5 Cdo 291/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., zastúpenému JUDr. M. M., proti povinnému E. V., zastúpenému JUDr. M. F., o vymoženie 3176,65 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 9 Er 890/2009, o dovolaní

povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. septembra 2010, sp.zn.  

14 CoE 243/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   z a m i e t a.

Oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Lučenec uznesením z 27. mája 2010, č.k. 9 Er 890/2009-52 námietkam

povinného proti exekúcii vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. R. K.

pod sp.zn. Ex 8390/09, v časti čo do výšky úroku z omeškania presahujúceho 10 % ročne

zo sumy 2 854,70 € vyhovel a v časti o vymoženie istiny nie menej ako 1 889,80 € nevyhovel.

Rozhodol tak s poukazom na ustanovenia § 50 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok)

v spojení s ustanovením § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom

konaní, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 517 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1

Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.   Dospel k záveru, že denný úrok z omeškania vo výške

0,25% z dlžnej sumy je úrokom, ktorý odporuje dobrým mravom. Preto námietkam

povinného proti exekúcii v časti prevyšujúcej úrok z omeškania vo výške o 8 percentuálnych

bodov viac ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu

omeškania s plnením peňažného dlhu počnúc dňom 15. februára 2009 (čo predstavuje úrok

z omeškania vo výške 10%) vyhovel. Námietkam povinného proti vymoženiu istiny vo výške nie menej ako 1 889,80 € (rozdiel medzi istinou navýšenou o 96% ročne a istinou

navýšenou o 20% po odpočítaní sumy riadne zaplatenej povinným podľa splátkového

kalendára) nevyhovel z dôvodu, že povinný so zaplatením poplatku za poskytnutie úveru

vo výške 72 000 Sk vyjadril pri podpisovaní zmluvy súhlas. Uviedol, že v samotnom texte

zmluvy, v úvodnej časti, je jednoznačne a určito vyjadrené to, že veriteľ (oprávnený) sa

zaväzuje poskytnúť dlžníkovi (povinnému) úver vo výške 100 000 Sk a dlžník sa zaväzuje

zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 72 000 Sk. Taktiež

z predloženej úverovej zmluvy vyplýva, že úver bol poskytnutý povinnému ako

podnikateľskému subjektu, bez toho, aby si ho oprávnený (veriteľ) nejakým spôsobom

zabezpečil.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávneného a povinného uznesením

z 28. septembra 2010, sp.zn. 14 CoE 243/2010 uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku,

ktorým námietkam povinného proti exekúcii vykonávanej súdnym exekútorom

JUDr. R. K. pod sp.zn. Ex 8390/2009, v časti čo do výšky úroku z omeškania presahujúceho

10% ročne zo sumy 2 854,70 € vyhovel, zmenil tak, že námietkam povinného proti exekúcii

vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. R. K. pod sp.zn.

Ex 8390/2009, v časti čo do výšky úroku z omeškania presahujúceho 10% ročne z dlžnej

sumy nevyhovel. Konštatoval, že v danom prípade nešlo o dôvody, ktoré pripúšťa Exekučný

poriadok ako okolnosti, pre ktoré môže povinný vzniesť námietky podľa § 50 ods. 1

Exekučného poriadku. Poukázal na to, že predmetom námietok môžu byť len okolnosti, ktoré

nastali až po vzniku exekučného titulu. Mal za to, že pokiaľ aj osobitná právna norma,

konkrétne zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c/

umožňuje exekučnému súdu z určitého špecifického dôvodu exekučné konanie zastaviť, je

potrebné vychádzať z tejto právnej úpravy, ktorá takýto postup umožňuje buď na návrh

povinného, alebo aj bez návrhu za naplnenia predpokladov ustanovených v § 45 ods. 1 a 2

tohto zákona. Námietky vznesené z týchto konkrétnych dôvodov a spochybňujúce exekučný

titul však, vychádzajúc zo zákonnej úpravy Exekučného poriadku, nemôžu byť procesným

prostriedkom, ktorým by mohol povinný cestou týchto námietok po doručení upovedomenia

o začatí exekúcie docieliť jej zastavenie. Poznamenal, že procesná ochrana povinného

z dôvodu namietania sčasti nezákonnosti vedenia exekúcie môže byť zabezpečená inými

procesnými prostriedkami v súlade s Exekučným poriadkom; nič nebráni tak povinnému, ako

aj exekučnému súdu, aby postupoval v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1, prípadne 2 zákona o rozhodcovskom konaní, pokiaľ budú naplnené zákonné podmienky pre takýto procesný

postup.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie povinný, ktorý navrhol,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že exekúciu vyhlási

za neprípustnú a zastaví ju v súlade s § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, alebo tak, že

námietkam povinného proti exekúcii v časti o vymoženie istiny nie menej ako 1 889,80 €

a námietkam v časti čo do výšky úroku z omeškania presahujúceho 10% ročne vyhovie.

Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. f/

O.s.p., tvrdiac, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že

súdy opreli svoje rozhodnutia len o procesné ustanovenia, ktoré si vyložili zužujúco,

neprimerane skutkovému stavu veci, obchádzajúc ustanovenia o dobrých mravoch a rozhodli

v rozpore so smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách. Mal za to, že rozhodcovská doložka bola v čase uzavierania

zmluvy o úvere neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa  

§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavierania zmluvy. Rozhodcovské

konanie sa teda konalo bez riadneho zmocnenia strán a teda rozhodcovský rozsudok nie je

riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Taktiež mal za to, že v predmetnej

zmluve o úvere došlo k viacerým porušeniam dobrých mravov. Rozpor s dobrými mravmi

videl v neprimerane vysokej odmene za poskytnutie úveru, ako aj v neprimeranej výške

dohodnutých úrokov z omeškania. Poukázal na to, že úrok z omeškania vo výške 0,25%

denne nebol medzi subjektmi dohodnutý individuálne, ale vo všeobecných podmienkach,

ktoré povinný nemal možnosť ovplyvniť. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal

skutkový a právny stav veci.

Oprávnený sa k dovolaniu povinného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. l O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), preskúmal napadnuté

uznesenie bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), preskúmal

uznesenie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že

dovolanie povinného nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním je možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené

uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.)

viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa

zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami konania, pokiaľ

tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom

neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)

skúmať   vždy,   či   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nebolo   vydané   v   konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len  

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt hore uvedených

vád v konaní nezistil.

  I keď povinný na odôvodnenie dovolania uviedol, že postupom odvolacieho súdu mu

v danej veci bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), z obsahu jeho

dovolania je zrejmé, že namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.

Podľa dovolacieho súdu v konaní odvolacieho súdu nedošlo k vade podľa § 237 písm.

f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle predmetného ustanovenia treba

rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov a nie nesúhlas s právnym posúdením veci.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom

konaní najavo.

Dovolateľ v dovolaní namieta, že uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má

pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných

predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského

rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví,

a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo

c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

  objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom

konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.

Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje „nápravu“ niektorých

nezákonností rozhodcovského konania. Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom

s určitými špecifikami. Na rozdiel od iných exekučných titulov zákon oprávňuje súdy, aby

v konaní o nútenom výkone rozhodcovského rozsudku vedenom či už podľa Občianskeho

súdneho poriadku alebo Exekučného poriadku, toto konanie zastavili na návrh, ale aj bez

návrhu, ak rozhodcovské konanie nemalo vôbec prebehnúť, pretože predmetom sporu bola

vec, ktorá nemôže byť podľa § 1 predmetom rozhodcovského konania, alebo predmetom

sporu bola vec už rozhodnutá. Tiež vtedy, keď rozhodcovský rozsudok je v rozpore

so zákonom, alebo je v rozpore s dobrými mravmi, alebo ním prisúdené plnenie je nemožné.

Nie je podstatné, že nebola podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok) povinný môže vzniesť

u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí

exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré

spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné

dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo

povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia

byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok

exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

Námietky proti exekúcii nie sú opravným prostriedkom povinného; sú jeho procesnou

obranou proti neprípustnej exekúcii, ktorých účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie

od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone.

Námietky proti exekúcii nie sú opravným prostriedkom, ktorým by sa napádalo

rozhodnutie štátneho orgánu (exekučný titul). Je to procesný prostriedok, ktorým možno

vyvolať začiatok incidenčného sporu o prípustnosť exekúcie. Smeruje proti exekúcii, nie proti

exekučnému titulu, proti upovedomeniu o začatí exekúcie, prípadne povereniu na vykonanie

exekúcie.

Vyššie citovaný § 50 ods. 1 Exekučného poriadku kategoricky ustanovuje, že povinný

môže vzniesť proti exekúcii námietky vtedy, ak po vzniku exekučného titulu nastali

okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jej vymáhateľnosti alebo ak

sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Predmetom námietok môžu byť teda

skutočnosti procesného i hmotného práva, ktorých spoločným znakom je, že tieto skutočnosti

nastali až po vzniku exekučného titulu.

V danej veci bol exekučným titulom rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn.  

SR 07299/2009 z 30. júna 2009, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť

oprávnenému sumu 3 176,65 € spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 2 854,70 €

od 15. februára 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 573,37 €.

Povinný podal proti exekúcii námietky z dôvodu existencie iných dôvodov, pre ktoré

je exekúcia neprípustná, keď s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002

Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov mal za to, že priznanie 0,25%

denného úroku z omeškania z dlžnej sumy, ako aj konanie oprávneného pri uzavieraní zmluvy

o úvere, bolo v rozpore s dobrými mravmi.

Z uvedeného je zrejmé, že povinný v námietkach proti exekúcii nenamietal

skutočnosti, ktoré nastali až po vzniku exekučného titulu, jeho námietky nesmerovali proti

exekúcii, ale smerovali proti exekučnému titulu a spochybňovali jeho obsah, čo je vzhľadom

k § 50 ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne stanovujúceho dôvody, pre ktoré jediné môžu

byť exekučné námietky podané, neprípustné. Rozpor exekučného titulu s § 45 ods. 1, 2

zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov teda nie je

dôvodom na vyhovenie námietkam povinného   proti exekúcii vznesených v zmysle § 50

ods. 1 Exekučného poriadku.

Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že exekučný súd je oprávnený a zároveň aj

povinný skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených

v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov a exekučné konanie prípadne zastaviť, nie však na základe námietok povinného

proti exekúcii vznesených z tohto dôvodu.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd postupoval

vo veci správne, keď uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým námietkam povinného

proti exekúcii v časti čo do výšky úroku z omeškania presahujúceho 10% ročne zo sumy  

2 854,70 € vyhovel, zmenil tak, že týmto námietkam povinného proti exekúcii nevyhovel.

Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je

daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali

za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie povinného podľa § 243b ods. l O.s.p. zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému oprávnenému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti povinnému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151

ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2011

JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová