5 Cdo 410/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne LEHOR spol. s r.o.,

so sídlom v Bratislave, Lietavská 16, IČO: 35 754 524, zastúpenej advokátskou kanceláriou

4E LEGAL, s.r.o., so sídlom v Žiline, Pernikárska 1, IČO: 36 866 351, proti žalovaným

1/ Z. G., bývajúcej v B., 2/ M. B., bývajúcej v B., obe zastúpené advokátskou kanceláriou

LEGAL GROUP, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Námestie Martina Benku 15, IČO:

47 237 589, 3/ Ing. E. H., bývajúcemu v M., 4/ T. H., bývajúcemu v J., o zriadenie vecného

bremena, vedenej na Okresnom súde G. pod sp.zn. 8C 144/2011, o dovolaní žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. januára 2013 sp.zn. 23Co 310/2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 28. januára 2013 sp.zn. 23Co 310/2011  

z r u š u j e   a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd G. rozsudkom z 23.augusta 2011, č.k. 8C 144/2011-108

na pozemku parc. č. 877/22, parcela registra,,E“ orná pôda o výmere 6685m², zapísaný

na LV č.X., obec G., okres G., katastrálne územie G. zriadil vecné bremeno: právo uloženia,

užívania, vykonávania opráv, úprav a revízií inžinierskych sietí (vodovod, plynovod,

kanalizácia, elektrina) a povinnosť strpieť obmedzenia v ochrannom pásme 1,5 m od

vonkajších vedení podľa § 19 zák.č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch

a verejných kanalizáciách vedúcich cez tento pozemok v prospech vlastníka týchto

inžinierskych sietí, právo uloženia, užívania, vykonávania opráv, úprav a revízií inžinierskych

sietí (vodovod, plynovod, kanalizácia, elektrina) a povinnosť strpieť obmedzenia

v ochrannom pásme 1,5 m od vonkajších vedení podľa § 19 zák. č. 442/2002 Z.z. o verejných

vodovodoch a verejných kanalizáciách vedúcich cez tento pozemok v prospech vlastníka

stavby bez súpisného čísla, druh stavby: 21, popis stavby: priemyselný areál - Admin. -

výrobný kom, na parcele č. 5296/15 (parcela registra „C", druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1500 m²) zapísaná na LV č. X. vedenom Katastrálnym úradom

v Trnave, Správa katastra G., k.ú. G..

Žalobkyňu zaviazal uhradiť v prospech žalovaných 1/ až 4/ finančnú náhradu

za zriadenie vecného bremena v prospech vlastníka inžinierskych sietí, ako aj v prospech

vlastníka stavby bez súpisného čísla, druh stavby: 21, popis stavby: priemyselný areál-

Admin. výrobný kom, na parcele č. 5296/15 (parcela registra: „C“, druh pozemku: zastavané

plochy a nádvoria o výmere 1 500 m2) zapísaná na liste vlastníctva č. X. vedenom

Katastrálnym úradom v Trnave, Správa katastra G., katastrálne územie G., každému sumu

738 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému 4/ uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi trovy konania v sume 385,23 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaným

1/, 2/, 3/ náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodol tak s odôvodnením, že žalobkyňa má právo sa pripojiť na najbližší verejný

vodovod, verejný plynovod a elektrický rozvod, ktoré sa nachádzajú na susedných

pozemkoch, pričom trasy kadiaľ má dôjsť k napojeniu už existujúcich inžinierskych sietí

určili vo svojich rozhodnutiach orgány, ktoré ich spravujú. Stavba inžinierskych sietí bola

zrealizovaná na cudzom pozemku, a preto súd na vec aplikoval ustanovenie § 135c ods. 3

Občianskeho zákonníka. Súčasne na vec analogicky (§ 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka)

aplikoval ustanovenie § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že zriadenie

vecného bremena nebude obmedzovať vlastnícke práva žalovaných ale pozemky zhodnotí,

preto rozhodol tak, že vecné bremeno zriadil v súlade so žalobným návrhom. Pri určení výšky

náhrady za zriadenie vecného bremena vychádzal zo znaleckého posudku č. 17/2009

RNDr. F. B., predloženého žalobkyňou. Zdôraznil, že suma náhrady, ktorú žalobkyňa zaplatí

za zriadenie vecného bremena, je niekoľkonásobne vyššia ako bola určená týmto znaleckým

posudkom. Žalovaný 1/, 2/, 3/ s výškou tejto náhrady súhlasili. Žalovaný 4/ požadoval

podstatne vyššiu sumu, ktorej výšku však žiadnym spôsobom nešpecifikoval a ani nenavrhol

žiadny dôkaz, o ktorý by oprel svoj návrh. Keďže žiaden z účastníkov nenavrhoval ďalšie

dokazovanie, súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu a vykonaných dôkazov. O trovách

konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnej žalobkyni náhradu trov konania

proti žalovanému 4/, ktorý v konaní nebol úspešný a ktorý svojím správaním celý súdny spor

zapríčinil.  

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 28. januára 2013 sp.zn. 23Co 310/2011 napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol, žalovaným 1/, 2/, 3/ právo

na náhradu trov konania nepriznal a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 4/

náhradu trov konania z titulu trov právneho zastúpenia v sume 402 € a z titulu iných trov

163,78 € na účet právneho zástupcu žalovaného 4/ do troch dní odo dňa právoplatnosti

rozsudku. Odvolací súd uviedol, že na usporiadanie pomerov medzi vlastníkom pozemku

a vlastníkom stavby je potrebné aplikovať ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka.

Výlučnú aktívnu legitimáciu pre podanie návrhu na vysporiadanie týchto pomerov v zmysle

citovaného ustanovenia má však len vlastník pozemku. Stavebníkovi táto legitimácia

neprislúcha ani v prípade, ak by sa chcel domôcť vyrovnania vzájomných vzťahov podľa

odseku 3 tohto ustanovenia. Pokiaľ teda žalobkyňa odôvodnila svoju žalobu ustanovením

§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, nemá k tomu aktívnu vecnú legitimáciu. Keďže

žalobkyňa žiadala súd o zriadenie vecného bremena, mal sa súd prvého stupňa zaoberať len

existenciou zákonných podmienok pre zriadenie vecného bremena. V zmysle ustanovenia

§ 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka je možné zriadiť len vecné bremeno cesty, vecné

bremeno s iným obsahom nie je možné zriadiť, a to ani za použitia analógie. Je tomu tak

preto, že rozhodnutie o zriadení vecného bremena je rozhodnutím konštitutívnym a pred jeho

vydaním tu nie je hmotno-právny vzťah medzi účastníkmi, ktorý by bolo možné posúdiť

analogicky. Súčasne takéto rozhodnutie zasahuje do hmotnoprávnej sféry účastníkov konania

tak, že zakladá, mení alebo ruší subjektívne práva a povinnosti účastníkov, pričom k takémuto

zásahu môže dôjsť len na základe výslovného ustanovenia zákona. Z týchto dôvodov

nepovažoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, a preto ho v zmysle § 220

O.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1

v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému 4/ priznal náhradu trov

prvostupňového i odvolacieho konania, ostatným žalovaným náhradu trov konania nepriznal,

pretože si ju neuplatnili.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním žalobkyňa (ďalej aj

,,dovolateľka“). Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p., ako

dovolací dôvod uviedla § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.

(účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a § 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Odňatie možnosti konať

videla dovolateľka v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorého

odôvodnenie nepovažovala za postačujúce. Odvolací súd sa podľa jej názoru nevyjadril k jej argumentom a nezdôvodnil svoj právny názor o absencii aktívnej vecnej legitimácie

žalobkyne a ani k nemožnosti aplikácie ustanovenia § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka

a § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci. Dovolateľka vytýkala

odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie otázky jej aktívnej legitimácie v konaní

o návrhu podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že práve citované ustanovenie

je jednou z možností zabránenia prílišnej tvrdosti odsekov 1, 2 tohto ustanovenia a môže sa

ho dovolávať aj vlastník stavby. Z tohto ustanovenia pritom vyplýva viacero možností

riešenia vzniknutej situácie, najmä však možnosť zriadenia vecného bremena za náhradu.

Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, v ktorých tento súd

zaujal názor, že žalobu v zmysle § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka môže podať aj

vlastník stavby. Žalobkyňa tak v dôsledku postoja žalovaného 4/ nemôže užívať nielen

inžinierske siete, ale celú stavbu priemyselného areálu, ktorá má byť na ne napojená, čím

dochádza k porušovaniu jej práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej

republiky. Za nesprávny považovala aj názor odvolacieho súdu o nemožnosti aplikácie

ustanovenia § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka a to z hľadiska posúdenia obsahu vecného

bremena zriadeného podľa tohto ustanovenia, pretože ňou navrhovaný rozsah zriadenia

vecného bremena je svojím obsahom súčasťou širšieho vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez priľahlý pozemok, ktoré je možné v prejednávanom prípade aplikovať

priamo bez použitia analógie. Žalobkyňa je totiž súčasne aj vlastníkom stavby nachádzajúcej

sa na pozemku, ku ktorému je priľahlý pozemok žalovaných, pričom prístup k predmetnej

stavbe nemožno zabezpečiť inak ako zriadením vecného bremena. Právo cesty (§ 151o ods. 3

Občianskeho zákonník) je potrebné vykladať nielen ako právo na prechod peši alebo použitím

dopravných prostriedkov cez priľahlý pozemok, ale aj ako právo na prechod

automatizovaným spôsobom napr. v podobe prechodu vody, plynu a elektriny cez priľahlý

pozemok prostredníctvom inžinierskych sietí, za účelom zabezpečenia užívania stavby

nachádzajúcej sa na priľahlom pozemku. Z týchto dôvodov navrhla, aby dovolací súd

rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že potvrdí prvostupňový rozsudok alternatívne, aby

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.  

Žalovaný 1/ až 3/ sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrili.

Žalovaný 4/ k podanému dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

správne na rozdiel od právnej argumentácie žalobkyne. Napadnutý rozsudok bol odôvodnený riadne a dostatočne, preto nie je daný ani dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ani

podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred

1.januárom 2015, pretože dovolanie bolo podané pred týmto dátumom)] po zistení, že

dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., proti rozsudku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

bez nariadenia dovolacieho pojednávania   (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že je

potrebné ho zrušiť.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky aj

otázkou, či konanie nie je postihnuté vadami podľa § 237 O.s.p. (a/ rozhodlo sa vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát ). Dovolateľka vo svojom dovolaní nenamietala vady konania podľa § 237 písm. a/ až e/

a g/ O.s.p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Dovolateľka výslovne namietala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá

mala spočívať v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.  

Pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký

postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať)

návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu

dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania

svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3,

§ 131, § 211, § 215 O.s.p.).

Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo  

3. decembra 2015 Stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia

namietaná dovolateľkou považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods.2 písm. b/

O.s.p. Len vo výnimočných prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať

vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným

prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou,

intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne,

a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti

Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny

systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku

2009).

Vzhľadom na procesnú prípustnosť podaného dovolania v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.,

dovolací súd preskúmal obsah spisu a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho

súdu, nezistil však žiadne porušenie procesných predpisov zo strany odvolacieho súdu, ktoré

by zakladalo tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a ani vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu

predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (obsahuje

1/ opis skutkového stavu, 2/ priebeh konania, 3/ stanoviská procesných strán k prejednávanej

veci, 4/ výsledky vykonaného dokazovania a 5 /citáciu právnych predpisov aplikovaných

na prejednávaný prípad). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôvodnil svoj

právny názor o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne na podanie žaloby podľa

§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka (viď posledný odsek str. 6 napadnutého rozhodnutia)

a vysvetlil aj nemožnosť aplikácie ustanovenia § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka

v prejednávanej veci (viď druhý odsek str. 7 napadnutého rozhodnutia). Argumentácia

dovolateľky v tomto smere teda nebola dôvodná.

Dovolací súd následne pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu § 241 ods.2 písm. c/ O.s.p. uplatneného

žalobkyňou.

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolacia argumentácia žalobkyne o nesprávnosti právneho posúdenia veci odvolacím

súdom bola založená na jej právnom názore, že 1/ aktívnu legitimáciu v spore o zriadenie

vecného bremena podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka má aj stavebník,

2/ ustanovenie § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka je priamo aplikovateľné v prejednávanej

veci, pretože vecné bremeno spočívajúce v práve cesty podľa tohto ustanovenia zahŕňa aj

právo prechodu inžinierskych sietí potrebných pre užívanie priľahlého pozemku.

Ad 1/ Podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka ak niekto zriadi stavbu na cudzom

pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu

treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (,,ďalej len vlastník stavby“). Podľa § 135c

ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za

náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. Podľa

§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom

pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je

nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka sa vzťahuje výlučne na usporiadanie

vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom tzv. neoprávnenej stavby na cudzom

pozemku. Za neoprávnenú stavbu v zmysle citovaného ustanovenia sa považuje taká stavba,

ktorú stavebník zriadi na cudzom pozemku bez toho, aby k tomu mal občianskoprávny titul

umožňujúci mu zriadiť stavbu na cudzom pozemku (rozsudok najvyššieho súdu z 23. apríla

2014 sp.zn. 6 MCdo 44/2012). To znamená, že pre označenie stavby ako,,neoprávnenej,, nie

je rozhodujúce, či bola postavená na základe stavebného povolenia a v súlade sním, ale len to,

či stavebník (ne)mal hmotnoprávny titul na pozemku stavať. Pokiaľ teda stavebník nemá

žiadne právo k cudziemu pozemku, ide z jeho strany o neoprávnený zásah do vlastníckeho

práva k pozemku, ktorý je potrebné riešiť spôsobom určeným ustanovením § 135c

Občianskeho zákonníka a usporiadať tak pomery medzi dvoma vzájomne si konkurujúcimi

vlastníckymi právami.  

Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyňa nemala žiadny občianskoprávny titul

na realizáciu inžinierskych sietí na pozemku žalovaných. Pokiaľ sa žalobkyňa v tejto

súvislosti odvolávala na stavebné povolenie a územné rozhodnutie správnych orgánov, táto skutočnosť je, ako už bolo vyššie vysvetlené, bezpredmetná vo vzťahu k posúdeniu stavby

ako neoprávnenej avšak bude dôležitá pre posúdenie jej dobromyseľnosti a okolností vzniku

neoprávnenej stavby, ktoré aspekty sa prejavia v spôsobe vysporiadania pomerov medzi ňou

a žalovanými.

Spor medzi účastníkmi konania teda odvolací súd správne podradil pod ustanovenie  

§ 135c Občianskeho zákonníka. Zákonodarca v tomto ustanovení preferuje ako prvý do úvahy

prichádzajúci spôsob riešenia vzniknutej situácie odstránenie neoprávnenej stavby (odsek 1)

na návrh vlastníka pozemku. Ide o zohľadnenie prvku protiprávnosti v konaní stavebníka,

ktorý staval na cudzom pozemku a neoprávnene tak zasiahol do práva vlastníka pozemku.

Zo znenia tohto odseku (,,na návrh vlastníka“ a tiež,,na náklady vlastníka stavby“) je celkom

zrejmé, že aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o odstránenie stavby má výlučne vlastník

pozemku, čo napokon vyplýva aj z logiky veci (je len ťažko predstaviteľné, že samotný

stavebník by mal záujem na odstránení stavby). Na tento odsek nadväzuje odsek 2 citovaného

ustanovenia, ktorý prichádza do úvahy až potom, ako súd dospeje k záveru, že vlastníkom

pozemku navrhované riešenie v podobe odstránenia stavby nie je účelné. Prikázanie

vlastníctva stavby v prospech vlastníka pozemku je teda druhou možnou alternatívou, ktorú

súd musí vždy posúdiť pri rozhodovaní o usporiadaní pomerov podľa § 135c Občianskeho

zákonníka. Podmienkou pre takýto spôsob vysporiadania však je súhlas vlastníka pozemku s prikázaním stavby do jeho vlastníctva, keďže nikomu nemožno vlastnícke právo vnútiť proti

jeho vôli. Aktívnu legitimáciu na podanie žaloby v tomto prípade má opäť výlučne vlastník

pozemku.

Nasleduje odsek 3 citovaného ustanovenia ako tretia možnosť usporiadania vzťahov

medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby, v ktorom zákonodarca dáva súdu možnosť

usporiadať pomery medzi nimi aj inak, ako podľa odseku 1, 2, za predpokladu, že nie sú

splnené podmienky pre aplikáciu týchto odsekov. Znenie odseku 3 neurčuje, ktorý

z vlastníkov môže takýto návrh podať a dovolací súd zastáva názor, že žalobu podľa tohto

odseku môže podať aj vlastník stavby. Pri výklade tohto odseku je totiž potrebné mať

na zreteli, že tu dochádza ku stretu dvoch rovnocenných vlastníckych práv s rovnakým

zákonným obsahom. Ústavný súd Slovenskej republiky viac krát zdôraznil, že konflikt

vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady ich

spravodlivej rovnováhy (napr. PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné

práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo

slobody (IV. ÚS 256/07). Právny štát nemôže byť postavený na princípe ochrany poskytnutej

výlučne jednému vlastníckemu právu, ak druhému ostáva len právna neistota bez možnosti

realizácie obsahu vlastníctva. Preto aj stret vlastníckych práv, vlastníka pozemku a vlastníka

stavby, musia súdy rozhodovať s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu tak, aby pokiaľ to

je možné zostalo zachované každé z nich v čo najväčšej možnej miere a v prípade, že to nie je

možné, treba dať prednosť tomu z nich, ktoré sa za daných skutkových okolností javí ako

spravodlivejšie. Vo svetle týchto princípov je potom potrebné vykladať aj ustanovenie § 135c

ods. 3 Občianskeho zákonníka a tiež aktívnu legitimáciu vlastníka stavby.

Ak by dovolací súd pripustil výklad, podľa ktorého by nebol vlastník stavby

na podanie žaloby podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka aktívne legitimovaný,

pre pasívny postoj vlastníka pozemku v dôsledku nepodania žaloby v zmysle § 135c

Občianskeho zákonníka (tak, ako tomu je aj v prejednávanom prípade), ostáva vlastník stavby

hoci neoprávnenej bez akejkoľvek možnosti riešiť vzniknutú situáciu a na rozdiel od vlastníka

pozemku nemá žiadny nástroj ochrany svojho vlastníckeho práva k stavbe, čím by (v prípade

negatívneho postoja vlastníka pozemku) mohol byť úplne vylúčený z užívania predmetu

svojho vlastníctva. Aj správny orgán na úseku stavebného konania práve pre spornosť práva k pozemku, na ktorom je neoprávnená stavba, prerušil kolaudačné konanie a žalobkyňu

vyzval na preukázanie právneho vzťahu k pozemku žalovaných.

Dovolací súd vychádza z toho, že úlohou všeobecných súdov je poskytovať  

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr.

IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,   III. ÚS 332/09). Súčasne platí, že každý má

právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.).

Nepriznanie aktívnej legitimácie vlastníkovi stavby by bolo porušením jeho práva na súdnu

ochranu podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a predovšetkým by v dôsledku toho nemohla byť odstránená spornosť

vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom neoprávnenej stavby.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že vlastník pozemku má

aktívnu legitimáciu vo vzťahu ku všetkým trom odsekom ustanovenia § 135c Občianskeho

zákonníka, kým vlastník stavby môže podať len žalobu v zmysle odseku 3 § 135c Občianskeho zákonníka (za predpokladu, že žalobu v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka

nepodá vlastník pozemku) a domáhať sa tak, aby súd svojím rozhodnutím usporiadal pomery

medzi ním a vlastníkom pozemku iným spôsobom ako v odseku 1, 2, a to najmä zriadením

vecného bremena, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe, za náhradu.

Odsek 3 ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka tak umožňuje zásah do práv vlastníka

pozemku v podobe jeho obmedzenia zriadením vecného bremena v prospech stavebníka

rozhodnutím súdu, samozrejme len za predpokladu, že takéto obmedzenie je vzhľadom

na okolnosti prípadu dôvodné a primerané.  

Záver odvolacieho súdu, že žalobkyňa nemá aktívnu legitimáciu v konaní o žalobe

podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka a rovnako jeho názor, že súd nemôže svojím

rozhodnutím zriadiť vecné bremeno na základe citovaného ustanovenia, je preto nesprávny.

Ad 2/ Podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak nie je vlastník stavby zároveň

vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, súd

môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby

spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok.

Aplikácia citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci je

úplne vylúčená, pretože sa vzťahuje na inú hmotnoprávnu situáciu. Predovšetkým stavba

patriaca žalobkyni (inžinierske siete) je už existujúca a neoprávnená, nachádzajúca sa

na cudzom pozemku, ktorú situáciu rieši vyššie vyložené ustanovenie § 135c Občianskeho

zákonníka. Pokiaľ sú občianskoprávne vzťahy riešené zákonným ustanovením, niet dôvodu

na aplikáciu iného ustanovenia ani na analógiu (a contrario § 853 ods.1 Občianskeho

zákonníka). Nebol teda ani dôvod posudzovať žalobu v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho

zákonníka, ktoré rieši celkom odlišnú situáciu, kedy sa vlastník oprávnenej stavby stojacej

na vlastnom pozemku domáha zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu

cez priľahlý pozemok. I keď žalobkyňa je vlastníčkou stavby (priemyselného areálu)

a žalovaní sú vlastníkmi priľahlého pozemku, otázky ňou nastolené vo vzťahu k ustanoveniu

§ 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka by prichádzali do úvahy len vtedy, ak by inžinierske

siete neboli ešte vybudované. Z tohto dôvodu je dovolacia argumentácia žalobkyne týkajúca

sa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka pre posúdenie prejednávanej veci irelevantná

a dovolací súd sa ňou nezaoberal.  

Na základe vyššie uvedeného najvyšší súd pre nesprávne právne posúdenie veci

odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. marca 2016

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová