5 Cdo 278/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa E. T.T., zastúpeného JUDr. D. K., proti odporkyni T. T., zastúpenej JUDr. R. F., o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej
na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 7 C 221/2005, o dovolaní odporkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 25. novembra 2009, sp.zn. 5 Co 16/2009 v spojení
s opravným uznesením z 11. februára 2010, sp.zn. 5 Co 16/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie odporkyne o d m i e t a.
Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania
v sume 125,40 € k rukám JUDr. D. K., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom z 27. októbra 2008, č.k. 7 C 221/2005-270
vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov tak, že do výlučného vlastníctva
odporkyne prikázal byt číslo X., nachádzajúci sa vo vchode číslo X., na I. poschodí bytového
domu súpisné číslo X., postaveného na parc. X., zastavané plochy a nádvoria, o výmere 157
m2, ktorý je zapísaný na LV X., k.ú. L., a zostatok finančných prostriedkov na Sporoknižke
vedenej v S., a.s. B.
na meno E. T., číslo X. vo výške 907,--Sk. Do výlučného vlastníctva navrhovateľa prikázal
finančné prostriedky na účte vedenom v Č., a.s. B.,
č.ú. X. vo výške 531,--Sk a odkupnú hodnotu poistnej zmluvy navrhovateľa v poisťovni A.,
a.s. B., vo výške 33 717,--Sk. Odporkyni uložil povinnosť vyplatiť navrhovateľovi na
vyrovnanie jeho podielu z titulu vyporiadania BSM sumu 225 913,50,--Sk do 60 dní od
právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu titulom trov konania
preddavkovaných štátom sumu 7 223,--Sk a titulom súdneho poplatku sumu 5 200,--Sk, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie §
149 ods. 3 a § 157 Občianskeho zákonníka tým, že z vykonaného dokazovania nevyšli najavo
žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali, aby sa súd pri vyporiadaní BSM odchýlil od
zásady rovnosti podielov účastníkov na spoločnom majetku. Celková hodnota
vyporiadavaného majetku predstavovala sumu 520 323,--Sk, z ktorej ½ prestavovala sumu
260 161,50 Sk. Vzhľadom na majetok prikázaný do výlučného vlastníctva navrhovateľa a do
výlučného vlastníctva odporkyne, súd odporkyňu zaviazal
na vyrovnanie podielu navrhovateľa z titulu vyporiadania bezpodielového vlastníctva v lehote
60 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom pri stanovení uvedenej lehoty zohľadnil sociálnu
a finančnú situáciu odporkyne. Rozhodnutie o povinnosti navrhovateľa zaplatiť na účet súdu
súdny poplatok odôvodnil tak, že suma 5 200,--Sk, na zaplatenie ktorej zaviazal navrhovateľa,
prestavuje ½ súdneho poplatku stanoveného ako 2 % z hodnoty predmetu konania, keď
odporkyňa bola od súdnych poplatkov v konaní oslobodená. Vzhľadom na toto oslobodenie
odporkyňu nezaviazal ani k úhrade trov konania preddavkovaných štátom; na ich úhradu
vo výške ½, t.j. 7 223,--Sk zaviazal podľa § 148 ods. 1 O.s.p. navrhovateľa. O náhrade trov
konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. vychádzajúc z toho, že pri vyporiadaní
BSM sa neodchýlil od zásady rovnosti podielov oboch účastníkov na spoločnom majetku, t.j.
že každému z účastníkov pripadla v rámci vyporiadania BSM polovica z hodnoty spoločne
nadobudnutého majetku.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie odporkyne rozsudkom z 25. novembra 2009,
sp.zn. 5 Co 16/2009 v spojení s opravným uznesením z 11. februára 2010, sp. zn.
5 Co 16/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219
O.s.p. potvrdil. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho
konania v sume 243,64 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právnej
zástupkyne navrhovateľa. Zároveň odložil vykonateľnosť rozsudku z 25. novembra, sp.zn.
5 Co 16/2009 vo výroku o trovách odvolacieho konania do 3 dní od právoplatnosti opravného
uznesenia. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového
súdu. Uviedol, že rozdiel medzi spoločnými finančnými prostriedkami, ktoré každý
z účastníkov použil pre vlastnú osobnú potrebu (navrhovateľ sumu 65 527,--Sk, odporkyňa
61 280,--Sk) je minimálny, cca. 4 000,--Sk a túto čiastku by bolo potrebné podľa správnosti
zahrnúť do masy bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov a vyporiadať ju spolu s ostatným spoločným majetkom, čo by sa pri vyporiadaní prejavilo tak, že suma, ktorú je
odporkyňa povinná zaplatiť navrhovateľovi na vyrovnanie jeho podielu, by sa znížila o jej
diel na tejto sume, teda o cca 2 000,--Sk. Mal za to, že treba prihliadnuť aj k ďalším
skutočnostiam, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, konkrétne k spoločným
hnuteľným veciam a drevenej garáži, ktoré veci zostali v užívaní odporkyne a ktoré neboli
predmetom vyporiadania. Tieto veci by mali byť rovnako zahrnuté do masy bezpodielového
spoluvlastníctva účastníkov a vyporiadané spolu s ostatným spoločným majetkom, čím by sa
zvýšil podiel odporkyne na vyporiadanom majetku a tak by vzrástla suma, ktorú je odporkyňa
povinná zaplatiť navrhovateľovi na vyrovnanie jeho podielu. V konečnom dôsledku by sa tak
na vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov, ako ho v napadnutom rozsudku
vykonal súd prvého stupňa, nič nezmenilo. Preto podľa názoru odvolacieho súdu nie je dôvod
prihliadnuť na spoločné finančné prostriedky, ktoré navrhovateľ použil pre svoju osobnú
potrebu, ako to vo svojom odvolaní požadovala odporkyňa. Mal za to, že lehota 60 dní
od právoplatnosti rozsudku prvostupňového súdu na zaplatenie sumy na vyrovnanie podielu
navrhovateľa je dostatočná na to, aby si odporkyňa zabezpečila potrebné finančné
prostriedky, pričom táto lehota je fakticky predĺžená už samotným odvolacím konaním.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa, ktorá navrhla
rozsudok odvolacieho súdu, prípadne aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť
odvolaciemu, resp. prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhla odložiť
vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnila
ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Namietala, že odvolací súd pochybil, keď potvrdil rozhodnutie
prvostupňového súdu, ktorý aplikoval zásadu rovnosti podielov oboch účastníkov a odporkyni
neumožnil zaplatiť navrhovateľovi vyrovnací podiel v splátkach. Taktiež namietala, že
prvostupňový ani odvolací súd pri vyporiadaní BSM nezohľadnili pasíva, ktoré mali byť
zahrnuté do masy BSM, neprihliadli na finančné prostriedky, ktoré navrhovateľ vynaložil
zo spoločného na svoj ostatný majetok, ani na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu
a ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Poukázala na to, že hoci počas
konania pred prvostupňovým súdom viackrát uviedla, že existuje dlh voči spoločenstvu
vlastníkov bytov v bytovom dome č. X., L., túto skutočnosť súd prvého stupňa neuviedol do
zápisnice z pojednávania, ani sa s touto skutočnosťou vo svojom rozsudku nevysporiadal.
Mala tiež za to, že odvolací súd pochybil, keď ju, vychádzajúc z nesprávneho právneho posúdenia veci, zaviazal na zaplatenie náhrady trov odvolacieho konania. Podľa názoru
odporkyne mal odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania použiť
ustanovenie § 144 O.s.p. per analogiam. V dôvodoch dovolania rozoberala skutkový a právny
stav veci.
Navrhovateľ navrhol dovolanie odporkyne odmietnuť a zaviazať ju k náhrade trov
dovolacieho konania vo výške 125,40 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. Z dovolania odporkyne vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu aj v časti
týkajúcej sa výroku o trovách konania. Pokiaľ ide o túto časť rozhodnutia odvolacieho súdu,
prípustnosť dovolania treba posudzovať podľa § 239 O.s.p., a nie podľa § 238 O.s.p. Ide totiž
o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 veta druhá O.s.p., a to aj
v prípade, že je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie
o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba
na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale výslovne ustanovuje,
že predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu)
neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 a § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou,
či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak
konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,
ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo
nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej
v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na odporkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a odporkyni neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom
na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.
Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť ani v právnych záveroch,
na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva
odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou
súdu, a nie s právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie
veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť
vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.
K námietke odporkyne, že hoci počas konania pred prvostupňovým súdom viackrát
uviedla, že existuje dlh voči spoločenstvu vlastníkov bytov v bytovom dome č. X., L., túto
skutočnosť súd prvého stupňa neuviedol do zápisnice z pojednávania, ani sa s touto
skutočnosťou vo svojom rozsudku nevysporiadal, dovolací súd uvádza, že odporkyňa,
prípadne jej právny zástupca, mohli svoje výhrady proti takémuto prípadnému postupu
prvostupňového súdu uplatniť priamo na pojednávaní a žiadať o ich zachytenie
do zápisnice o pojednávaní. Nakoľko tak neurobili, nie je možné považovať tvrdenia
odporkyne za zodpovedajúce skutočnosti.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odporkyne v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal navrhovateľovi náhradu, ktorá spočíva
v odmene advokáta za jeden úkon právnej služby, ktorý poskytol navrhovateľovi
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 27. augusta 2010 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).
Navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu trov vo výške 253,94 € podľa § 10 ods. 1, 6 tejto
vyhlášky, čo by pri pripočítaní náhrady výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške 7,21 € predstavovalo spolu 261,15 €. Dovolací súd, viazaný
návrhom na náhradu trov konania v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p., mu však priznal náhradu trov
dovolacieho konania iba v uplatnenej výške (125,40 €).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. januára 2011
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová