5 Cdo 340/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: S., a. s., so sídlom C., IČO : X., proti povinnému: A., nar. X., D., o vymoženie 33,19 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 5Er 762/2011, o dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. februára 2012, č. k.: 2CoE
32/2012-20, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdnemu exekútorovi bol 21. novembra 2011 doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu „Blok na pokutu nezaplatenú na mieste č.
A., ktorý vydalo Obvodné oddelenie Policajného zboru Slovenskej republiky Bánovce nad
Bebravou 06. novembra 2008 a ktorým bola povinnému uložená pokuta 1 000,-Sk (ďalej len
„exekučný titul“).
Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 30. novembra 2011, č. k.:
5Er 762/2011-11 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 44 ods. 2 Zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a uviedol, že preskúmaním žiadosti o
udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu zistil, že exekučný
titul nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku. Poukázal na ust. § 71 ods. 3 Zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny
poriadok“) podľa ktorého výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch rokov po
uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti podľa odseku 1. Konštatoval, že
rozhodnutie bolo možné vykonať, resp. výkon rozhodnutia nariadiť najneskôr 21. novembra
2011, keďže na preklúzia prihliada súd z úradnej povinnosti.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi závermi
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku poukázal a na zdôraznenie správnosti dodal: Exekučný titul nadobudol
právoplatnosť 06. novembra 2008 a vykonateľnosť 21. novembra 2008. Lehota stanovená pre
nariadenie výkonu rozhodnutia začína plynúť odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia a je
považovaná za lehotu prekluzívnu, t. z., že po jej uplynutí nemožno nariadiť výkon rozhodnutia. Pre určenie zachovania zákonnej lehoty nie je právne významné začatie konania,
ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia, v danom prípade
rozhodnutím súdneho exekútora, a to upovedomením začatí exekúcie. Uviedol, že exekučné konanie sa začína doručením návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi, avšak samotná
exekúcia začína až vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Prvým
úkonom exekučnej činnosti súdneho exekútora je vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v
zmysle ust. § 47 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, ktorý úkon však exekútor môže
vykonať až potom, ako bol exekučným súdom poverený na vykonanie exekúcie. Exekučný
titul nadobudol vykonateľnosť 21. novembra 2008, trojročná lehota uplynula 21. novembra
2011. Pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je rozhodujúci stav v čase vydanie predmetného
uznesenia a v tomto čase bola prekluzívna lehota uplynutá. Konštatoval, že súd prvého stupňa
má na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia lehotu 15 dní, pričom tejto lehoty si musí
byť vedomí aj oprávnený, a súd postupoval v súlade a v rámci uvedenej lehoty.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil tým, že rozhodnutia oboch súdov spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci, v dôsledku čoho sa oprávnenému ako účastníkovi konania odňala možnosť
konať pred súdom. Namietal porušenie práva na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 Ústavy SR a poukázal na uznesenie Najvyššie súdu SR sp. zn.: l Cdo 177/2009, 5 Cdo 318/2008 v zmysle
záverov ktorých nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sa oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo
sa rovná odmietnutiu spravodlivosti. Uviedol, že trojročná prekluzívna lehota uvedená v § 71
ods. 3 Správneho poriadku je lehotou hmotnoprávnou. V tejto lehote má možnosť uplatniť
svoje právo vyplývajúce z exekučného titulu, inak dochádza k jeho zániku a plnenie prijaté po
uplynutí prekluzívnej lehoty by bolo bezdôvodným obohatením. Uvedená lehota by bola v
danom prípade uplynula 21. novembra 2011. Uviedol, že ak by rozhodujúcim dňom pre
splnenie podmienky zachovania prekluzívnej lehoty bol deň vydania upovedomenia o začatí
exekúcie, oprávnený by sa dostal do právnej neistoty vzhľadom k možným prieťahom v
konaní zo strany exekútora a súdu. V prípade akceptácii záverov súdov by nebolo možné
určiť posledný deň pred uplynutím prekluzívnej lehoty, a teda ani termín, dokedy by mal
oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie, aby bola zachovaná lehota. Podľa názoru
oprávneného záver súdu, že nie je právne významné začatie exekučného konania, ale vydanie
upovedomenia o začatí exekúcie je nesprávny a v rozpore so zákonom. Exekučný poriadok
neustanovuje žiadnu lehotu pre súdneho exekútora na vydanie upovedomenia o začatí
exekúcie. Oprávnený zastáva názor, že okamihom začatia exekučného konania je v zmysle §
36 ods. 2 Exekučného poriadku podanie návrhu na vykonanie exekúcie jeho doručením
súdnemu exekútorovi. Návrh oprávneného na vykonanie exekúcie súdny exekútor prevzal 21.
novembra 2011, a teda oprávnený považoval uplatnenie svojho práva za včasné a v súlade so
zákonom. Oprávnený zaujal názor, že na predmetnú vec/nie je možné aplikovať ust. § 71 ods.
3 Správneho poriadku, tak ako to urobil odvolací súd, ktorý dospel k záveru, že nariadenie
výkonu rozhodnutia zodpovedá vydanie upovedomenia o začatí exekúcie. Namietal, že v
danom prípade došlo k naplneniu vady konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. aj z dôvodu, že
odôvodnenie napadnutého uznesenia ako aj súdu prvého stupňa je nedostatočné, právne
nepodložené a riadne neodôvodnené. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci
dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti
ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo
svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje
znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V danej veci odvolací súd
napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom
potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/
a c/ O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a ods.
2 proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s.
p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku
alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a
rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v
tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ v podanom dovolaní namietal, že súdy svojím postupom oprávnenému ako
účastníkovi konania odňali možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým
znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník
mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.
Dovolateľ argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/
O. s. p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo, že mu znemožnili urobiť
niektorý procesný úkon a pod. Podstatou jeho do volacích námietok je, že rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z obsahového hľadiska
(§ 41 ods. 2 O. s. p.) teda zo strany oprávneného nejde o námietku odňatia možnosti konať
pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a
vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v
danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Dovolateľ namietal, že súdy v danom prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie
ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku, a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu
záveru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na
vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Tento záver súdov podľa dovolateľa nemá
oporu v zákone a prehliada že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba
procesnoprávne lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v ustanovení §
71 ods. 3 Správneho poriadku.
Námietky dovolateľa sa týkajú činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav (správnosť ktorého nebola v danej veci
spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho
posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd zdôraznil, že ust. § 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti konať
pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho
právnym hodnotením veci. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce
relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesné prípustné dovolanie
podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.
f/ O. s. p. a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (R 54/2012, sp. zn.:
1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011).
Z dovolania tiež vyplýva, že oprávnený vidí určitú podobnosť preskúmavanej veci s
inými exekučnými vecami, v ktorých Najvyšší súd SR už skôr rozhodoval a vyslovil názor, že
„nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia,
čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17.
decembra 2009, sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto práva (na spravodlivý
súdny proces - pozn. dovolacieho súdu) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre
takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím
sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia“
(viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 05. februára 2009, sp. zn. 5 Cdo 318/2008). Dovolateľ
však prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou vecou a ním označenými vecami.
Pokiaľ základná téza jeho dovolania spočíva v námietke, že rozhodnutia súdov sú založené na
nesprávnom právnom posúdení veci, v označených konaniach išlo o vady procesnoprávnej
povahy. Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy...
neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa
(už) v ňom neprípustné a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v
neskorších štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“.
Aj v ďalšej dovolateľom uvádzanej veci sp. zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu
nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť
odôvodnenia rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými
môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).
Z uvedeného je zrejmé, že namietaným postupom súdov nebola oprávnenému ako
účastníkovi konania znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z
Občianskeho súdneho poriadku.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí odvolacieho a prvostupňového súdu.
Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako
vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa ust. § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na
uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky zahŕňa aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Tomuto právu účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v
rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu
upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.
V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09 Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12,
§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd Slovenskej republiky sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť
rozhodnutie vyjadril vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a
ochranou proti takému uplatneniu (sp.zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04 ).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o
nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie odôvodnil síce stručne, ale dostatočne zrozumiteľne a určito. Rovnako aj
odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami kladenými na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 157 O. s. p.) a vysporiadal sa so všetkými pre vec
podstatnými argumentmi oprávneného uvedenými v odvolaní, ktoré zrozumiteľne a v
potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 a § 211 O. s. p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle
vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal z
dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. mája 2013
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková