5 Cdo 293/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. P. S., bývajúceho v B., proti odporkyni I. S., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. H. B., advokátkou v B., o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, vedenej
na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 51 C 91/2007, o dovolaní odporkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. februára 2012, sp.zn. 3 Co 22/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie odporkyne o d m i e t a.
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom (v poradí druhým) z 5. októbra 2011, č.k.
51 C 91/2007-310 v spojení s opravným uznesením z 10. mája 2012, č.k. 51 C 91/2007-349
určil, že z vecí, ktoré mali účastníci konania v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov
pripadá do výlučného vlastníctva navrhovateľa dvojizbový byt č. 4 s príslušenstvom,
nachádzajúci sa na prvom poschodí bytového domu na K., vrátane podielu na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach a spoluvlastníckeho podielu k pozemku vo veľkosti
5714/364439 zapísaný na LV č. X., kat. územie R., obec Bratislava, MČ R., okres Bratislava
II vydaný Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu v hodnote 82 984,80 € a peňažné
prostriedky na flexiúčte č. X. vedenom vo VÚB, a.s. vo výške 1 742,59 €, teda veci
v celkovej hodnote 84 727,39 €
a do výlučného vlastníctva odporkyne pripadá povinnosť uhradiť záväzok predstavujúci
záporný zostatok na bežnom účte č. X. vedenom v Tatra banke, a.s. vo výške mínus 504,50 €
a na flexiúčte č. X. vedenom vo VÚB, a.s. vo výške mínus 6,33 €, teda záväzok spolu vo
výške 510,83 €. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni na vyrovnanie jej podielu sumu vo výške 42 108,28 € do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a štátu súdny
poplatok vo výške 1 263 € na účet Okresného súdu Bratislava II do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
do bezpodielového spoluvlastníctva patrí v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka len
predmetný byt, ohľadom vyporiadania ktorého rozhodol v zmysle § 149 ods. 1, 3 a § 150
Občianskeho zákonníka. Navrhovateľovi uložil povinnosť vyplatiť odporkyni sumu
41 192,40 € predstavujúcu vyrovnací podiel odporkyne za predmetný byt a sumu 615,88 €
predstavujúcu zostatok na jeho bežnom účte ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva,
zníženú o záporný zostatok na účtoch odporkyne ku dňu zániku bezpodielového
spoluvlastníctva. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporkyne rozsudkom (v poradí druhým)
z 23. februára 2012, sp.zn. 3 Co 22/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého
stupňa dospel k správnemu záveru, že na kúpu bytu na M. ulici a jeho zariadenia navrhovateľ
nepoužil finančné prostriedky, ktoré by patrili do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov
konania; postupoval pritom v súlade so záverom odvolacieho súdu vyjadrenom v uznesení
z 28. februára 2011 č.k. 3 Co 100/2010-256. Odvolací súd zdôraznil skutočnosť, že
odporkyňa na tvrdenia ohľadom peňažných prostriedkov, nadobudnutých navrhovateľom bez
jej vedomia za trvania manželstva a použitých na kúpu a zariadenia bytu na M. ulici,
neoznačila žiadne dôkazy. Mal za to, že prvostupňový súd taktiež dostatočne odôvodnil
skutočnosti súvisiace so životnými poisteniami detí a tvrdeným životným poistením
odporkyne. Odvolací súd opätovne (ako v uznesení z 28. februára 2011 č.k. 3 Co 100/2010-
256) uviedol, že súd pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva nie je viazaný návrhom
ani pokiaľ ide o rozsah spoluvlastníctva a ani pokiaľ ide o spôsob jeho vyporiadania. Zásady,
z ktorých súd vychádza pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, vyplývajú
z ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka. Pre určenie, ktoré veci z bezpodielového
spoluvlastníctva pripadnú do výlučného vlastníctva jedného z účastníkov, nie sú síce
stanovené osobitné kritériá či požiadavky, ale
vo všeobecnosti možno konštatovať potrebu zachovania účelnosti ďalšieho využitia veci,
potrebu riešenia otázky bývania, a to aj spoločných detí účastníkov. Odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa dôsledne postupoval v zmysle uvedeného, keď na základe vykonaného
dokazovania byt prikázal do výlučného vlastníctva navrhovateľa, pričom svoje rozhodnutie
v tejto časti podrobne odôvodnil. K námietke odňatia možnosti konať pred súdom uviedol, že
samotná odporkyňa potvrdila skutočnosť, že neúčasť na pojednávaní 5. októbra 2011
neospravedlnila a nepožiadala o odročenie pojednávania; neúčasť neospravedlnila ani neskôr.
Tvrdenie o náhlom zhoršení zdravotného stavu znemožňujúcom akékoľvek ospravedlnenie
neúčasti v období od 5. októbra 2011 do 11. novembra 2011 odporkyňa ničím nepreukázala.
Postupom súdu prvého stupňa, ktorý vec prejednal v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p.
v neprítomnosti odporkyne, preto nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. O náhrade
trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa, ktorá navrhla
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241
ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu jej
bola odňatá možnosť konať pred súdom. Za takú vadu označila porušenie ustanovení § 241
ods. 1 písm. a/ O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p. Namietala, že rozsudkom
odvolacieho súdu sa len deklarovala správnosť dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého
stupňa a výlučne v konštatačnej rovine boli potvrdené závery súdu prvého stupňa
o vykonaných dôkazoch bez toho, aby sa odvolací súd sám vysporiadal s tvrdeniami
odporkyne uvedenými v odvolaní. Taktiež namietala, že rozhodnutie vychádza z nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci ako inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. V dôvodoch dovolania rozoberala skutkový a právny stav veci.
Navrhovateľ navrhol dovolanie odporkyne v plnom rozsahu zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na odporkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a odporkyni neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom
na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.
K odňatiu možnosti odporkyne pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť
porušením ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (účinného od 1. januára 2012) na prejednanie odvolania
proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy,
ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (účinného od 1. januára 2012) v ostatných prípadoch možno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že na prejednanie odvolania, ktoré
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie okrem
iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom
prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy
odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd prvého
stupňa náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné dokazovanie
zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymenované
prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Z obsahu spisu vyplýva, že v posudzovanej veci odvolací súd považoval skutkové
zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie za správne. Nepovažoval preto
za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie zopakovať alebo dokazovanie
doplniť, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Odvolací súd teda v danom prípade
nepostupoval v rozpore so zákonom, keď na prejednanie odvolania nenariadil odvolacie
pojednávanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, že tým, že
odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2
O.s.p., nebola odporkyni odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jej procesných práv, priznaných jej
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jej práv a právom chránených
záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je
možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo
preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa odporkyni znemožnila realizácia
jej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jej práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom
bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Aj tento procesný
postup bol v danom prípade zachovaný – účastníci konania boli o čase a mieste verejného
vyhlásenia rozhodnutia upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3 O.s.p. (viď
„oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.“ založené v spise na č.l.
329).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu a jeho rozporu s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal s námietkami
a tvrdeniami odporkyne uvedenými v odvolaní. Jeho rozhodnutie nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporkyne.
Pokiaľ ide o námietku odporkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého
stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu
druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania
v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však
nevykonáva“).
Odporkyňa v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Odporkyňa ako dovolací dôvod ďalej uvádza, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že
nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, ňou uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený
skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až
vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237
O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odporkyne v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým
rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. júna 2013
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová