5 Cdo 29/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. D., zastúpeného JUDr. M. K., advokátom so sídlom v P.,, proti žalovaným 1/ JUDr. Š. B., 2/ JUDr. V. S., 3/ MUDr. P. V., zastúpenému JUDr. J. P., advokátom so sídlom v P.,, 4/ L. M., 5/ M. B., v konaní o náhradu škody v sume
172 608,38 €, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 3 C 98/2005, na dovolanie
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 8. júla 2010, sp.zn. 5 Co 273/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému 3/ náhradu trov dovolacieho konania v sume
592,50 € do rúk JUDr. J. P., advokáta so sídlom v P.,
do troch dní.
Žalovaným 1/, 2/, 4/ a 5/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 15. júla 2009, č.k. 3 C 98/2005-90 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške celkom 172 608,38 €. Žalobcovi uložil
povinnosť uhradiť v prospech žalovaných 3/ a 4/ spolu sumu 2 043 € na účet právneho
zástupcu JUDr. P., všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Dôvodom zamietnutia žaloby,
pokiaľ ide o žalovaných 1/, 2/, 4/ a 5/, bol nedostatok pasívnej legitimácie. Konštatoval, že
nárok na náhradu škody by bolo možné v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov uplatniť voči Ministerstvu spravodlivosti, resp. Ministerstvu vnútra Slovenskej
republike. Zároveň poukazoval aj na znenie § 104 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, že za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom
súdu zodpovedá štát. Mal za to, že neboli splnené ani ďalšie predpoklady na vznik
zodpovednosti za škodu podľa § 415 a nasl. a § 420 Občianskeho zákonníka. V konaní nebolo
preukázané, aby žalovaní nejakým spôsobom porušili svoje právne povinnosti, či už
v súvislosti s povolaním alebo s objektívnym právom. Žalobca navyše nevyčíslil
hodnoverným spôsobom škodu ako ujmu, ktorá nastala v jeho majetkovej sfére a ktorá je
objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Konštatoval, že v danom
prípade by mohlo ísť o škodu za zážitky, ktoré nie je možné jednoznačne oceniť a nanajvýš
mohlo by ísť o nejakú formu nemajetkovej ujmy. Na záver dodal, že žalobca nepreukázal ani
existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti žalovaných 1/ až 5/
a vznikom škody, ani to, že by žalovaní 1/ až 5/ zavinili vznik škody. Výrok o trovách
konania odôvodnil podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom z 8. júla 2010, sp.zn.
5 Co 273/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa konštatujúc, že tento vo veci správne
zistil skutkový stav, správne rozhodol, pričom poukázal na odôvodnenie prvostupňového
rozsudku. Totožne so súdom prvého stupňa mal za to, že v konaní neboli preukázané
základné atribúty pre vznik zodpovednosti za škodu žalobcu vo vzťahu k žalovaným 1/ až 5/.
Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že do úvahy neprichádza vo vzťahu k označeným
žalovaným náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že ak by aj boli splnené
iné predpoklady stanovené týmto zákonom na vznik nároku na náhradu škody, subjektom,
proti ktorému by bolo možné prípadnú škodu si uplatňovať, je štát zastúpený príslušným
ministerstvom. Mal ta to, že tak, ako žalobca označil žalovaných, ktorí sú fyzickými osobami,
žaloba v žiadnom prípade nemôže obstáť z dôvodov uplatňovaných žalobcom. S poukazom
na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. preto napadnutý rozsudok v celom rozsahu (aj vo výroku
o trovách konania) ako vecne správny potvrdil.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním. Namietal, že konanie pred
súdmi je postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f) O.s.p. K odňatiu možnosti
konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia došlo podľa jeho názoru tým, že mu bolo
odňaté jeho procesné právo na vykonanie dôkazov, ktoré navrhoval. Ďalej uviedol, že súdy
vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p). Navrhol, aby dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaní 1/, 2/, 4/ až 5/ sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrili.
Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že súd prvého stupňa a odvolací
súd náležitým spôsobom a riadne zistili skutkový stav a vec zároveň správne posúdili.
Dovolanie navrhol zamietnuť a žalobcu zaviazať k náhrade trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania
v zmysle § 237 písm. f) O.s.p., ku ktorej malo dôjsť tým, že súdy nižších stupňov nevykonali
žalobcom navrhnuté dôkazy a neprihliadli na jeho námietky a pripomienky.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho právach alebo povinnostiach.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (viď IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (viď I. ÚS 50/04). Z toho vyplýva, že súd nemusí
rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníka konania.
Predmetná dovolacia námietka sa týka postupu vedeného v trestnom konaní, pred
Okresným súdom Svidník, sp.zn. 3 T 129/2000 a Krajským súdom v Prešove, sp.zn.
2 To 11/2002, preto sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje so záverom rozsudku
odvolacieho súdu, že v civilnom konaní nie je možné realizovať námietky súvisiace s iným,
a to trestným konaním.
Pokiaľ dovolateľ namieta, že uvedené dôkazy mali vykonať súdy nižšieho stupňa
v predmetnom konaní, dovolací súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorá uvádza, že i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené.
Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti zaujal právny
názor, že význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je
zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami,
právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké
dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).
V zmysle Občianskeho súdneho poriadku sa v civilnom konaní uplatňuje prejednacia
zásada. Rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykoná, určí súd. Účastníci sú povinní
prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky
potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O.s.p.) a sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. K procesným právam účastníka ale nepatrí,
aby bol súdom vykonaný každý dôkaz, ktorý účastník považuje za významný. Rozhodovanie
o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi
konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 213 ods. 5 O.s.p.). Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky
navrhované dôkazy, nezakladá tým vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď
R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000); tento jeho postup môže prípadne viesť k nesprávnym
skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však
k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Pokiaľ dovolateľ navrhol vykonať dôkazy (výsluch policajtov pána M., Š., V.,
poškodeného J. N. a svedka A. R.) dovolaciemu súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky
v tejto súvislosti uvádza, že v zmysle § 243a ods. 2 druhá veta O.s.p. dovolací súd
dokazovanie nevykonáva [okrem prípadu, ak je potrebné preukázať dôvody dovolania (§ 241
ods. 2, najmä písm. b/ O.s.p.), čo sa však nevzťahuje na uvedený prípad], a preto túto
námietku považuje za bezpredmetnú.
Z uvedeného vyplýva, že vady konania uvedené v § 237 O.s.p. dovolací súd nezistil.
Žalobca v dovolaní ďalej namietal, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní nebol žalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalovaným 1/ až 5/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný 3/ podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto
konania vyčíslil. Dovolací súd priznal žalovanému 3/ náhradu trov dovolacieho konania
spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby, ktorú poskytol žalovanému 3/
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalobcu (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu
tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške
486,29 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,41 €)]
a po pripočítaní DPH v sume 98,74 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 592,50 €.
Žalovaným 1/, 2/, 4/ a 5/ Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že nepodali návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. apríla 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová