Najvyšší súd
5 Cdo 322/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne V. S.N., zastúpenej JUDr. J. J.J., proti žalovanému V. S.P., zastúpenému JUDr. L. C.C. o zaplatenie nájomného,
vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 6 C 172/2004, o dovolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 5. marca 2009, sp. zn. 1 Co 132/2007, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 5. marca 2009 sp. zn. 1 Co 132/2007 v napadnutej zmeňujúcej časti, ktorou zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobkyni 2 200,76 € s 10 % úrokom z omeškania od 17. mája 2004
do zaplatenia a rozhodol o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia
vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd v Trebišove rozsudkom z 12. februára 2007 č. k. 6 C 172/2004-307
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 38 754 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne zamietol. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému na trovách konania čiastku 138 704 Sk na účet jeho právneho zástupcu a štátu
na účet Okresného súdu Trebišov preddávkované trovy 116 Sk, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že manželstvo
účastníkov konania bolo právoplatne rozvedené a následne bolo rozsudkom Okresného súdu
Trebišov č.k. 12 C 342/1996 zo dňa 8. novembra 1996 zrušené ich právo spoločného nájmu trojizbového bytu, nachádzajúceho sa v S., blok X. č. X.. V zmysle tohto rozhodnutia, ktoré
nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 11. júla 1997, sa stala žalobkyňa výlučnou
nájomníčkou a členkou bytového družstva v T. a žalovaný bol oprávnený byt užívať do
zabezpečenia náhradného bytu. Súd prvého stupňa zároveň poukázal na to, že žalobkyňa sa
dňa 17. apríla 2002 stala výlučnou vlastníčkou predmetného bytu zapísaného
na LV č. X. a že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov bolo vysporiadané uznesením
Okresného súdu Rožňava pod sp. zn. 10 C 1931/97 zo dňa 12. októbra 2001 zmierom.
Zo spisu Okresného súdu Rožňava sp. zn. 10 C 1932/97 mal prvostupňový súd preukázané,
že žalovanému bola uložená povinnosť zdržať sa akýchkoľvek zásahov do výkonu práva
žalovanej umožňujúcej jej riadne užívanie bytu v obci S. a žalovanému bolo zároveň uložené,
aby jej vydal kľúče od predmetného bytu. Žalobkyňa podala návrh na výkon rozhodnutia
vyprataním bytu, ktorý bol vedený pod sp. zn. E 339/00 a ktoré konanie bolo zastavené.
Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že žalovaný predložil súdu potvrdenie Obecného
úradu obce S. zo dňa 20. júla 2004, z ktorého vyplýva, že povinný žije v obecnom nájomnom
byte na základe nájomnej zmluvy, do ktorého sa nasťahoval dňa
15. decembra 2003. Súd prvého stupňa preskúmal predložené prehľady ročných platieb
od O. T. na meno žalobkyne za roky 2002 a 2003, pričom v roku 2002 zobral
do úvahy platby od 15. mája 2002 do 31. decembra 2002 a v roku 2003 od januára do decembra 2003 a dospel k záveru, že žalobkyňa sa nemôže domáhať zaplatenia
nájomného, ale vydania bezdôvodného obohatenia. Pri svojom rozhodovaní zobral zreteľ aj
na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného. Žalobkyňa podala žalobu na súd dňa
17. mája 2004 a žiadala žalovaného zaviazať na zaplatenie nájomného od 1. júna 2001
do 31. júla 2004. Podľa záveru súdu prvého stupňa bol nárok žalobkyne za obdobie
od 1. júna 2001 do 15. mája 2002 s prihliadnutím na dvojročnú premlčaciu lehotu pri vydaní
bezdôvodného obohatenia premlčaný. Pri vyčíslení výšky bezdôvodného obohatenia
vychádzal zo zaplatených platieb od 15. mája do 31. decembra 2002 v sume 18 202 Sk mínus
½ vratiek, t. j. 4872 Sk = 13 330 Sk. Rok 2003 od 1. januára 2003 do 31. decembra 2003
suma 35168 Sk mínus 9744 Sk vratka = 25 424 Sk. Spolu za rok 2002 a 2003 vznikol preto
na strane žalovaného neoprávnený majetkový prospech 38 754 Sk. Súd prvého stupňa
nepriznal žalobkyni nárok až do 31. júla 2004 vychádzajúc z toho, že podľa potvrdenia
Obecného úradu v S. dňa 15. decembra 2003 už žalovaný býval v byte, ktorý mu poskytol
tento úrad a teda nebýval v spornom byte. V prevyšujúcej časti preto žalobu vrátane úrokov
z omeškania zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že tieto priznal žalovanému vzhľadom
na nepatrný úspech žalobkyne v konaní.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom
z 5. marca 2009 sp. zn. 1 Co 132/2007 zmenil rozsudok tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobkyni 2 200,76 € s 10 % úrokom z omeškania od 17. mája 2004 do zaplatenia, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a účastníkom nepriznal
náhradu trov konania. Po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je
čiastočne dôvodné a odvolanie žalovaného nie je dôvodné. V odôvodnení svojho rozhodnutia
poukázal na to, že predmetom konania je žalobkyňou uplatnený peňažný nárok za obdobie
od 1. júna 2001 do 31. júla 2004, keď táto tvrdila, že potom, ako došlo k zrušeniu práva
spoločného nájmu k predmetnému bytu a určeniu, že ona je výlučnou nájomníčkou, v tomto
byte býval žalovaný, neplatil nájomné a neumožnil jej predmetný byt užívať. Odvolací súd
poukázal na tú skutočnosť, že žalobkyňa sa stala výlučnou nájomcom predmetného bytu
na základe rozhodnutia súdu, ktoré však bolo obmedzené právom žalovaného v byte bývať,
ktorý stav zakladal povinnosť žalovaného prispievať na nájomné a úhrady spojené s užívaním
bytu. Za nesprávny preto považoval názor žalobkyne v tom, že zrušením práva spoločného
nájmu bytu zostali nájomcami obaja účastníci. Ako však vyplýva z rozsudku Okresného súdu
Rožňava č. k. 10 C 1932/97-135 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 14 Co 167/02-149 zo dňa 19. júna 2002, žalovaný neumožnil žalobkyni výkon nájomného
práva a od apríla 2002 vlastníckeho práva k predmetnému bytu a uvedenými rozhodnutiami
mu bola uložená povinnosť zdržať sa akýchkoľvek zásahov do výkonu práva žalobkyne,
umožňujúce jej riadne užívanie bytu a zároveň mu bola uložená povinnosť vydať kľúče
od bytu. Odvolací súd poukázal na to, že zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa
možno vyvodiť záver, že žalovaný nielenže predmetný byt užíval, ale žalobkyni ako
oprávnenej nájomkyni a neskôr vlastníčke bytu bránil v možnosti byt užívať. Takýto záver
potvrdzuje aj rozsudok Okresného súdu Rožňava č. k. 10 C 1932/97-135, ktorým bola
žalovanej poskytnutá ochrana pre takýmto konaním žalovaného. Za takejto situácie preto súd
druhého stupňa dospel k záveru o posúdení konania žalovaného ako konania protiprávneho
v súvislosti s ktorým vznikla žalobkyni škoda spočívajúca v tom, že uvedený byt napriek
tomu, že ona uhrádzala náklady, užíval. Za právne bezvýznamnú preto považoval obranu
žalovaného spočívajúcu v tom, že byt užíval len čiastočne, keďže žalobkyni bránil v užívaní
celého bytu. S poukazom na ustanovenie § 420 ods. 1 v spojení s § 442 ods. 1,3 Občianskeho
zákonníka ustálil, že škoda v tomto prípade predstavuje hodnotu nájomného, ktoré by mohla
žalobkyňa získať, ak by uzavrela zmluvu o nájme. Žalobkyňa v konaní síce tvrdila, že
obvyklá výška nájmu za 3-izbový byt je 4700 Sk mesačne, toto tvrdenie však ničím nepreukázala a na tieto tvrdenia nenavrhla vykonať ani žiadne dôkazy. Zo správy Obecného
úradu v S. odvolací súd zistil, že priemerná výška nájomného za 3-izbový byt v obci je 3400
Sk mesačne + inkaso. Keďže účastníci počas konania neoznačili žiadne iné dôkazy, ktorými
by bola spochybnená takto ustálená výška priemerného nájomného, použil ju súd pri určení
výšky škody. Skutočnú škodu za obdobie od 16. mája 2002 do 31. decembra 2003, teda za
19,5 mesiacov ustálil v sume 66 300 Sk (19,5 x 3400), v prepočte 2200,76 €. Vzhľadom na
to, že žalovaný bol v omeškaní s plnením peňažného dlhu, priznal aj úrok z omeškania
vo výške 10% od 17. mája 2004 do zaplatenia, čo zodpovedá dvojnásobku diskontnej sadzby
určenej Národnou bankou Slovenska. Odvolací súd považoval za čiastočne dôvodnú
žalovaným vznesenú námietku premlčania. Žalobkyňa v konaní uplatňovala nárok na náhradu
škody za čas od 1. júna 2001 do 31. júla 2004, ktorý uplatnila na súde dňa 17. mája 2004.
Vzhľadom na plynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty pri nároku na náhradu škody
(§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka) bol jej nárok za obdobie do 16. mája 2002 premlčaný.
Preto odvolací súd v súlade so závermi súdu prvého stupňa zamietol uplatnený nárok
za obdobie od 1. júna 2001 do 16. mája 2002 ako premlčaný. Za nedôvodný považoval
odvolací súd aj nárok za obdobie od 1. januára 2004 do 31. júla 2004, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný sa od 1. januára 2004 v byte nezdržiaval a teda žalobkyni
ani nebránil v možnosti byt užívať. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 3 O.s.p. a vzhľadom na čiastočnú úspešnosť účastníkov v konaní im
nepriznal náhradu ako trov prvostupňového tak aj odvolacieho konania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, čo do výroku o povinnosti zaplatiť žalobkyni
2200,76 € s príslušenstvom a trovami konania podal dovolanie žalovaný, ktorý ho navrhol
v napadnutej časti zrušiť a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie z dôvodov
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V odôvodnení dovolania
poukazoval na to, že on žalobkyni nespôsobil žiadnu škodu. Je síce pravdou, že užíval byt,
ktorého nájomníčkou bola ona, nie však svojvoľne, ale na základe rozhodnutia Okresného
súdu v Trebišove sp. zn. 12 C 340/96, pričom uhrádzal náklady spojené s bývaním. Tým, že
byt užíval, žalobkyni nevznikla škoda, ale nanajvýš sa mohol na jej úkor bezdôvodne
obohatiť. Poukazoval na pojmové vymedzenie skutočnej škody, ktorú občianske hmotné
právo chápe ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je vyjadriteľná
v peniazoch. V sfére žalobkyne však žiadna ujma nenastala, ako nájomníčka bytu bola
povinná platiť nájomné a už vôbec nie je možné hovoriť o škode v období, kedy sa stala
vlastníčkou sporného bytu. Za nepresvedčivý považoval aj záver odvolacieho súdu, že škoda predstavuje výšku nájomného, ktorú by mohla získať uzavretím nájomnej zmluvy. Ak by
žalobkyni spôsobil škodu, tak by to teoreticky mohlo byť vo výške, ktorú ona zaplatila
na nájomnom a nie vo výške obvyklého nájomného. On vždy tvrdil, že žalobkyni nikdy
nebránil v užívaní sporného bytu a žiadnu škodu jej vôbec nemohol spôsobiť. Poukázal aj
na to, že odvolací súd nepostrehol, že uplatnený nárok (i keď je nedôvodný) je premlčaný
do 16. mája 2004 a on žalobkyni odovzdal kľúče od bytu už 2 roky predtým. O tom, že jej
kľúče odovzdal, respektíve že jej ani iným spôsobom nebránil v užívaní bytu nesporne svedčí
aj to, že nepodala návrh na vykonanie exekúcie.
Žalobkyňa vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie žalovaného ako nedôvodné
zamietnuť. Bola toho názoru, že úmyslom žalovaného je vyhnúť sa zaplateniu náhrady škody,
ktorú spôsobil. Poukázala aj na obsah svojho odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1, 2 O.s.p. a dospel
k záveru, že dovolanie žalovaného je dôvodné.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd
predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k uvedeným vadám konania
Z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu (aj čiastočne zmeňujúcemu a čiastočne potvrdzujúcemu rozsudku), ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.
V zmysle § 372p O.s.p. sa na konania začaté pred 15. októbrom 2008 použijú predpisy
účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.
S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.)
v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec
vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa
k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu
č. 384/2008 Z.z., bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých
rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii
doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie
posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie
argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu.
Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. mandukčnej povinnosti
opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať
pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní
odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd
mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobkyňa sa nemôže
domáhať zaplatenie nájomného, ale vydania bezdôvodného obohatenia. Pri svojom
rozhodovaní zobral zreteľ aj na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného a ustálil,
že nárok žalobkyne bol za obdobie od 1. júna 2001 do 15. mája 2002 s prihliadnutím
na dvojročnú premlčaciu lehotu pri vydaní bezdôvodného obohatenia premlčaný. Pri vyčíslení
výšky bezdôvodného obohatenia spolu za rok 2002 a 2003 vznikol na strane žalovaného neoprávnený majetkový prospech 38 754 Sk. V prevyšujúcej časti žalobu vrátane úrokov
z omeškania zamietol. Odvolací súd dospel k záveru o posúdení konania žalovaného ako
konania protiprávneho v súvislosti s ktorým vznikla žalobkyni škoda spočívajúca v tom, že
uvedený byt napriek tomu, že ona uhrádzala náklady, užíval žalovaný. S poukazom
na ustanovenie § 420 ods.1 v spojení s § 442 ods.1,3 Občianskeho zákonníka súd druhého
stupňa ustálil, že škoda v tomto prípade predstavuje hodnotu nájomného, ktoré by mohla
žalobkyňa získať, ak by uzavrela zmluvu o nájme. Vzhľadom na to, že žalovaný bol
v omeškaní s plnením peňažného dlhu, priznal aj úrok z omeškania vo výške 10%
od 17. mája 2004 do zaplatenia.
Odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa použil osobitné ustanovenie § 420
a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré považoval za rozhodujúce pre rozhodnutie veci.
V súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. mal preto vyzvať účastníkov konania, aby sa k ich
možnému použitiu vyjadrili. Zo spisu ale nevyplýva, že odvolací súd takto postupoval
a žalovanému nevytvoril procesnú možnosť vyjadriť sa k aplikácii predmetných ustanovení.
Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p.
Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti
vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou
vadou, nemôže byť považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe
zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími
námietkami žalovaného uvedenými v dovolaní.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
v napadnutej časti podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil
na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2010
JUDr. Vladimír Magura, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová