Najvyšší súd

5 Cdo 297/2013

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Home Credit Slovakia, a.s.,

IČO: 36 234 176, so sídlom v Piešťanoch, Teplická č. 7434/147, proti žalovanému P. Z.,

naposledy bývajúcemu v Prešove, t.č. na neznámom mieste, zastúpenému opatrovníčkou H.

N., zamestnankyňou Okresného súdu Vranov nad Topľou, o zaplatenie 2.031,04 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov   pod sp.zn. 10 C 268/2011, o dovolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove   z 13. marca 2013 sp.zn. 3 Co 100/2012,

takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 2. mája 2012 č.k. 10 C 268/2011-36 I. uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi do 3 dní sumu 1.275,44 € spolu s úrokom

z omeškania vo výške 0,024 % denne od 30. decembra 2009 do zaplatenia, II. žalobu

v prevyšujúcej časti zamietol, III. rozhodol o trovách konania. Na základe vykonaného

dokazovania súd ustálil skutkový stav tak, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške

1.400 Eur, z toho došlo k zaplateniu sumy 124,56 Eur. Zmluvný vzťah založený medzi

účastníkmi zmluvou o úvere vyhodnotil ako spotrebiteľský. Výšku dohodnutého úroku

z omeškania (27,50 % ročne) považoval za neprimerane vysokú a zmluvu v tejto časti

s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej aj,,OZ,,) za absolútne neplatnú,

vzhľadom k tomu, že dohodnutá úroková sadzba prevyšovala mieru podobného úveru

v bankách takmer o dvojnásobok. Z týchto dôvodov priznal súd žalobcovi právo na zaplatenie

nesplatenej časti istiny a podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z. úrok z omeškania vo výške 0,024 % denne z dlžnej sumy. Proti

výrokom II. a III. podal žalobca odvolanie.

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 13. marca 2013 sp.zn. 3 Co 100/2012 potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku

o trovách konania ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Náhradu trov odvolacieho konania

žalovanému nepriznal. Odvolací súd skonštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil

skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Zhodne so súdom prvého stupňa vzťah

účastníkov konania založený zmluvou o úvere kvalifikoval ako spotrebiteľský vzťah a výšku

dohodnutých zmluvných úrokov z úveru považoval za neprimerane vysokú a zmluvu v tejto

časti za absolútne neplatnú. Vzhľadom k tomu, že žalobca je subjektom poskytujúcim úvery

a v tomto slova zmysle je porovnateľný s bankovými inštitúciami, bolo potrebné

pri posudzovaní výšky úrokov vychádzať z priemernej úrokovej miery úverov poskytovaných

bankami. Uviedol, že je nepochybné, že pokiaľ úroky presahujú priemernú úrokovú mieru

poskytovanú bankami v rozhodnom období tak, ako je to v predmetnej veci, nemôžu takéto

úroky požívať súdnu ochranu, a to ani s ohľadom na charakter klientov žalobcu a vyššiu mieru rizika s tým spojenú. V ostatnom odkázal odvolací súd na výstižné odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia, ktoré považoval aj v časti trov konania za správne.

Proti uvedeného rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj

,,dovolateľ,,), prípustnosť ktorého vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatie možnosti konať

videl dovolateľ v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené a je

nepreskúmateľné. Odvolaciemu súdu vytýkal, že sa vôbec nezaoberal otázkou aplikácie

nariadenia vlády Slovenskej republiky č.238/2008 Z.z. na zmluvu o úvere v prejednávanej

veci ale vzal do úvahy výšku úrokov z úverov poskytovaných bankami. Bol toho názoru, že

dohodnutá výška odplaty v zmluve o úvere bola v súlade s ustanovením § 1 ods. 1

cit. nariadenia, a preto nebola ani v rozpore s dobrými mravmi ani v rozpore so zákonom.

V tejto súvislosti žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom  

(§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.). Žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),  

za ktorého koná jeho zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu (výroku rozhodnutia), ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil právny

názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie je ani

rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O.s.p.

V ustanovení § 238 ods. 5 O.s.p., ktoré má vo vzťahu k jeho predchádzajúcim

odsekom 1 až 3 povahu špeciálnej úpravy a obsahuje výnimku z nich, je vyjadrený zámer

zákona, aby určité rozhodnutia neboli v dovolacom konaní prejednávané. Podľa prvej vety

§ 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné proti rozsudkom vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. V prípadoch, na ktoré dopadá § 238 ods. 5 O.s.p. je zo zákona vylúčená prípustnosť dovolania, i keby smerovalo

proti rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.

Vzhľadom k tomu, že žalobca výslovne napadol len rozhodnutie súdu v časti

príslušenstva, výška minimálnej mzdy v čase začatia dovolacieho konania (2. mája 2013) bola

337,70 € (podľa § 1 písm. a/ nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 326/2012 Z.z., ktorým

sa ustanovuje suma minimálnej mzdy). Odvolací súd teda rozhodoval v dovolaním

napadnutom výroku o peňažnom plnení – príslušenstve neprevyšujúcom trojnásobok

minimálnej mzdy. Dovolací súd preto dospel k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p.

procesne prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (či už to účastník namieta alebo nie)

neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania

smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je

prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní nenamietal vady konania podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Žalobca v dovolaní tvrdí, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k procesnej vade

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky :

1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku

postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať

pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné

vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu

procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Z obsahu dovolania vyplýva, že k dovolateľom tvrdenému odňatiu možnosti  

pred súdom konať (v zmysle znemožnenia realizácie jeho procesných oprávnení) malo dôjsť

rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré prehliada významné skutkové okolnosti a spočíva  

na nesprávnych právnych záveroch; dovolanie tiež naznačuje, že napadnutý rozsudok nie  

je dostatočne odôvodnený.

So zreteľom na tvrdenia žalobcu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne

zameral na otázku argumentačnej,,udržateľnosti,, napadnutého rozhodnutia z pohľadu

odňatia možnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a porušenia práva

dovolateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru).

Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto

súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd tiež vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním

a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné či arbitrárne.

Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej)

štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.  

Prijatý záver o absolútnej neplatnosti dohody o úrokoch zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací   súd   v   odôvodnení   rozhodnutia   skonštatoval   správnosť   skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a   na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní  

a konkrétnym spôsobom sa vyjadril aj k tomu, prečo vyhodnotil dohodnutú úrokovú sadzbu

ako absolútne neplatnú (viď str.3 posledné dva odseky a str.4 odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu). Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia dalo tak

odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany žalobcu. Rozhodnutie

odvolacieho súdu nemožno považovať za   neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné len

preto, že nebolo odôvodnené podľa predstáv žalobcu. Ako už bolo vyššie spomenuté súčasťou

práva na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôže byť nesúhlas účastníka s výsledkom sporu

v jeho neprospech. Navyše z obsahu dovolacích námietok je zrejmé, že hoci ich dovolateľ

subsumoval pod dovolací dôvod v zmysle § 241 ods.2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237

písm. f/ O.s.p. (nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia), v skutočnosti nimi namietal

právne posúdenie veci odvolacím súdom. Polemika žalobcu o nesprávnosti súdmi

vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie účastníka konania

sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych

rozhodnutí a ich nepreskúmateľnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Pokiaľ dovolateľ označil ako dôvod podaného dovolania ustanovenie § 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p., dovolací súd k tomu uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania.

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale

o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn.

1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn.

3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 23. júna 2011 sp.zn.  

6 Cdo 41/2011).

Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa § 243b  

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných

dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní vzniklo úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania

voči žalobcovi (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).

Dovolací súd   mu však nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože nepodal návrh

na rozhodnutie o priznaní uvedenej náhrady (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. apríla 2015

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová