5Cdo 360/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s.r.o., P., IČO: X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: L. R., nar. X., J., o vymoženie 225,72 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn.:
1Er 431/2009, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 4. júla
2012, č. k.: 23CoE 179/2012-31, takto
r o z h o d o l:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.
Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom 26.
augusta 2009 požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 225,72
EUR s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísaného vo forme zápisnice pred súdnym exekútorom. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z 03. júna 2009, sp. zn.: SR 04396/09, zriadeného
zriaďovateľom S. R. a.s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd
Nové Mesto nad Váhom poverením z 28. augusta 2009 poveril súdneho exekútora výkonom
exekúcie.
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 02. mája 2012, č. k.: 1Er 431/2009-
15 exekúciu zastavil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v predmetnej veci sa vymáha plnenie zo
Zmluvy o úvere č. 3910007 uzavretej v zmysle § 479 a nasl. Obchodného zákonníka 9. júla
2008 medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom (ďalej len „Zmluva
o úvere“ alebo „ Zmluva“), na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažné
prostriedky vo výške 5.000,-Sk. Súd v zmysle ust. § 52 Občianskeho zákonníka posúdil
predmetnú Zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú. Zmluva spĺňa charakteristiku
štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktoré sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy pred jej uzavretím. Jej súčasťou sú aj
všeobecné zmluvné podmienky, ktoré povinná nemohla ovplyvniť, nakoľko boli pripravené
už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Uviedol, že ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
umožňuje súdu zastaviť exekúciu, ak to vyplýva z ustanovení osobitného zákona. Takýmto
ust. je § 45 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon
o rozhodcovskom konaní“ alebo „ZRK“), ktoré exekučnému súdu umožňuje skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Toto ustanovenie má vo vzťahu
k exekučnému poriadku povahu špeciálnej úpravy, na základe ktorej možno rozhodcovskému
rozsudku odoprieť vykonateľnosť i bez toho, aby došlo k formálnemu odstráneniu takéhoto
rozhodnutia. Súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZRK je
hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný prihliadnuť
na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené
v § 45 ZRK, a prípade, že ich zistí, zastaviť exekúciu. Exekučný súd zistil, že vo
Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť Zmluvy, v článku 17 je
obsiahnutá neprijateľná podmienka – rozhodcovská doložka. Rozhodcovská doložka, ktorá
mala založiť legitimitu pre exekučný titul spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa s tým, že znemožňuje
spotrebiteľovi zvoliť si iný spôsob rozhodovania prípadného sporu než v rozhodcovskom konaní, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len Zmluvu ako celok odmietnuť
alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte
pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti
spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná
a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.
Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností
z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na
základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi je plnením v rozpore
s dobrými mravmi. Súd poukázal na judikatúru Európskeho súdneho dvora na rozsudok vo
veci C-14/83 S. V. C., E. V., C 240/98 – C-244/98 O. G. E. A., C-40/08 A. T. S. V. R. N.,
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6Cdo 1/2012, 5Cdo 6/2010.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa dospel k správnemu
záveru, keď predmetnú Zmluvu o úvere považoval za spotrebiteľskú. Výpočet neprijateľných
podmienok uvedený v §53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia
Zmluvy nie je taxatívny, a preto sa môže spotrebiteľ domáhať ochrany aj pred inými, než tam
uvedenými podmienkami, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V danej veci exekučný súd poveril súdneho
exekútora JUDr. R. K. vykonaním exekúcie na vymoženie 225,72 eur s príslušenstvom.
Poverenie na vykonanie exekúcie ešte neznamená, že súdny exekútor pohľadávku reálne aj
vymôže. Exekučný súd je povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk
vymedzených v § 45 ZRK. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov
uvedených v § 45 ZRK, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom
štádiu sa exekučné konanie nachádza. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, vydanie
upovedomenia o začatí exekúcie, či vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie
exekúcie sú z toho pohľadu právne irelevantné. Ustanovením § 45 ZRK tak nie je vylúčená možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov v § 57 Exekučného
poriadku. Odvolací súd uzaviera, že aj po preskúmavaní žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v súlade so zákonom a poverení súdneho exekútora má exekučný súd
právo aj povinnosť exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju, ak sú na to splnené
podmienky.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.“) a § 237 písm. a) O.s.p., že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. §
237 písm. d) O.s.p., že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo, ust. § 237 písm. e) O.s.p., že sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f) O.s.p.,
že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.,
že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ust. §
241 ods. 2 písm. c) O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Uviedol, že z dôvodu krátkosti času a hrozby uplynutia lehoty na
podanie dovolania podal oprávnený dovolanie zo všetkých zákonom prípustných dôvodov
dovolania, pričom napadnuté uznesenie napadá v celom rozsahu. Vo vzťahu k jednotlivým
dôvodom dovolania, oprávnený poukázal na argumentáciu použiteľnú vo vzťahu k dovolacím
dôvodom, ktorá je uvedená v podanom odvolaní. Zároveň uviedol, že v krátkom čase súdu
predloží doplňujúcu právnu argumentáciu k jednotlivým dovolacím dôvodom.
Podaním doručeným na súd prvého stupňa 16. októbra 2012 oprávnený bližšie
špecifikoval a doplnil dôvody dovolania. Uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie
na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery
odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je
uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na
ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú
zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ
v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi
a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch služieb (bankovníctvo, energetika...) založené na
formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopný pozmeniť.
Argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu
v ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady 93/13/EHS. Dovolateľ položil
otázku, či je možné závery odvolacieho súdu aplikovať tak, že rozhodcovské doložky sú
v spotrebiteľských zmluvách vylúčené? Uviedol, že podľa právnej doktríny smernica nemá
všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie
všetkým fyzickým osobám. Podľa judikatúry súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice musia
byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou
silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou
požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Právo členského štátu musí byť po
uplynutí transpozičnej lehoty v súlade s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak bola
smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať
slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, M.,
samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice
Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú
ich nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q) jej
prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku
a uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne
v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút
„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že
spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi
osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa
dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upraveného Zákonom č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ
samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových
verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa
právnej úpravy, ktorej je súčasťou.
Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t.j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie
vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná
podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými
súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.
Povinná sa dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O.s.p. a po preskúmaní veci v
zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a) O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b) a c). Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O.s.p.. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania v zmysle § 239 O.s.p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy na
prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.. Iba v prípade, že by rozhodnutia odvolacieho
súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O.s.p. by
bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie podmienok
prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal sa aj
otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a) až g) O.s.p.. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka
konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O.s.p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. §
237 písm. a), d), e) a f) O.s.p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dal odpoveď na všetky podstatné námietky
uvedené v odvolaní oprávneného.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a) O.s.p.
Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto
ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a
iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a
hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a) O.s.p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.
Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,
ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia (ich právne posúdenie veci).
Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1, §
57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a) O.s.p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d)
O.s.p., t.j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak
v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený
žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak
vyplýva z rovnakých skutkových okolností.
Dovolateľ namietanú vadu bližšie nešpecifikoval.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s.r.o., P., IČO: X., proti povinnej: L. R., nar. X., J., o vymoženie 225,72 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn.: 1Er
431/2009, na základe exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti S. R. a.s. z 03. júna 2009, sp. zn.: SR 04396/09, nepredchádzalo žiadne iné
konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec
rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným.
Je potrebné uviesť, že prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí
právoplatný rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul je materiálne vykonateľný.
Rovnako vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej
v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p.. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-
aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého
súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje
oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5Cdo 205/2011).
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d) O.s.p.
Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e) O.s.p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez
návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O.s.p.. Ak nebol
podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho
v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Dovolateľ k tejto vade namietal, že súdy oboch stupňov interpretovali, a následne
aplikovali ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, akoby upravovalo konanie bez
návrhu vždy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky uvedené v ust. § 45
ods. 1 písm. b) alebo c) Zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní však upravuje konanie bez návrhu v prípade nedostatkov
v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Ďalej namietal, že súd môže
pristúpiť k zastaveniu exekúcie realizovanej na základe rozhodcovského rozsudku len na
návrh účastníka konania.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. Exekučný súd vydal poverenie súdnemu exekútorovi na
vykonanie exekúcie. Po vydaní poverenia súd prikročil k preskúmaniu materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní,
a následne exekúciu zastavil. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môže exekučné
konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo) ak zistí nedostatky uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o rozhodcovskom konaní. Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ
napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e) O.s.p. nie je
preto opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.
Dovolateľ namietal, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom
posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Namietal porušenie čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a že pri rozhodovaní exekučného
súdu nebol oboznámený s obsahom argumentov a nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Ďalej
z obsahu dovolania vyplýva, že namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych
záverov oboch súdov.
Podľa § 237 písm. f) O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.
ÚS 251/03).
Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti so
skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237 písm.
f) O.s.p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako účastníkovi
konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto
ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia.
Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).
V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu z 3. júna 2009, sp. zn.: SR 04396/09, poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej
povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd následne opätovne skúmal,
či exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, resp. zákonnosť exekučného titulu.
Pri tomto preskúmavaní exekučný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul je neprijateľnou podmienkou a tým aj absolútne
neplatnou. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv
a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané
rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je
plnením v rozpore s dobrými mravmi. Preto exekučný súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2
Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní zastavil. Podľa názoru
dovolacieho súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky na zastavenie
exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť vydané ani
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky) (3 Cdo 146/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t.j.
oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto
oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide
o rozhodnutie ničotné nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa
predpoklad materiálnej vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6Cdo 105/2011, pozri
aj 3Cdo 122/2011, 3Cdo 146/2011).
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pri opätovnom preskúmavaní či žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo
exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na
vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§122
až 124 O.s.p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to, oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie
nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c)
tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska
právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si
každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Princíp „vigilantibus iura
scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012, sp. zn.: 5Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka
obsiahnutá v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými
súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.
Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a
odvolacieho súdu.
Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (R. T. C. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. C. z 09.
decembra 1994, séria A, č. 303-B).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., toto
ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O.s.p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávneného.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa §
109 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243c O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na
základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.
K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ
o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej
otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor,
ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej
krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá
v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p..
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či
predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej
námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez
potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva,
že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú
právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie
daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej
republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde
dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. dospel aj vo veciach 3Cdo 108/2012, 3Cdo 33/2012, 3Cdo 118/2012.
Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., preto návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania zamietol.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust §
241 ods. 2 písm. c) O.s.p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5, §
224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší
súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal z dôvodu, že
nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 27. marca 2013
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková