5 Cdo 308/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L. š.p., B., zastúpeného JUDr. P. H., advokátom Advokátskej kancelárie v R., proti žalovanému E. B., K.,

zastúpenému JUDr. M. A., advokátom Advokátskej kancelárie v B., o zaplatenie 3 702,61 €,

vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 11 C 68/2000, o dovolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. februára 2009, sp. zn. 16 Co 42/2009,

takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 26. februára 2009, sp. zn. 16 Co 42/2009 v časti, v ktorej nerozhodol o uplatnenej sume 2 468,41 €   ako aj vo výroku o trovách konania   z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia

vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z 25. novembra 2008, č k. 11 C 68/2000-79

(v poradí druhým) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 111 545 Sk do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi k rukám jeho

právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 25 492 Sk do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka

v spojení s § 135 ods. 1 O.s.p. keď dospel k záveru, že žalovaný zodpovedá žalobcovi

za vznik škody, ktorá mu vznikla neoprávneným výrubom drevnej hmoty. Poukázal aj na tú

skutočnosť, že žalovaný nemal na výrub drevnej hmoty príslušné povolenie a preto porušil

ustanovenie § 10 ods. 3 zák. č. 100/1977 Zb. v znení neskorších predpisov, ako aj ustanovenie

§ 415 Občianskeho zákonníka. Na prejednávanú vec neaplikoval ustanovenie § 438 ods. 2

Občianskeho zákonníka z dôvodu, že výrub bol vykonaný na žiadosť žalovaného a iba vo vzťahu k nemu si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody. O trovách konania rozhodol

podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovaného rozsudkom

z 26. februára 2009 sp. zn. 16 Co 42/2009 postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia

pojednávania rozsudok okresného súdu zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi 1 234,20 €   (37 181,66 Sk), v splátkach po 66,38 € (2 000 Sk) mesačne,

so splatnosťou vždy do desiateho dňa v mesiaci počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku

pod následkom výhody splátok. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách

prvostupňového konania zmenil a žalovanému náhradu trov nepriznal. Žalovanému nepriznal

ani náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na právny

názor, ktorý krajský súd vyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. 16 Co 1024/02

zo dňa 18. júna 2002. Po preskúmaní spisového materiálu a priestupkového spisu Okresného

úradu v R.S., odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva

a Krajského úradu v B.B., odbor PPLH č. základné X. dospel k záveru, že v danej veci

existujú výnimočné okolnosti na náhradu škody, ktorú si žalobca uplatnil iba voči

žalovanému. Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení zdôraznil, že žalobca si

uplatnil náhradu škody len voči žalovanému E. B. a nie aj voči M. K. a M. S.. Preto v prípade,

ak žalobca nerozšíril žalobu aj voči týmto osobám, mal súd prvého stupňa aplikovať

ustanovenie § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo malo byť vyjadrené účasťou žalovaného

na spôsobenej škode. Z dokazovania, ktoré vykonal súd prvého stupňa a ktoré vyplýva zo

záverov priestupkového spisu považoval za nepochybné, že ako žalovaný tak aj svedok M. S.

a M. K. boli účastnína vzniku škody. Preto mali v konaní vystupovať ako ďalší žalovaní,

keďže žalobcovi tiež spôsobili škodu. Preto rozsudok okresného súdu zmenil   a

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi iba 1/3-inu škody, ktorá bola voči nemu

uplatnená v celom rozsahu. Odvolací súd poukázal aj na tú skutočnosť, že ušlo pozornosti

súdu prvého stupňa, že žalovanému bola dňa 2.11.1998 právoplatným rozhodnutím Krajského

úradu v Banskej Bystrici uložená pokuta vo výške 10 000 Sk. Za ten istý skutok bola

rozhodnutím OÚ R.S: č.j. X. dňa 3.7.1998 právoplatne uložená pokuta vo výške 5 000 Sk M.

S.. M. K. za tento skutok, pri ktorom mala žalobcovi vzniknúť škoda v pôvodne vymáhanej

sume 125 945 Sk, bola právoplatne dňa 2.7.1998 uložená pokuta vo výške 3000 Sk

rozhodnutím Okresného úradu v R.S. č.j. X.. Z uvedeného teda vyplýva, že všetci traja

škodcovia porušili ustanovenie § 10 ods. 1 zák. č. 100/1977 Zb. v znení neskorších predpisov

a preto spoluúčasť M. S. a M.. K. na vzniknutej škode je nepochybná. Z uvedených priestupkových spisov mal súd prvého stupňa v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p.

vychádzať. S ohľadom na osobné, rodinné a majetkové pomery žalovaného, ktorý je vážne

chorý a je v dôchodkovom veku, mu odvolací súd povolil splátky podľa § 160 ods. 1 O.s.p. vo

výške 66,38 € mesačne. O trovách konania rozhodol podľa   § 224 ods. 2 O.s.p.

v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote dovolanie žalobca, ktorý ho navrhol

zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a žalovaného zaviazať na zaplatenie náhrady trov

konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý znížil povinnosť žalovaného naradiť škodu

spôsobenú výrubom drevnej hmoty na 1/3 skutočnej škody nepovažoval za vecne správne

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

Za správny považoval právny názor súdu prvého stupňa, ktorý dôsledne aplikoval ustanovenia

§ 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Bol toho názoru, že za vzniknutú škodu zodpovedajú

škodcovia   spoločne a nerozdielne. Škodcovi, ktorý nahradil poškodenému škodu v celom

rozsahu nič nebráni, aby sa následne v súlade s ustanovením § 439 Občianskeho zákonníka

vyporiadal s ostatnými škodcami podľa účasti na spôsobenej škode.

Žalovaný navrhol dovolanie žalobcu v zmysle § 243b ods. 1 O.s.p. zamietnuť. Bol

toho názoru, že odvolací súd správne vyhodnotil skutkový stav a správne aj vec právne

posúdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),

v dovolaním napadnutej časti (§ 242 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je

dôvodne.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3

O.s.p.).

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal

v prvom rade otázkou, či dovolanie nie je dôvodné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ako aj obsah dovolania

žalobcu, dovolací súd kládol dôraz na skúmanie vady uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. či sa účastníkovi konania (žalobcovi) postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

  Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

  Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

Dohovor) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť

vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku

alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy

maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom

súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania

mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

  Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len ústavy) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať

vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať

stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95).

Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy

ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd

opakovane vyslovil názor, že ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej

súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98,

II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL. ÚS 12/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.). Záver o interpretácii

a uplatňovaní právnych noriem vo vzájomnej príčinnej súvislosti sa nepochybne vzťahuje

nielen na ústavné normy, ale aj na právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšieho

stupňa právnej sily, teda aj na právne normy obsiahnuté v zákonoch. Zároveň zo zásady

ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych predpisov explicitne vyjadrenej

v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva aj požiadavka, aby všetky orgány verejnej moci vykladali

a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom a účelom dotknutých ústavných

noriem.

Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je

na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,

I.ÚS27/04,I.ÚS74/05).

  Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ústavne súladný výklad zákonov (podľa

čl. 152 ods. 4 ústavy), platného i v čase rozhodovania odvolacieho súdu, v danom prípade

predstavuje neoddeliteľnú súčasť rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá

základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (obdobne napr.

I. ÚS 24/00).

Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade

v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému

právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane

vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa

súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.

Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva

na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS

54/97).

Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko

závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany

súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných

predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné

obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje

v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich

povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom

konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými

úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí

v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).  

Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces,

ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto

rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití

relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Z ustanovenia § 1 O.s.p. vyplýva, že Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu

a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie

a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo

porušené (§ 3 O.s.p.).

Z uvedeného vyplýva, že o vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná,

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho

procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi

111 545 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 25 492 Sk do troch

dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovaného

postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p., bez nariadenia pojednávania rozsudok okresného súdu

zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 234,20 € (37 181,66 Sk),

v splátkach po 66,38 € (2 000 Sk) mesačne, so splatnosťou vždy do desiateho dňa v mesiaci

počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku pod následkom výhody splátok. Rozsudok

okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania zmenil a žalovanému náhradu

trov nepriznal. Žalovanému nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd

však vo výroku svojho rozsudku vo zvyšku žalobu nezamietol (3 702,61 € – 1234,20 € =

2 468,41 € ), hoci takýto nárok bol predmetom odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že postupom odvolacieho

súdu, ktorý nerozhodol o celom žalobcom v konaní uplatňovanom nároku, bola žalobcovi ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo

na súdnu ochranu ako základné ľudské právo, obsahom ktorého je možnosť každého domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Postup súdu,

ktorý o uplatnenom práve nerozhodne, je preto v rozpore so zásadou zákazu denegatio

iustitiae, spočívajúcej v tom, že súd je povinný vykonávať súdnictvo a musí rozhodnúť

o celom uplatnenom nároku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na tú skutočnosť, že odvolací súd sa

dopustil aj ďalšieho pochybenia, keď vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (účinného od 15.10.2008) na prejednanie odvolania proti

rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy,

ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa

§ 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214

ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania.

V zmysle § 372p O.s.p. sa na konania začaté pred 15. októbrom 2008 použijú predpisy

účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že odvolací súd musí v prípade

prejednania odvolania týkajúceho sa veci samej, nariadiť pojednávanie, ak dokazovanie

vykonané pred súdom prvého stupňa opakuje alebo ak sám dokazovanie doplňuje. Účelom

tohto ustanovenia je zabezpečiť účastníkom konania právo na spravodlivý proces, najmä

umožniť im realizáciu práva vyplývajúceho z ustanovenia § 123 O.s.p., t.j. práva vyjadriť sa

k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Ak preto odvolací súd

v priebehu odvolacieho konania doplní dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie

a účastníkom umožnil vyjadriť sa k týmto novým dôkazom, odníme im možnosť konať pred

súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd poznamenáva, že súdna prax zastávala

obdobné stanovisko už aj pred účinnosťou novely Občianskeho súdneho poriadku vykonanej

zákonom č. 384/2008 Z.z. (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 147/01 uverejnený

v časopise Zo súdnej praxe č. 4/2002).

V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že hoci odvolací súd prehodnotil

dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa, keď v samotnom odôvodnení svojho

rozhodnutia poukazoval na pochybenia prvostupňového súdu pri zistení skutkového stavu,  

vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. Takýto jeho

postup bol   v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a aj takýmto nesprávnym

postupom odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesným vadám podľa § 237 písm. f/

O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej

časti vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou

vadou, nemôže byť považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe

zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti, nezaoberal sa dovolací

súd ďalšími námietkami žalovaného žalobcu uvedenými v dovolaní.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

v dovolaním napadnutej časti podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia

vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania  

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 8. júla 2010  

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská