Najvyšší súd  

5Cdo/402/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: R., a. s., so sídlom G., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D., s. r. o., so sídlom U. v mene,

ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát JUDr. D., proti povinnému: P., nar. X.,

bytom P., v konaní o zaplatenie 27,97 eur s príslušenstvom, na dovolanie oprávneného

proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. apríla 2012 č. k. 8CoE/45/2012-85,

takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Prešove

z 30. apríla 2012 č. k. 8CoE/45/2012-85 a uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou

z 18. augusta 2011 č. k. 9Er/880/2010-20   a   vec   v r a c i a   súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal 08. 10. 2010 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie  

na vymoženie sumy 27,97 eur s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je k návrhu

pripojený rozhodcovský rozsudok A. Košice zo dňa 08. 03. 2010 sp. zn. 2C/324/2009, ktorým

bola povinnému P. uložená povinnosť zaplatiť sumu 27,97 eur s príslušenstvom. Súdny

exekútor požiadal Okresný súd Vranov nad Topľou o vydanie   poverenia na vykonanie

exekúcie.

Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 18. 08. 2011 č. k. 9Er/880/2010-20

exekučné konanie v celom rozsahu zastavil, žiadnemu účastníkovi konania nepriznal náhradu

trov konania a súdnemu exekútorovi nepriznal trovy exekučného konania. V odôvodnení

rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci,

ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť

rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne

nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými

podmienkami. Takúto rozhodcovskú doložku považoval súd prvého stupňa za neprimeranú

zmluvnú podmienku v neprospech spotrebiteľa, ktorá je v rozpore s § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice č. 93/13/EHS.

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávneného napadnutým rozhodnutím  

z 30. 04. 2012 č. k. 8CoE/45/2012-85 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne

potvrdil s tým, že oprávnený nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a povinnému

ani súdnemu exekútorovi sa ich náhrada nepriznáva. Odvolací súd zdôraznil, že pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,  

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré

spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom

vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní   (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.).

Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej

doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Rozhodcovská zmluva musí mať

písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva

obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených

listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré

umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4

ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.).

Odvolací súd konštatoval, že ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať

rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok pre vydanie,

ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“

nevykonateľného majúceho účinky paaktu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011). Na potvrdenie správnosti záveru súdu prvého

stupňa odvolací súd poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

2Cdo/245/2010 zo dňa 30. 11. 2011, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. 02. 2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.  

II. ÚS 2164/10 zo dňa 01. 11. 2011. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa § 224 ods. 1

O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie exekučného súdu

zrušiť a vec vrátiť exekučnému súdu na ďalšie konanie. Predovšetkým namietal, že súdy mu

nesprávnym postupom odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). K odňatiu

možnosti riadne konať pred súdom došlo podľa neho tým, že súdy rozhodli o zastavení

exekučného konania bez toho, aby pre vydanie takýchto rozhodnutí boli splnené zákonom

stanovené podmienky. Podľa dovolateľa súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi  

bez nariadenia pojednávania a neumožnili mu tak vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Dovolateľ ďalej vyčítal obom súdom, že ich rozhodnutia sú nepreskúmateľné, čo spôsobuje

ich arbitrárnosť (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a sú založené na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v zmysle § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) pristúpil k posúdeniu, či dovolanie

oprávneného smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p.

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie

súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie je

prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2  

O. s. p.).

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,

preto dovolanie oprávneného podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených  

v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.) zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa § 237 O. s. p. je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O. s. p. nenamietal a tieto nezistil ani

dovolací súd. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namieta, že mu súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle § 237

písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka

občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv.

Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti.

Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým mu znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V danom prípade podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie a súdny exekútor

požiadal exekučný súd, aby ho poveril vykonaním exekúcie. V tomto štádiu exekučného

konania súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Okrem iného skúma, či návrh  

na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený

potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú

oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné

podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako

procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), ale

vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného

titulu. V tomto štádiu je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín,

ktoré je zamerané na posúdenie predpokladov pre ďalší postup v exekučnom konaní nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Ak teda dovolateľ vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237  

písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jeho

neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola

oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení.

Dovolací súd je povinný prihliadnuť na vady konania uvedené v § 237 O. s. p.  

bez ohľadu na to, či v dovolaní boli alebo neboli namietané (viď § 242 ods. 1 O. s. p.).

V štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd má preskúmať žiadosť súdneho

exekútora, aby ho poveril vykonaním navrhovanej exekúcie zákonu zodpovedajúcim

postupom súdu v danej procesnej situácii v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo:  

I. preskúmanie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu a II. rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora vychádzajúce z výsledkov uskutočneného preskúmania. Uvedené ustanovenie

predpokladá, že ak exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, poverí

exekútora vykonaním exekúcie a že v opačnom prípade zamietne žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V danej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie zastavil

podľa § 45 ods. 2 zákona č 244/2002 Z. z.; odvolací súd jeho postup považoval za správny

a odvolaním napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania potvrdil. Týmto postupom

súdov bola oprávnenému odňatá možnosť realizovať tie procesné oprávnenia, ktoré

zodpovedajú štádiu exekučného konania, do ktorého sa toto konanie dostalo na základe

procesných úkonov oprávneného a súdneho exekútora. K uvedenému záveru dospel dovolací

súd z nasledovných dôvodov:

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo

na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol

nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné

konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok

má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. súd

príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku

alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa

odseku 1 písm. b/ alebo c/.

Citované ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. (týkajúce sa prípadov

zastavenia výkonu rozhodnutia alebo exekučného konania iba na návrh) v konaní o výkon

rozhodnutia dopadá na procesnú situáciu, ktorej predchádzalo nariadenie výkonu

rozhodcovského rozsudku [v ktorej už bol výkon rozhodnutia nariadený uznesením súdu (viď

„proti ktorému bol nariadený výkon“)]. Z logiky veci a z toho, že predmetné ustanovenie inak

nerobí rozdiely medzi konaním o výkon rozhodnutia a exekúciou vykonávanou podľa

Exekučného poriadku možno dospieť k záveru, že aj s dopadom na exekučné konanie  

sa ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. vzťahuje na procesnú situáciu, v ktorej exekučné konanie po podaní návrhu na vykonanie exekúcie pokročilo ďalej do štádia, v ktorom už bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie.

Z ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. možno vyvodiť, že toto

ustanovenie sa týka rovnakej procesnej situácie; odlišnosťou je, že so zreteľom na podstatu

dôvodov uvedených v tomto ustanovení súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo  

na exekúciu zastavuje výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj  

bez návrhu.

Na základe uvedeného možno pre účely preskúmavanej veci uzavrieť, že zastavenie

exekučného konania podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. neprichádza do úvahy  

pred rozhodnutím exekučného súdu o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie (§ 44

ods. 2 Exekučného poriadku).

Zo spisu vyplýva, že v danom prípade súd prvého stupňa ako aj odvolací súd

neprípustne „preskočili“ postup podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a že exekučné

konanie zastavili podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. v procesnej situácii, v ktorej

neboli dané procesné predpoklady pre tento postup. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul (pozn.: správnosť

tohto záveru nebola v dovolacom konaní posudzovaná) mal žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) a nie konanie zastaviť

podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.

So zreteľom na uvedený nesprávny postup súdov nižších stupňov i keď nebol

v dovolaní namietaný dospel dovolací súd k záveru, že v exekučnom konaní došlo k procesnej

vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania

podľa uvedeného ustanovenia, ale tiež jeho opodstatnenosť.

Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O. s. p. (viď 2.2) zrušil

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. So zreteľom na zrušenie

týchto uznesení (z procesného dôvodu) nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti námietky dovolateľa, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 31. júla 2014

JUDr. Beáta Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová