Najvyšší súd
5Cdo/402/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: R., a. s., so sídlom G., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D., s. r. o., so sídlom U. v mene,
ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát JUDr. D., proti povinnému: P., nar. X.,
bytom P., v konaní o zaplatenie 27,97 eur s príslušenstvom, na dovolanie oprávneného
proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. apríla 2012 č. k. 8CoE/45/2012-85,
takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Prešove
z 30. apríla 2012 č. k. 8CoE/45/2012-85 a uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou
z 18. augusta 2011 č. k. 9Er/880/2010-20 a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal 08. 10. 2010 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 27,97 eur s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je k návrhu
pripojený rozhodcovský rozsudok A. Košice zo dňa 08. 03. 2010 sp. zn. 2C/324/2009, ktorým
bola povinnému P. uložená povinnosť zaplatiť sumu 27,97 eur s príslušenstvom. Súdny
exekútor požiadal Okresný súd Vranov nad Topľou o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 18. 08. 2011 č. k. 9Er/880/2010-20
exekučné konanie v celom rozsahu zastavil, žiadnemu účastníkovi konania nepriznal náhradu
trov konania a súdnemu exekútorovi nepriznal trovy exekučného konania. V odôvodnení
rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci,
ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Takúto rozhodcovskú doložku považoval súd prvého stupňa za neprimeranú
zmluvnú podmienku v neprospech spotrebiteľa, ktorá je v rozpore s § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice č. 93/13/EHS.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávneného napadnutým rozhodnutím
z 30. 04. 2012 č. k. 8CoE/45/2012-85 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil s tým, že oprávnený nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a povinnému
ani súdnemu exekútorovi sa ich náhrada nepriznáva. Odvolací súd zdôraznil, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré
spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom
vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.).
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej
doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Rozhodcovská zmluva musí mať
písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva
obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených
listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré
umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.).
Odvolací súd konštatoval, že ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať
rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok pre vydanie,
ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“
nevykonateľného majúceho účinky paaktu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011). Na potvrdenie správnosti záveru súdu prvého
stupňa odvolací súd poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Cdo/245/2010 zo dňa 30. 11. 2011, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. 02. 2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
II. ÚS 2164/10 zo dňa 01. 11. 2011. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa § 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie exekučného súdu
zrušiť a vec vrátiť exekučnému súdu na ďalšie konanie. Predovšetkým namietal, že súdy mu
nesprávnym postupom odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). K odňatiu
možnosti riadne konať pred súdom došlo podľa neho tým, že súdy rozhodli o zastavení
exekučného konania bez toho, aby pre vydanie takýchto rozhodnutí boli splnené zákonom
stanovené podmienky. Podľa dovolateľa súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi
bez nariadenia pojednávania a neumožnili mu tak vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Dovolateľ ďalej vyčítal obom súdom, že ich rozhodnutia sú nepreskúmateľné, čo spôsobuje
ich arbitrárnosť (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a sú založené na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v zmysle § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) pristúpil k posúdeniu, či dovolanie
oprávneného smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie je
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
O. s. p.).
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,
preto dovolanie oprávneného podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.) zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa § 237 O. s. p. je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O. s. p. nenamietal a tieto nezistil ani
dovolací súd. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namieta, že mu súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme
možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti.
Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým mu znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V danom prípade podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie a súdny exekútor
požiadal exekučný súd, aby ho poveril vykonaním exekúcie. V tomto štádiu exekučného
konania súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Okrem iného skúma, či návrh
na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený
potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú
oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné
podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako
procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), ale
vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného
titulu. V tomto štádiu je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín,
ktoré je zamerané na posúdenie predpokladov pre ďalší postup v exekučnom konaní nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Ak teda dovolateľ vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jeho
neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola
oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení.
Dovolací súd je povinný prihliadnuť na vady konania uvedené v § 237 O. s. p.
bez ohľadu na to, či v dovolaní boli alebo neboli namietané (viď § 242 ods. 1 O. s. p.).
V štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd má preskúmať žiadosť súdneho
exekútora, aby ho poveril vykonaním navrhovanej exekúcie zákonu zodpovedajúcim
postupom súdu v danej procesnej situácii v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo:
I. preskúmanie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu a II. rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora vychádzajúce z výsledkov uskutočneného preskúmania. Uvedené ustanovenie
predpokladá, že ak exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, poverí
exekútora vykonaním exekúcie a že v opačnom prípade zamietne žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V danej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie zastavil
podľa § 45 ods. 2 zákona č 244/2002 Z. z.; odvolací súd jeho postup považoval za správny
a odvolaním napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania potvrdil. Týmto postupom
súdov bola oprávnenému odňatá možnosť realizovať tie procesné oprávnenia, ktoré
zodpovedajú štádiu exekučného konania, do ktorého sa toto konanie dostalo na základe
procesných úkonov oprávneného a súdneho exekútora. K uvedenému záveru dospel dovolací
súd z nasledovných dôvodov:
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok
má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa
odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Citované ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. (týkajúce sa prípadov
zastavenia výkonu rozhodnutia alebo exekučného konania iba na návrh) v konaní o výkon
rozhodnutia dopadá na procesnú situáciu, ktorej predchádzalo nariadenie výkonu
rozhodcovského rozsudku [v ktorej už bol výkon rozhodnutia nariadený uznesením súdu (viď
„proti ktorému bol nariadený výkon“)]. Z logiky veci a z toho, že predmetné ustanovenie inak
nerobí rozdiely medzi konaním o výkon rozhodnutia a exekúciou vykonávanou podľa
Exekučného poriadku možno dospieť k záveru, že aj s dopadom na exekučné konanie
sa ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. vzťahuje na procesnú situáciu, v ktorej exekučné konanie po podaní návrhu na vykonanie exekúcie pokročilo ďalej do štádia, v ktorom už bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Z ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. možno vyvodiť, že toto
ustanovenie sa týka rovnakej procesnej situácie; odlišnosťou je, že so zreteľom na podstatu
dôvodov uvedených v tomto ustanovení súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu zastavuje výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj
bez návrhu.
Na základe uvedeného možno pre účely preskúmavanej veci uzavrieť, že zastavenie
exekučného konania podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. neprichádza do úvahy
pred rozhodnutím exekučného súdu o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku).
Zo spisu vyplýva, že v danom prípade súd prvého stupňa ako aj odvolací súd
neprípustne „preskočili“ postup podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a že exekučné
konanie zastavili podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. v procesnej situácii, v ktorej
neboli dané procesné predpoklady pre tento postup. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul (pozn.: správnosť
tohto záveru nebola v dovolacom konaní posudzovaná) mal žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) a nie konanie zastaviť
podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
So zreteľom na uvedený nesprávny postup súdov nižších stupňov i keď nebol
v dovolaní namietaný dospel dovolací súd k záveru, že v exekučnom konaní došlo k procesnej
vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania
podľa uvedeného ustanovenia, ale tiež jeho opodstatnenosť.
Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O. s. p. (viď 2.2) zrušil
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. So zreteľom na zrušenie
týchto uznesení (z procesného dôvodu) nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti námietky dovolateľa, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 31. júla 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová