5Cdo/35/2020

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudkýň JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobkyne: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bratislava, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpenej JUDr. Jánom Mišurom, PhD., advokátom so sídlom Bratislava, Záhradnícka 27, proti žalovaným: 1/ T. Z., bytom H., C. XXX/XX, zastúpenej JÁNSKÝ & PARTNERS, s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Nitra, Štúrova 13, IČO: 47 249 650, 2/ B. K., bytom H., Z. XXX/X, za účasti intervenienta na strane žalobcu: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpenej JUDr. Danušou Tichou, advokátkou so sídlom Bratislava, Nám. M. Benku 6, o zaplatenie 2.293,53 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 16C/114/2015, o dovolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 15. mája 2019 sp. zn. 5Co/270/2018, takto

rozhodol:

Dovolanie žalovanej 1/ z a m i e t a.

Žalobcovi a intervenientovi priznáva voči žalovanej 1/ právo na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

Odôvodnenie

1.1. Okresný súd Nitra, ako súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 20.11.2017, č. k. 16C/114/2015-125 rozhodol, že žalovaná 1/ a žalovaný 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 2.293,53 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.293,53 eura od 27.03.2015 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; o trovách konania rozhodol tak, že žalobca a intervenient majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 1.2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný 2/ dňa 14.10.2014 ako vodič motorového vozidla F. Q. EVČ: H. XXX L. spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k vzniku škody na motorovom vozidle D. G. EVČ: O. XXX M., ktorého držiteľom v čase dopravnej nehody bola spoločnosť Exprestech, s.r.o., ktorá si uplatnila nárok na náhradu škody dňa 16.10.2014 z dôvodu, že žalovaný 2/ ako vodič vozidla F. Q. nedobrzdil a narazil do zadnej časti vozidla D. G., GA XXX M.. V čase dopravnej nehody bola držiteľom motorového vozidla F. Q. EVČ: H. XXX L., ktorého prevádzkoubola spôsobená škoda, žalovaná 1/, čo vyplýva z výpisu z centrálnej evidencie motorových vozidiel, podľa ktorej žalovaná 1/ bola evidovaná ako vlastník a držiteľ vozidla F. Q. U. v období od 24.09.2012 do 29.10.2014. 1.3. Skonštatoval, že je daná zodpovednosť žalovanej 1/ ako prevádzateľa motorového vozidla za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla (§ 427 ods. 1 OZ) a žalovaného 2/ ako vodiča za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti (§ 420 OZ). Žalobca preukázal, že vozidlo, ktorého prevádzkou bola spôsobená škoda, nebolo žalovanou 1/ v čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistené, napriek tomu, že táto povinnosť vyplýva z ust. § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. Rovnako preukázal na strane žalovaného 2/ porušenie právnej povinnosti, keď ako vodič motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola spôsobená škoda na motorovom vozidle D., spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej vznikla škoda na motorovom vozidle poškodeného. Za preukázanú považoval aj výšku škody, ktorá v tomto prípade zodpovedá nákladom na opravu poškodeného motorového vozidla vo výške 2.293,53 eura, ktorá suma bola žalobcom poskytnutá z garančného fondu dňa 30.01.2015. 1.4. Obranu žalovanej 1/, uvádzanú v odpore, že v čase dopravnej nehody, t. j. dňa 14.10.2014 bolo vozidlo povinne zmluvne poistené, nepovažoval za dôvodnú, pretože v konaní bolo preukázané, že žalovaná 1/ dňa 23.09.2012 uzatvorila s intervenientom poistnú zmluvu pre poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla s účinnosťou od 24.09.2012 do 23.09.2013, t. j. poistné obdobie bol jeden rok. Predmetom poistenia bolo motorové vozidlo F. Q., s tým, že poistné bolo splatné štvrťročne k 24.09, 24.12, 24.03 a 24.06. Žalovaná 1/ uhradila dve splátky poistného, a to dňa 2.2.2013 a 3.5.2013, následne ďalšie až 9.3.2015 a 22.4.2015. K zániku poistenia došlo v zmysle ust. § 9 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z. z. nezaplatením poistného v lehote 1 mesiaca od dátumu jeho splatnosti. Vzhľadom na to, že splatnosť celého ročného poistného nastala až dňom splatnosťou poslednej splátky poistného, poistenie zaniklo uplynutím lehoty jedného mesiaca od dátumu splatnosti poslednej splátky 24.6.2013, t. j. 24.7.2013. V tomto smere súd poukázal aj na čl. IV ods. 9, 10 VPP, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť poistnej zmluvy. Súd prvej inštancie zdôraznil, že na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že dňa 7.11.2014 podala žalovaná 1/ žiadosť o storno poistnej zmluvy, pretože v tom čase poistná zmluva už netrvala, zo zákona zanikla spolu s poistením. Túto právnu skutočnosť, nemohla žalovaná 1/ ovplyvniť ani tým, že uhradila dlžné poistné až dňa 9.3.2015. V čase dopravnej nehody dňa 14.10.2014 motorové vozidlo nebolo povinne zmluvne poistené proti zodpovednosti za škodu a žalobcovi tak vznikla povinnosť uhradiť poškodenému poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla z garančného fondu. 1.5. Vo vzťahu k obrane žalovanej 1/, ktorá až na pojednávaní dňa 23.10.2017, prostredníctvom právneho zástupcu začala tvrdiť, že v čase dopravnej nehody, t. j. dňa 14.10.2014 nebola vlastníčkou motorového vozidla, pretože dňa 2.1.2014 uzatvorila kúpnu zmluvu s S. E. a v tento deň bolo vozidlo odovzdané, v dôsledku čoho pán E. nadobudol vlastnícke právo k motorovému vozidlu, súd prvej inštancie uviedol, že je účelová, a to najmä z dôvodu, že žalovaná 1/ od začiatku konania nerozporovala skutočnosť, že v čase dopravnej nehody nebola vlastníkom motorového vozidla napriek tomu, že ho mala predať ešte v januári 2014. 1.6. Z obsahu kúpnej zmluvy zo dňa 2.1.2014 prvoinštančný súd zistil, že ako predávajúci je uvedený Z. Z. a ako kupujúci S. E.. V rozpore s obsahom zmluvy je potom tvrdenie žalovanej 1/, uvádzané na pojednávaní, že motorové vozidlo predala p. E.. Žalovaná 1/, ktorá bola nielen držiteľom motorového vozidla, ale aj vlastníkom, v predmetnej kúpnej zmluve nevystupuje ako predávajúci, ale ako predávajúci vystupuje Z. Z.. Ohľadne tejto skutočnosti sa vyjadril právny zástupca žalovanej v 1. rade na pojednávaní a uviedol, že žalovaná v 1. rade mala nejakým spôsobom poveriť manžela predajom vozidla z dôvodu, že tento má vedomosť o technickom stave vozidla. Túto obranu žalovanej 1/ vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôveryhodnú a účelovú. Súd poukázal na obsah predmetnej zmluvy, z ktorej nevyplýva, že by Z. Z. vystupoval v mene žalovanej 1/ ako vlastník motorového vozidla na základe splnomocnenia, ale priamo vystupuje ako predávajúci. Skonštatoval, že zo strany žalovanej 1/ nebolo súdu predložené žiadne poverenie, resp. splnomocnenie pre Z. Z. na predaj motorového vozidla ani to, že splnomocnila p. E. na všetky úkony smerom k dopravnému inšpektorátu. 1.7. Okresný súd na základe vykonaných dôkazov ustálil, že žalovaná 1/ bola v čase dopravnej nehody 14.10.2014 vlastníkom a držiteľom motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola spôsobená škoda, a preto je daná jej pasívna vecná legitimácia v tomto konaní. K predaju motorového vozidla zo strany žalovanej 1/ došlo až po dopravnej nehody s tým, že vlastníkom a držiteľom motorového vozidla od

29.10.2014 sa stal A. D.. 1.8. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi a intervenientovi na strane žalobcu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2.1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 15. mája 2019 sp. zn. 5Co/270/2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvý výrok), žalobcovi a intervenientovi na strane žalobcu priznal voči žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu(druhý výrok). 2.2. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že vychádzajúc z obsahu súdneho spisu a vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie, dospel k rovnakému skutkovému aj právnemu záveru ako súd prvej inštancie. Zdôraznil, že žalovaná 1/ v čase vzniku poistnej udalosti bola držiteľkou, prevádzkovateľkou a vlastníčkou motorového vozidla F. Q., čo vyplýva zo záznamov na ODI v Nitre, preto mala zákonnú povinnosť uzatvoriť zákonné zmluvné poistenie na motorové vozidlo už od 24.7.2013 a mala ho mať uzatvorené aj v čase vzniku dopravnej nehody dňa 14.10.2014. Za tohto stavu bolo potrebné žalovanú 1/ považovať za osobu bez poistenia zodpovednosti (§ 24 ods. 2 písm. b/ zák. č. 381/2001 Z. z.). Ak poisťovateľ vyplatil poškodenému za poistníka poistné plnenie z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, poistiteľovi proti poistníkovi vzniká nárok na náhradu poskytnutého poistného plnenia za podmienok stanovených v § 12 ods. 1 písm. a/ až h/ zákona č. 381/2001 Z. z.; uzavrel odvolací súd. 2.3. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3.1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 1/ (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, v ktorom žiadala, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3.2. V dovolaní uviedla, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nespĺňa zákonnú požiadavku riadneho súdneho rozhodnutia ako súčasti základného práva na súdnu a inú právnu ochranu. Namietala, že povinnosťou odvolacieho súdu bolo vyporiadať sa v odôvodnení rozsudku s podstatnými rozsiahlymi námietkami. Poukázala na jej námietky k vyhodnoteniu otázky jej pasívnej legitimácie, s ktorými sa odvolací súd nijakým spôsobom nevysporiadal, iba skonštatoval správnosť názoru súdu prvého stupňa. Najmä nezdôvodnil, prečo je jej názor v otázke prevodu vlastníckeho práva a postavenia držiteľa, resp. prevádzkovateľa motorového vozidla nesprávny. Vytkla odvolaciemu súdu, že nevykonaním dôkazov, ktoré navrhla (výsluch svedkov manžela a kupujúceho) jej bolo znemožnené preukázať, že nebola vlastníkom ani prevádzkovateľom motorového vozidla. Porušenie práva na spravodlivý proces videla v postupe súdu, ktorý ju nevykonaním navrhnutých dôkazov dostal do dôkaznej núdze.

4. Žalobca a intervenient na strane žalobcu navrhli dovolanie odmietnuť z dôvodu, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov, nevykonanie dôkazov ani nedostatočné zistenie skutkových okolností nie je spôsobilým dovolacím dôvodom.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), ďalej aj „najvyšší súd“ príp. „dovolací súd“, po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.

6. Dovolateľka uplatnila dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP, ktorý dôvodila nedostatočným odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu a nevykonaním ňou navrhnutých dôkazov. Dovolací súd preto, skúmal existenciu tzv. vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Ak totiž dovolanie z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. zmätočnosť rozhodnutia) neznamená len splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť.

7. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

8. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spĺňa podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonné kritériá v zmysle ustanovenia § 393 CSP. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľky dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľky, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, pričom to rozhodne nie je tento prípad. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).

9. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP, pričom sa v napadnutom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, na ktoré v podrobnostiach odkázal (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Je zrejmé, že prvoinštančným súdom obstarané skutkové zistenia a ich právne posúdenie považoval za natoľko správne, že ich nepotreboval nijako korigovať. Z odôvodnení rozhodnutí týchto súdov (odvolacieho a prvoinštančného), chápaných v ich organickej (kompletizujúcej) jednote (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalovanej 1/, vyjadrenia žalobcu k tomuto odvolaniu, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov sporových strán, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa vysporiadal vo svojom odôvodnení so všetkými podstatnými námietkami žalovanej 1/ (vznesenými aj v dovolaní). K dovolateľkou namietanému nezdôvodneniu jej pasívnej legitimácie s akcentom na jej tvrdenie o strate vlastníckeho práva k motorovému vozidlu jeho predajom dovolací poukazuje na bod 53., 54. a 55. rozsudku odvolacieho súdu a body 49. až 51. rozsudku súdu prvej inštancie nesprávny. Súdy v základnom konaní vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlili dôvody, pre ktoré dovolateľka je pasívne vecne legitimovaná, pričom osobitne sa venovali otázke jej vlastníckeho práva k motorovému vozidlu.

10. Dovolací súd už len poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom súde nemá možnosť vykonávaťdokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018).

11. V istých prípadoch možno prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP konštatovať aj pri nedostatkoch v zisťovaní skutkového stavu. O takýto prípad ale v súdenej veci nejde. V predmetnej súvislosti dovolateľka tvrdí, že súd v základnom konaní pri rozhodovaní o tom, či je pasívne legitimovaná nezdôvodnil, prečo nezohľadnil skutočnosť, že vlastníctvo k motorovému vozidlu stratila jeho predajom. Táto námietka je nedôvodná, pretože súdy uzavreli, že dokazovaním nebolo preukázané platné scudzenie motorového vozidla v čase rozhodnom pre posúdenie žalovaného nároku. Dovolací súd nezistil nedostatok v zisťovaní skutkového stavu ani pri hodnotení dokazovania. Súdy vyhodnotili dôkazy v súlade so zásadami formálnej logiky a ich hodnotenie má dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní. V hodnotení dôkazov súdmi nižších stupňov dovolací súd nezistil pochybenie, ktoré by bolo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Iba taká skutočnosť by totiž zakladala odňatie spravodlivosti.

12. K dovolacej námietke dovolateľky spočívajúcej v odopretí vykonania dôkazu výsluchom ňou navrhovaných svedkov najvyšší súd konštatuje, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústavy“) (pozri III. ÚS 332/09), ale iba za predpokladu, že by daný navrhovaný dôkaz mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu veci z hľadiska tvrdení dovolateľky. Avšak vyššie uvedené sa netýka prejednávaného prípadu, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že v priebehu konania bol dostatočne zistený skutkový stav. Dovolateľka tvrdila, že motorové vozidlo predala S. E. a ako dôkaz predložila kúpnu zmluvu z 2.1.2014. Z tohto listinného dôkazu však vyplýva, že ako predávajúci je uvedený Z. Z. teda iná osoba ako žalovaná 1/, a preto súdy považovali túto zmluvu za neplatnú. Za tejto situácie sa dovolací súd stotožňuje so súdmi nižších stupňov, keď odmietli vypočutie manžela žalovanej 1/ a S. E.. Žalovaná 1/ v priebehu konania menila niekoľkokrát dôvody nedostatku jej pasívnej legitimácie ako aj okolnosti predaja motorového vozidla, čo spôsobujú jej nedôveryhodnosť a účelovosť.

13. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že dovolateľka neopodstatnene namietala dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP, preto jej dovolanie zamietol ako nedôvodné (§ 448 CSP).

14. Žalobca a intervenient na strane žalobcu boli v dovolacom konaní úspešní, a preto im dovolací súd priznal voči žalovanej 1/ náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

15. Tento rozsudok prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok