5Cdo/336/2014

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu HOLZ-PRODUKT, s.r.o., so sídlom v Ruskej Novej Vsi 244, IČO: 36 478 377 zastúpeného advokátom JUDr. Marekom Radačovským, so sídlom v Košiciach, Žriedlová 3, proti žalovaným 1/ VEKON, s.r.o., so sídlom v Kendiciach 146, IČO: 36 507 351, 2/ Ing. V. W., bývajúcemu vo O., oboch zastúpených advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, so sídlom v Prešove, Hlavná 19, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 13 C 12/2012, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 22. mája 2014 sp.zn. 10 Co 58/2014, 10 Co 59/2014 takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Okresný súd Prešov uznesením zo 14. februára 2014 č.k. 13 C 12/2012-256 konanie proti žalovanému 2/ zastavil a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému 2/ trovy konania v rozsahu 100% vzniknutých účelne vynaložených trov. Súd konanie proti žalovanému 2/ zastavil, pretože žalobca vzal žalobu proti žalovanému 2/ späť. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p v spojení § 151 ods. 7 O.s.p. Dospel k záveru, že žalobca svojim späťvzatím zavinil zastavenie konania a preto je povinný znášať jeho trovy. V danom prípade nebolo možné aplikovať druhú vetu § 146 ods. 2 O.s.p., nakoľko žalobca nevzal žalobu späť pre správanie sa žalovaného 2/. Uviedol, že žalobca si už v čase podania žaloby musel byť vedomý toho, že jeho žaloba nemôže obstáť proti obidvom žalovaným. Z podanej žaloby vyplýva, že hnuteľné veci, ktoré sú predmetom konania, boli na základe zmluvy umiestnené v nehnuteľnosti patriacej žalovanému 1/. Zodpovednosť žalovaného 2/ podľa žaloby vyplývala len z toho, že je konateľom žalovaného 1/. Žalobca mal v čase podania žaloby vedomosť o podaní žalovaného 1/ adresovaného Okresnému súdu Prešov, ktorým sa domáhal vykonania súpisu zadržiavaných vecí. Dané podanie bolo založené aj v spise 13 C 286/2011 o vylúčenie vecí z exekúcie, ktorého účastníkom bol žalobca a žalovaný 2/. Z uvedeného podania vyplýva, že spoločnosť VEKON,s.r.o. si uplatnila zádržné právo voči spoločnosti DREVOEX, s.r.o., okrem iného aj k pásovej píle, ktorá je predmetom konania. Z podania bolo nepochybné, že vlastnícke právo žalobcu porušil žalovaný 1/. Taktiež z podania žalobcu doručovaného Obvodnému oddeleniu policajného zboru v Drienove vyplývalo, že stroj - pásová píla, sa nachádzala v objekte firmy VEKON, s.r.o., ktorá ho zadržiavala a odmietala vydať. Na výzvu žalobcu, kto veci zadržiava, žalovaný 1/ oznámil, že veci boli spísané súdnym exekútorom ako veci podliehajúce exekúcii v prospech oprávneného R. V. W., a preto ich nemôže vydať. Tým však nebola založená pasívna legitimácia žalovaného 2/ za škodu vzniknutú obmedzením vlastníckeho práva. Žalobca vedel, že veci boli spísané ako majetok spoločnosti DREVOEX, s.r.o. na základe predchádzajúceho uplatnenia zádržného práva spoločnosťou VEKON, s.r.o. Uviedol, že pasívne legitimovanou osobou v spore o náhradu škody je osoba, ktorá sa dopustila protiprávneho konania voči žalobcovi - osoba, ktorá protiprávne obmedzila vlastnícke práva žalobcu. Dospel k záveru, že zo žaloby, ako aj z predložených dôkazov, ktoré mal k dispozícii aj žalobca, vyplýva, že danou osobou bol žalovaný 1/ ako právnická osoba - veci boli umiestnené v jeho nehnuteľnosti a on si uplatnil zádržné právo. Úkony v jeho mene vykonával žalovaný 2/, nie však vo vlastnom mene a pre seba, ale ako konateľ žalovaného 1/. Žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že žalovaný 2/ obmedzil jeho vlastnícke právo a v žalobe nepopísal žiadne konanie žalovaného 2/ obmedzujúce vlastníctvo žalobcu. Žalovaný 2/ bol len v postavení oprávneného v exekučnom konaní, v ktorom súdny exekútor spísal uvedené veci. Táto skutočnosť však nepostačovala na to, aby sa žalobca proti nemu domáhal náhrady škody. V zmysle § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p. uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%, keď rozhodnutie o ich výške ponechal na samostatné uznesenie.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu uznesením z 22. mája 2014 sp.zn. 10 Co 58/2014, 10 Co 59/2014 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 13 C 12/2012-168 zo dňa 8. októbra 2013 ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a zároveň potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 13 C 12/2012-256 zo dňa 14. februára 2014 v jeho napadnutej časti čo do výroku náhrady trov konania ako vecne správne (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.), keď sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Podané odvolanie v časti uznesenia o trovách konania odvolací súd posúdil ako neopodstatnené. Uviedol, že v danom prípade nebol dôvod na podanie žaloby proti dvom subjektom. Žalobca musel mať vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá, či spoločnosť alebo konateľ spoločnosti. Rozhodnutie súdu prvého stupňa, keď zaviazal žalobcu na zaplatenie náhrady trov vo výške 100%, považoval za správne.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadol žalobca vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil v napadnutej časti uznesenie súdu prvého stupňa zo 14 februára 2014 č.k. 13 C 12/2012-256, dovolaním, v ktorom žiadal zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, že účastníkovi konania sa postupom prvostupňového ako aj odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Rozhodnutia súdov nižšieho stupňa považoval za arbitrárne a neodôvodnené. Namietal, že odvolací súd sa nevysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu a nedal prakticky odpoveď na žiadnu z otázok nastolených odvolaním. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu zároveň považoval za zmätočné, pretože časť odôvodnenia odvolacieho súdu nesúvisí s predmetným konaním. Odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom bolo žalobcovi spôsobené aj nesprávnym výkladom a aplikáciou ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. súdmi. Namietal, že súdy zároveň dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca taktiež namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Žalovaní sa k dovolaniu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas žalobca zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V posudzovanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia (o. i.) vtedy, ak ide o uznesenie o trovách konania. Prípustnosť podaného dovolania, ktoré smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania, je tak vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p.

Prípustnosť dovolania žalobcu by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Žalobca v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti konať pred súdom,2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho skutkovým či právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Dovolanie totiž nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 237 O.s.p., § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych vád (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Súčasne právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

Žalobca v podanom dovolaní namieta, že v danom prípade mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v dôsledku toho, že konanie je postihnuté vadou založenou na nedostatočnom odôvodnení, resp. nepreskúmateľnosti rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu, čo súčasne zakladá porušenie jeho práva na súdnu ochranu.

K námietke žalobcu, že rozhodnutie prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, dovolací súd uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Takáto vada konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Najvyšší súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety - kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, obsahujú vysvetlenie dôvodov, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia.

Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp.zn. IV. ÚS 115/03). Právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktorémajú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp.zn. II. ÚS 78/05). Zároveň je potrebné zdôrazniť, že zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

K žalobcom namietanej zmätočnosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu spočívajúcej v tom, že časť odôvodnenia odvolacieho súdu nesúvisí s predmetným konaním, dovolací súd poznamenáva, že z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé o akej veci odvolací súd rozhodoval. V prípade, ak sa odvolací súd dopustil v rozhodnutí chyby v písaní, počítaní alebo inej zrejmej nesprávnosti, je možné uvedený nedostatok napraviť postupom podľa § 164 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.

Formulácie, ktoré sú v dovolaní zvolené na odôvodnenie jeho opodstatnenosti nasvedčujú tomu, že žalobca, namietajúc existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spochybňuje tiež úplnosť a správnosť skutkových zistení súdov. K tomu dovolací súd uvádza:

Žalobcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď § 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že ani tento, žalobcom namietaný okruh tvrdených nesprávností postupu súdov, nezakladá procesnú vadu konania a prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Žalobca v dovolaní zároveň namieta, že konanie je postihnuté inou vadou majúc za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Vada tejto povahy v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012) prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (§ 239, § 237 O.s.p.), o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Žalobca tiež namieta, že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p.

Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je najvyšším súdom považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania (viď napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.