5 Cdo 288/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. F. L., zastúpeného JUDr. S. J., proti žalovanej S., o zaplatenie 1 809 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Galanta pod sp.zn. 20 C 141/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Trnave z 22. septembra 2010, sp.zn. 24 Co 92/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobcu o d m i e t a.
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta rozsudkom zo 17. decembra 2009, č.k. 20 C 141/2009-80
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 809 € s 9 % úrokom z omeškania od 5. augusta 2009
do zaplatenia, z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako
i určenia, že výrok rozhodnutia Okresného súdu Galanta, č.k. SA 5 C 218/2002-114 zo dňa
4. apríla 2005 v znení rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 10 Co 182/2005 zo dňa
21. marca 2006 je neplatný v tej časti, ktorou tento výrok ukladá žalobcovi povinnosť uhradiť
súdny poplatok za návrh vo výške 54 520,--Sk (1 809,73 €). Žalovanej náhradu trov konania
nepriznal. Dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, nakoľko neboli splnené
základné zákonné podmienky danosti zodpovednosti za škodu, ktorá mala byť spôsobená
žalobcovi ako poškodenému pri výkone verejnej moci. Konštatoval, že žalobný návrh bol
podaný predčasne, keď v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci mohol byť na súde podaný až po márnom
uplynutí 6 mesiacov od prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Za splnenú
a preukázanú nepovažoval ďalšiu nevyhnutnú podmienku danosti zodpovednosti za škodu, a to, že právoplatné rozhodnutie, ktorým mala byť škoda spôsobená, bolo pre nezákonnosť
zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Súd tiež uzavrel, že neobstojí ani argumentácia
žalobcu poukazujúca na ustanovenie § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko súdy
rozhodovali o poplatkovej povinnosti v rámci občianskeho súdneho konania vedeného podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Zákona o súdnych poplatkoch, teda
rozhodovali o veci, ktorá bez akýchkoľvek pochybností spadá do ich právomoci v zmysle § 7
O.s.p. Vzhľadom na nepreukázanie základných zákonných podmienok zakladajúcich
zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nezaoberal sa súd otázkou
vzniku škody, resp. nemajetkovej ujmy, ako ani otázkou príčinnej súvislosti medzi vznikom
škody a nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ sa žalobca žalobou domáhal tiež určenia, že výrok
rozhodnutia Okresného súdu Galanta v znení rozsudku Krajského súdu v Trnave, ukladajúci
žalobcovi povinnosť uhradiť poplatok za návrh, je neplatný, s poukazom na ustanovenie § 80
písm. c/ O.s.p. súd skonštatoval, že určovacou žalobou sa nemožno domáhať určenia
neplatnosti rozhodnutia súdu, pretože tu nejde o právny vzťah, ani právo, ale o rozhodnutie
súdu ako individuálny právny akt a právoplatné rozhodnutie tvorí tiež prekážku rozhodnutej
veci (res iudicata). Pre podanie určovacej žaloby, ktorej predmetom má byť určenie
neplatnosti rozhodnutia súdu potom neexistuje žiaden zákonný podklad, a preto je takáto
určovacia žaloba neprípustná. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu rozsudkom z 22. septembra 2010, sp.zn.
24 Co 92/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219
O.s.p. potvrdil. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom rozsahu sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Uviedol, že keďže
predbežné prerokovanie nároku uplatneného žalobou na základe žiadosti žalobcu, doručenej
žalovanej dňa 19. augusta 2009, v čase prvostupňového konania už prebiehalo, nebolo
dôvodným, aby prvostupňový súd v zmysle § 104 O.s.p. vec postupoval Ministerstvu
spravodlivosti SR, ako to namietal odvolateľ, naviac v zmysle § 104 ods. 1 O.s.p. postúpeniu
veci muselo predchádzať uznesenie o zastavení tohto súdneho konania. Ustanovenie § 104
ods. 2 O.s.p. nebránilo prvostupňovému súdu vydať vo veci rozhodnutie, ktorým konanie
skončil. V danom prípade nedošlo podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. k zrušeniu alebo
zmene právoplatného rozhodnutia, ktorým mala byť spôsobená škoda, preto úvahy žalobcu
o nezákonnosti dotknutých rozhodnutí považoval za právne irelevantné. Za správny a právne
nespochybniteľný považoval i záver prvostupňového súdu, že dotknuté súdy predmetnými
rozhodnutiami o uložení povinnosti žalobcovi zaplatiť súdny poplatok nijako neprekročili svoju právomoc. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý navrhol
rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdov mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Za takú vadu označil, že súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí
nezaujali stanovisko k žiadnemu z dôvodov podania žaloby a žalobu neprejednali z dôvodu,
že nemajú právomoc určiť neplatnosť právoplatného výroku rozsudku o poplatkovej
povinnosti. Mal za to, že návrh na určenie neplatnosti rozhodnutia o poplatkovej povinnosti
nie je a nemôže byť návrhom na určenie neplatnosti právoplatného rozsudku. Namietal tiež,
že prvostupňový súd nevyhodnotil dôkazy, na ktoré svojou žalobou poukázal. V dôvodoch
dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci.
Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto
zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná námietka
dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré žalobu zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,
resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že prvostupňový súd nijako nevyhodnotil dôkazy,
na ktoré svojím návrhom poukázal. Z tejto námietky dovolateľa nie je zrejmé, či namieta
nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania
nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom (R 125/1999,
R 6/2000).
V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto
skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre
úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím
dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/
O.s.p.).
Obsah dovolania svedčí aj o názore dovolateľa, že k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. došlo tiež v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací
súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm.f/ O.s.p. dáva odňatie
možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie
s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci
súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje
žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti
žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy dovolacieho konania
nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. februára 2011
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová