UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne S. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. X/XX, XXX XX S. Y., zastúpenej Mgr. Stanislavou Tichou, advokátkou so sídlom Zakvášov 1519/55, 017 01 Považská Bystrica, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, v konaní o zaplatenie 1.783,29 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 12Csp/41/2018, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. mája 2020 sp. zn. 2Co/139/2019 takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 21. mája 2020 sp. zn. 2Co/139/2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Trebišov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 07.12.2018 č. k. 12Csp/41/2018-96 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 290,- eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 21.02.2017 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok) a žalobkyni uložil povinnosť uhradiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 78 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku (III. výrok). 1.1. Z dôvodov rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia 1.783,29 eur spolu s úrokmi z omeškania z tejto sumy od 21.02.2018 do zaplatenia, vzniknutého plnením bez právneho dôvodu a plnením z neplatného právneho úkonu. Uplatnila si náhradu trov konania. Okresný súd sa prednostne, aplikujúc § 100 ods. 1, 2 a § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zaoberal žalovaným vznesenou námietkou premlčania. Konštatoval, že žalobkyňa podala žalobu dňa 08.03.2018. Podľa karty klienta z úveru poskytnutého žalovaným uhradila jedenástimi splátkami za obdobie od 17.03.2016 do 20.02.2017 sumu 290,- eur, poslednú splátku dňa 20.02.2017. 1.2. Žalobkyňou tvrdené úmyselné bezdôvodné obohatenie u žalovaného okresný súd nezistil. Aj z písomných podaní žalovaného vyplynulo, že absenciu niektorých zmluvných podmienok odôvodnil tým, že im nepripisoval obligatórnu formu. K žalobkyňou tvrdenému porušeniu právnych predpisov o spotrebiteľských úveroch žalovaný poukázal na nesprávnosť jej právneho výkladu. Ak by žalobkyňa mala uniesť dôkazné bremeno v súvislosti s tvrdením, že konanie žalovaného zamerané na bezdôvodnéobohatenie na úkor žalobkyne bolo úmyselným, bolo podľa súdu prvej inštancie vhodné, aby žalobkyňa podala trestné oznámenie na podozrenie z úmyselného majetkového trestného deliktu. V spore môže prichádzať do úvahy iba 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku, ktorá začína plynúť dňom, keď bezdôvodné obohatenie vzniklo. Žalobkyňa podala žalobu 08.03.2018, objektívna 3-ročná premlčacia doba na uplatnenie jej nároku začala plynúť 08.03.2015. Ak by došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobkyne, táto môže uplatňovať nároky na jeho vydanie iba za obdobie po 08.03.2015. 1.3. Okresný súd pripomenul, že podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rámci 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty plynie 2-ročná subjektívna lehota, a to odo dňa, kedy sa oprávnená osoba dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia. Oprávnená osoba sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jej úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohla dozvedieť aj skôr. Žalobkyňa na tvrdenia, že sa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia pri prvej návšteve (porade) so svojím právnym zástupcom a že sa dozvedela o tom, že na jej úkor vzniklo žalovanému bezdôvodné obohatenie pri porade so svojou právnou zástupkyňou 28.03.2017 (podanie zo dňa z 02.07.2018) nepredložila žiadny dôkaz. Žalobu vyhotovenú dňa 02.02.2018 podávala prostredníctvom svoje právnej zástupkyne, no neuvádza v nej, na základe ktorých skutočnosti sa rozhodla v tento deň konzultovať so svojou právnou zástupkyňou vznik a možnosť vydania bezdôvodného obohatenia. Ani v podaní z 02.07.2018 neuvádza, za akých okolností malo dôjsť ku konzultácií so svojou právnou zástupkyňou dňa 28.03.2017. Okresný súd zhrnul, že nakoľko v tak dôležitej otázke v priebehu konania dochádzalo medzi stranami k rozporným tvrdeniam, bolo povinnosťou žalobkyne svoje tvrdenia podrobne popísať a označiť na ich preukázanie dôkaz (§ 150 ods. 1, čl. 8 Civilného sporového poriadku). Žalobkyňa bola ako spotrebiteľka zastúpená advokátom, preto súdu nie je dovolené žalobkyňu poučovať o splnení povinnosti uvádzania presvedčivých tvrdení a dôkaznej povinnosti (§ 291 ods. 3, § 296 Civilný sporový poriadok). Žalobkyňa je potom oprávnená domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému mohlo vzniknúť za obdobie 2 rokov pred podaním žaloby, t. j. za obdobie od 08.03.2016. Nároky za obdobie pred 08.03.2016, aj keby ich žalobkyňa preukázala, zanikli uplynutím premlčacej lehoty, lebo žalovaný v tomto konaní námietku premlčania vzniesol. 1.4. Súd prvej inštancie zdôraznil, že ak oprávnená osoba námietku premlčania neuzná a argumentuje iba konkrétnym tvrdením o skutočnosti získania vedomosti o bezdôvodnom obohatení, má povinnosť toto tvrdenie preukázať konkrétnym dôkazom. Ak na tvrdenie dôkaz nepredloží ani neoznačí, nemožno za deň nadobudnutia vedomosti o bezdôvodnom obohatení považovať iný deň, než deň, v ktorom povinná osoba plnenie prijala ako bezdôvodné obohatenie; poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10.01.2018 sp. zn. 3Cdo/169/2017. Vzhľadom k tomu okresný súd za deň nadobudnutia vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia považoval deň, keď žalobkyňa uhradila platbu, ktorú si nárokuje späť z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia. 1.5. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na intelektuálnu úroveň žalobkyne ako osoby, ktorá v minulosti vykonávala verejné funkcie a často vstupovala do úverových záväzkových vzťahov ako dlžník. Tieto skutočnosti okresný súd zistil z viacerých súdnych konaní, v ktorých bola žalobkyňa stranou v konaní alebo zástupcom Obce I. Y. v čase, keď vykonávala funkciu starostky tejto obce. Práve v prípadoch, keď žiadna zo strán nepredloží dôkaz na preukázanie konkrétneho dňa nadobudnutia vedomosti oprávnenej osoby o vzniku bezdôvodného obohatenia je dôležitým faktorom stupeň predpokladaných rozumových schopností takejto osoby, ktorý ju oprávňuje k nadobudnutiu poznatkov a rozlišovacej schopnosti ohľadne opodstatnenosti nároku veriteľa na neprimeranú výšku odplaty dlžníka vo vzťahu k výške poskytnutého úveru. Žalobkyňa vzhľadom k vyššie uvedenému musela vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia nadobudnúť už v čase, keď začala uhrádzať pre žalovaného platby po splatení sumy, ktorá jej bola poskytnutá ako úver. 1.6. Okresný súd dospel k záveru, že v prípade vzniku bezdôvodného obohatenia nárok žalobkyne na vrátenie platieb uhradených pre žalovaného do 08.03.2016 zanikol uplynutím premlčacej lehoty. Žalovanému uložil povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie v sume 290,00 eur, vzniknuté žalovanému na úkor žalobkyne uhrádzaním platieb na základe podmienok podľa úverovej zmluvy, a to za obdobie od 08.03.2016 do 20.02.2017, kedy žalobkyňa uhradila poslednú splátku. Stotožnil sa s tým, ževzhľadom k absencii podstatných zákonných náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 písm. a) až l), písm. s), písm. z) a písm. aa) zákona č. 129/2010 Z.z. je tento úver vzhľadom k ustanoveniu § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez poplatkov. Prisúdené platby boli poukázané aj napriek tomu, že žalobkyňa už skôr žalovanému zaplatila čiastku rovnajúcu sa výške poskytnutého úveru. 1.7. Podľa § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nar. č. 87/1995 Z. z. okresný súd uložil žalovanému v zmysle žaloby aj povinnosť uhradiť žalobkyni úroky z omeškania 5 % z priznanej sumy, a to od 21.02.2017. 1.8. Žalobkyňa mala v konaní úspech 11 %, žalovaný 89 %, a preto podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku okresný súd uložil žalobkyni povinnosť uhradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 78 %, o výške ktorých rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti rozsudku.
2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) na základe odvolaní podaných žalobkyňou aj žalovaným rozsudkom zo dňa 21. mája 2020 sp. zn. 2Co/139/2019 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s poukazom na § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku potvrdil, pričom stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 2.1. Na doplnenie odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožnil a na ktoré odkázal, odvolací súd uviedol, že začiatok plynutia kombinovanej premlčacej doby je v prípade práva na vydanie bezdôvodného obohatenia upravený odlišne, keď subjektívna aj objektívna premlčacia doba začínajú, plynú a končia nezávisle na sebe. Ich vzájomný vzťah je taký, zˇe pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/169/2017). 2.2. Za rozhodujúcu v posudzovanom prípade označil odvolací súd otázku, kedy začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť vtedy, kedy sa oprávnený dozvedel o bezdôvodnom obohatení povinného subjektu a o jeho výške. Túto vedomosť je potrebné odvíjať od toho, kedy oprávnený subjekt získal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie; právne posúdenie tohto nároku nie je vôbec relevantné. Podľa odvolacieho súdu treba vychádzať z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo/685/2011 zo dňa 28.03.2012, 33Odo/528/2006 zo dňa 29.03.2007, 28Cdo/3977/2007 zo dňa 18.03.2008, 30Cdo/2758/2006 aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/67/2011 a z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/169/2017. Podľa týchto rozhodnutí sa v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka vedomosťou nerozumie znalosť právnej kvalifikácie, ale ide len o skutkové okolnosti, z ktorých možno dovodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie; nie je významné, či má oprávnený také právne znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť uvedené skutkové okolnosti. 2.3. Pre uplatnený nárok, založený na bezdôvodnom plnení nad rámec poskytnutej istiny sú podľa odvolacieho súdu rozhodujúce tri zložky, o ktorých musela žalobkyňa vedieť, aby mohol byť nárok posudzovaný titulom bezdôvodného obohatenia: 1. vedomosť o tom, že v dôsledku absencie zákonných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov, resp. vedomosť o výške úrokov, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, 2. vedomosť o obsahu zmluvy, teda, že zmluva obsahuje nesprávny údaj ohľadom RPMN, resp. neobsahuje údaje o výške, počte a termínoch splátok, 3. vedomosť o tom, že zo strany žalobkyne došlo k plneniu nad rámec poskytnutej istiny. Odvolací súd uviedol, že tým, že splátky úveru uhrádza sám dlžník, v tomto prípade žalobkyňa, v jemu známej výške, je možné urobiť úsudok o okamihu zaplatenia sumy zodpovedajúcej istine na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa samotný dlžník musí dozvedieť o tom, že platí veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamihom, kedy uhradí splátku, ktorou poskytnutú istinu prvýkrát preplatí (rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/372/2015-370 zo dňa 27.04.2016). 2.4. Odvolací súd poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej je pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade dozvie, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Rozhodujúci je moment, kedy sa oprávnený subjekt dozvie skutkové okolnosti, relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde. Okolnosti, za ktorých sa spotrebiteľsky´ úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, sú uvedené priamo v zákone. Vedomosť žalobkyne ako spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jej úveru je preto potrebnéspájať s touto skutočnosťou, resp. s vedomosťou o existencii zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko ju nemôže ospravedlňovať, že o tomto zákone nevedela. Viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na okamih kontaktu žalobkyne s advokátom, od ktorého sa mala žalobkyňa dozvedieť, že úver poskytnutý žalovaným je bezúročný a bez poplatkov a z tohto dôvodu sa žalovaný mal na jej úkor bezdôvodne obohatiť, by bolo neprimeranou ochranou práva vybočujúcou z účelu a právneho významu ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd bol toho názoru, že subjektívna lehota v predmetnej veci začala žalobkyni plynúť dňom zaplatenia tej splátky, ktorou prekročila istinu poskytnutého úveru, tak ako to posúdil súd prvého stupňa, ktorý potom správne posúdil uplynutie subjektívnej premlčacej doby a v dôsledku toho časť nároku, u ktorého došlo k premlčaniu, zamietol. 2.5. Odvolací súd poukázal na právny názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa 18.10.2018, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že aplikácia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby v týchto veciach neprichádza do úvahy. Z tohto dôvodu, keďže platí princíp právnej istoty a súdy by mali rozhodovať v súlade s rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít, mal odvolací súd za to, že aplikácia 10-ročnej premlčacej doby je v tomto spore neprípustná. 2.6. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa ani žalovaný neboli v odvolacom konaní so svojimi odvolaniami úspešní, preto im nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie tvrdiac existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP s návrhom, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne zmenil jeho potvrdzujúci výrok v časti o zamietnutí žaloby a závislom výroku o trovách konania tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni aj sumu 1.493,29 eur s príslušným úrokom z omeškania a trovami celého, aj dovolacieho, konania. Za právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu označila otázku určenia počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby s ohľadom na spotrebiteľský charakter sporu (aj) s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 43/2020 zo dňa 12.05.2020. 3.1. Žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) v dôvodoch dovolania uviedla, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre vydanie bezdôvodného obohatenia je v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) rozhodujúce, kedy sa skutočne dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. V priebehu konania neboli vyvrátené jej tvrdenia, že pri uzatváraní zmluvy o revolvingovom úvere a pri jeho splácaní nemala vedomosť o eventuálnej nezákonnosti výšky platieb prijatých žalovaným, ktoré platila na základe uzavretej zmluvy. Ako laik nemala vedomosť o skutkových okolnostiach z porušenia práva zmluvou, na základe ktorej platila splátky úveru. Až po konzultácii s advokátkou uskutočnenej dňa 28.03.2017 získala žalobkyňa skutkové informácie o vzniku bezdôvodného obohatenia pre vady zmluvy o úvere (o ktorej si až dovtedy myslela, že je právne v poriadku a plnila ju) a o jeho výške. Žalovaný nepreukázal, že sa žalobkyňa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil, dozvedela skôr. K podaniu žaloby došlo dňa 08.03.2018, teda nie po uplynutí subjektívnej premlčacej doby (ktorá by plynula od 28.03.2017 do 28.03.2019). 3.2. K poukazu odvolacieho súdu na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/167/2017, 1Cdo/67/2017 a 5Cdo/121/2009 dovolateľka uviedla, že rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/167/2017 bolo zrušené nálezom ÚS SR sp. zn. III. ÚS 43/2020, pričom ohľadne rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/67/2017 a 5Cdo/121/2009 ústavný súd v tomto náleze konštatoval, že vychádzajú z odlišného skutkového a právneho základu. Ústavný súd skonštatoval, že tieto rozhodnutia neodpovedajú na otázku, či je namieste plynutie začiatku subjektívnej premlčacej doby odvíjať od znalosti spotrebiteľa o právnej úprave zakotvujúcej bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru (uplatnenie zásady neznalosť zákona neospravedlňuje) ani na otázku, či za takéhoto stavu je moment, keď reálne dôjde k plneniu spotrebiteľa nad rámec istiny, rozhodujúcim z pohľadu záveru o nadobudnutí skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia. 3.3. Odvolací súd podľa dovolateľky nesprávne odôvodnil, že mala vedomosť o bezdôvodnom obohatení žalovaného už od času, kedy ako spotrebiteľka plnila zmluvu, a to s odôvodnením, že má poznať právo.Dovolateľka uviedla, že každý má poznať právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby právo vedel aj správne aplikovať, zvlášť v spotrebiteľských veciach. 3.4. Občiansky zákonník pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nepredpokladá čas, kedy sa oprávnená osoba o bezdôvodnom obohatení mala a mohla dozvedieť s poukazom na to, že mala poznať právo, ale čas, kedy sa o bezdôvodnom obohatení a o osobe obohateného dozvedela. Odvolací súd podľa dovolateľky nedôsledným výkladom zákonného termínu „dozvie sa“ potiera rozdiel medzi subjektívnou a objektívnou premlčacou dobou a začiatok ich plynutia spája do jedného okamihu. Pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností, no okolností nie zo zmluvy, ale z porušenia práva (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a o príčinnej súvislosti). Doposiaľ nebola prekonaná judikatúra Súdneho dvora Európskej únie o existencii nezanedbateľného nebezpečenstva, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čase jej uzatvárania (spojené prípady C-240 až 244/98). Zdá sa, že aj v prípade, keď spotrebiteľ vykonáva reálne plnenie zo zmluvy, je tu rovnaké nebezpečenstvo. Je úplne logické domnievať sa, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť nemajú. 3.5. Žalobkyňa uviedla, že nemá pochybnosti o potrebe aplikácie objektívnej 10-ročnej premlčacej doby, a to so zreteľom na dlhodobú prax a výrazné skúsenosti, ktoré má žalovaný vo vzťahu k charakteru platieb, ktoré dostáva od spotrebiteľov a vo vzťahu k podmienkam, za ktorých sú tieto úvery poskytované. Žalovaný si bol v rovine nepochybnej vedomosti, a teda úmyselného konania vedomý, že so zreteľom na konkrétne ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a obsah uzavretej zmluvy ide o plnenia prijímané nezákonne z dôvodu nerešpektovania zákonných požiadaviek na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 3.6. Dovolateľka vytkla odvolaciemu súdu, že žiadnym spôsobom neodôvodnil, aké preukázateľné informácie, na základe ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že platby na úverovú zmluvu súhrnom dosiahli výšku istiny úveru, dovolateľka získala. Možno sa len domnievať, že odvolací súd mal na mysli, že žalobkyňa mala už pri podpise úverovej zmluvy vedomosť o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy. Ale potom je potrebné analogicky hľadieť aj na žalovaného, ktorý sa profesionálne venuje poskytovaniu úverov a pozná náležitosti zmlúv o spotrebiteľských úveroch, no napriek tomu ním koncipované formulárové zmluvy vykazujú nedostatky sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Žalovaný preukázateľne vedel o nedostatkoch svojich zmlúv, naďalej ich so spotrebiteľmi bez doplnenia, či zmeny uzatváral a tak ako žalobkyňa mal všetky informácie o tom, že uzatvárané zmluvy neobsahujú všetky zákonné podstatné náležitosti; zákon žalovaný neobchádzal z nevedomosti, ale úmyselne. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/238/2017, s poukazom na ktoré odvolací súd odmietol aplikáciu 10-ročnej premlčacej doby, podľa dovolateľky nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít, nakoľko ide o jedno nejudikované rozhodnutie. Spolu s rozhodnutím odvolacieho súdu ide o rozhodnutie formálne odôvodnené, ale po vecnej stránke má povahu extrémnu, objektívne racionálne neakceptovateľnú a možno ho považovať za odporujúce čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru. Pochybnosti o správnosti záverov najvyššieho súdu Krajský súd v Prešove podrobne odôvodnil v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C-485/19 podanom na Súdny dvor Európskej únie.
4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne namietol prípustnosť aj dôvodnosť dovolania. Skutočnosti uvádzané žalobkyňou nespĺňajú zákonnú požiadavku prípustnosti dovolania, pretože úprava premlčania v Občianskom zákonníku je upravená jednotne pre všetky právne vzťahy, ustanovenie § 52 a nasl. OZ špeciálnu právnu úpravu premlčania neobsahuje. Dovolateľka neuviedla nijaký argument pre iné posudzovanie subjektívnej premlčacej doby v spotrebiteľských právnych vzťahoch. V konaní nebolo preukázané, že by sa žalobkyňa o bezdôvodnom obohatení dozvedela dňa 28.03.2017. V tento deň sa nijaká porada neuskutočnila, ide iba o deň podpísania plnej moci, ktorá bola udelená korešpondenčne (žalovaný poukázal na bydlisko žalobkyne v Y. a sídlo jej zástupkyne v Považskej Bystrici). Argumenty o 10-ročnej premlčacej dobe, ako aj viaceré vyjadrenia dovolateľky sú mimo vymedzenú dovolaciu otázku (napr. polemika o dĺžke objektívnej premlčacej doby) a dovolanie sa javí skôr ako ďalšie „odvolanie“. Uplatnený dovolací dôvod a vymedzená právna otázka sa tvrdení o dĺžke objektívnej premlčacej doby netýka a v tomto smere dovolanie nemá náležitosti. Žalovaný navrhol odmietnutie dovolania event. v prípade jeho vecného preskúmania jeho zamietnutie. Uplatnil si náhradu trov dovolacieho konania.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) oprávneným subjektom (§ 427 CSP), zastúpeným podľa § 429 ods. 1 CSP advokátom, skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania vrátane predpokladov prípustnosti dovolania.
6. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
7. V zmysle § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa § 432 ods. 2 CSP sa dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia, pričom právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
8. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) podať svoje vysvetlenie, ako mala byť táto otázka správne riešená.
9. Dovolateľka definovala ako právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, otázku určenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré je bezúročné a bez poplatkov. Dovolací súd z dôvodu terminologickej presnosti dopĺňa, že pod bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou plnenia na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy je potrebné v zmysle § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného k 29.06.2012 (dátum uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere medzi žalobkyňou a žalovaným) rozumieť úver, ktorý je bezúročný a bez poplatkov, nakoľko podľa tohto zákonného ustanovenia sa považuje, za splnenia tam uvedených podmienok, za bezúročný a bez poplatkov poskytnutý spotrebiteľský úver (nie plnenie poskytnuté na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy).
10. Otázkou relevantnou v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP je právna otázka, ktorá ešte nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla vytvoriť a ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. 10.1. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/67/2011 a sp. zn. 3Cdo/169/2017, v ktorom v zmysle dovtedajšej rozhodovacej praxe (rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/67/2011 a 5Cdo/121/2009) najvyšší súd konštatoval, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, pričom pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je relevantné to, kedy sa oprávnený dozvedel, ako jeho nárok vyplývajúci zo skutkových okolností možno právne kvalifikovať. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/169/2017 nálezom sp. zn. III. ÚS 43/2020 zo dňa 12. mája 2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch nálezu (body 35. - 41.) ústavný súd konštatoval, že sťažovateľka sa domáhala posúdenia určenia počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby s ohľadom na spotrebiteľský charakter sporu. Ústavný súd konštatoval, že „rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/67/2011 a sp. zn. 5Cdo/121/2009 nedávajú odpoveď na otázku, či je namieste odvíjať plynutie začiatku subjektívnej premlčacej doby od znalosti spotrebiteľa o právnej úpravezakotvujúcej bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (uplatnenie zásady „neznalosť zákona neospravedlňuje“), ani na otázku, či za takéhoto stavu je moment, keď reálne dôjde k plneniu spotrebiteľa nad rámec istiny, rozhodujúcim z pohľadu záveru o nadobudnutí skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia“. 10.2. Aj v uznesení sp. zn. 8Cdo/163/2018 zo dňa 22.05.2019 najvyšší súd poukázal, pokiaľ ide o otázku začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, na uznesenie sp. zn. 3Cdo/169/2017. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 51/2020 zo dňa 09. júna 2020, ktorým uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/163/2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vyslovil (bod 47. odôvodnenia), že „Záver, že rozhodujúcim okamihom pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je nadobudnutie skutočnej vedomosti oprávneného subjektu o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa bezdôvodne obohatil, je správny“. Ústavný súd ale ďalej uviedol, že: „Posúdenie skutočnej vedomosti o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, sa posudzuje vždy podľa konkrétnych skutkových okolností. Ústavný súd je toho názoru, že v tomto ohľade iste existujú určité typové situácie (typové skutkové okolnosti), pre posúdenie ktorých možno používať skoršiu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Skutkové okolnosti sťažovateľovho prípadu však nie sú typovo obdobné ako skutkové okolnosti rozhodnutí, na ktoré poukazuje najvyšší súd. Predmetom rozhodnutí, na ktoré poukazuje najvyšší súd (sp. zn. 1Cdo/67/2011, 5Cdo/121/2009 a 3Cdo/169/2017, pozn. dovolacieho súdu), nebol spotrebiteľský spor, základom právneho vzťahu medzi stranami sporu ani v jednom prípade nebola zmluva o spotrebiteľskom úvere, nešlo o prípad bezdôvodného obohatenia, ktorý nastáva v dôsledku existencie osobitnej sankcie postihujúcej jednu zo zmluvných strán, upravenej priamo v zákone. Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej zmluvy ako takej. Ide teda o ďalší typ skutkových okolností, ktoré treba vzhľadom na už uvedené špecifiká posúdiť najvyšším súdom nanovo. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/67/2011 a sp. zn. 5Cdo/121/2009 nedávajú odpoveď na otázku, či je namieste plynutie začiatku subjektívnej premlčacej doby odvíjať od znalosti spotrebiteľa o právnej úprave zakotvujúcej bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (uplatnenie zásady „neznalosť zákona neospravedlňuje“), ani na otázku, či za takéhoto stavu je moment, kedy reálne dôjde k plneniu spotrebiteľa nad rámec istiny, rozhodujúcim z pohľadu záveru o nadobudnutí skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia. V tomto kontexte je potrebné sa vysporiadať s otázkou súvisiacou s bežnou životnou skúsenosťou, a síce, či je pravdepodobné, aby dlžník platil veriteľovi plnenie, ak by vedel, že mu toto plnenie nepatrí. Otázkou je, či potom možno za moment, kedy sa dlžník dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa bezdôvodne obohatil, považovať uzatvorenie konkrétnej spotrebiteľskej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.“
11. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľkou nastolená právna otázka v doterajšej praxi dovolacieho súdu riešená nebola. Pre jej zodpovedanie je potom podľa názoru dovolacieho súdu, vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 51/2020 zo dňa 09. júna 2020, nutné skúmať: 1/ ktorá skutková okolnosť (skutkové okolnosti) je (sú) podstatné pre nadobudnutie vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, potrebnej pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, 2/ ktorým momentom spotrebiteľ nadobúda skutočnú vedomosť o uvedenej podstatnej skutkovej okolnosti (skutkových okolnostiach) a 3/ o ktorú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia v tomto prípade ide.
12. Premlčanie (inveteratio) je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť námietkou premlčania. Použitie tohto spôsobu obrany má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva. Súd sa môže zaoberať vznesenou námietkou premlčania bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva veriteľa. Premlčaním (na rozdiel od preklúzie) právo samo osebe nezaniká, len sa oslabuje v tej svojej zložke, ktorá predstavuje nárok. Subjektívne právo aj po aplikácii námietky premlčania trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, ktorého uplatniteľnosť je ale obmedzená nadobrovoľné splnenie povinným. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje kombinované premlčacie doby, a to subjektívnu dvojročnú a objektívnu trojročnú, v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia desaťročnú. Odlišný a na sebe nezávislý je začiatok a priebeh ich plynutia aj ich skončenie. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné vychádzať zo skutočnej, nie z predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia došlo a kto ho získal. Touto vedomosťou ustanovenie §-u 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby možno spájať s okamihom, v ktorom si žalobca musel byť vedomý toho, že bez existujúceho právneho dôvodu plnenia previedol na účet žalovaného vyššiu čiastku. Významné nie je, či oprávnený subjekt má právne znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť tieto skutkové okolnosti a zistiť, že zmluva, podľa ktorej plnil, je neplatná. Nejde o vedomosť právnej kvalifikácie podľa § 107 Občianskeho zákonníka, ale o znalosť skutkových okolností, z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto bezdôvodného obohatenia dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne aj skôr.
13. Dovolací súd akcentuje špecifickosť situácie, vzniknutú a vyvolanú osobitosťou právnej úpravy spotrebiteľského práva, najmä zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného k 29.06.2012 (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“), na ktorú je potrebné pamätať v tomto súdnom konaní. Aj v tejto špecifickej situácii je ale pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia potrebné skúmať okamih, kedy oprávnený subjekt (t. j. spotrebiteľ) nadobudol skutočnú skutkovú vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.
14. Za skutkovú okolnosť (skutkové okolnosti), ktorá je (sú) podstatná pre nadobudnutie vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, potrebnej pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, je podľa názoru dovolacieho súdu potrebné považovať skutočnú vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve. Bez tejto vedomosti je spotrebiteľ v presvedčení, že jeho povinnosťou je (bolo) plniť zmluvne dohodnutý záväzok a splácať dlh splátkami vo výške dohodnutej v zmluve, ktorej návrh riadne a podľa dôvery spotrebiteľa v súlade so zákonom vypracoval veriteľ - dodávateľ ponúkajúci svoj produkt. Nestačí preto len predpokladať, že oprávnená osoba skutkové okolnosti mohla vedieť, alebo sa ich mohla alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť. Dovolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľova vedomosť o tom, že výška splátok (resp. celého konečného dlhu zahŕňajúceho aj úroky a poplatky) je v úverovej spotrebiteľskej zmluve uvedená nesprávne, je sama osebe skutkovou okolnosťou, nie okolnosťou právnou (zistenie o rozpore takéhoto zmluvného dojednania so zákonom je len dôvodom nadobudnutia tejto vedomosti).
15. Otázku nadobudnutia skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, nemožno oddeliť od ustálenia momentu, kedy spotrebiteľ túto vedomosť získal. Ide totiž o to, či je možné pri každej zmluve o spotrebiteľskom úvere a u každého spotrebiteľa automaticky usudzovať nadobudnutie skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení len na základe spotrebiteľovej dôkladnej znalosti obsahu zmluvy o úvere a povinnosti plnenia na účet veriteľa, čo by v podstate znamenalo prezumpciu jeho vedomosti o rozpore jej (niektorých) ustanovení so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/1/2012 uviedol, že starorímsky princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. V uznesení sp. zn. 6MCdo/9/2012 zo dňa 16.01.2013 najvyšší súd doplnil, že ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. Poukázal na povinnosť súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je nárok uplatňovaný. Najvyšší súd tiežuviedol, že rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Hoci najvyšší súd v uvedenom konaní posudzoval oprávnenie exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a samotnú platnosť rozhodcovskej doložky, tieto závery sú platné aj v tejto dovolacím súdom posudzovanej kauze, a to tiež s poukazom na článok 6 základných princípov medzičasom prijatého Civilného sporového poriadku (princíp ochrany tzv. slabšej strany sporu).
16. Na základe východísk uvedených v bodoch 15. a 16. tohto uznesenia dovolací súd udáva, že podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by sa mal spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, je vedomosť o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú (preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013) je potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho právo stalo nárokom (actio nata). Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už skôr. Aj v prejednávanom spore je potom potrebné individualizovať, kedy žalobkyňa nadobudla vedomosť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Vychádzať treba z reálneho momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/121/2009, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/107/2017). Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp. zn. 14Co/1455/2014 uviedol, že v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka sa pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vyžaduje skutočná, teda preukázaná, nielen predpokladaná vedomosť na strane oprávneného, pričom navrhovateľka jednoznačne uviedla, že to, že sa odporca na jej úkor bezdôvodne obohatil, sa dozvedela až po porade so svojím právnym zástupcom. Logickým následkom zistenia takýchto vedomostí bolo udelenie plnej moci právnemu zástupcovi a podanie návrhu na začatie konania. Ten istý krajský súd v rozhodnutí sp. zn. 17Co/1008/2014 vychádzal z toho, že za preukázaný možno mať začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby od prvej porady navrhovateľky s advokátom. Z hľadiska začiatku plynutia premlčacej doby v danom (konkrétnom) prípade nemožno považovať za dôvodnú všeobecnú okolnosť tvrdenú odporcom, že nakoľko už od r. 2009 sa v masovokomunikačných prostriedkoch často diskutuje téma spotrebiteľských úverov, z tohto dôvodu museli byť navrhovateľke známe skutočnosti ohľadom jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia minimálne od roku 2009. Dovolací súd dopĺňa, že aj v prejednávanom spore je potrebné vychádzať z momentu, kedy si žalobkyňa sama musela byť vedomá, že bez existujúceho (platného) právneho dôvodu previedla na účet žalovaného určitú čiastku resp. čiastky. Týmto momentom je aj podľa dovolacieho súdu porada, ktorú absolvovala žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka - fyzická osoba s jej právnou zástupkyňou, kedy sa dozvedela o rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych dojednaní zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere so zákonnou úpravou (túto vedomosť je potrebné odlišovať od znalosti právnej kvalifikácie plnenia poskytnutého žalobkyňou nad rámec základnej sumy úveru ako bezdôvodného obohatenia).
17. Právna úprava bezdôvodného obohatenia vychádza zo zásady, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí takéto obohatenie vydať. To, komu je povinný bezdôvodné obohatenie vydať (§ 456 OZ) vyplýva z konkrétneho právneho dôvodu, na základe ktorého záväzok vydať bezdôvodné obohatenie vznikol. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu, z právneho dôvodu, ktorý odpadol, z nepoctivých zdrojov alebo tým, že sa za iného plnilo, hoci mal podľa práva plniť sám (§ 451 ods. 2, § 454 OZ). Pre vyriešenie otázky, o ktorú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia ide v posudzovanom spore, treba prihliadať na právnu úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase vzniku záväzkovéhovzťahu žalobkyne a žalovaného (29.06.2012). Podľa § 11 ods. 1 uvedenej právnej úpravy sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Z citovanej právnej normy vyplýva, že následkom dohody zmluvných strán odporujúcej tam uvedeným ustanoveniam zákona o spotrebiteľských úveroch je tzv. fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru („považuje sa“). Ide teda o prípad bezdôvodného obohatenia, ktorý nastáva v dôsledku existencie osobitnej sankcie postihujúcej jednu zo zmluvných strán, upravenej priamo v zákone. Ako uviedol ústavný súd v už spomínanom náleze sp. zn. I. ÚS 51/2020: „Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej zmluvy ako takej.“ Túto špecifickú situáciu je možné najviac pripodobniť k vadnosti písomne uzavretej zmluvy (inej ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere), z ktorej zmluvné strany v domnení, že sú ňou viazané plnili, ale v dôsledku vadnosti zmluvy sa dostaví zákonný následok v podobe jej neplatnosti a už poskytnuté plnenie je bezdôvodným obohatením. Uvedené umožňuje dovolaciemu súdu zovšeobecniť, že plnenie spotrebiteľa poskytnuté dodávateľovi nad rámec istiny dohodnutého spotrebiteľského úveru je bezdôvodným obohatením vzniknutým na strane dodávateľa z neplatného právneho úkonu. Zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru je totiž z hľadiska Občianskym zákonníkom pevne daných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia akousi modifikáciou neplatnosti právneho úkonu vyvolanou (danou) špeciálnym charakterom aplikovaného hmotnoprávneho ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (vzhľadom na neskoršie zmeny a dopĺňanie odsekov v ustanovení § 11 ide v tejto veci o § 11 ods. 1).
18. Vyššie uvedené závery dovolacieho súdu sú plne súladné s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vydaného dňa 22. apríla 2021 vo veci LH proti Profi Credit Slovakia s.r.o. (C-485/19). Podstatou prvej položenej prejudiciálnej otázky bolo určiť, či sa má zásada efektivity vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm zaplatených neoprávnene na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. Súdny dvor Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“) v odpovedi na túto prejudiciálnu otázku vyložil zásadu efektivity (bod 52. označeného rozsudku) tak, že: „...podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v prípade neexistencie pravidiel Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie upravil procesné podmienky týkajúce sa žalôb určených na zaručenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, avšak pod podmienkou, že nie sú menej výhodné ako procesné podmienky, ktoré upravujú podobné situácie podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie), a nevedú k praktickému znemožneniu alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C-224/19 a C-259/19, EU:C:2020:578, bod 83, ako aj zo 6. októbra 2020, La Quadrature du Net a i., C-511/18, C-512/18 a C- 520/18, EU:C:2020:791, bod 223, ako aj citovanú judikatúru).“ Súdny dvor tiež spresnil (v bodoch 54. a 55. rozsudku), že „povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, zahŕňa, osobitne pokiaľ ide o práva vyplývajúce zo smernice 93/13, požiadavku účinnej súdnej ochrany zakotvenú tiež v článku 47 Charty, ktorá osobitne platí pre procesné podmienky žalôb založených na takýchto právach (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla 2014, Sánchez Morcillo a Abril García, C-169/14, EU:C:2014:2099, bod 35, ako aj z 31. mája 2018, Sziber, C-483/16, EU:C:2018:367, bod 49). S prihliadnutím na tieto skutočnosti je potrebné preskúmať, či také vnútroštátne pravidlo premlčania, aké je uvedené v bode 51. tohto rozsudku, možno považovať za zlučiteľné so zásadou efektivity, pričom toto preskúmanie sa musí týkať nielen dĺžky lehoty, o ktorú ide vo veci samej, ale aj podmienok jej uplatnenia, vrátane právnej skutočnosti zvolenej pre začatie jej plynutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe SociétéGénérale, C-698/18 a C-699/18, EU:C:2020:537, bod 61).“ K začiatku plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia Súdny dvor uviedol, že za okolností, o ktoré ide v prejednávanej veci existuje nezanedbateľné riziko, že sa spotrebiteľ nebude počas stanovenej lehoty dovolávať svojich práv, priznaných právom Únie (keď k premlčaniu v trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 107 ods. 2 OZ dôjde aj vtedy, keď spotrebiteľ sám nie je schopný posúdiť, či je zmluvná podmienka nekalá, alebo keď nevedel o nekalej povahe zmluvnej podmienky). Potrebné je zohľadniť znevýhodnené postavenie spotrebiteľa pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a skutočnosť, že je možné, že spotrebitelia nevedia o svojich právach. Na prvú položenú prejudiciálnu otázku potom Súdny dvor odpovedal, že: „zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.“
19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
20. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). O trovách dovolacieho konania preto rozhodne odvolací súd.
21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok