5 Cdo 32/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ J. K., bývajúceho v M., 2/ Ing. D. K., bývajúcej v P., zastúpených advokátskou kanceláriou AK – TARABČÁK s.r.o., so sídlom v Prešove, Hlavná 13, IČO: 36 859 109, proti žalovanému Slovenskému vodohospodárskemu podniku, štátny podnik, so sídlom v Banskej Štiavnici, Radničné

námestie 8, IČO: 36 022 047, o zaplatenie 4 972,42 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Svidník pod sp.zn. 5C 113/2011, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 28.mája 2013, sp.zn. 12Co 62/2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 28.mája 2013 sp.zn. 12Co 62/2012  

z r u š u j e   a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Svidník medzitýmnym rozsudkom z 23. mája 2012, č.k. 5C 113/2011-63

určil, že nárok žalobcov na náhradu škody je dôvodný. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že

dňa 3. júna 2010 došlo k pretrhnutiu ochrannej hrádze a zaplaveniu areálu bývalých

Kožiarskych závodov vo vlastníctve žalobcov v Giraltovciach. V správe Obvodného úradu

životného prostredia v Stropkove zo 7. júna 2010 bolo konštatované zaliatie výrobných

priestorov bývalých Kožiarskych závodov a 14. júna 2010 začalo povodie Bodrogu a Hornádu

s úpravou pretrhnutej hrádze na rieke Topľa. Súd dospel k záveru, že došlo k vzniku škodovej

udalosti v dôsledku zaplavenia areálu Kožiarskych závodov. Žalovaný mal vedomosť o tom,

že existujúca hrádza je nedostatočná, pretože podľa sprievodnej správy k projektovej

dokumentácii 4/2008 hlavným cieľom a účelom stavby bolo riešiť protipovodňovú ochranu

územia, pričom ochrana mala byť realizovaná pobrežným betónovým múrikom. Efekt úpravy

spočíval v zabránení škodám, ktorých príčinou bývali nepriaznivé hydrologické situácie, ktoré

sa vyskytovali čoraz častejšie, pričom bolo nesporné, že nebola venovaná pozornosť údržbe

toku a samotných brehov a hrádze, pretože v súhrnnej technickej správe 03/2009 bolo

uvedené,...že v km podľa projektovej dokumentácie 0,640-0,800 existujúci konkávny ľavý

svah toku Tople je silne erózne vymytý a sú všetky predpoklady, že eróznou činnosťou bude spôsobovať ďalšie šírenie. Zo svahu v tomto priestore do koryta toku sú spadnuté dva topole...

Napriek tomu, že žalovaný mal o nedostatočnej existujúcej ochrane na príslušnom úseku

vedomosť, neurobil opatrenia spočívajúce v realizácii stavby ešte v roku 2009, resp. 2010

do povodne, ale stavbu realizoval až v roku 2011, aj keď podľa uznesenia vlády Slovenskej

republiky mal na to určené prostriedky už v roku 2009. Neurobil ani opatrenie k odstráneniu

topoľov v toku, ktoré spôsobovali zvýšenie zadržiavania vody a tým aj vyššiu eróznu činnosť.

Skutočnosť, že vznikla škoda je nesporné, objekt bol zaliaty do výšky 1,5 m a predbežná

škoda bola vyčíslená na 1 620 130 €. Súd prvého stupňa mal za to, že žalovaný, ako správca

vodného toku rieky Topľa, porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu z § 48 ods. 3 zákona

č. 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len,,vodný zákon“) a § 415 Občianskeho

zákonníka, preto v zmysle § 420 ods.1 a § 420a ods.1, 2 Občianskeho zákonníka, zodpovedá

za škodu, ktorá vznikla žalobcom v dôsledku zaplavenia im patriaceho areálu bývalých

Kožiarskych závodov po pretrhnutí ochrannej hrádze. Keďže žalobcovia preukázali vznik

škody žalovaným, súd považoval ich nárok za dôvodný, avšak s poukazom na potrebu

vykonania rozsiahleho dokazovania za účelom zistenia výšky vzniknutej škody rozhodol

najskôr o základe nároku žalobcov medzitýmnym rozsudkom. Proti tomuto rozsudku podal

žalovaný odvolanie.

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 28. mája 2013, sp.zn. 12Co 62/2012 napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh žalobcov na náhradu škody nie je dôvodný.

Rozhodol tak s odôvodnením, že v prejednávanej veci bolo potrebné posudzovať nárok

žalobcov v zmysle ustanovenia § 420a ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúceho

zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou. Zákon prevádzkovú činnosť

charakterizuje ako aktívne konanie podnikateľského subjektu smerujúce k dosiahnutiu

určitého cieľa, t.j. že žalovaný vykonával určitú prevádzkovú činnosť v dôsledku, ktorej došlo

ku škode. V konaní ale nebolo preukázané, že žalobca zapríčinil vznik škody na majetku

žalobcov určitým konaním a túto zodpovednosť žalobcovia vyvodzovali len z predmetu

činnosti žalovaného uvedeného v obchodnom registri. Žalobcovia okrem toho poukazovali

na porušenie prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka, teda na to, že

žalovaný svoju činnosť nevykonával a preto došlo k pretrhnutiu hrádze. Žalovaný ako správca

vodných tokov je zodpovedný za vykonávanie zabezpečovacích prác na ochranu pred

nepriaznivými účinkami vôd na vodných tokoch a vodohospodárskych dielach, ale táto

zodpovednosť je limitovaná ustanovením § 409 ods. 5 zákona č. 364/2004 Z.z., nepredvídanými udalosťami charakterizovanými ako vis maior. Odvolací súd vychádzal

zo všeobecne známej skutočnosti o výskyte dlhodobých zrážok v máji a v júni roku 2010,

ktoré spôsobili zvýšené hladiny vodných tokov na území celej Slovenskej republiky, čo

následne vyvolalo mimoriadnu situáciu na týchto vodných tokoch. Poukázal tiež na správu

žalovaného, podľa ktorej v čase povodní v roku 2010 sa jednalo o „tisícročnú vodu“, kde

prietok Tople bol „100 násobne vyšší ako priemer“. Na základe týchto skutkových zistení

dospel k záveru, že škoda bola spôsobená neodvratnou udalosťou (prírodnými živlami,

dažďom a následným preliatím koryta Tople) nemajúcou pôvod v prevádzke či konaní

žalovaného (§ 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka) a žalovaný jej vzniku nemohol zabrániť

ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho objektívne požadovať. Z týchto

dôvodov napadnuté rozhodnutie zmenil a nároku žalobcov nevyhovel.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním žalobcovia 1/, 2/ (ďalej aj

,,dovolatelia“). Prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p., ako

dovolací dôvod uviedli ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. (konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci). Podľa ich názoru odvolací súd zaťažil konanie tzv.

inou vadou (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pretože v rozpore s ustanovením § 213 ods. 3 O.s.p.

pri zmene   rozhodnutia súdu prvého stupňa vychádzal z iného skutkového základu ako súd

prvého stupňa bez toho, aby dokazovanie zopakoval alebo doplnil v zmysle § 213 ods. 4 a 5

O.s.p. Na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 28. mája 2013 žiadne dokazovanie

vykonané nebolo, keď zo zápisnice vyplýva, že predseda senátu podal správu o doterajšom

priebehu konania a to čítaním obsahu spisu. Takýto postup súdu nemožno považovať

za opakovanie dokazovania, či nové dokazovanie. V tejto súvislosti dovolatelia namietali aj

nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože z neho nie je zrejmé na základe

akých dôkazov dospel odvolací súd k záverom odlišným od prvostupňového súdu (najmä

z akej správy žalovaného vychádzal pri závere, že dlhodobé zrážky možno chápať ako

mimoriadnu udalosť). Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu považovali

za nedostatočné a nezodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v ňom

nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami najmä vo vzťahu k pojmu

mimoriadnej udalosti, vysvetleniu dôvodov, prečo posúdil okolnosti prejednávanej veci

ako mimoriadnu udalosť a kedy by nešlo o mimoriadnu udalosť. Žalovaný vedel o potrebe

vykonania opatrení, ktoré by vzniknutým následkom zabránili, a preto nemohla táto udalosť mať charakter neodvrátiteľnej udalosti, čím sa však odvolací súd vôbec nezaoberal.

Žalobcovia tiež namietali, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktoré videli v tom, že odvolací súd nepovažoval

vzniknutú škodu za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou podľa § 420a ods.1, 2

Občianskeho zákonníka. Vyjadrili názor, že ak by sa akceptoval výklad pojmu prevádzkovej

činnosti, ktorý zaujal odvolací súd, zanedbanie a neplnenie zákonných povinností by nebolo

postihnuteľné vôbec. Okrem toho pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, že nie je daná

zodpovednosť žalovaného v zmysle § 420a ods. 1, 2   Občianskeho zákonníka, mal posúdiť

jeho zodpovednosť z hľadiska nesplnenia prevenčnej povinnosti (§ 415 Občianskeho

zákonníka) zakladajúcej všeobecnú zodpovednosť za škodu podľa § 420 ods.1 Občianskeho

zákonníka. Z týchto dôvodov žiadali, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak,

že potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa alternatívne zruší rozsudok odvolacieho súdu a vec

mu vráti na nové konanie a rozhodnutie.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje

za správne v celom rozsahu, pokiaľ ide o zistenie skutkových okolností aj právne posúdenie

veci. Tvrdenia žalobcov uvedené v dovolaní považoval za účelové a nedôvodné. Odvolací súd

vychádzal zo skutočností, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním na súde prvého

stupňa. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa § 243 ods. 1 O.s.p.

zamietol.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred

1.januárom 2015, pretože dovolanie bolo podané pred týmto dátumom)] po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení v súlade s § 241 ods. 1

O.s.p., proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť dovolania vyplýva z § 238 ods. 1

O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je dôvodné.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  Dovolanie žalobcov je procesne prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p., lebo smeruje

proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej.  

Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom

neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolatelia označili, ale podľa obsahu tohto opravného

prostriedku.

  Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné osobitne zdôrazniť, že dovolanie

nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení

súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Posúdiť správnosť

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže

dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.

Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj

so zreteľom na ňu dovolací súd- na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá

možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).  

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky aj

otázkou, či konanie nie je postihnuté vadami podľa § 237 O.s.p. (a/ rozhodlo sa vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát). Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že

k tejto vade skutočne došlo. Dovolatelia vo svojom dovolaní nenamietali vady konania podľa

§ 237 O. s. p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Dovolatelia namietali, že odvolacie konanie je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods.2   písm. b/ O.s.p.), pretože odvolací súd

pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa v rozpore s ustanovením § 213 O.s.p. vychádzal

z odlišných skutkových záverov ako prvostupňový súd a to   bez toho, aby vo veci vykonal

dokazovanie.

Inou vadou konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. sa rozumie error in procedendo

– porušenie ustanovenia zákona upravujúceho konanie od začiatku až do skončenia (nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 591/2012 zo 4. septembra 2013). O takúto

vadu ide teda vždy v procesne nesprávnom postupe súdov, ktorý však na rozdiel

od procesných vád konania uvedených v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia

(najčastejšie ide o vady spojené s dokazovaním).

Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd skutkovými závermi súdu prvého stupňa

viazaný. Výnimky z tohto pravidla sú stanovené v odseku 2 až 7 § 213 O.s.p. Viazanosť

odvolacieho súdu skutkovým stavom ustáleným súdom prvého stupňa a podmienenie zmeny

jeho skutkových záverov opakovaním alebo vykonaním nových dôkazov vyplýva zo zásady

priamosti a ústnosti občianskeho súdneho konania. Ak má odvolací súd za to, že súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Citované ustanovenie

umožňuje odvolaciemu súdu, aby dospel k vlastnému zisteniu skutkového stavu, ktoré môže

byť odlišné od skutkového zistenia, ktoré urobil súd prvého stupňa. Pokiaľ sa teda odvolací

súd chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, musí dokazovanie sám

opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie v zmysle § 132

O.s.p. Po preskúmaní veci najvyšší súd nezistil, že by odvolací súd porušil ustanovenie § 213

O.s.p. tak, ako to dovolatelia namietali.

Podľa obsahu zápisnice z pojednávania konaného dňa 28. mája 2013 pred odvolacím

súdom za účasti právnych zástupcov oboch účastníkov, predseda senátu najskôr podal správu

o doterajšom priebehu konania (viď prvá strana zápisnice, č.l. 79 spisu). Potom bolo otvorené pojednávanie a odvolací súd sa pokúsil o ukončenie sporu medzi účastníkmi konania súdnym

zmierom. Právny zástupca žalobcov uviedol, že trvá na podanom návrhu a predseda senátu

pristúpil k podaniu správy o doterajšom priebehu dokazovania a prečítal obsah spisu vrátane

jednotlivých listinných dôkazov založených v súdnom spise (viď druhá strana zápisnice).

Následne odvolací súd vytvoril obom právnym zástupcom procesnú možnosť vyjadriť sa

k veci a tým aj k obsahu prečítaných listinných dôkazov, pričom právni zástupcovia túto

možnosť využili. Právny zástupca žalovaného sa vyjadril aj k otázke týkajúcej sa

,,mimoriadnej udalosti“, keď na pojednávaní uviedol, že bežný prietok rieky Topľa je

3,32 m³/s a pri storočnej vode 330 m³/s, pričom v roku 2010 bolo nameraných cez 350 m³/s.

Poukázal pritom na obsah dokladov založených v spise, z ktorých vyplýva, že došlo

k mimoriadnej udalosti vyhlásenej obcou v zmysle zákona č. 7/2010 Z.z. o ochrane pred

povodňami. Žalobcovia mali možnosť sa k týmto skutkovým okolnostiam vyjadriť. Z takto

zaznamenaného priebehu pojednávania nemožno urobiť záver, že prečítanie obsahu spisu

a jednotlivých listinných dôkazov bolo len súčasťou správy o doterajšom priebehu konania,

ako to tvrdia dovolatelia. Zo zápisnice je celkom zrejmé, že najskôr bola podaná správa

o doterajšom priebehu konania v zmysle § 215 O.s.p., v rámci ktorej sa oboznamuje priebeh

konania na súde prvého stupňa, obsah rozhodnutia a obsah odvolania prípadne aj vyjadrenia

k odvolaniu. Až následne bolo pojednávanie otvorené a bol prečítaný obsah spisu vrátane

jednotlivých listinných dôkazov. Odvolací súd zopakoval dokazovanie a zabezpečil si tak

dostatočný podklad pre zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Dovolací súd uzatvára, že

postup odvolacieho súdu bol plne súladný s ustanovením § 213 ods. 1, 3 O.s.p. a nepoprel

jeho účel a význam.

Dovolatelia ďalej vytýkali odvolaciemu súdu porušenie ustanovenia § 157 ods. 2

O.s.p., jeho rozhodnutie považovali za nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní (§ 211 O.s.p.).

Občianskoprávne kolégiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo  

3.decembra 2015 Stanovisko, ktorého právna veta uvádza, že Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj

z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj

právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať

a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“), porovnaj   napr. rozsudok vo veci   Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára

1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu

musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností

každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku.

Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní

rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť

preskúmateľné. Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie

náležitostí odôvodnenia ustanovených zákonom podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré ukladá súdu

povinnosť podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku

rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť. Rozhodnutie súdu preto musí obsahovať úplné

a výstižné odôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlí

svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia. Pritom sa musí vysporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež

s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť

dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu

konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil

zistený skutkový stav. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť to, že

pri zmene rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím

rozhodnutie súdu prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné

a výstižné zdôvodnenie. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v prejednávanom

prípade však nespĺňa náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a vykazuje znaky

nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

V prejednávanej veci odvolací súd svoje odlišné právne posúdenie veci založil

na právnom závere, že škoda na majetku žalobcov bola spôsobená mimoriadnou,

neodvrátiteľnou udalosťou – prírodnými silami, za ktorú žalovaný nenesie zodpovednosť

(§ 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka). Z rozhodnutia vyplýva aj ďalší právny názor

odvolacieho súdu, že škoda nebola spôsobená prevádzkovou činnosťou žalovaného, a preto ju

nemožno posudzovať v zmysle § 420a ods. 1 Občianskeho zákonníka. V závere odôvodnenia

však odvolací súd uvádza, že škoda bola spôsobená neodvratnou udalosťou nemajúcou pôvod

v prevádzke či konaní žalovaného s poukazom na § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu tak ponúka dva úplne odlišné dôvody

pre zamietnutie žaloby, ktoré sa z hľadiska právneho posúdenia veci vzájomne vylučujú.

Predovšetkým pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, že nejde o prípad osobitnej

zodpovednosti za škodu v zmysle § 420a ods.1 Občianskeho zákonníka, potom je

nepochopiteľné, prečo na vec aplikoval zákonný liberačný dôvod vzťahujúci sa k tomuto

druhu zodpovednosti za škodu v zmysle § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Javí sa akoby

odvolací súd zamieňal v súhrne tri pojmy a to mimoriadnu udalosť v zmysle § 49 ods. 5

vodného zákona, neodvrátiteľnú udalosť vis maior vylučujúcu všeobecnú zodpovednosť

za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka a neodvrátiteľnú udalosť nemajúcu pôvod

v prevádzke v zmysle § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorá je liberačným dôvodom

pre prípad osobitnej zodpovednosti prevádzkovateľa. Každý z týchto pojmov má však úplne

inú právnu kvalitu, znaky a vzťahuje sa na inú hmotnoprávnu situáciu, i keď mimoriadna

udalosť samozrejme môže byť súčasne aj neodvrátiteľnou udalosťou, musí byť najskôr

zreteľné, ako z právneho hľadiska súd kvalifikoval zodpovednostný nárok a ktorý

zo zákonom prípustných dôvodov buď zodpovednosť za škodu vylučuje alebo liberuje.

Zdôvodnenie absentuje aj v tej časti rozhodnutia, kde odvolací súd konštatuje, že žalovaný

vzniku škody nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho

objektívne požadovať. Takýto záver nie je podložený žiadnymi skutkovými zisteniami odvolacieho súdu a nie je zrejmé, z čoho odvolací súd vychádzal. Odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu nedáva odpoveď na otázky podstatné pre posúdenie žalobného nároku.

Treba prisvedčiť dovolateľom, že odvolací súd neodôvodnil ani to, ktoré dôkazy vyhodnotil

a z akých skutkových zistení vychádzal pri formovaní právneho záveru ohľadom existencie

mimoriadnej udalosti a tiež, že nedostatočne identifikoval tzv. správu žalovaného, na ktorú sa

odvoláva na viacerých miestach svojho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu tak pôsobí celkovo zmätočne, nepresvedčivo a nedáva relevantný podklad pre zmenu

prvostupňového rozhodnutia v zmysle § 220 O.s.p.

  Z obsahu podanej žaloby je zrejmé, že žalobcovia vymedzili zodpovednosť

žalovaného vyplývajúcu mu z prevádzkovej činnosti správcu vodného toku (§ 420a ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka), ale tiež z porušenia právnej povinnosti (§ 420 Občianskeho

zákonníka).

Právna úprava zodpovednosti za škodu upravená v § 415 a nasl. Občianskeho

zákonníka rozlišuje všeobecnú, subjektívnu zodpovednosť za škodu (§ 420 Občianskeho

zákonníka), t.j. zodpovednosť za vlastné protiprávne konanie a osobitnú, objektívnu

zodpovednosť za škodu (§ 420a a nasl. Občianskeho zákonníka), ktorá je zodpovednosťou

za výsledok činnosti škodcu alebo za samotné riziko vzniku škody vyplývajúce z jeho

prevádzkovej činnosti. Pre správne podradenie zodpovednostného vzťahu pod príslušné

ustanovenie Občianskeho zákonníka, v tom ktorom prípade, je kľúčová odpoveď na otázku,

čo je skutočná príčina vzniku škody, bez pôsobenia ktorej by škoda nevznikla. Primárne

prichádzajú do úvahy vždy osobitné skutkové podstaty objektívnej zodpovednosti za škodu,

ak však súd vylúči osobitnú zodpovednosť za škodu, potom s ohľadom na skutkový stav je

potrebné preskúmať aj prípadné porušenie prevenčnej povinnosti a do úvahy prichádzajúcu

všeobecnú zodpovednosť škodcu. Preto treba vždy dôsledne rozlíšiť, či škoda bola spôsobená

výlučne ako následok protiprávneho konania žalovaného alebo bola vyvolaná prevádzkovou

činnosťou žalovaného, vecou použitou pri prevádzke alebo len samotným vplyvom tejto

prevádzky na okolie.

Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti (§ 420

Občianskeho zákonníka). Pokiaľ faktickou príčinou vzniku škody bolo porušenie či už

prevenčnej povinnosti všeobecne ustanovenej v § 415 Občianskeho zákonníka alebo inej

zákonnej povinnosti vyplývajúcej zodpovednostnému subjektu z právneho predpisu, bude potrebné posudzovať zodpovednosť za škodu podľa ustanovenia § 420 Občianskeho

zákonníka.

Objektívna zodpovednosť za škodu podľa § 420a ods.1   Občianskeho zákonníka je

daná v prípade, ak a/ škoda má svoj pôvod v povahe prevádzkovej činnosti žalovaného alebo

veci pri nej použitej, prípadne b/ vznikla ako dôsledok vplyvu prevádzky na okolie, alebo

c/ môže ísť o škodu na nehnuteľnosti, sťaženie či znemožnenie jej užívania v dôsledku

oprávneného výkonu alebo zabezpečenia prác (§ 420a ods.2 Občianskeho zákonníka).

Za prevádzkovú činnosť s poukazom na vyššie citované ustanovenie sa považuje opakovane

a organizovane vykonávaná činnosť, ktorá buď sama osebe (pre jej charakteristické vlastnosti

a povahu) alebo v dôsledku technológií, alebo postupov, ktoré sa pri nej používajú, nesie

v sebe vždy riziko vzniku škody. Ide o takú činnosť, ktorá je teda vo svojej podstate vždy

potenciálne nebezpečná pre okolie, a to aj za predpokladu, že je vykonávaná na základe

zákonného oprávnenia či technologicky správne. Z tohto dôvodu jej vykonávateľa

zákonodarca postihuje prísnejšou zodpovednosťou, a to objektívnou zodpovednosťou

bez ohľadu na zavinenie.

A napokon škoda môže nastať aj ako dôsledok neodvrátiteľnej udalosti, kvalifikovanej

náhody,,vis maior“, ktorá vylučuje všeobecnú zodpovednosť za škodu v zmysle § 420

Občianskeho zákonníka a v prípade, že táto udalosť nemala pôvod v prevádzkovej činnosti je

liberačným dôvodom aj pokiaľ ide o osobitnú zodpovednosť v zmysle § 420a Občianskeho

zákonníka (§ 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka).

Ustanovenie § 49 ods. 5 vodného zákona ako lex specialis ide ešte ďalej pokiaľ ide

o vylúčenie zodpovednosti za škodu a zbavuje správcu vodného toku zodpovednosti za škodu,

ktorá nastala ako dôsledok mimoriadnej udalosti alebo užívania vodného toku. Je tomu tak

najmä preto, že vodné toky sú prírodné živly, ktoré nikdy nebudú podliehať absolútnej

ľudskej kontrole, nie je vždy v ľudských silách ich pôsobenie predvídať a zabrániť pôsobeniu

ničivej sily prírody. Z tohto dôvodu nemožno ani založiť absolútnu zodpovednosť, či už štátu

alebo správcu vodného toku, za škody vymykajúce sa rámcu ich objektívnych, faktických

možností.

Ochranná hrádza je umelo vytvorená stena, násyp alebo val, zvyčajne vyplnená

zeminou alebo kameňmi, vybudovaná okolo relatívne rovného, nízko ležiaceho územia slúžiaca na ochranu pred povodňami. Jediným účelom ochrannej hrádze je zabezpečiť

ochranu pred vyliatím vody na priľahlé územia, pričom na plnenie tohto účelu nie je potrebné

pôsobenie žiadnych iných technologických postupov, prírodných síl či fyzikálnych vplyvov.

Sama osebe ochranná hrádza nenesie v sebe riziko vzniku škôd, nie je nebezpečná, ale práve

naopak, jej podstata spočíva v ochrannej funkcii. Je teda celkom zrejmé, že ochranná hrádza

nemá povahu a charakter prevádzky. Údržba a starostlivosť správcu vodného toku o ochrannú

hrádzu je súčasťou zákonných povinností správcu vodného toku, ktoré vykonáva vo verejnom

záujme a za účelom ochrany osôb a majetku pre prípad nepriaznivého vývoja na vodnom

toku. Táto činnosť správcu vodného toku nemá povahu ani vlastnosti prevádzkovej činnosti.  

Odvolací súd ako príčinu pretrhnutia ochrannej hrádze označil mimoriadnu udalosť

v zmysle § 49 ods. 5 vodného zákona. Z tohto pohľadu potom celkom nesprávne aplikoval

na vec liberačný dôvod v zmysle § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý môže

prichádzať v úvahu len vtedy, ak súd dospeje k záveru, že škoda bola spôsobená

prevádzkovou činnosťou. Preto je záver odvolacieho súdu, že žalovaný nezodpovedá za škodu

preto, že bola spôsobená neodvratnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke žalovaného

(§ 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka), nesprávny a v priamom rozpore s jeho

predchádzajúcim záverom, že vo veci nejde o prípad zodpovednosti za škodu v zmysle § 420a

Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd svoj právny záver o existencii mimoriadnej udalosti vylučujúcej

zodpovednosť žalovaného za škodu v zmysle ustanovenia § 49 ods. 5 vodného zákona,

neoprel o skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania a ani o znenie

príslušných zákonných ustanovení. Odvolací súd síce konštatoval, že škoda bola spôsobená

ako následok mimoriadnej udalosti, avšak už nevenoval žiadnu pozornosť samotnému pojmu

,,mimoriadnej udalosti“, ktorý Občiansky zákonník nepozná. Tento pojem vyplýva práve

z citovaného ustanovenia vodného zákona (poznámka č. 60 odkazujúca na ustanovenie § 3

ods. 2 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva) a jeho obsah je potrebné

konkrétne v súlade so zákonnými podmienkami vymedziť a vyhodnotiť s poukazom

na skutkové zistenia do príslušného právneho záveru s citáciou aplikovaných právnych

predpisov. Nie je postačujúce, ak sa odvolací súd v tomto smere obmedzil na konštatovanie

o skutočnostiach všeobecne známych a na vyjadrenie žalovaného (navyše z rozhodnutia nie je

zrejmé, ktoré konkrétne vyjadrenie mal odvolací súd na mysli), pretože pojem mimoriadnej

udalosti je v zákone presne špecifikovaný a má svoje znaky t.j. nie každá udalosť je zákonom považovaná za mimoriadnu udalosť. Ak teda súd chce založiť svoje rozhodnutie na tom

skutkovom a právnom základe, že došlo k mimoriadnej udalosti, musí takýto záver vyplývať

zo skutkových zistení a korešpondovať s právnym vymedzením tohto pojmu v zmysle § 3

ods. 2 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva.

  Odvolací súd nepovažoval vzniknutú škodu za škodu spôsobenú prevádzkovou

činnosťou podľa § 420a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia

nevyplýva, aby sa v tejto súvislosti zaoberal aj porušením právnej povinnosti žalovaného

v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. Nemožno opomenúť to, že porušením právnej

povinnosti je i porušenie všeobecnej preventívnej povinnosti, teda povinnosti každého

počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám (§ 415 Občianskeho zákonníka). Prevenčná

povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka je právnou povinnosťou, ktorej porušenie

vedie k zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd vo svojom

rozhodnutí síce konštatoval, že žalovaný ako správca vodných tokov je zodpovedný

za vykonávanie zabezpečovacích prác na ochranu pred nepriaznivými účinkami vôd

na vodných tokoch a vodohospodárskych dielach, avšak bez ďalšieho. Z rozhodnutia

nevyplýva, či sa odvolací súd aj skutočne zaoberal skúmaním plnenia povinností správcu

vodného toku. Ak aj považoval za skutočnú príčinu vzniku škody žalobcov mimoriadnu

udalosť, vzhľadom na tvrdenia žalobcov o porušení povinností správcu vodného toku bolo

nevyhnutné, aby sa k tejto otázke vyjadril, či už v pozitívnom alebo negatívnom smere.

V prejednávanej veci žalovaný bol nositeľom povinností upravených v ustanovení

§ 48 ods. 3 vodného zákona. V zmysle tohto ustanovenia bol povinný udržiavať korytá

v stave, ktorý zabezpečuje ich prirodzenú alebo projektovanú prietočnosť a hĺbku vody (písm.

b/), udržiavať alebo odstraňovať brehové porasty vo vodných tokoch, na pobrežných

pozemkoch tak, aby sa nestali prekážkou odtoku vody pri povodniach a podľa možnosti

zachovali prírodné podmienky (písm. c/), spevňovať brehy vodných tokov, zabezpečovať ich

neupravené úseky brehovými porastmi (písm. d/), udržiavať a čistiť koryto a odstraňovať

naplaveniny, ľadové a iné prekážky a dočasné ostrovy z vodného toku, čo je nevyhnutné

na zabezpečenie nehateného odtoku alebo prietoku (písm. e/), zabezpečovať potrebnú úpravu

vodných tokov (písm. f/), zabezpečovať ochranu pred povodňami podľa osobitného predpisu

(písm. n/). Povinnosťou žalovaného teda bolo zabezpečovať existujúcu protipovodňovú

ochranu v takom režime, aby bola funkčná a spôsobilá zabrániť vzniku povodní, avšak nie

akýchkoľvek, ale len takých, na ktorých rozsah bola projektovaná. Inými slovami správca vodného toku zodpovedá len za existujúci,,status quo,,. Súčasne je jeho povinnosťou aj

pravidelné vyhodnocovanie stavu vodných korýt a oznamovanie závažných nedostatkov,

ktoré zistí vo vodnom toku a v inundačnom území, spôsobené prírodnými vplyvmi alebo

inými vplyvmi a navrhovanie opatrení na ich odstránenie (písm. m/, r/). Len porušenie týchto

povinností (ak je tvrdené žalobcom) mohlo mať za následok vznik zodpovednosti žalovaného

za škodu samozrejme za predpokladu, že škoda bola následkom takéhoto protiprávneho

konania. Odôvodnenie rozsudku odpoveď na tieto otázky neposkytuje.  

Pokiaľ dovolatelia namietajú, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením veci

je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje príslušnú právnu normu

a pri ktorej zo svojich skutkových zistení vyvodzuje právne závery. Dovolateľmi napadnutý

rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti

zaujatých právnych záverov, lebo obsah napadnutého rozhodnutia (vzhľadom na jeho

nepreskúmateľnosť) nebol pre toto posúdenie dostatočným podkladom.

Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b

ods. 1 O.s.p.) a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2016

  JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová