Najvyšší súd
5 Cdo 339/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v dedičskej veci po poručiteľke M. H., narodenej X., naposledy bývajúcej v M., zomrelej X., za účasti dedičov: 1/ A. H., bývajúcej v J., 2/ Ľ. H., bývajúceho v S., oboch zastúpených splnomocnencom J. Š., bývajúcim v B., 3/ K. H., bývajúcej v J., 4/ maloletého F. H., bývajúceho
v S., 5/ maloletého Š. H., bývajúceho v S., dedičov 4/ a 5/ zastúpených opatrovníčkou M. S.,
bývajúcou v J. a bývalého manžela poručiteľky Ing. M. H., bývajúceho v S., zastúpeného
JUDr. M. S., advokátom so sídlom v P., vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.zn.
15 D 3/2008, o dovolaní bývalého manžela poručiteľky Ing. M. H., proti uzneseniu Krajského
súdu v Trnave z 23. decembra 2011, sp.zn. 10 CoD 7/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Dedičom 1/ až 5/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta uznesením z 24. novembra 2010, sp.zn. 15 D 3/2008-73,
ustanovil v tom čase maloletým dedičom 3/ až 5/ kolíznu opatrovníčku pre dedičské konanie
M. S., rodenú R., trvale bytom v J., okres Sabinov.
Po právnej stránke uznesenie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 31 ods. 2 Zákona
o rodine a § 29 ods. 6 O.s.p., vecne potom úmrtím poručiteľky ako rozvedenej a predbežným
zistením dedičského práva po nej u všetkých jej detí, z ktorých však posledné tri boli ešte
maloleté. Konštatoval, že zákonným zástupcom takýchto dedičov je síce ich otec a bývalý
manžel poručiteľky, avšak z dôvodu potreby vyporiadania v konaní o dedičstve aj jeho dosiaľ
nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva s poručiteľkou, však nie je tu možnosť
zastupovania pre kolíziu záujmov medzi účastníkmi. Výber osoby ustanovenej za opatrovníka
odôvodnil zverením v tom čase maloletej K. do náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov (ustanovenej opatrovníčky a jej manžela) a bývaním aj už plnoletých dedičov 1/ a 2/
v spoločnej domácnosti s takýmito osobami, takže tu ide aj o osobu pôsobiacu v rodinnom
prostredí, ktoré je účastníkom blízke. Z uvedeného dôvodu súd ustanovil za kolíznu
opatrovníčku starú matku maloletých dedičov.
Krajský súd v Trnave uznesením z 23. decembra 2011, sp.zn. 10 CoD 7/2011
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa dedičky 3/ zrušil a v časti
týkajúcej sa dedičov 4/ a 5/ napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Po právnej
stránke svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 31 ods. 1 zákona o rodine,
§ 9, § 20 a § 29 ods. 1 O.s.p. Konštatoval, že maloleté deti musia byť v konaní zastúpené
zástupcom, ktorým je zásadne zákonný zástupca, pokiaľ nejde o prípad, v ktorom je takýto
zástupca z výkonu zastupovania vylúčený. Postavenie zákonného zástupcu patrí zásadne
obom rodičom dieťaťa, to však nemôže platiť v prípadoch obdobných tomu z prejednávanej
veci, kde jeden z rodičov maloletého dieťaťa (či aj viacerých detí) už nežije, a preto sa práva
zákonného zástupcu sústreďujú u druhého rodiča (pokiaľ ten tiež nie je z nejakého dôvodu
z výkonu takéhoto práva vylúčený). Ani takýto jediný rodič však nemôže zastupovať maloleté
dieťa, ak je tu riziko vzniku rozporu záujmov či už medzi zástupcom (rodičom)
a zastupovaným (dieťaťom) alebo i medzi viacerými osobami majúcimi byť zastúpenými tým
istým zástupcom (i v súvislostiach konkrétnej prejednávanej veci medzi oboma stále
maloletými dedičmi 4/ a 5/). Práve o riziko takéhoto rozporu ide logicky aj vtedy, ak sa
v konaní o dedičstve majú uspokojiť na jednej strane dedičské nároky maloletých detí
a na strane druhej nároky bývalého manžela poručiteľa (tu poručiteľky, čiže zomrelej bývalej
manželky) na vyporiadanie zaniknutého, avšak do úmrtia poručiteľa nevyporiadaného
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nakoľko dedička 3/ (v čase rozhodovania
napadnutým uznesením ešte maloletá) 28. decembra 2010 dovŕšila vek 18 rokov, odvolací súd
v tejto časti napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p. zrušil (bez potreby aj
možnosti náhrady takto zrušenej časti prvostupňového uznesenia akýmkoľvek iným
rozhodnutím). Konštatoval, že odvolateľ nepreukázal žiadne skutočnosti brániace ustanovenej
opatrovníčke v úspešnom zhostení sa funkcie, ktorou tu bola poverená (čo platilo najmä
o snahe spochybniť bez akéhokoľvek dôkazu bezúhonnosť takejto osoby) a ani vo vzťahu
k odvolaním ponúknutej alternatíve (náhrady svokry vlastnou matkou). Mal za to, že väčšiu
záruku dôsledného obhajovania záujmov maloletých detí poskytuje ustanovenie im
za opatrovníka toho, u koho možno ovplyvňovanie bývalým manželom poručiteľky skôr vylúčiť, než predpokladať. Uzavrel, že vyššiu mieru ostražitosti nepochybne môže zaručiť
skôr osoba s rezervovaným postojom k odvolateľovi, než jeho vlastná matka a iná osoba súca
za opatrovníka (vyjmúc matky oboch rodičov maloletých detí) tu na základe podkladov
dostupných i odvolaciemu súdu nebola, napadnuté uznesenie v časti dedičov 4/ a 5/
(maloletých i v čase rozhodovania odvolacieho súdu) považoval za správne. V tejto časti
preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil. O trovách
odvolacieho konania potom podľa § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu, voči výroku, ktorým odvolací súd v časti
týkajúcej sa dedičov 4/ a 5/ napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, podal
dovolanie Ing. M. H., bývalý manžel poručiteľky. Mal za to, že súd prvého stupňa a následne
aj odvolací súd nesprávne zistili skutkový stav a tento nesprávne posúdili, v dôsledku čoho
vydali vecne nesprávne rozhodnutie. Žiadal, aby v predmetnom konaní práva a právom
chránené záujmy maloletých detí hájila a ochraňovala osoba kolízneho opatrovníka, ktorá je
bezúhonná, nezaujatá a dôveryhodná, čo si on o osobe ustanovenej opatrovníčky nemyslí,
považuje ju za osobu, ktorá sa sama podieľa svojim nezodpovedným konaním
na vzniku dlhov v dedičskom konaní. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu zmenil a rozhodol tak, že ustanovuje dedičom 4/ a 5/ za opatrovníka J. H.,
eventuálne Úrad práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky pracovisko Sabinov,
alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie, prípadne aj rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo,
zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave, prípadne Okresnému súdu Galanta na ďalšie
konanie.
Opatrovníčka maloletých detí M. S. označila tvrdenia dovolateľa uvedené v dovolaní
za neopodstatnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
písm. b/ veta prvá O.s.p.), alebo ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo ak
ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním, nevykazuje znaky
niektorého z týchto uznesení, nemožno prípustnosť dovolania dovolateľa vyvodiť
z ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte
rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je
konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Právne
relevantné ale nie je tvrdenie dvolateľa, že k vade takejto povahy došlo, ale iba zistenie, že
konanie je ňou skutočne zaťažené.
Dovolateľ netvrdil, že by konanie bolo postihnuté vadou konania v zmysle § 237
písm. a/ až f/ O.s.p. a vada tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Pokiaľ ide o námietku dovolateľa spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania.
Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
So zreteľom na to dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa
zaoberať vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešným dedičom 1/ až 5/ vzniklo právo na náhradu
trov dovolacieho konania proti bývalému manželovi poručiteľky Ing. M. H., ktorý úspech
nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací
súd napriek tomu úspešným účastníkom nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo
nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. apríla 2013
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová