Najvyšší súd   4 Cdo 405/2012 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO: X., právne zastúpenému F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: Z. F., nar. X., bytom Š., o vymoženie sumy 2 074,05 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská

Sobota, pod sp. zn. 1Er/2909/2010, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 28. júna 2012, č. k. 13CoE/155/2012-32, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

Návrh oprávneného na prerušenie konania   z a m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený spísal dňa 13. augusta 2010 pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom

Krutým návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky 2 074,05

eur s príslušenstvom, a to na základe rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, zriadeného S., a. s., K., IČO: X., zo dňa 10. júna 2010, sp. zn. SR

04791/10. Následne súdny   exekútor   požiadal Okresný   súd   Rimavská Sobota o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie.

Vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora Okresný súd Rimavská Sobota

poverením č. 5609 082156 * zo dňa 6. decembra 2010.

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením zo dňa 16. februára 2012, č. k.

1Er/2909/2010-11 exekúciu zastavil. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil

po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.

4 Cdo 405/2012

Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekúciu zastavil v zmysle ust.

§ 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len

„Exekučný poriadok“) v nadväznosti na ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“).

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal, že oprávnený sa domáha

vykonania exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vydaný

Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S., a. s., so sídlom K., a to dňa

10. júna 2010, sp. zn. SR 04791/10. Súd zmluvný vzťah medzi účastníkmi zo zmluvy o úvere

posúdil ako spotrebiteľský aplikujúc ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súdu bolo

z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch vystupuje

opätovne, preto je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako dodávateľ v rámci svojej obchodnej

činnosti. Z obsahu uzavretej zmluvy na druhej strane nevyplýva, že by povinný ako dlžník

do zmluvného vzťahu s oprávneným vstupoval v rámci predmetu svojej obchodnej, prípadne

inej podnikateľskej činnosti, preto ho treba považovať za spotrebiteľa. Na tomto závere nič

nemení ani skutočnosť, že podľa zmluvy mal byť úver poskytnutý na výkon povolania, keďže

túto aktivitu nemožno stotožniť s obchodnou, resp. podnikateľskou činnosťou. Taktiež

irelevantnou je aj okolnosť, že na zabezpečenie úveru bola vystavená zmenka, pretože

samotným vystavením zmenky hlavný právny vzťah nestratil svoj charakter spotrebiteľskej zmluvy.

Pri právnom posúdení tohto vzťahu okrem vnútroštátnej právnej úpravy

spotrebiteľských vzťahov aplikoval aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica Rady 93/13/EHS“),

konkrétne čl. 3 ods. 1, 3, čl. 2 písm. a/, bod 1 písm. q/ prílohy Smernice, pričom súd

prezentoval v odôvodnení uznesenia aj právne názory, vyplývajúce z ustálenej judikatúry

Súdneho dvora ES (C-168/05, C-40/08), dotýkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva

a ochrany práv spotrebiteľa.

Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka, obsiahnutá v zmluve o úvere,

podľa svojho obsahu netvorí výhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá by rozhodovanie

o všetkých sporoch medzi zmluvnými stranami paušálne zverovala výlučne rozhodcovskému

súdu. Ide o rozhodcovskú doložku alternatívnu, ktorá zásadne pripúšťa podanie návrhu aj 4 Cdo 405/2012

na štátny súd. Napriek tomu okresný súd doložku považoval za nevyváženú, pretože

vylučovala spotrebiteľa z možnosti dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak

dodávateľ už podal svoj návrh na rozhodcovský súd. Z podhľadu ochrany spotrebiteľa by

malo byť nerozhodné, či jeho povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyplýva

z výlučnej rozhodcovskej doložky, prípadne z faktického konania dodávateľa. Rozhodcovská

doložka je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože v tejto súvislosti zakladá

značne nevýhodné postavenie spotrebiteľa oproti dodávateľovi. Taktiež je potrebné

poznamenať, že rozhodcovská doložka bola súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený

v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého

druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza

v znevýhodnenom postavením, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti,

a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho,

aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda

spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Okresný súd v odôvodnení

rozhodnutia právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú

podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase podpísania

zmluvy. Nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch

neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Pokiaľ na základe neplatnej

rozhodcovskej doložky došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku, plnenie ním priznané

treba považovať za rozporné s dobrými mravmi.

Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd

odvolací. Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením zo dňa 28. júna 2012, č.

k. 13CoE/155/2012-32 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia

§ 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Z predloženého spisu mal odvolací súd potvrdený skutkový stav tak, ako to uviedol

súd prvého stupňa. Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní

z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom (č. l. 7 p.v.

spisu) je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukázal na znenie ust.

§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov – účinný pred 11. júnom 2010 a ust.

§ 2 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom od 11. júna 2010. V zmysle uvedených 4 Cdo 405/2012

ustanovení odvolací súd konštatoval, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy, obsiahnutá v Občianskom zákonníku, definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie ako je definovaný

v ust. § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je lex specialis.

Odvolací súd ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pri zohľadnení všetkých

objektívnych skutočností, známych zo súdneho spisu vyplýva, že veriteľ vedel alebo musel

vedieť v čase uzatvárania zmluvy, že dlžník konal mimo rámca svojej podnikateľskej

(obchodnej) činnosti. Nebolo preukázané, že pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci

svojej podnikateľskej (obchodnej) činnosti. Len na základe označenia účelu poskytnutia úveru

„podnikania“ nemožno zmluvu charakterizovať ako zmluvu nie spotrebiteľskú, vychádzajúc

z označenia povinného v zmluve, ktorý sa identifikoval svojim menom, priezviskom, rodným

číslom, adresou a nie identifikačnými znakmi podnikateľa. Zmluvu o úvere uzatváral povinný

teda ako fyzická osoba, nie ako podnikateľ, preto táto zmluva spĺňa kritériá spotrebiteľskej

zmluvy podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Odvolací súd dodal, že v prípade

pochybnosti o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah), má dôkaznú povinnosť veriteľ.

Zároveň v týchto súvislostiach treba dodať, že odkaz na aplikáciu Obchodného zákonníka ešte

neznamená, že na spotrebiteľský vzťah v tých prípadoch, kedy je právna úprava obsiahnutá

v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisoch, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie,

nebude musieť byť aplikovaný Občiansky zákonník.

Odvolací súd poukázal aj na to, že jeho pozornosti neušlo, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia zmätočne uvádza, že úver bol poskytnutý na „výkon povolania“,

hoci v predmetnej zmluve je označený účel poskytnutia úveru na „podnikanie“. Toto

nesprávne konštatovanie nemalo však vzhľadom na uvedené vôbec vplyv na správnosť

odvolaním napadnutého uznesenia.

Pokiaľ oprávnený namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací

súd zdôraznil vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul – rozhodcovský rozsudok,

že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom

stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie,

ale počas celého konania oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské

konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je

jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov 4 Cdo 405/2012

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného

zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke

formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom, vysloveným

v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn.

3Cdo/146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 3Cdo/122/2011 zo dňa 9. februára 2012).

Odvolací súd ďalej uviedol, že či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné, sa posudzuje

z pohľadu právneho predpisu, upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu

obsahových náležitostí rozhodnutia, t. j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia

subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať, sa

skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať

exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v každom štádiu konania na návrh

účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky

materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu

zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu

so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia

plne korešponduje so zámerom zákonodarcu, vyjadreným aj v iných ustanoveniach

Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Odvolací súd ďalej uviedol, že otázkou, či súd, rozhodujúci v rámci exekučného konania, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného

titulu, sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp zn.

I. ÚS 456/2001-19 z 23. novembra 2011, ktorý poukázal aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/164/1996 z 27. januára 1997.

Preto je oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania,

ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom

konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa

zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou, podanou na príslušnom súde, irelevantná.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský

rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou 4 Cdo 405/2012

prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil

rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopieral, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno

preskúmať, podľa § 37 ZoRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky

ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd

zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul – rozhodcovský rozsudok, že

súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo

na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložka), či rozhodnutie, ktoré má

predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom,

ktorý má túto právomoc. Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým

v judikatúre Súdneho dvora (ES) vo veci P. C-76/10 zo dňa 16. novembra 2010. Súdny dvor

v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že

vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú

povahu podmienky, obsiahnutej v zmluve o úvere, uzavretej medzi poskytovateľom úveru so

spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy

o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice Rady 93/13/EHS a v prípade

kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú

podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res

iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá

charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania,

realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie

na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď

aplikoval ustanovenie Smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací

poukázal na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, rovnako poukázal aj na čl. 3 ods. 1

Smernice Rady 93/13/EHS. Citovaná Smernica Rady 93/13/EHS bola prevzatá do nášho

právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník,

pričom na základe nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS, 4 Cdo 405/2012

je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne

zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pretože v exekučnom konaní sa

už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje

existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú

ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti

spotrebiteľa majú exekučné súdy a exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola

na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver o vyslovení

neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením

zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide zmluvu formulárovú, štandardne

používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný

a prehľadný.

V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného

súdu, pričom okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá

v zmluvných dojednaniach ako súčasti zmluvy, uzavretej medzi oprávneným a povinným,

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka.

Rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neprijateľnú, pretože spôsobuje

hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech

spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení

z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho

núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby podstatným

spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá

a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie

rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver prijať alebo ho

odmietnuť, vrátane všeobecných podmienok. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou

formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ

nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane 4 Cdo 405/2012

spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal

možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem prípadu, ak si rozhodcovský súd osobitne vyjednal (výslovne si ho želal).

Odvolací súd mal za to, že pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená

na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako

celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom,

na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa

mohol v rámci exekúcie domáhať.

Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky

v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, jeho záver je správny

a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekučného konania, avšak na základe nesprávneho

zákonného ustanovenia, keďže v danom prípade mal súd aplikovať ust. § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku a exekúciu zastaviť pre jej neprípustnosť.

Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože

oprávnenému jednak ušlo pozornosti, že okresný súd danými okolnosťami ani nedôvodil

(ohľadne neprimerane vysokých úrokoch z omeškania) a pretože vo vzťahu k vyššie

uvedenému posudzovanému dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, že:

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.

v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.),

b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2   písm. a/ O. s. p.

v spojení s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.)

c) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.),

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.),

4 Cdo 405/2012

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).  

Oprávnený ďalej uviedol, že z dôvodu krátkosti času a hrozby uplynutia lehoty

na podanie dovolania podal dovolanie zo všetkých zákonom prípustných dôvodov dovolania,

pričom napadnuté uznesenie napadá v celom rozsahu. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom

dovolania, oprávnený poukázal na argumentáciu použiteľnú vo vzťahu k dovolacím

dôvodom, ktorá je uvedená v podanom odvolaní. Zároveň uviedol, že v krátkom čase súdu

predloží doplňujúcu právnu argumentáciu k jednotlivým dovolacím dôvodom.

Podaním, doručeným na súd prvého stupňa 16. októbra 2012, oprávnený bližšie

špecifikoval a doplnil dôvody dovolania. Oprávnený má za to, že odvolací súd sa odvoláva

na nekonkrétne ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré

upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto posúdenie trpí aj základnými vadami svojej

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a z tohto dôvodu porušuje právo na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy. Podľa názoru oprávneného, tvrdenia súdu (rozhodcovská doložka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa;

spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej

doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jeho

významu) nie sú akokoľvek zdôvodnené a preukázané a rovnako aj tvrdenie (žaloby, ktorých

cieľom je uspokojovanie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového

vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd) predstavuje ničím nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych, či skutkových súvislostiach.

Ďalej oprávnený namieta, že súdy sa vôbec vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali

s judikatúrou Súdneho dvora a zároveň nezdôvodnili, prečo považujú rozhodcovskú doložku

za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.

Oprávnený má za to, že v danom prípade je nutné požiadať najmä o výklad pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.

4 Cdo 405/2012

Oprávnený preto žiada, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a keďže rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie

prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd v celom rozsahu zrušil označené uznesenie

prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a v prípade

úspechu žiada, aby mu bola priznaní náhrada trov dovolacieho konania. Taktiež navrhuje, aby

súd na základe § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a čl. 267 ods. 3 Zmluvy

o fungovaní EÚ prerušil konanie a Súdnemu dvoru Európskej Únie na základe čl. 267 ods. 3

Zmluvy o fungovaní Európskej Únie predložil prejudiciálne otázky v znení uvedenom

v dovolaní. Oprávnený ďalej navrhol, aby dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p.

a rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 28. júna 2012, sp. zn. 13CoE/155/2012.

Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci

v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak

a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.

Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

4 Cdo 405/2012

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia,

c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať

ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania

v zmysle § 239 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

Vzhľadom na obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád, uvedených

v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnený vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.  

§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov

bolo postihnuté niektorou z oprávneným uvedených procesných vád. Oprávnený vady 4 Cdo 405/2012

v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. nenamietal a tieto nezistil ani Najvyšší súd Slovenskej

republiky.

Oprávnený namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.

Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 O. s. p. Z tohto ustanovenia vyplýva, že

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy, zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci

a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy

vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením

vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom

konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má  

za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka oprávneného o existencii vady konania v zmysle

§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.

4 Cdo 405/2012

Oprávnený ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. ustanovuje, že len čo sa vo veci právoplatne

rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej teda bráni

tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednávaná. V zmysle

tohto zákonného ustanovenia ide o rovnakú (tú istú) vec vtedy, ak ide v novom konaní o ten

istý nárok alebo stav, v ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka toho istého

predmetu konania a tých istých účastníkov. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď

ten istý nárok alebo stav, vymedzený žalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, t. j. o nárok založený na rovnakom právnom

dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka

právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania,

posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol

skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť

účastníkov, nie je samo osebe významné, ako majú tí istí účastníci v rôznych konaniach

rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a v druhom

ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní

vystupujú právni nástupcovia (z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie) účastníkov,

ktorí sú (boli) účastníkmi už skončeného konania.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., B., IČO: X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: Z. F., nar. X., bytom Š., o vymoženie sumy 2 074,05 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Rimavská Sobota, pod sp. zn. 1Er/2909/2010, na základe exekučného titulu, ktorým je

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., zo dňa 10. júna 2010, sp. zn. SR

04791/10, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k tomu dodáva, že vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa dané konanie končí. Vydaním takéhoto rozhodnutia

nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v danej veci nebolo 4 Cdo 405/2012

s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je

povinný skúmať exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného konania, ako

pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

teda aj po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené

podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu

zastaviť.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené oprávneným namietanou vadou

uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.

Ďalej je oprávnený toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O. s. p. Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. Súd prvého stupňa exekúciu zastavil v zmysle ust. § 57 ods. 2

Exekučného poriadku v nadväznosti na ust. § 45 ods. 1, 2 ZoRK. V zmysle § 58 ods. 1

Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Odvolací súd

poukázal síce na skutočnosť, že v danom prípade mal súd prvého stupňa aplikovať ust. § 57

ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, no ako správne odvolací súd poukázal, napriek tejto

skutočnosti je záver súdu prvého stupňa a jeho rozhodnutie o zastavení exekučného konania

správny.

Námietka oprávneného o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je

preto opodstatnená.

4 Cdo 405/2012

Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom, zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili 4 Cdo 405/2012

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,

II. ÚS 251/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že exekučný súd v odôvodení svojho

rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel

a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa

s   právnym   názorom   všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 157 ods. 2

O. s. p., § 167 ods. 2 O. s. p. a § 211 O. s. p.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávneného.

Oprávnený v podaní doručenom na súd prvého stupňa 16. októbra 2012 navrhol, aby

dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. 4 Cdo 405/2012

a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom

dovolaní špecifikoval.

K tejto námietke Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm.

c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada

Súdy dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad

komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je

povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie

návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť

nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona, platného

v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva,

teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej

kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje

k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom

vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.

f/ O. s. p.

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu

bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu

vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa

vzťahujú právne normy, platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený

obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola

pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci

v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú

judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle

§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel aj vo veciach 3Cdo/108/2012, 3Cdo/33/2012,

3Cdo/118/2012.  

4 Cdo 405/2012

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod

na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a návrh oprávneného preto zamietol.

Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke oprávneného ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust

§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj

za predpokladu, že by tvrdenia oprávneného boli opodstatnené, mohli mať za následok

nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.   4 Cdo 405/2012

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému v zmysle § 243b ods.

5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému

nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie   prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. apríla 2013  

  JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová