5 Cdo 292/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ R. H., bývajúceho v B., 2/ E. H., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. Ľ. H., advokátom v B., proti odporcovi J. M.,

bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. V. K., advokátom v B., o určenie vlastníctva, vedenej

na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 4 C 524/2008, o dovolaní navrhovateľky 2/ proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. februára 2012, sp.zn.   3 Co 122/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie navrhovateľky 2/ o d m i e t a.

Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Pezinok rozsudkom z 18. decembra 2009, č.k. 4 C 524/2008-260

zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia 1/, 2/ domáhali určenia, že sú výlučnými vlastníkmi

nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva číslo X. pre katastrálne územie N., pozemky

parcelné číslo 671/7, 671/8, 671/215, 671/216, ako i chaty postavenej na pozemku parcelné

číslo 671/216, súpisné číslo 1216 a chaty postavenej na pozemku parcelné číslo 671/215,

súpisné číslo 1218. Navrhovateľom 1/, 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť

právnemu zástupcovi odporcu trovy právneho zastúpenia v sume 2 443,68 € do troch dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.   Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že

navrhovatelia 1/, 2/ si od Ing. M. K. a L. Š. požičali v rokoch 2001 až 2003 sumu 2 500 000

Sk. Pretože navrhovatelia 1/, 2/ požadovali od Ing. M. K. a L. Š. ďalšie peniaze, Ing. M. K.

a L. Š. podpísali v roku 2003 s navrhovateľmi 1/, 2/ tri zmluvy, ktorými chceli upraviť ich

vzájomné vzťahy - zmluvu o pôžičke, kúpnu zmluvu, týkajúcu sa prevodu sporných

nehnuteľností z navrhovateľov 1/, 2/ na Ing. M. K. a L. Š. a zmluvu o výpožičke. V zmluve

o pôžičke bolo medzi účastníkmi konania dohodnuté, že ak navrhovatelia 1/, 2/ vrátia Ing. M.

K. a L. Š. požičanú sumu, prevedú títo na nich spätne nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania. Túto časť zmluvy nemožno podľa názoru súdu považovať za zabezpečenie

pohľadávky

Ing. M. K. a L. Š. voči navrhovateľom 1/, 2/. Súd považoval túto časť zmluvy o pôžičke za

úpravu vzájomných občianskoprávnych vzťahov medzi navrhovateľmi 1/, 2/ a Ing. M. K. a L.

Š., dohodnutú písomne v súlade s § 2

ods. 3 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na § 51 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že

osobitnú dohodu zmluvných strán, dohodnutú v zmluve o pôžičke, nemožno podriadiť

pod ustanovenie § 151j ods. 3 Občianskeho zákonníka tak, ako to uvádzal právny zástupca

navrhovateľov 1/, 2/. Pohľadávka Ing. M. K. a L. Š. voči navrhovateľom 1/, 2/ nebola

zabezpečená záložným právom, na základe ktorého by sa mohli uspokojiť tým, že by

nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania. Mal za to,

že z dikcie zmluvy o pôžičke ani z ďalších právnych úkonov, ktoré boli urobené medzi

navrhovateľmi 1/, 2/ a Ing. M. K. a L. Š. nevyplýva skutočnosť, že by bolo na nehnuteľnosti,

ktoré sú predmetom tohto konania, zriadené záložné právo. Osobitnú dohodu v zmluve

o pôžičke nemožno podriadiť ani

pod ustanovenie § 553c ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože veritelia, teda Ing. M. K. a L.

Š. sa nadobudnutím vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam voči dlžníkom zo zmluvy o pôžičke, teda navrhovateľom 1/, 2/ neuspokojili. Dlh navrhovateľov 1/, 2/ voči Ing. M. K.

a L. Š. vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke stále trvá, dôkazom toho sú aj výpovede účastníkov

konania a svedkov, ako aj skutočnosť, že Ing. M. K. a L. Š. sa domáhajú svojej pohľadávky

voči navrhovateľom 1/, 2/ v osobitnom súdnom konaní, ktoré nebolo právoplatne skončené.

Súd považoval zmluvu o pôžičke uzavretú medzi navrhovateľmi 1/, 2/ a Ing. M. K. a L. Š.

právne perfektnú, vrátane ustanovenia pojednávajúceho o možnosti spätnej kúpy sporných

nehnuteľností navrhovateľmi 1/, 2/. Navrhovatelia 1/, 2/ nesplnili podmienku, za ktorej sa Ing.

M. K. a L. Š. zaviazali previesť na nich spätne nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto

konania. Ing. M. K. a L. Š. preto nemali povinnosť sporné nehnuteľnosti na nich spätne

previesť. Súd mal preukázané, že Ing. M. K. a L. Š. sa pokúšali na navrhovateľov 1/, 2/

previesť spätne sporné nehnuteľnosti (svedkom JUDr. D. bola vypracovaná aj kúpna zmluva,

ktorá bola zo strany Ing. K. a L. Š. aj podpísaná). Z dôvodu, že navrhovatelia 1/, 2/ boli

insolventní však k podpisu zmluvy o spätnom prevode sporných nehnuteľností nedošlo. Súd

konštatoval, že kúpna zmluva, ktorou navrhovatelia 1/, 2/ previedli na Ing. K. a L. Š. sporné

nehnuteľnosti, je právne perfektná. Zmluvné strany ju podpísali slobodne a vážne, za

vzájomne dohodnutých podmienok.   Zmluva neobsahuje žiadne ustanovenia o zabezpečení

pohľadávky Ing. K. a L. Š. voči navrhovateľom 1/, 2/; túto skutočnosť konštatoval pri rozhodnutí o odvolaní voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia aj Krajský súd v Bratislave. Ing. K. a L. Š. za nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom

zmluvy, preukázateľne zaplatili, navrhovatelia 1/, 2/ podpisovali uvedenú zmluvu slobodne

a vážne, nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok. Súd považoval odstúpenie od

zmluvy, o ktoré sa navrhovatelia 1/, 2/ snažili svojimi písomnými podaniami, za právne

inperfektné. Ing. K. a L. Š. nadobudli sporné nehnuteľnosti v súlade so zákonom, mohli ich

teda v súlade s platnými právnymi predpismi darovať odporcovi. Darovacia zmluva uzavretá

medzi navrhovateľmi 1/, 2/ ako obdarovaným

a Ing. K. a L. Š. bola uzavretá v súlade so zákonom a je platná. Skutočnosť, že Ing. K. a L. Š.

následne uzavreli s odporcom záložnú zmluvu, predmetom ktorej sú sporné nehnuteľnosti,

považoval súd vzhľadom na predmet tohto konania za nepodstatnú. Ing. K. a L. Š. nadobudli

sporné nehnuteľnosti od navrhovateľov 1/, 2/ v súlade so zákonom, nejednalo sa o prepadný

záloh alebo zabezpečovací prevod práva tak, ako uvádzal vo svojich podaniach a ústnych

prejavoch pred súdom právny zástupca navrhovateľov 1/, 2/. Ako vlastníci sporných

nehnuteľností mohli tieto nehnuteľnosti ďalej darovať odporcovi, odporca nadobudol sporné

nehnuteľnosti od vlastníkov týchto nehnuteľností, a teda v súlade so zákonom. O trovách

konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ rozsudkom zo 16. februára 2012, sp.zn. 3 Co 122/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Navrhovateľom 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť odporcovi

spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho konania v sume 721,26 € do rúk právneho zástupcu,

v lehote 3 dní. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu. Uviedol, že z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa

neboli preukázané tvrdenia navrhovateľov 1/, 2/, že kúpna zmluva uzavretá medzi

navrhovateľmi 1/, 2/ a veriteľmi slúžila ako záložná zmluva na zabezpečenie pohľadávky

veriteľov. Bolo nesporné, že veritelia za nehnuteľnosti riadne zaplatili. Okrem toho suma,

ktorá bola vyplatená za nehnuteľnosti, nebola súčasťou celkového obnosu   2 500 000 Sk,

ktorá suma bola predmetom zmluvy o pôžičke. Z kúpnej zmluvy ani nevyplýva, že by mala

plniť účel záložnej zmluvy. Táto skutočnosť však nevyplýva ani zo zmluvy o pôžičke.

Hodnota nehnuteľností dosahovala približne 1/4 požičaného obnosu peňazí. Ak by táto

zmluva mala byť zároveň aj záložnou zmluvou, nespĺňala náležitosti záložnej zmluvy tak, ako

to aj v čase uzavretia týchto zmlúv vyžadoval zákon. Nebolo teda preukázané

a na navrhovateľoch 1/, 2/ ležalo dôkazné bremeno, že predmetné zmluvy neboli uzavreté slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. V konaní neprodukovali žiaden dôkaz, že by boli

k zmluvám, v znení ako ich uzavreli, nútení, prípadne veritelia žiadali od nich, aby boli

uzavreté iné zmluvy, ako údajne uzavrieť navrhovatelia 1/, 2/ chceli. Do zmluvy o pôžičke

boli uvedené články III. a IV. práve na žiadosť navrhovateľov 1/, 2/, čo veritelia akceptovali.

Splnenie tohto záväzku v článku III. veritelia, aj keď navrhovatelia 1/, 2/ porušili článok IV.,

mali záujem. K uzavretiu kúpnej zmluvy (zo dňa 4. júna 2004) však nedošlo nie

pre nekonanie veriteľov, ale pre správanie navrhovateľov 1/, 2/. Aj skutočnosť, že

navrhovatelia 1/, 2/ najprv participovali na spísaní kúpnej zmluvy, ktorou veritelia mali

záujem odpredať sporné nehnuteľnosti navrhovateľom 1/, 2/ (komunikácia advokáta

JUDr. P. D. s navrhovateľmi 1/, 2/, odovzdanie im kúpnej zmluvy na oboznámenie sa), je

podľa názoru odvolacieho súdu dôkazom prejavov vôle navrhovateľov 1/, 2/

pri uzatváraní zmlúv zo dňa 3. marca 2003, že uzavreli a chceli uzavrieť kúpnu zmluvu a že

uzavreli zmluvu o pôžičke a nie, že by týmito zmluvami zastierali záložnú zmluvu. Odvolací

súd ďalej uviedol, že v prípade uzavretia záložnej zmluvy (ktorou mala byť kúpna zmluva) je

nesporné, že nehnuteľnosti v tomto prípade zabezpečujú splatnosť pohľadávky, t.j. sú

založené nehnuteľnosti bez toho, aby sa hodnota nehnuteľností vyplatila. Vyplatenie ceny

za nehnuteľnosti preto popiera akékoľvek tvrdenie o záložnej zmluve. Z vykonaného

dokazovania je nesporné, že kúpna cena bola riadne vyplatená. Navrhovatelia 1/, 2/ by

skutočnosti, že kúpna zmluva obchádzala zákon, prípadne zastieral iný právny úkon, museli nad všetky pochybnosti preukázať. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku

navrhovateľov 1/, 2/ uvedenú v odvolaní, že k uzavretiu zmluvy došlo v tiesni a za nápadne

nevýhodných podmienok. Uviedol, že skutočnosť, že si navrhovatelia 1/, 2/ požičali finančné

prostriedky ešte nerobí ich konanie za konanie v tiesni. Nápadne nevýhodné podmienky, napr.

v rámci kúpnej zmluvy sa môžu prejaviť najmä v jej ustanoveniach obsahujúcich dohovor

o výške kúpnej ceny. Z vykonaného dokazovania však nebolo preukázané, že by sa zmluvné

strany na kúpnej cene nedohodli a že veritelia určovali podmienky ceny. Cena bola určená

znaleckým posudkom a veritelia v čase predaja nehnuteľností navrhovateľom 1/, 2/ ako kúpnu

cenu uviedli v podstate kúpnu cenu určenú v kúpnej zmluve zo dňa 3. marca 2003, navýšenú

o poplatky za spísanie zmluvy a iné administratívne poplatky, ktoré museli pri prevode

nehnuteľností uhradiť. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 a § 142 ods. 1

O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka 2/, ktorá

navrhla rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho

súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý

súdny proces. Za takú vadu označila skutočnosť, že odvolací súd napriek riadnemu

ospravedlneniu neúčasti navrhovateľov 1/, 2/ na pojednávaní vo veci pojednával a vyhlásil

rozhodnutie. Namietala, že o termíne pojednávania sa dozvedela dňa 23. decembra 2011,  

t.j. pred účinnosťou zákona č. 388/2011 Z.z. a tak isto pred jeho účinnosťou bola

práceneschopná (od 12. septembra 2011). Mala za to, že v čase vystavenia dokladu

o práceneschopnosti nemala ona, ani ošetrujúci lekár, povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia  

§ 119 ods. 3 O.s.p. vyjadriť sa k zdravotnému stavu ohľadne možnosti účasti na pojednávaní.

V dôvodoch dovolania rozoberala skutkový a právny stav veci.

Odporca navrhol dovolanie navrhovateľky 2/ podľa § 243b ods. 1 zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel   k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238

ods. 3 O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na navrhovateľkou 2/ tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší

súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že

v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a navrhovateľke 2/ neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom

na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

K odňatiu možnosti navrhovateľky 2/ pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť

tým, že odvolací súd napriek riadnemu ospravedlneniu neúčasti navrhovateľov 1/, 2/

na pojednávaní konanom dňa 16. februára 2012 vo veci pojednával a vyhlásil rozhodnutie.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom.

  V zmysle čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon

č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd) každý má právo, aby jeho

vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade

a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda   aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Pod spravodlivým súdnym procesom

(fair hearing) sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie

toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho

prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

  Z citovaných ustanovení ústavy a ústavného zákona vyplýva, že základným právom

účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. Právo účastníka, aby jeho vec

bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky, nemožno chápať tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci

bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný účastníkovi poskytnúť priestor

na uplatnenie tohto práva.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom

konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti účastníka konania na súdnom konaní

zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, aby

nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,

ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby

mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má

pojednávanie konať, a mohli sa pojednávania aktívne zúčastniť (§ 115 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa

riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu

o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom

na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Uvedené platí primerane i pre konanie

na odvolacom súde (§ 211 ods. 2 O.s.p.)

Z obsahu spisu vyplýva, že predvolanie na pojednávanie pred odvolacím súdom

nariadené na 16. februára 2012 bolo navrhovateľke 2/ doručené dňa 23. decembra 2011

a navrhovateľovi 1/ dňa 9. januára 2012. Navrhovateľka 2/ písomným podaním  

zo dňa 14. februára 2012,   osobne podaným na odvolacom súde dňa 15. februára 2012

o 13,10 hod., ospravedlnila svoju neprítomnosť na pojednávaní zo zdravotných dôvodov,

nakoľko je dlhodobo práceneschopná. V predmetnom podaní súčasne ospravedlnila aj

neprítomnosť navrhovateľa 1/, keďže ho v konaní na základe dohody zastupuje. K podaniu

priložila potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti vystavenej dňa 12. septembra 2011.

O odročenie pojednávania z tohto dôvodu však nepožiadala. Odvolací súd na pojednávaní vec

prejednal v neprítomnosti navrhovateľov 1/, 2/ a vo veci rozhodol.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne

splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu: riadne

predvolanie účastníka (jeho zástupcu) a absencia žiadosti účastníka (jeho zástupcu)

o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Z tohto predpokladu vychádza aj ustanovenie

§ 119 O.s.p., podľa ktorého pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak

účastníkovi bráni určitá prekážka v účasti na pojednávaní, mal by z tohto dôvodu požiadať

o odročenie pojednávania, pričom treba súdu oznámiť dôvod tejto žiadosti.

Ak teda navrhovateľka 2/ v podaní, ktorým ospravedlnila svoju neúčasť, ako i neúčasť

navrhovateľa 1/ na pojednávaní nariadenom na 16. februára 2012, nepožiadala súčasne aj  

o odročenie pojednávania, nemožno v tom, že odvolací súd konal v neprítomnosti

navrhovateľov 1/, 2/ a na tomto pojednávaní vo veci rozhodol, vidieť postup, ktorým bola

navrhovateľke 2/ odňatá možnosť konať pred súdom, pretože svojím postupom neporušil

žiadne ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a neodoprel žiadne právo patriace

navrhovateľke 2/ ako účastníčke konania.

K námietke navrhovateľky 2/ uvedenej v dovolaní, že v čase vystavenia dokladu

o práceneschopnosti nemala ona, ani ošetrujúci lekár, povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia  

§ 119 ods. 3 O.s.p. vyjadriť sa k zdravotnému stavu ohľadne možnosti účasti na pojednávaní,

dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že povinnosť predložiť s návrhom na odročenie

pojednávania vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu

neumožňuje účasť na pojednávaní v prípade, keď je dôvodom na odročenie pojednávania

zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, zaviedla do ustanovenia § 119 ods. 3 O.s.p.

novela Občianskeho súdneho poriadku účinná od 1. januára 2012 (zákon č. 388/2011 Z.z.).

V zmysle § 372u O.s.p. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2012) sa

na konania začaté do 31. decembra 2011 použijú predpisy účinné od 1. januára 2012.

V danom prípade je však splnenie alebo nesplnenie tejto povinnosti irelevantné, keďže

navrhovateľka 2/ o odročenie pojednávania nepožiadala.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237

O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

navrhovateľky 2/ v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľke 2/, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení  

s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. apríla 2013  

JUDr. Vladimír Magura, v.r.   predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová