5 Cdo 36/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ RNDr. Ľ. T., 2/ B. T., zastúpených JUDr. Ľ.S., advokátom v B., proti žalovanému D.,
IČO: X., zastúpenému JUDr. P.L., advokátkou v N., o určenie, že záložné právo
k nehnuteľnostiam nevzniklo, alternatívne, že zaniklo, o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Nitra
pod sp.zn. 9 C 133/2011, o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre
z 5. októbra 2011, sp.zn. 7 Co 111/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalovaného o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra uznesením zo 14. júla 2011, č.k. 9 C 133/2011-100 nariadil
predbežné opatrenie, ktorým uložil žalovanému, aby nenakladal s nehnuteľnosťami
nachádzajúcimi sa v katastrálnom území C., zapísanými na LV č. X. ako parc.
č. X. – zast. plochy a nádvoria s domom s. č. X. o výmere 146 m2 a parc. č. X. – záhrady
o výmere 353 m2 a to formou výkonu záložného práva, to znamená, aby ich nepredal
spôsobom určeným v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa
24. septembra 1992 a aby ich nepredal na dražbe a to až do právoplatnosti skončenia konania
vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 9 C 133/2011. Svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že žalobca svojím návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, ako aj ďalšími
listinnými dôkazmi preukázal, že má právny záujem na predbežnom opatrení, t.j. že je daná
potreba, či nutnosť dočasnej úpravy pomerov podľa § 76 ods. 1 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že
vykonaním dobrovoľnej dražby by mohlo dôjsť k zmene vlastníckych vzťahov
a k nezvratnému stavu, kedy by žalobca ako vlastník nehnuteľnosti prišiel o ňu v dôsledku
dražby, aj keď už podal žalobu vo veci samej o určenie, že záložné právo k nehnuteľnostiam nevzniklo alternatívne, že zaniklo. Z písomných dokladov v spise bolo preukázané, že
žalovaný chce realizovať svoje práva záložného veriteľa predajom založenej nehnuteľnosti,
ktorá je predmetom konania, keďže výkon záložného práva chce realizovať prostredníctvom
dobrovoľnej dražby, ktorú uskutočňuje spoločnosť a. s.r.o. ako dražobník. Na
skutočnosti uvedené právnou zástupkyňou žalovaného v jej písomnom vyjadrení zo dňa 11.
júla 2011 súd nemohol prihliadnuť, nakoľko predchádzajúce rozhodnutia o návrhoch
na nariadenie predbežného opatrenia vydané v konaní vedenom na Krajskom súde
v Bratislave pod sp.zn. Z – 2 – 38 Cb 741/1995, ktorými boli tieto návrhy zamietnuté,
vychádzali z iných skutkových a právnych dôvodov a v konaní o vydanie predbežného
opatrenia nie je potrebné osvedčiť naliehavý právny záujem.
Krajský súd v Nitre na odvolanie žalovaného uznesením z 5. októbra 2011, sp.zn.
7 Co 111/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil. Mal za to, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol správne, keď na návrh
žalobcov 1/, 2/ zakázal žalovanému predbežným opatrením s nehnuteľnosťami konkrétnym
spôsobom nakladať až do skončenia konania vo veci samej. Podľa názoru odvolacieho súdu
žalobcovia 1/, 2/ preukázali existenciu právnych vzťahov medzi účastníkmi konania
a preukázali aj to, že tieto právne vzťahy vyžadujú dočasnú úpravu. Považoval za nesporné,
že žalobcovia 1/, 2/, ktorí boli aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu zapísaní v príslušnom
liste vlastníctva ako vlastníci nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto predbežného opatrenia,
sa vo veci samej domáhajú určenia, že záložné právo k nehnuteľnostiam nevzniklo
(alternatívne, že záložné právo zaniklo), pričom na strane žalovaného vystupuje spoločnosť
D., v prospech ktorého svedčí ťarcha (záložné právo) viazaná
na predmetné nehnuteľnosti zapísaná na príslušnom LV v časti C. Rovnako žalobcovia 1/, 2/
preukázali potrebnosť nariadenia predbežného opatrenia, pretože po začatí konania vo veci
samej, a teda aj po podaní návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (oba návrhy boli súdu
doručené dňa 28. júna 2011), preukázali, že žalovaný má záujem záložné právo vykonať.
Uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že po nariadení predbežného opatrenia súdu prvého
stupňa (14. júla 2011) mala dobrovoľná dražba nehnuteľností dňa 19. júla 2011 prebehnúť.
Dňa 22. júla 2011 mal dražobník (žalovaný) podať na Správu katastra N. žiadosť o vykonanie
zápisu vlastníckeho práva v prospech vydražiteľa, pričom dobrovoľná dražba sa mala konať
na návrh záložného veriteľa teda žalovaného. V čase rozhodovania odvolacieho súdu boli
žalobcovia 1/, 2/ zapísaní v príslušnom liste vlastníctva ako vlastníci nehnuteľností, ktoré sú
predmetom tohto predbežného opatrenia. Ďalej uviedol, že podľa § 70 ods. 1 zák.č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(Katastrálny zákon) údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.
Podľa tvrdení žalobcov 1/, 2/, uvedených v písomnom vyjadrení k odvolaniu, podali
žalobcovia 1/, 2/ na Okresný súd Nitra žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, ktorá
vec je vedená na tomto súde pod sp.zn. 19 C 155/2011. Uvedená skutočnosť vyplýva aj
z obsahu spisu vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp.zn.
19 C 155/2011, ktoré konanie bolo začaté na základe návrhu žalobcov 1/, 2/ na určenie
neplatnosti dobrovoľnej dražby dňa 4. augusta 2011, pričom na strane žalovaných sú ako
účastníci konania uvedení navrhovateľ dražby D., dražobník A. a vydražiteľ MUDr. I. S..
V dôsledku takto začatých konaní bola podľa odvolacieho súdu teda sporná otázka nielen
existencie záložného práva, ale aj otázka platnosti dobrovoľnej dražby. Konštatoval, že
v prípade úspechu žalobcov 1/, 2/ v konaní o neplatnosť dražby by mohlo prísť k opakovanej
dražbe, preto aj keď sa dobrovoľná dražba dňa 19. júla 2011 vykonala a odvolací súd
rozhoduje (na rozdiel od súdu prvého stupňa) už po jej vykonaní, nie je možné považovať
rozhodnutie súdu prvého stupňa z tohto pohľadu za právne irelevantné a nevykonateľné tak,
ako to uvádza žalovaný v podanom odvolaní. Odvolací súd sa oboznámil aj s písomným
stanoviskom Správy katastra N. zo dňa 14. septembra 2011, ktoré žalovaný doručil
odvolaciemu súdu, a z ktorého vyplýva, že správa katastra odmietla vykonať zápis vlastníka
na základe osvedčenia o priebehu dobrovoľnej dražby v zásade z dôvodu, že v čase
posudzovania splnenia podmienok na vykonanie záznamu vlastníckeho práva v prospech
vydražiteľa bolo súdom nariadené a v katastri nehnuteľnosti už zapísané obmedzenie
záložného veriteľa, t.j. žalovaného nakladať s nehnuteľnosťami spočívajúce v zákaze výkonu
záložného práva a to v dôsledku súdom prvého stupňa nariadeného predbežného opatrenia.
Na základe týchto zistení odvolací súd dospel k záveru, že v čase rozhodovania odvolacieho
súdu boli splnené zákonné podmienky pre potvrdenie napadnutého rozhodnutia. Mal za to, že
okruh právnych otázok, ktoré v podanom odvolaní žalovaný namieta, nie je možné riešiť
v konaní o nariadenie predbežného opatrenia. Uviedol, že otázkou naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení, následne ďalšími okruhmi právnych problémov, najmä či
záložné právo vzniklo (resp. zaniklo) a či zánikom obligačného dlžníka spoločnosti D.
záložné právo zaniklo a tiež tvrdeniami žalobcov 1/, 2/, že záložnú zmluvu nikdy neuzatvorili
a nepodpísali a napokon aj otázkou neplatnosti dobrovoľnej dražby, právnymi účinkami
príklepu sa súd môže zaoberať vo veci samej, nie však v konaní o nariadenie predbežného
opatrenia. Nariadené predbežné opatrenie podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci
nevytvorí v právnych vzťahoch medzi účastníkmi konania nenávratný stav a neprimeraným spôsobom nezasahuje do právnych vzťahov medzi účastníkmi konania. Z týchto dôvodov
odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberať ďalšími
dôvodmi uvádzanými žalovaným v podanom odvolaní a to najmä vo vzťahu k otázke
naliehavého právneho záujmu žalobcov 1/, 2/ na požadovanom určení a tiež vo vzťahu
k otázke platnosti úverovej a záložnej zmluvy a pravosťou podpisov žalobcov 1/, 2/ na
záložnej zmluve. Rovnako sa nezaoberal otázkou platnosti dobrovoľnej dražby a jej účinkov
z dôvodu, že tieto otázky nie je v konaní o nariadení predbežného opatrenia oprávnený riešiť.
Odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil aj z ohľadom na charakter práva,
ktorému súd poskytol týmto rozhodnutím dočasnú ochranu, zohľadňujúc zároveň práva
žalovaného ako záložného veriteľa.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa, zrušil
a konanie zastavil, prípadne, aby uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, resp. uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného
opatrenia zamietne. Zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom a boli porušené základné zásady spravodlivého procesu. Namietal, že odvolací súd sa
dostatočne nevysporiadal s najpodstatnejším tvrdením žalovaného, rozhodujúcim
pre rozhodnutie, ktorým boli právne účinky vykonanej dobrovoľnej dražby a prechodu
vlastníctva v zmysle udelenia príklepu. Mal za to, že odvolací súd nevyhodnotil príslušné
ustanovenia o prechode vlastníctva, ktoré sú uvedené v zákone č. 527/2002 Z.z.
o dobrovoľných dražbách, ako i v Občianskom zákonníku, neakceptoval právny stav, že
ku dňu 19. júla 2011 neexistovala žiadna zákonná prekážka konania dobrovoľnej dražby a dňa
19. júla 2011 teda nebol ani dôvod na upustenie od dražby v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1
písm. h/ zák.č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách. Taktiež nevzal do úvahy skutočnosť,
že vykonateľnosť uznesenia súdu prvého stupňa o nariadení predbežného opatrenia nastala
voči všetkým účastníkom až po konaní dobrovoľnej dražby, teda sa stalo predmetné
uznesenie nevykonateľným. Namietal, že súd prvého stupňa prikazoval žalovanému, aby
nenakladal s nehnuteľnosťami vedenými na LV č. X., k.ú. C. formou výkonu záložného práva
formou dobrovoľnej dražby a to v čase, keď predmetné záložné právo bolo už 6 dní vykonané
a v zmysle ustanovenia § 151md ods. 1 písm. i/ Občianskeho zákonníka zaniklo ex lege.
Prvostupňovému súdu tiež vytýkal, že uznesenie o nariadení predbežného opatrenia nedoručoval v zmysle ustanovenia § 75 ods. 9 O.s.p. v 3 dňovej lehote, ale až 11 dní po jeho
nariadení. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci.
Žalobcovia 1/, 2/ vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného považovali uznesenia
odvolacieho a prvostupňového súdu za správne, vychádzajúce zo správneho právneho
posúdenia veci, založené na kvalifikovanom, správnom posúdení potreby dočasnej úpravy
pomerov účastníkov konania. Dovolanie žalovaného, ako aj návrh na odklad vykonateľnosti
napadnutých uznesení, navrhli zamietnuť a priznať im trovy dovolacieho konania, majúc
za to, že dovolanie žalovaného je neprípustné a nedôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o predbežnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovaného z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno
vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní zistená.
So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a žalovanému
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľa, že k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím
súdom. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.
dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou
činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí.
Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať
dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože právnym posudzovaním
veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné
práva účastníka.
Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
žalovaného o nedostatočnej odôvodnenosti uznesenia odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 167 ods. 2 O.s.p. sa § 157 ods. 2 O.s.p. o náležitostiach odôvodnenia rozsudku
použije pre uznesenie primerane. Táto primeranosť znamená, že pri uznesení o nariadení
predbežného opatrenia, aj s prihliadnutím na dočasnosť takéhoto rozhodnutia, je z hľadiska
náležitostí jeho odôvodnenia postačujúce stručné vysvetlenie, prečo súd rozhodol tak, ako
rozhodol. Tento záver podporuje aj znenie § 76 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého, že ak súd návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými
a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje
v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať.
V prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu uznesenie odvolacieho súdu
požiadavku riadneho a dostatočného odôvodnenia spĺňa. Je z neho zrejmé, prečo odvolací súd
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, a akými podstatnými úvahami sa pri svojom
rozhodovaní riadil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že prvostupňový súd uznesenie o nariadení
predbežného opatrenia nedoručoval v zmysle ustanovenia § 75 ods. 9 O.s.p. v 3 dňovej lehote,
ale až 11 dní po jeho nariadení, dovolací súd uvádza, že táto námietka bola už obsahom
odvolania, pričom odvolací súd sa s ňou vo svojom rozhodnutí dostatočne vysporiadal
a dovolací súd sa s právnym názorom odvolacieho súdu v plnom rozsahu stotožňuje.
K námietke žalovaného týkajúcej sa „neposkytnutia súdnej ochrany odvolacím
súdom“, resp. porušenia práva na súdnu ochranu, dovolací súd uvádza, že Ústavný súd
Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS
88/01). Právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní. Toto základné
právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu
rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu,
dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. II. ÚS 37/01). Všeobecné súdy postupom,
ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny poriadok, nemôžu porušiť základné právo
žalovaného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 811/00).
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, môže byť len odôvodnením
dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie
dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
žalovaného nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p., a ani z ustanovenia § 237 O.s.p.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalovaného ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí vo veci
samej (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 145 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. mája 2012
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová