5 Cdo 289/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne žalobcu 1/ I. R.R., 2/ A. R., zastúpených JUDr. T. S., proti žalovaným 1/ K.O., 2/ Š. Š., 3/ M. Š., zastúpených JUDr. Ľ. R., 4/ M. K., 5/ T. K., 6/ Ing. M. K., o ochranu proti neoprávnenému zásahu, určenie vlastníckeho práva a náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Košice-okolie pod sp.zn. 14 C 176/1998, na dovolanie žalobcov 1/

a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 15. júla 2010, sp.zn. 2 Co 313/2008, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 15. júla 2010,

sp.zn. 2 Co 313/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice-okolie rozsudkom z 9. apríla 2008, č.k. 14 C 176/1998-154 určil, že

žalobcovia I. R. a manželka A. R. sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností pôvodne zapísaných v

pzkn. záp. č. 10, kat. úz. K. ako mpč. 122, v pzkn. záp.č. 182, kat. úz. K. ako mpč. 125, ktoré sú v

súčasnosti zapísané na LV č. X., kat. úz. K.K. ako parc. č. 409/23, zast. plochy

s výmerou 805 m2 v rozsahu, v akom je podľa geometrického plánu z 29. marca 2007, v prílohe č. 17

znaleckého posudku znalca Ing. M. H., PhD., č. 6/2007 z 31. marca 2007, stotožnená

s novovytvorenou parc. č. 409/96, zastavaná plocha s výmerou 207 m2; na LV č. 152, kat. úz. K.K.K.

ako parc. č. 409/78, zastavaná plocha s výmerou 147 m2 a parc. č. 409/38, zastavaná plocha s výmerou

653 m2, v rozsahu v akom sú podľa geometrického plánu z 29. marca 2007 v prílohe č. 17 znaleckého

posudku znalca Ing. M. H., PhD., č. 6/2007 z 31. marca 2007 stotožnené s novovytváranými parcelami

č. 409/97, zastavaná plocha s výmerou 36 m2 a parc. č. 409/98, zastavaná plocha s výmerou 374 m2;

na LV č. X., kat. úz. K.K.K. ako parc. č. 409/39, zastavaná plocha s výmerou 800 m2, v rozsahu, v 2  

akom je podľa geometrického plánu z 29. marca 2007 v prílohe č. 17 znaleckého posudku Ing. M. H.,

PhD., č. 6/2007 z 31. marca 2007 stotožnená s novovytváranou parcelou č. 409/99, zastavaná plocha

s výmerou 139 m2; na LV č. X. kat. územia K.O.K. ako parc. č. 409/2 zastavaná plocha s výmerou

2559 m2 a parc.

č. 409/63, zastavaná plocha s výmerou 3338 m2, v rozsahu, v akom je podľa geometrického plánu

z 29. marca 2007, v prílohe č. 17 znaleckého posudku znalca Ing. M. H., PhD., č. 6/2007

z 31. marca 2007 stotožnená s novovytváranou parcelou č. 409/101, zastavaná plocha s výmerou

29 m2 a s dielom č. 8 s výmerou 134 m2 z parc. č. 409/63. Ďalej rozhodol, že geometrický plán sa

stáva súčasťou tohto rozsudku. Žalovaného 2/ Š. Š. zaviazal zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 76 800 Sk

(2549,29 €) do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania vo výške 25 l50 Sk (8 3483 €)

na účet ich právneho zástupcu JUDr. T. S. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaných 1/, 3/ až 5/

a 7/ zaviazal zaplatiť žalobcom náhradu trov konania na účet právneho zástupcu JUDr. T. S. sumu

26 846 Sk (891,12 € ) do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

a žalovaných 1/ až 5/ a 7/ zaviazal zaplatiť na účet súdu náhradu štátom preddavkovaných trov

na znalečné vo výške 23 958 Sk (795,26 €) do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie proti

žalovanému 6/ zastavil a náhradu trov konania žalovanému 6/ nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že

kúpnou zmluvou uzavretou vo forme notárskej zápisnice 20. mája 1969 u notára Š. B., žalobcovia

kupovali od rodičov žalobcu M. R. - dôchodcu a jeho manželky A. R., ako aj od B. Š. nehnuteľnosti

pôvodne zapísané

v pozemnoknižnej zápisnici č. 10, kat. územie obce K. ako mpč. 122 - roľa

vo výmere 880 štvorcových siah a pozemnoknižnej zápisnici č. 182 kat. úz. O. - dom ako parc. č. 125 -

roľa vo výmere 3165 m2 v rozsahu, v akom boli podľa geometrického plánu Strediska geodézie v

Košiciach z 21. januára 1969, č. 920-0027-69 vytvorené parcela č. 191/4 - záhrada o výmere 1785 m2,

parcela č. 191/22 - záhrada o výmere 297 m2 a parcela

č. 191/5 - dom s dvorom vo výmere 594 m2, ktorý dom už vybudovali kupujúci, takže predmetom

predaja bol len pozemok. S poukazom na obsah zmluvy a aj obecné svedectvo Miestneho národného

výboru uviedol, že predávajúci svoje podiely užívali oddelene ako samostatné parcely, čím mal

za preukázané, že došlo k reálnej deľbe s vlastníckymi účinkami medzi podielovými spoluvlastníkmi

v dávnej minulosti a že predmetné nehnuteľnosti pripadli na základe takejto deľby predávajúcim, tak

ako to upravovala dávno predtým aj súdna prax. Mal za to, že za daného stavu námietka žalovaných

o neplatnosti zmluvy, že nešlo o prevod zo strany všetkých spoluvlastníkov ako prevádzajúcich, nie je

dôvodná. Taktiež nepovažoval za dôvodnú námietku neplatnosti zmluvy, že k takémuto prevodu nebol

udelený súhlas podľa § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko nešlo o poľnohospodársku pôdu, 3  

čo vyplýva jednak z údajov katastra, a teda ani tento dôvod neplatnosti namietaný zo strany

žalovaných nie je dôvodný. Rovnako nešlo ani o nezastavanú stavebnú parcelu v čase prevodu

nehnuteľnosti. Na základe listinných dôkazov mal za to, že žalobcovia platne a účinne nadobudli

vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou z roku 1969. Ďalej mal

za preukázané, že z rozhodnutia Obvodného úradu MNV so sídlom v D. vyplýva, že tento úrad

vyvlastňoval pre Československý štát MNV v D. pozemky, medzi ktorými pod bodom č. 14 pzkn.

zápisnice č. 182 z mpč. 125 mal byť vyvlastňovaný podiel 10/80 M. R. - otcovi žalobcu a pod bodom

č. 17 z nehnuteľnosti zapísanej v zápisnici č. 10, kat. úz. K. z mpč. 122 mal byť vyvlastňovaný M. R.

podiel 4/36-tín a A. R. 9/36-tín, žalobcovia účastníkmi vyvlastňovacieho konania neboli. Bol toho

názoru, že pokiaľ príslušný orgán štátnej správy, ktorý vykonával vyvlastnenia, konal ako s

vyvlastňovaným s niekým iným, ako s vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá je predmetom

vyvlastňovacieho konania, patrilo subjektom odlišným

od vyvlastňovaných, nemohli nastať ani právne účinky, ktoré zákon s vyvlastnením v takomto rozsahu

spája. Preto na základe vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu

vlastníckeho práva na štát, v prospech ktorého bola nehnuteľnosť vyvlastnená, a to bez ohľadu na to, či

takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný. Konštatoval, že štát nenadobudol vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania, a preto tieto nemohol následne previesť buď

do osobného užívania alebo do vlastníctva občanom, pretože nikto nemôže na druhého previesť viac

práv, než ktorými sám disponuje. Naliehavý právny záujem na strane žalobcov súd videl v tom, že hoci

títo vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania nadobudli a toto

nestratili, evidovaní v katastri nehnuteľnosti sú žalovaní ako vlastníci týchto nehnuteľností na základe

neúčinných prevodov. Z tohto dôvodu žalobcovia mali naliehavý právny záujem na určení

vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, aby bol zosúladený skutočný vlastnícky režim

so stavom evidovaným v katastri nehnuteľností, čo bez určovacieho výroku rozsudku súdu nevedia

docieliť. Nárok na náhradu škody proti žalovanému 2/ mal za preukázaný tým, že ak žalovaný 2/

zbúral plot, ktorý mu vlastnícky nepatril na pozemku, ktorý v skutočnosti nevlastnil a išlo o vlastníctvo

žalobcov, napriek ich upozorneniu porušil svoju povinnosť nezasahovať do vlastníckeho práva

skutočným vlastníkom a spôsobil im takýmto konaním škodu, výška ktorej nebola v priebehu konania

namietaná. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.

Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalovaní v 1. až 3. rade a žalovaní v 4., 5. a 7.

rade. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 15. júla 2010, sp.zn. 2 Co 313/2008 zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa tak, že žalobu zamietol. Žalobcov zaviazal nahradiť žalovaným 1/ až 3/ do troch dní 4  

od právoplatnosti tohto rozsudku trovy konania v sume 99,58 € advokátke týchto žalovaných

a žalovanému 4/, 5/ a 7/ do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku trovy konania v sume 99,58 €

advokátovi týchto žalovaných. Žalobcom uložil tiež povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu

Košice-okolie trovy štátu vo výške 894,84 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Mal za to,

že súd prvého stupňa v prejednávanej veci neposúdil otázku vlastníctva žalobcov k uvedeným

pozemkom správne. Konštatoval, že pokiaľ štát na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia

v rozhodnej dobe prevzal vec bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, išlo

o prevzatie bez právneho dôvodu, čo je jeden s reštitučnými zákonmi typizových dôvodov pre vydanie

veci oprávneným osobám. Reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom (akým je najmä Občiansky

zákonník) vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali,

to znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Oprávnená

osoba, prípadne jej právny nástupca, sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva

podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to ani formou

určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80 O.s.p.,

ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva

nemožno totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Konštatoval, že pri určovacej

žalobe musí byť daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Existencia špeciálnej úpravy

v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa

týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci. V danom prípade nárok uplatnený nebol

alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. Reštitučné predpisy vychádzali

z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho

dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi

veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú

v reštitučných predpisoch výslovne stanovené a za splnenia aj ďalších v nich uvedených podmienok,

bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda

podľa všeobecných predpisov z dôvodu, že reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisom

úpravou špeciálnou. V prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu,

neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto

hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany

prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva. Bol toho názoru, že v preskúmavanej veci

žalobcovia si mohli uplatniť nárok na vydanie veci postupom podľa reštitučných predpisov.

Na základe týchto dôvodov podľa § 220 O.s.p. zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietol. O trovách 5  

konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 2 O.s.p.

O náhrade trov štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/ a 2/. Prípustnosť dovolania

odôvodnili ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že im postupom odvolacieho súdu bola odňatá

možnosť konať pred súdom tým, že sa nemali možnosť vyjadriť k právnemu posúdeniu veci

odvolacím súdom. Namietali, že odvolací súd bez nariadenia pojednávania vec úplne inak posúdil než

súd prvého stupňa, že také právne posúdenie v doterajšom konaní nebolo vôbec použité ani

konštatované, čím porušil ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. Taktiež namietali, že odvolací súd vôbec

neodôvodnil zmenený a zamietavý výrok pri nároku na náhradu škody, ani výrok o povinnosti

žalobcov nahradiť štátom preddavkované trovy tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p.

Prípustnosť dovolania odvodnili aj ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. namietajúc nesprávne

právne posúdenie veci odvolacím súdom. Uviedli, že právny záver odvolacieho súdu spočívajúci

v tom, že aplikácia reštitučného zákona č. 87/1991 Zb. ako špeciálneho právneho predpisu vo vzťahu

k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka v tomto prípade neprichádza do úvahy z dôvodu,

že podľa zákona č. 87/1991 Zb. sa vyžaduje, aby v rozhodnom období prešlo vlastnícke právo na štát,

nepostačovalo len prevzatie do užívania bez prechodu alebo prevodu vlastníckeho práva. Boli toho

názoru, že súd prvého stupňa správne na uvedenú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka

a nie reštitučný zákon, pretože platne a účinne vlastnícke právo na štát k predmetným nehnuteľnostiam

nikdy neprešlo. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Žalovaní 1/ až 3/ navrhli podané dovolanie zamietnuť. K námietke žalobcov, že im bola odňatá

možnosť konať pred súdom postupom, ktorým odvolací súd bez toho, aby žalobcov upozornil

na možné iné právne posúdenie veci v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. uviedli, že vzhľadom na celý priebeh

konania nemôže byť záver odvolacieho súdu o zamietnutí žaloby tak prekvapujúci, ako sa na prvý

pohľad zdá. Poukázali na to, že pôvodne podaný návrh, vedený pred Okresným súdom Košice-okolie

pod sp. zn. 11 C 713/1991, bol návrhom opretým o reštitučný predpis a následnými podaniami

zo 4. decembra 1995 a 15. apríla 1997 žalobcovia žiadali o prinavrátenie vlastníctva na základe takto

uplatneného reštitučného nároku. Na podporu správnosti právnych záverov odvolacieho súdu o priorite

a výlučnosti špeciálnych predpisov pred všeobecnou úpravou v predmetnej veci poukázali

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 31 Cdo 1222/2001, zdôrazňujúce aj

z hľadiska právnej istoty. Mali aj za to, „že odvolací súd nezmenil právnu kvalifikáciu, inak povedané 6  

je to iba odôvodnenie odôvodnenia o nevyužití použitia špeciálneho právneho predpisu v čase, kedy

tak žalobcovia urobiť mali a mohli.“

Žalovaní 4 až 6/ sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1

O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok

odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1, 2 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je

dôvodné.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1

O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4.

  Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo

k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi.

Obligatórne ( § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv.

inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody

pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného

prostriedku.

7  

  S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závažných

procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania

vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či

o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

So zreteľom na žalobcami tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci im bola odňatá

možnosť konať pred ním (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

  Z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

  Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré mu

Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.  

  Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky:

1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu

súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký

postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených

záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených

záujmov.

8  

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi

a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je

také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon

ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez

toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru

a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, než je názor účastníkov konania môže

súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv.

predbežným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa

vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil.

S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.)

v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je

pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto

ustanovenia vyjadrili.

Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z., bolo

týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že

účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp.

inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník

bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu.  

Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej (poučovacej)  

povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať

pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní

odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto

ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa vyhovel žalobe majúc za to, že žalobcovia platne

a účinne nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou z roku 1969. 9  

S poukazom na ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p. dospel k záveru, že žalobcovia majú naliehavý právny

záujem na predmetnej určovacej žalobe, že hoci títo vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam,

ktoré sú predmetom konania nadobudli a toto nestratili, evidovaní v katastri nehnuteľnosti sú žalovaní

ako vlastníci týchto nehnuteľností na základe neúčinných prevodov. Mal za preukázané, že došlo

k reálnej deľbe s vlastníckymi účinkami medzi podielovými spoluvlastníkmi v dávnej minulosti, a že

predmetné nehnuteľnosti pripadli na základe takejto deľby predávajúcim, tak ako to upravovala dávno

predtým aj súdna prax. Námietku žalovaných o neplatnosti zmluvy, že nešlo o prevod zo strany

všetkých spoluvlastníkov ako prevádzajúcich, nepovažoval za dôvodnú, ako ani to, že k takémuto

prevodu nebol udelený súhlas podľa § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože nešlo

o poľnohospodársku pôdu, ani o nezastavanú stavebnú parcelu v čase prevodu nehnuteľnosti.

Na základe vykonaných dôkazov mal za preukázané, že štát nenadobudol vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania, a preto tieto nemohol následne previesť buď

do osobného užívania alebo do vlastníctva občanom, pretože nikto nemôže na druhého previesť viac

práv, než ktorými sám disponuje.

Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého zamietol žalobu z dôvodu procesnej neprípustnosti

žaloby danej nedostatkom naliehavého právneho záujmu žalobcov na nimi požadovanom určení (§ 80

písm. c/ O.s.p.). Dospel k záveru, že pokiaľ štát na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia

v rozhodnej dobe prevzal vec bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, išlo

o prevzatie bez právneho dôvodu, čo je jeden s reštitučnými zákonmi typizových dôvodov pre vydanie

veci oprávneným osobám. Reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom (akým je najmä Občiansky

zákonník) vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to

znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Oprávnená osoba,

prípadne jej právny nástupca, sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa

všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to ani formou určenia

vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80 O.s.p., ak

mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva

nemožno totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva.

  Odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa bol toho názoru, že v danom prípade ide

o reštitučný nárok podľa reštitučných predpisov, ktoré sú k všeobecným predpisom vo vzťahu

špeciality. V súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. mal preto vyzvať účastníkov konania, aby sa

k ich možnému použitiu vyjadrili. Zo spisu ale nevyplýva, že odvolací súd takto postupoval 10  

a žalobcom nevytvoril procesnú možnosť vyjadriť sa k aplikácii predmetných ustanovení. Jeho

procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, že odvolací súd zaťažil svoje konanie

a rozhodnutie vadou (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou

procesnou vadou nemôže byť vecne správne.

Dovolací súd považoval za opodstatnenú aj námietku žalobcov 1/ a   2/ v časti, v ktorej

namietali, že odvolací súd vôbec neodôvodnil zmenený a zamietavý výrok pri nároku na náhradu

škody, ani výrok o povinnosti žalobcov nahradiť štátom preddavkované trovy tak, ako to vyžaduje

ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p.

Právo na spravodlivý proces je základným právom účastníka súdneho konania a je garantované

tak Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl.), Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1), ako i zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko

z 9.decembra 1994), Komisie ( napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť

č. 18390/91) i Ústavného súdu Slovenskej republiky ( nález z 12.mája 2004, sp.zn. I. ÚS 226/2003,

z 27.júla 2011, sp.zn. III. ÚS 198/2011) sa za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považuje

i nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Rozhodnutie súdu (až na výnimky stanovené zákonom – viď napr. § 157 ods. 4 O.s.p.) musí

obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. V súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. musí súd v odôvodnení

rozsudku podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku a musí sa vysporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce

skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery.

Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom

pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje 11  

náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu

porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť

konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237

písm. f/ O.s.p.), pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti

rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

Keďže ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. platí primerane i pre konanie na odvolacom súde (§ 211

ods. 2 O.s.p.), treba rovnako dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti

odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Pritom súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

tak nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

  Dovolaním napadnutá časť rozsudku odvolacieho súdu ohľadne nároku žalobcov na náhradu

škody nie je odvolacím súdom odôvodnená vôbec a teda nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám

kladeným na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí.

  Dovolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že odvolací súd konal v danej právnej

veci inak, ako mu to ustanovil Občiansky súdny poriadok v § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2

O.s.p. a tým žalobcom odňal možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach podľa § 243b

ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalobcovia v dovolaní namietali aj to, že napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

12  

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je

chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny

(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

  V dovolacom konaní po zistení existencie procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p., so zreteľom na ktorú musí byť napadnuté rozhodnutie v každom prípade zrušené, nebol daný

dôvod na skúmanie opodstatnenosti námietky žalobcov, že napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť

rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalobcov uvedených

v dovolaní.

  Procesná vada v zmysle § 237 O.s.p., ku ktorej došlo v odvolacom konaní, je vždy dôvodom

pre zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

  V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. novembra 2011

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

13