Najvyšší súd  

5 Cdo 339/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v dedičskej veci po poručiteľke M. H., narodenej X., naposledy bývajúcej v M., zomrelej X., za účasti dedičov: 1/ A. H., bývajúcej v J., 2/ Ľ. H., bývajúceho v S., oboch zastúpených splnomocnencom J. Š., bývajúcim v B., 3/ K. H., bývajúcej v J., 4/ maloletého F. H., bývajúceho

v S., 5/ maloletého Š. H., bývajúceho v S., dedičov 4/ a 5/ zastúpených opatrovníčkou M. S.,

bývajúcou v J. a bývalého manžela poručiteľky Ing. M. H., bývajúceho v S., zastúpeného

JUDr. M. S., advokátom so sídlom v P., vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.zn.

15 D 3/2008, o dovolaní bývalého manžela poručiteľky Ing. M. H., proti uzneseniu Krajského

súdu v Trnave z 23. decembra 2011, sp.zn. 10 CoD 7/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Dedičom 1/ až 5/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Galanta uznesením z   24. novembra 2010, sp.zn. 15 D 3/2008-73,

ustanovil v tom čase maloletým dedičom 3/ až 5/ kolíznu opatrovníčku pre dedičské konanie

M. S., rodenú R., trvale bytom v J., okres Sabinov.

Po právnej stránke uznesenie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 31 ods. 2 Zákona

o rodine a § 29 ods. 6 O.s.p., vecne potom úmrtím poručiteľky ako rozvedenej a predbežným

zistením dedičského práva po nej u všetkých jej detí, z ktorých však posledné tri boli ešte

maloleté. Konštatoval, že zákonným zástupcom takýchto dedičov je síce ich otec a bývalý

manžel poručiteľky, avšak z dôvodu potreby vyporiadania v konaní o dedičstve aj jeho dosiaľ

nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva s poručiteľkou, však nie je tu možnosť

zastupovania pre kolíziu záujmov medzi účastníkmi. Výber osoby ustanovenej za opatrovníka

odôvodnil zverením v tom čase maloletej K. do náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov (ustanovenej opatrovníčky a jej manžela) a bývaním aj už plnoletých dedičov 1/ a 2/

v spoločnej domácnosti s takýmito osobami, takže tu ide aj o osobu pôsobiacu v rodinnom

prostredí, ktoré je účastníkom blízke. Z uvedeného dôvodu súd ustanovil za kolíznu

opatrovníčku starú matku maloletých dedičov.  

Krajský súd v Trnave uznesením z   23. decembra 2011, sp.zn. 10 CoD 7/2011

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa dedičky 3/ zrušil a v časti

týkajúcej sa dedičov 4/ a 5/ napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Po právnej

stránke svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 31 ods. 1 zákona o rodine,

§ 9, § 20 a § 29 ods. 1 O.s.p. Konštatoval, že maloleté deti musia byť v konaní zastúpené

zástupcom, ktorým je zásadne zákonný zástupca, pokiaľ nejde o prípad, v ktorom je takýto

zástupca z výkonu zastupovania vylúčený. Postavenie zákonného zástupcu patrí zásadne

obom rodičom dieťaťa, to však nemôže platiť v prípadoch obdobných tomu z prejednávanej

veci, kde jeden z rodičov maloletého dieťaťa (či aj viacerých detí) už nežije, a preto sa práva

zákonného zástupcu sústreďujú u druhého rodiča (pokiaľ ten tiež nie je z nejakého dôvodu

z výkonu takéhoto práva vylúčený). Ani takýto jediný rodič však nemôže zastupovať maloleté

dieťa, ak je tu riziko vzniku rozporu záujmov či už medzi zástupcom (rodičom)

a zastupovaným (dieťaťom) alebo i medzi viacerými osobami majúcimi byť zastúpenými tým

istým zástupcom (i v súvislostiach konkrétnej prejednávanej veci medzi oboma stále

maloletými dedičmi 4/ a 5/). Práve o riziko takéhoto rozporu ide logicky aj vtedy, ak sa

v konaní o dedičstve majú uspokojiť na jednej strane dedičské nároky maloletých detí

a na strane druhej nároky bývalého manžela poručiteľa (tu poručiteľky, čiže zomrelej bývalej

manželky) na vyporiadanie zaniknutého, avšak do úmrtia poručiteľa nevyporiadaného

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nakoľko dedička 3/ (v čase rozhodovania

napadnutým uznesením ešte maloletá) 28. decembra 2010 dovŕšila vek 18 rokov, odvolací súd

v tejto časti napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p. zrušil (bez potreby aj

možnosti náhrady takto zrušenej časti prvostupňového uznesenia akýmkoľvek iným

rozhodnutím). Konštatoval, že odvolateľ nepreukázal žiadne skutočnosti brániace ustanovenej

opatrovníčke v úspešnom zhostení sa funkcie, ktorou tu bola poverená (čo platilo najmä

o snahe spochybniť bez akéhokoľvek dôkazu bezúhonnosť takejto osoby) a ani vo vzťahu

k odvolaním ponúknutej alternatíve (náhrady svokry vlastnou matkou). Mal za to, že väčšiu

záruku dôsledného obhajovania záujmov maloletých detí poskytuje ustanovenie im

za opatrovníka toho, u koho možno ovplyvňovanie bývalým manželom poručiteľky skôr vylúčiť, než predpokladať. Uzavrel, že vyššiu mieru ostražitosti nepochybne môže zaručiť

skôr osoba s rezervovaným postojom k odvolateľovi, než jeho vlastná matka a iná osoba súca

za opatrovníka (vyjmúc matky oboch rodičov maloletých detí) tu na základe podkladov

dostupných i odvolaciemu súdu nebola, napadnuté uznesenie v časti dedičov 4/ a 5/

(maloletých i v čase rozhodovania odvolacieho súdu) považoval za správne. V tejto časti

preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil. O trovách

odvolacieho konania potom podľa § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu, voči výroku, ktorým odvolací súd v časti

týkajúcej sa dedičov 4/ a 5/ napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, podal

dovolanie Ing. M. H., bývalý manžel poručiteľky. Mal za to, že súd prvého stupňa a následne

aj odvolací súd nesprávne zistili skutkový stav a tento nesprávne posúdili, v dôsledku čoho

vydali vecne nesprávne rozhodnutie. Žiadal, aby v predmetnom konaní práva a právom

chránené záujmy maloletých detí hájila a ochraňovala osoba kolízneho opatrovníka, ktorá je

bezúhonná, nezaujatá a dôveryhodná, čo si on o osobe ustanovenej opatrovníčky nemyslí,

považuje ju za osobu, ktorá sa sama podieľa svojim nezodpovedným konaním

na vzniku dlhov v dedičskom konaní. Navrhol, aby dovolací súd   napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu zmenil a rozhodol tak, že ustanovuje dedičom 4/ a 5/ za opatrovníka J. H.,

eventuálne Úrad práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky pracovisko Sabinov,

alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie, prípadne aj rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo,

zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave, prípadne Okresnému súdu Galanta na ďalšie

konanie.

Opatrovníčka maloletých detí M. S. označila tvrdenia dovolateľa uvedené v dovolaní

za neopodstatnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239  

ods. 1 písm. a/ O.s.p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1

písm. b/ veta prvá O.s.p.), alebo ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,

že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

(§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo ak

ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním, nevykazuje znaky

niektorého z týchto uznesení, nemožno prípustnosť dovolania dovolateľa vyvodiť

z ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte

rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je

konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj

rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Právne

relevantné ale nie je tvrdenie dvolateľa, že k vade takejto povahy došlo, ale iba zistenie, že

konanie je ňou skutočne zaťažené.

  Dovolateľ netvrdil, že by konanie bolo postihnuté vadou konania v zmysle § 237  

písm. a/ až f/ O.s.p. a vada tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Pokiaľ ide o námietku dovolateľa spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2

O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie

totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)

a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania.

Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale   prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

§ 237   O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

So zreteľom na to dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa

zaoberať vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešným dedičom 1/ až 5/ vzniklo právo na náhradu

trov dovolacieho konania proti bývalému manželovi poručiteľky Ing. M. H., ktorý úspech

nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací

súd napriek tomu úspešným účastníkom nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo

nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania

(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. apríla 2013

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová