5 Cdo 36/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ RNDr. Ľ. T., 2/ B. T., zastúpených JUDr. Ľ.S., advokátom v B., proti žalovanému D.,

IČO:   X., zastúpenému JUDr. P.L., advokátkou v N., o určenie, že záložné právo

k nehnuteľnostiam nevzniklo, alternatívne, že zaniklo, o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Nitra

pod sp.zn. 9 C 133/2011, o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre  

z 5. októbra 2011, sp.zn. 7 Co 111/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nitra uznesením zo 14. júla 2011, č.k. 9 C 133/2011-100 nariadil

predbežné opatrenie, ktorým uložil žalovanému, aby nenakladal s nehnuteľnosťami

nachádzajúcimi sa v katastrálnom území C., zapísanými na LV č. X. ako parc.

č. X. – zast. plochy a nádvoria s domom s. č. X. o výmere 146 m2 a parc. č. X. – záhrady

o výmere 353 m2 a to formou výkonu záložného práva, to znamená, aby ich nepredal

spôsobom určeným v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa  

24. septembra 1992 a aby ich nepredal na dražbe a to až do právoplatnosti skončenia konania

vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 9 C 133/2011. Svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že žalobca svojím návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, ako aj ďalšími

listinnými dôkazmi preukázal, že má právny záujem na predbežnom opatrení, t.j. že je daná

potreba, či nutnosť dočasnej úpravy pomerov podľa § 76 ods. 1 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že

vykonaním dobrovoľnej dražby by mohlo dôjsť k zmene vlastníckych vzťahov

a k nezvratnému stavu, kedy by žalobca ako vlastník nehnuteľnosti prišiel o ňu v dôsledku

dražby, aj keď už podal žalobu vo veci samej o určenie, že záložné právo k nehnuteľnostiam nevzniklo alternatívne, že zaniklo. Z písomných dokladov v spise bolo preukázané, že

žalovaný chce realizovať svoje práva záložného veriteľa predajom založenej nehnuteľnosti,

ktorá je predmetom konania, keďže výkon záložného práva chce realizovať prostredníctvom

dobrovoľnej dražby, ktorú uskutočňuje spoločnosť a. s.r.o. ako dražobník.   Na

skutočnosti uvedené právnou zástupkyňou žalovaného v jej písomnom vyjadrení zo dňa 11.

júla 2011 súd nemohol prihliadnuť, nakoľko predchádzajúce rozhodnutia o návrhoch

na nariadenie predbežného opatrenia vydané v konaní vedenom na Krajskom súde

v Bratislave pod sp.zn. Z – 2 – 38 Cb 741/1995, ktorými boli tieto návrhy zamietnuté,

vychádzali z iných skutkových a právnych dôvodov a v konaní o vydanie predbežného

opatrenia nie je potrebné osvedčiť naliehavý právny záujem.

Krajský súd v Nitre na odvolanie žalovaného uznesením z 5. októbra 2011, sp.zn.

7 Co 111/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219

ods. 1 O.s.p. potvrdil. Mal za to, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol správne, keď na návrh

žalobcov 1/, 2/ zakázal žalovanému predbežným opatrením s nehnuteľnosťami konkrétnym

spôsobom nakladať až do skončenia konania vo veci samej. Podľa názoru odvolacieho súdu

žalobcovia 1/, 2/ preukázali existenciu právnych vzťahov medzi účastníkmi konania

a preukázali aj to, že tieto právne vzťahy vyžadujú dočasnú úpravu. Považoval za nesporné,

že žalobcovia 1/, 2/, ktorí boli aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu zapísaní v príslušnom

liste vlastníctva ako vlastníci nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto predbežného opatrenia,

sa vo veci samej domáhajú určenia, že záložné právo k nehnuteľnostiam nevzniklo

(alternatívne, že záložné právo zaniklo), pričom na strane žalovaného vystupuje spoločnosť

D., v prospech ktorého svedčí ťarcha (záložné právo) viazaná

na predmetné nehnuteľnosti zapísaná na príslušnom LV v časti C. Rovnako žalobcovia 1/, 2/

preukázali potrebnosť nariadenia predbežného opatrenia, pretože po začatí konania vo veci

samej, a teda aj po podaní návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (oba návrhy boli súdu

doručené dňa 28. júna 2011), preukázali, že žalovaný má záujem záložné právo vykonať.

Uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že po nariadení predbežného opatrenia súdu prvého

stupňa (14. júla 2011) mala dobrovoľná dražba nehnuteľností dňa 19. júla 2011 prebehnúť.

Dňa 22. júla 2011 mal dražobník (žalovaný) podať na Správu katastra N. žiadosť o vykonanie

zápisu vlastníckeho práva v prospech vydražiteľa, pričom dobrovoľná dražba sa mala konať

na návrh záložného veriteľa teda žalovaného. V čase rozhodovania odvolacieho súdu boli

žalobcovia 1/, 2/ zapísaní v príslušnom liste vlastníctva ako vlastníci nehnuteľností, ktoré sú

predmetom tohto predbežného opatrenia. Ďalej uviedol, že podľa § 70 ods. 1   zák.č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam

(Katastrálny zákon) údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

Podľa tvrdení žalobcov 1/, 2/, uvedených v písomnom vyjadrení k odvolaniu, podali

žalobcovia 1/, 2/ na Okresný súd Nitra žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, ktorá

vec je vedená na tomto súde pod sp.zn. 19 C 155/2011. Uvedená skutočnosť vyplýva aj

z obsahu spisu vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp.zn.

19 C 155/2011, ktoré konanie bolo začaté na základe návrhu žalobcov 1/, 2/ na určenie

neplatnosti dobrovoľnej dražby dňa 4. augusta 2011, pričom na strane žalovaných sú ako

účastníci konania uvedení navrhovateľ dražby D., dražobník A. a vydražiteľ MUDr. I. S..

V dôsledku takto začatých konaní bola podľa odvolacieho súdu teda sporná otázka nielen

existencie záložného práva, ale aj otázka platnosti dobrovoľnej dražby. Konštatoval, že

v prípade úspechu žalobcov 1/, 2/ v konaní o neplatnosť dražby by mohlo prísť k opakovanej

dražbe, preto aj keď sa dobrovoľná dražba dňa 19. júla 2011 vykonala a odvolací súd

rozhoduje (na rozdiel od súdu prvého stupňa) už po jej vykonaní, nie je možné považovať

rozhodnutie súdu prvého stupňa z tohto pohľadu za právne irelevantné a nevykonateľné tak,

ako to uvádza žalovaný v podanom odvolaní. Odvolací súd sa oboznámil aj s písomným

stanoviskom Správy katastra N. zo dňa 14. septembra 2011, ktoré žalovaný doručil

odvolaciemu súdu, a z ktorého vyplýva, že správa katastra odmietla vykonať zápis vlastníka

na základe osvedčenia o priebehu dobrovoľnej dražby v zásade z dôvodu, že v čase

posudzovania splnenia podmienok na vykonanie záznamu vlastníckeho práva v prospech

vydražiteľa bolo súdom nariadené a v katastri nehnuteľnosti už zapísané obmedzenie

záložného veriteľa, t.j. žalovaného nakladať s nehnuteľnosťami spočívajúce v zákaze výkonu

záložného práva a to v dôsledku súdom prvého stupňa nariadeného predbežného opatrenia.

Na základe týchto zistení odvolací súd dospel k záveru, že v čase rozhodovania odvolacieho

súdu boli splnené zákonné podmienky pre potvrdenie napadnutého rozhodnutia. Mal za to, že

okruh právnych otázok, ktoré v podanom odvolaní žalovaný namieta, nie je možné riešiť

v konaní o nariadenie predbežného opatrenia. Uviedol, že otázkou naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení, následne ďalšími okruhmi právnych problémov, najmä či

záložné právo vzniklo (resp. zaniklo) a či zánikom obligačného dlžníka spoločnosti D.

záložné právo zaniklo a tiež tvrdeniami žalobcov 1/, 2/, že záložnú zmluvu nikdy neuzatvorili

a nepodpísali a napokon aj otázkou neplatnosti dobrovoľnej dražby, právnymi účinkami

príklepu sa súd môže zaoberať vo veci samej, nie však v konaní o nariadenie predbežného

opatrenia. Nariadené predbežné opatrenie podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci

nevytvorí v právnych vzťahoch medzi účastníkmi konania nenávratný stav a neprimeraným spôsobom nezasahuje do právnych vzťahov medzi účastníkmi konania. Z týchto dôvodov

odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberať ďalšími

dôvodmi uvádzanými žalovaným v podanom odvolaní a to najmä vo vzťahu k otázke

naliehavého právneho záujmu žalobcov 1/, 2/ na požadovanom určení a tiež vo vzťahu

k otázke platnosti úverovej a záložnej zmluvy a pravosťou podpisov žalobcov 1/, 2/ na

záložnej zmluve. Rovnako sa nezaoberal otázkou platnosti dobrovoľnej dražby a jej účinkov

z dôvodu, že tieto otázky nie je v konaní o nariadení predbežného opatrenia oprávnený riešiť.

Odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil aj z ohľadom na charakter práva,

ktorému súd poskytol týmto rozhodnutím dočasnú ochranu, zohľadňujúc zároveň práva

žalovaného ako záložného veriteľa.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý navrhol,

aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa, zrušil

a konanie zastavil, prípadne, aby uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, resp. uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného

opatrenia zamietne. Zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom a boli porušené základné zásady spravodlivého procesu. Namietal, že odvolací súd sa

dostatočne nevysporiadal s najpodstatnejším tvrdením žalovaného, rozhodujúcim

pre rozhodnutie, ktorým boli právne účinky vykonanej dobrovoľnej dražby a prechodu

vlastníctva v zmysle udelenia príklepu. Mal za to, že odvolací súd nevyhodnotil príslušné

ustanovenia o prechode vlastníctva, ktoré sú uvedené v zákone č. 527/2002 Z.z.

o dobrovoľných dražbách, ako i v Občianskom zákonníku, neakceptoval právny stav, že

ku dňu 19. júla 2011 neexistovala žiadna zákonná prekážka konania dobrovoľnej dražby a dňa

19. júla 2011 teda nebol ani dôvod na upustenie od dražby v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1

písm. h/ zák.č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách. Taktiež nevzal do úvahy skutočnosť,

že vykonateľnosť uznesenia súdu prvého stupňa o nariadení predbežného opatrenia nastala

voči všetkým účastníkom až po konaní dobrovoľnej dražby, teda sa stalo predmetné

uznesenie nevykonateľným. Namietal, že súd prvého stupňa prikazoval žalovanému, aby

nenakladal s nehnuteľnosťami vedenými na LV č. X., k.ú. C. formou výkonu záložného práva

formou dobrovoľnej dražby a to v čase, keď predmetné záložné právo bolo už 6 dní vykonané

a v zmysle ustanovenia § 151md ods. 1 písm. i/ Občianskeho zákonníka zaniklo ex lege.

Prvostupňovému súdu tiež vytýkal, že uznesenie o nariadení predbežného opatrenia nedoručoval v zmysle ustanovenia § 75 ods. 9 O.s.p. v 3 dňovej lehote, ale až 11 dní po jeho

nariadení. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci.

Žalobcovia 1/, 2/ vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného považovali uznesenia

odvolacieho a prvostupňového súdu za správne, vychádzajúce zo správneho právneho

posúdenia veci, založené na kvalifikovanom, správnom posúdení potreby dočasnej úpravy

pomerov účastníkov konania. Dovolanie žalovaného, ako aj návrh na odklad vykonateľnosti

napadnutých uznesení, navrhli zamietnuť a priznať im trovy dovolacieho konania, majúc

za to, že dovolanie žalovaného je neprípustné a nedôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a   nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239

ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá

O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

o predbežnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,

je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovaného z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno

vyvodiť.

S   prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom

nebola v konaní zistená.

So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy

pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a žalovanému

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho

práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľa, že k procesnej vade konania v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím

súdom. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.

dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou

činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí.

Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať

dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože právnym posudzovaním

veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné

práva účastníka.

Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

žalovaného o nedostatočnej odôvodnenosti uznesenia odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia § 167 ods. 2 O.s.p. sa § 157 ods. 2 O.s.p. o náležitostiach odôvodnenia rozsudku

použije pre uznesenie primerane. Táto primeranosť znamená, že pri uznesení o nariadení

predbežného opatrenia, aj s prihliadnutím na dočasnosť takéhoto rozhodnutia, je z hľadiska

náležitostí jeho odôvodnenia postačujúce stručné vysvetlenie, prečo súd rozhodol tak, ako

rozhodol. Tento záver podporuje aj znenie § 76 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého, že ak súd návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými

a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje

v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať.

V prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu uznesenie odvolacieho súdu

požiadavku riadneho a dostatočného odôvodnenia spĺňa. Je z neho zrejmé, prečo odvolací súd

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, a akými podstatnými úvahami sa pri svojom

rozhodovaní riadil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že prvostupňový súd uznesenie o nariadení

predbežného opatrenia nedoručoval v zmysle ustanovenia § 75 ods. 9 O.s.p. v 3 dňovej lehote,

ale až 11 dní po jeho nariadení, dovolací súd uvádza, že táto námietka bola už obsahom

odvolania, pričom odvolací súd sa s ňou vo svojom rozhodnutí dostatočne vysporiadal

a dovolací súd sa s právnym názorom odvolacieho súdu v plnom rozsahu stotožňuje.

K námietke žalovaného týkajúcej sa „neposkytnutia súdnej ochrany odvolacím

súdom“, resp. porušenia práva na súdnu ochranu, dovolací súd uvádza, že Ústavný súd

Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS

88/01). Právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní. Toto základné

právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu

rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu,

dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. II. ÚS 37/01). Všeobecné súdy postupom,

ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny poriadok, nemôžu porušiť základné právo

žalovaného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 811/00).  

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, môže byť len odôvodnením

dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie

dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania  

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

žalovaného nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p., a ani z ustanovenia § 237 O.s.p.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa  

§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalovaného ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa

nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

O náhrade trov dovolacieho konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí vo veci

samej (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 145 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. mája 2012  

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová