5 Cdo 39/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Dr. Ing. V. M., zastúpeného JUDr. D. M.M., proti odporcovi M. H., o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn.

10 C 126/2004, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave  

z 30. septembra 2009, sp.zn. 2 Co 91/2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave  

z 30. septembra 2009, sp.zn. 2 Co 91/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 28. apríla 2005, č.k. 10 C 126/2004-50 uložil

odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhrady mzdy (zahraničného platu) po vykonaní

odvodov a dane zo mzdy tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku, spolu s úrokmi

z omeškania a to do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Odporcu zároveň zaviazal

zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia 140 198 Sk do 30 dní

od právoplatnosti rozsudku na účet JUDr. D. M.. Mal za to, že právny základ nároku

navrhovateľa na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce je daný, pričom odporca

jej zníženie podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce nenavrhol. Navrhovateľovi priznal náhradu

mzdy vo výške priemerného zárobku za dobu od 9. novembra 2001 do 7. marca 2004,

nakoľko až dňa 8. marca 2004 mu odporca umožnil pokračovať v práci. Za dobu

od 25. februára 2004 do 7. marca 2004 súd náhradu mzdy priznal podľa § 130 ods. 1

Zákonníka práce a to pre prekážky v práci na strane odporcu, keď tento neumožnil navrhovateľovi pokračovať v práci ani po právoplatnom rozhodnutí o neplatnom skončení

pracovného pomeru. Výpočet náhrady mzdy nebol medzi účastníkmi sporný, účastníci žiadne

dokazovanie nenavrhli, preto sa súd výškou náhrady mzdy nezaoberal a rozhodol podľa

zhodných tvrdení účastníkov. O úrokoch z omeškania rozhodol s prihliadnutím na škodu,

ktorá navrhovateľovi vznikla poklesom hodnoty eura. O trovách konania rozhodol podľa  

§ 142 ods. 1 O.s.p.  

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu uznesením z 8. marca 2006, sp.zn.  

2 Co 213/2005 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Mal za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný, nakoľko nie je

z neho zrejmé, akým výpočtom dospel prvostupňový súd k výške náhrady mzdy ako aj

úrokov z omeškania. Naviac sa súd prvého stupňa dopustil vo svojom rozhodnutí viacerých

pochybení, keď napr. priznal náhradu mzdy po vykonaní odvodov a dane, hoci náhrada mzdy

mala byť priznaná v hrubej výške.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

uznesením z 18. marca 2009, sp. zn. 5 M Cdo 9/2007 napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že Generálny prokurátor

Slovenskej republiky podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O.s.p. v spojení s § 243f  

ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p. dôvodne, keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom

chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými

právnymi prostriedkami. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že z poverenia, ktoré dňa

24. septembra 2003 udelil Ing. R. T., vedúcej služobného úradu M. H.S.R., minister

hospodárstva Slovenskej republiky, nie je možné vyvodiť poverenie na udelenie

splnomocnenia pre tretie osoby na zastupovanie odporcu pred súdom. Z jeho obsahu vyplýva

len poverenie vykonávaním všetkých právnych úkonov

za M.. H.S.R. v pracovno–právnych vzťahoch upravených pracovnoprávnymi predpismi

a teda je zrejmé, že vedúca služobného úradu nemala spôsobilosť na udelenie plnomocenstva

advokátke ako fyzickej osobe, ktorá nebola štátnym zamestnancom v pôsobnosti M. na

zastupovanie odporcu v konaní pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil

s názorom generálneho prokurátora, že odvolací súd mal vzhľadom na námietky podané

navrhovateľom vo vyjadrení k odvolaniu odporcu skúmať oprávnenosť právnej zástupkyne

odporcu na podanie opravného prostriedku a že sa s touto námietkou vo svojom zrušujúcom

uznesení vôbec nezaoberal. Taktiež sa stotožnil so záverom dovolateľa, že dodatočné poverenie, udelené ministrom na zastupovanie pred súdom JUDr. K., dňa 1. augusta 2005,

nemá právne opodstatnenie, lebo nie je prípustná dodatočná konvalidácia právneho úkonu,

ktorý v čase, kedy bol urobený, nemal zákonné náležitosti, v danom prípade to bolo udelenie

splnomocnenia na zastupovanie pracovníkom (vedúcou úradu) právnickej osoby, ktorá   na

takýto úkon nebola oprávnená.

V nadväznosti na túto skutočnosť, i procesný úkon (podanie odvolania proti prvostupňovému

rozhodnutiu súdu osobou, ktorá na takýto úkon nebola platne splnomocnená), nemôže mať

relevantné právne následky, spočívajúce v meritórnom prejednaní veci na základe podaného

opravného prostriedku odvolacím súdom.

Krajský súd v Bratislave, riadiac sa právnym názorom dovolacieho súdu, uznesením

z 30. septembra 2009, sp. zn. 2 Co 91/2009 odvolanie odporcu ako odvolanie, ktoré bolo

podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený, podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

odmietol. Navrhovateľovi náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1, 2

O.s.p. nepriznal, nakoľko navrhovateľ v danej veci trovy konania nevyčíslil.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu, čo do výroku o náhrade trov konania,

podal dovolanie navrhovateľ, ktorý navrhol uznesenie odvolacieho súdu v napadnutom

výroku zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil

ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom. Za takú vadu označil skutočnosť, že odvolací súd ho nevyzval

na vyčíslenie trov konania, hoci vo veci rozhodol rozhodnutím bez jeho vyhlásenia.

Navrhovateľ poukázal na to, že trovy odvolacieho a dovolacieho konania vyčíslil v podaní

doručenom odvolaciemu súdu dňa 20. októbra 2009 k sp.zn. 2 Co 213/2005, ale o tom, že dňa  

30. septembra 2009 odvolací súd rozhodol pod sp.zn. 2 Co 91/2009 nemal žiadnu vedomosť.

Odporca vo vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa považoval rozhodnutie odvolacieho

súdu v časti nepriznania trov právneho zastúpenia v odvolacom a dovolacom konaní za vecne

správne a dovolanie navrhovateľa navrhol v celom rozsahu zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým   bolo potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení,   poriadkovej   pokute, znalečnom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

v časti o náhrade trov konania, a v tejto časti ide o jedno z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,

je nepochybné, že prípustnosť dovolania navrhovateľa z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno

vyvodiť.

S   prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom).

So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva.

K odňatiu možnosti navrhovateľa pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť

tým, že odvolací súd ho nevyzval na vyčíslenie trov konania, hoci vo veci rozhodol

rozhodnutím bez jeho vyhlásenia.

Dovolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ vytýka túto vadu konania dôvodne.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh

spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada

trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 4 O.s.p. ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje

a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie trov do troch

pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane.

Vyčíslenie trov konania je predpokladom na to, aby boli účastníkovi priznané všetky

trovy (§ 137 O.s.p.), ktoré v konaní účelne vynaložil. Občiansky súdny poriadok presne

stanovuje lehotu, v ktorej je účastník povinný trovy konania vyčísliť. Vždy sa viaže

na rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa rozhodnutie vyhlasuje, je účastník povinný

vyčísliť trovy konania do troch pracovných dní odo dňa jeho vyhlásenia. Vyčíslenie trov musí

urobiť účastník bez toho, aby ho súd musel vyzvať na splnenie tejto povinnosti. Súd je

povinný vyzvať účastníka, aby vyčíslil trovy konania v zákonnom stanovenej lehote troch

pracovných dní od doručenia výzvy iba v prípade, že sa rozhodnutie nevyhlasuje (§ 168 ods. 1

a contrario).

V danej veci odvolací súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania, čo

odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1, 2 O.s.p. tým, že navrhovateľ nevyčíslil

trovy konania v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. Z obsahu spisu však

dovolací súd zistil, že odvolací súd uznesenie, ktorým vo veci rozhodol, nevyhlásil, nakoľko

ide o rozhodnutie, ktoré sa nevyhlasuje.

Na základe uvedeného má dovolací súd za to, že odvolací súd mal vzhľadom

na skutočnosť, že v danej veci rozhodol uznesením, ktoré sa nevyhlasuje a navrhovateľ podal návrh na rozhodnutie o trovách, postupovať v zmysle ustanovenia § 151 ods. 4 O.s.p.

a navrhovateľa na vyčíslenie trov konania vyzvať. Tým, že odvolací súd takto nepostupoval,

zaťažil svoje konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.  

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť

považované za správne.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu

podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

  V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania  

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. októbra 2010

  JUDr. V. M a g u r a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: D. Falbová