5 Cdo 28/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F. P., so sídlom v B., IČO : X., za ktorú koná doc. JUDr. B. F., advokát, proti povinnej K. D.,
bývajúcej v K., o vymoženie 215,76 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Humenné pod sp.zn. 19 Er 138/2004,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 17. mája 2012 sp.zn.
12 CoE 43/2012, takto
r o z h o d o l :
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné uznesením z 9. januára 2012, č.k. 19 Er 138/2004-16 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil [§ 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov]. Oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke
JUDr. L. Ž., O. trovy exekúcie vo výške 21,66 € v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
uznesenia. Súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. náhradu trov exekúcie nepriznal. Zistil, že
oprávnená viedla exekúciu proti povinnej, kde podkladom bola predchádzajúca úverová
zmluva č. 8310081 z 30. septembra 2003, súčasťou ktorej bolo splnomocnenie, v ktorom
povinná ako dlžník splnomocnila advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t.j. aby v jej mene uznal záväzok z úveru a aby notárska zápisnica sa stala vykonateľným titulom pre výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O.s.p., resp. podľa § 41
ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok). Pri hodnotení plnej moci na zastupovanie dospel k záveru, že splnomocnený zástupca povinnej Mgr. T. K. konal v rozpore
so záujmami zastúpenej (povinnej) a v čase, keď došlo k podpísaniu plnomocenstva, ešte
žiaden dlh neexistoval. Zmluva bola uzavretá
do predtlače vopred určenou osobou, poverenou na zastupovanie dlžníka – povinnej
na spísanie notárskej zápisnice a na uznanie záväzku z úveru. Mal za to, že možno zabezpečiť
záväzok, pričom sa predpokladá, že existuje dôvod a aj výška záväzku. Dospel k záveru, že
plná moc, aj uznanie dlhu, sú neplatné úkony. keď aj exekúcia začala, notárska zápisnica ako
exekučný titul je v rozpore so zákonom, nemá vlastnosť materiálnej vykonateľnosti
a na základe nej nie sú splnené zákonné podmienky na vedenie exekúcie. Súd podľa § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením zo 17. mája 2012 sp.zn.
12 CoE 43/2012 uznesenie okresného súdu potvrdil. Konštatoval, že plná moc udelená
Mgr. T. K., advokátovi, ktorá bola súčasťou zmluvy o úvere, nebola udelená na obhajovanie
záujmov dlžníka, ale výlučne na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, aby
v mene dlžníka uznal záväzok z úveru, aby sa táto notárska zápisnica stala vykonateľným
titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. exekúciu. Stotožnil sa so záverom súdu prvého
stupňa, že tu došlo aj k určitej kolízii záujmov zástupcu a zastúpeného na základe tejto plnej moci a že uzavretie takejto dohody o plnomocenstve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
v spotrebiteľskej zmluve – v zmluve o úvere. Podotkol, že aj keď bolo splnomocnenie
udelené advokátovi, ten nebol oprávnený ďalej splnomocňovať na zastúpenie ďalšiu osobu na
spísanie notárskej zápisnice, t.j. povinná nedala plnú moc na zastupovanie pre Mgr. B. Ž.. Mal
za to, že pri podpise úverovej zmluvy nebolo dané plnomocenstvo Mgr. T. K. ako advokátovi
pri poskytovaní právnych služieb, ale výlučne ako osobe na spísanie notárskej zápisnice.
Podpísanie notárskej zápisnice
Mgr. B. Ž. na základe splnomocnenia od Mgr. T. K. na základe plnej moci z úverovej zmluvy
považoval za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve o poskytnutí úveru. Mal za to,
že ak došlo k podpísaniu notárskej zápisnice neoprávnenou osobou bez platnej plnej moci,
oprávnená nemá titul na vedenie exekúcie. Keďže podpisovanie úverových zmlúv so
splnomocnením na spísanie exekučného titulu vo forme notárskej zápisnice je neprijateľnou
podmienkou v úverovej zmluve a táto neprijateľná podmienka upravená v spotrebiteľskej
zmluve je neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), potom rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ktorý vyhlásil exekúciu za neprípustnú a súdnu exekúciu zastavil, považoval za
správne. Z tohto dôvodu potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov
dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/
O.s.p.), v tej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím
postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla, že konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala
na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného
súdu SR zo 14. marca 2012, sp.zn.: I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou
oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu
exekučným súdom, ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu
na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej
stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47
Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas
plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR
uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých
ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie
podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného
poriadku nemožno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval
právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania
formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon
č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové
ustanovenie § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento
zákon, resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, že ustanovenie Zmluvy
o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho
mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani ustanovenie § 23a ods. 2
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne nové
povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli žiadne nové práva, či výhody. Udelením
plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto
plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol
plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Podľa dovolateľky exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú
podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka.
Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej
kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov
EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú
podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa
dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie sa
v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady
93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné
požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“.
Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp.zn. IV. ÚS 95/2012-80.
Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby
účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva
a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že
dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti, vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému
orgánu. Ide súčasne aj o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka
v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať
a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy v danom
prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným
titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) namietala nesprávnu aplikáciu
a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto
súvislosti ale treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,
v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia
§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka
dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, kedy súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky res iudicatae (§ 237 písm.
d/ O.s.p.), tiež patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu
konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má byť v novom konaní prejednať tá
istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak
vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania; je
daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní
posúdený inak, neprávne, či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov nie je významné, či
rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Konanie
sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia
pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej Pohotovosti, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnej K. D., bývajúcej v K., o vymoženie
215,76 € s príslušenstvom
na základe notárskej zápisnice uloženej v Zbierke listín pod číslom N 1342/2004,
NZ 22180/2004 (vyhotovenej JUDr. O. Ď.) 13. marca 2004 nepredchádzalo žiadne iné
konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou
vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej podmienky
konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiž v danej veci začal
konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku).
V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany
oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku
zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia
veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu
začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola
porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, že nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd
nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo
umožnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom
konaní.
V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd
i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44
ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej, ako aj
jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva
zo zodpovednosti exekučného súdu už za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ
materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to
dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku, teda preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená
za neprípustnú) nemožno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
ale naopak, trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie
uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Obč. zák.) sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje
a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu
prvého stupňa. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže námietka vznesená dovolateľkou ani
z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, že obsah
práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že
osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru
Ústavného súdu SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov
nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
K návrhu oprávnenej (aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom
dovolaní špecifikovala) treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ
o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnená namietala 1. „či je možné
za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má
možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy
o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť
exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy“ a 2. „či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikuje vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS zabráni
reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi“. Posúdenie
predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho
súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Preto ani
dovolací súd nezistil dôvod na vyhovenie takémuto návrhu oprávnenej.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. júna 2013
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová