskeho
zákonníka. Podmienkou pre takýto spôsob vysporiadania však je súhlas vlastníka pozemku s prikázaním stavby do jeho vlastníctva, keďže nikomu nemožno vlastnícke právo vnútiť proti
jeho vôli. Aktívnu legitimáciu na podanie žaloby v tomto prípade má opäť výlučne vlastník
pozemku.
Nasleduje odsek 3 citovaného ustanovenia ako tretia možnosť usporiadania vzťahov
medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby, v ktorom zákonodarca dáva súdu možnosť
usporiadať pomery medzi nimi aj inak, ako podľa odseku 1, 2, za predpokladu, že nie sú
splnené podmienky pre aplikáciu týchto odsekov. Znenie odseku 3 neurčuje, ktorý
z vlastníkov môže takýto návrh podať a dovolací súd zastáva názor, že žalobu podľa tohto
odseku môže podať aj vlastník stavby. Pri výklade tohto odseku je totiž potrebné mať
na zreteli, že tu dochádza ku stretu dvoch rovnocenných vlastníckych práv s rovnakým
zákonným obsahom. Ústavný súd Slovenskej republiky viac krát zdôraznil, že konflikt
vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady ich
spravodlivej rovnováhy (napr. PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné
práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo
slobody (IV. ÚS 256/07). Právny štát nemôže byť postavený na princípe ochrany poskytnutej
výlučne jednému vlastníckemu právu, ak druhému ostáva len právna neistota bez možnosti
realizácie obsahu vlastníctva. Preto aj stret vlastníckych práv, vlastníka pozemku a vlastníka
stavby, musia súdy rozhodovať s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu tak, aby pokiaľ to
je možné zostalo zachované každé z nich v čo najväčšej možnej miere a v prípade, že to nie je
možné, treba dať prednosť tomu z nich, ktoré sa za daných skutkových okolností javí ako
spravodlivejšie. Vo svetle týchto princípov je potom potrebné vykladať aj ustanovenie § 135c
ods. 3 Občianskeho zákonníka a tiež aktívnu legitimáciu vlastníka stavby.
Ak by dovolací súd pripustil výklad, podľa ktorého by nebol vlastník stavby
na podanie žaloby podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka aktívne legitimovaný,
pre pasívny postoj vlastníka pozemku v dôsledku nepodania žaloby v zmysle § 135c
Občianskeho zákonníka (tak, ako tomu je aj v prejednávanom prípade), ostáva vlastník stavby
hoci neoprávnenej bez akejkoľvek možnosti riešiť vzniknutú situáciu a na rozdiel od vlastníka
pozemku nemá žiadny nástroj ochrany svojho vlastníckeho práva k stavbe, čím by (v prípade
negatívneho postoja vlastníka pozemku) mohol byť úplne vylúčený z užívania predmetu
svojho vlastníctva. Aj správny orgán na úseku stavebného konania práve pre spornosť práva k pozemku, na ktorom je neoprávnená stavba, prerušil kolaudačné konanie a žalobkyňu
vyzval na preukázanie právneho vzťahu k pozemku žalovaných.
Dovolací súd vychádza z toho, že úlohou všeobecných súdov je poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr.
IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Súčasne platí, že každý má
právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.).
Nepriznanie aktívnej legitimácie vlastníkovi stavby by bolo porušením jeho práva na súdnu
ochranu podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a predovšetkým by v dôsledku toho nemohla byť odstránená spornosť
vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom neoprávnenej stavby.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že vlastník pozemku má
aktívnu legitimáciu vo vzťahu ku všetkým trom odsekom ustanovenia § 135c Občianskeho
zákonníka, kým vlastník stavby môže podať len žalobu v zmysle odseku 3 § 135c Občianskeho zákonníka (za predpokladu, že žalobu v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka
nepodá vlastník pozemku) a domáhať sa tak, aby súd svojím rozhodnutím usporiadal pomery
medzi ním a vlastníkom pozemku iným spôsobom ako v odseku 1, 2, a to najmä zriadením
vecného bremena, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe, za náhradu.
Odsek 3 ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka tak umožňuje zásah do práv vlastníka
pozemku v podobe jeho obmedzenia zriadením vecného bremena v prospech stavebníka
rozhodnutím súdu, samozrejme len za predpokladu, že takéto obmedzenie je vzhľadom
na okolnosti prípadu dôvodné a primerané.
Záver odvolacieho súdu, že žalobkyňa nemá aktívnu legitimáciu v konaní o žalobe
podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka a rovnako jeho názor, že súd nemôže svojím
rozhodnutím zriadiť vecné bremeno na základe citovaného ustanovenia, je preto nesprávny.
Ad 2/ Podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak nie je vlastník stavby zároveň
vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, súd
môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby
spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok.
Aplikácia citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci je
úplne vylúčená, pretože sa vzťahuje na inú hmotnoprávnu situáciu. Predovšetkým stavba
patriaca žalobkyni (inžinierske siete) je už existujúca a neoprávnená, nachádzajúca sa
na cudzom pozemku, ktorú situáciu rieši vyššie vyložené ustanovenie § 135c Občianskeho
zákonníka. Pokiaľ sú občianskoprávne vzťahy riešené zákonným ustanovením, niet dôvodu
na aplikáciu iného ustanovenia ani na analógiu (a contrario § 853 ods.1 Občianskeho
zákonníka). Nebol teda ani dôvod posudzovať žalobu v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho
zákonníka, ktoré rieši celkom odlišnú situáciu, kedy sa vlastník oprávnenej stavby stojacej
na vlastnom pozemku domáha zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu
cez priľahlý pozemok. I keď žalobkyňa je vlastníčkou stavby (priemyselného areálu)
a žalovaní sú vlastníkmi priľahlého pozemku, otázky ňou nastolené vo vzťahu k ustanoveniu
§ 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka by prichádzali do úvahy len vtedy, ak by inžinierske
siete neboli ešte vybudované. Z tohto dôvodu je dovolacia argumentácia žalobkyne týkajúca
sa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka pre posúdenie prejednávanej veci irelevantná
a dovolací súd sa ňou nezaoberal.
Na základe vyššie uvedeného najvyšší súd pre nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. marca 2016
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová