5 Cdo 274/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu 1/ V. Ú., IČO X., 2/ Ing. J. G., oboch zastúpených Advokátskou kanceláriou M., proti žalovanému P., IČO X., zastúpenému Advokátskou kanceláriou H., o ochranu dobrej povesti právnickej osoby a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 12 C 74/2006,

na dovolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave   z 10. marca 2010,

sp. zn. 12 Co 111/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovia 1/ a 2/ sú   povinní   zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania

117,22 € do rúk jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie H., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 13. mája 2009, č.k. 12 C 74/2006-275 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali, aby súd uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa

žalobcovi 1/ písomným listom a zaplatiť mu sumu 600 000,- Sk titulom neoprávneného zásahu

do dobrej povesti žalobcu 1/ a určiť, že zverejnením článku „S.“ v denníku P. dňa 31. októbra

2005 došlo k neoprávnenému zásahu

do práva na ochranu osobnosti   žalobcu 2/ ako aj   zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 250 000,- Sk. Žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania

v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto

rozsudku. Žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu vo výške 80,26 € do troch dní

od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Bratislava III. Z vykonaného dokazovania

mal za preukázané, že informácie uvádzané v článku boli pravdivé (sumy vyplatené za činnosti

žalobcu 1/, skutočnosť, že ministerstvo obrany so žalobcom 1/ spolupracovalo v celom procese

transformácie, skutočnosť, že ministerstvo odporučilo vojenským opravárenským podnikom

uzavrieť zmluvu so žalobcom 1/). Pokiaľ sa v článku vyskytli určité nepresnosti týkajúce sa

formy verejného obstarávania, resp. v závere článku konštatovanie o predchádzajúcom procese

2

predaja V. s uvedením firmy, ktorá ich získala a uvedenie dlhu S., tieto skutočnosti neboli

spôsobilé vyvolať zásah do dobrej povesti žalobcu 1/. Uviedol, že je bežné, že periodická tlač,

ktorá je určená pre informovanie najširšej verejnosti, sa môže v určitom rozsahu dopustiť aj

zjednodušenia, či skreslenia, pričom je dôležité, aby celkové vyznenie podávanej informácie

zodpovedalo pravde. V tomto smere konštatoval, že celkové vyznenie článku pranieruje

významný spoločenský jav, akým bezpochyby verejné obstarávanie je, keďže ide

o nakladanie s verejnými financiami, pričom článok sa zaoberá ministerstvom obrany, ktoré

riadilo proces výberu poradenskej firmy a teda ono je zodpovedné za prípadné nehospodárne

nakladanie s verejnými financiami, čo však v konečnom dôsledku článok neuvádza. V tejto

oblasti nezistil skutkové okolnosti, ktoré by preukazovali neoprávnený zásah do dobrej povesti

žalobcu 1/, nakoľko v článku uvádzané informácie boli v jednotlivosti pravdivé a kontext článku

sa venoval problematike verejného obstarávania a spôsobu výberu firmy, ktorá dostala štátnu

zákazku v rezorte obrany. Z ďalšieho dokazovania vyplynulo, že žalobca 2/ ktorý zastával v čase

uverejnenia článku funkciu predsedu predstavenstva žalobcu 1/, bol autorkou článku pred jeho

uverejnením oslovený otázkami, na ktoré konkrétne neodpovedal, a teda autorka mala podklad

pre tvrdenie, že na otázku odmietol odpovedať. Taktiež bola pravdivá informácia, že u žalobcu 1/

(v článku uvedené ako „v G.“) si objednali služby aj vojenské nemocnice. Dospel

k záveru, že uvedenie mena žalobcu 2/ v článku ako predstaviteľa žalobcu 1/, nebolo spôsobilé

vyvolať zásah do osobnostných práv žalobcu 2/, nešlo o neoprávnený zásah, keď v tomto prípade

išlo o skutkové tvrdenia opierajúce sa o fakty. Mal za to, že žalobca 2/ nepreukázal samotnú

existenciu zásahu do jeho osobnostných práv, a teda nemožno posudzovať jeho oprávnenosť.

Vzhľadom na to, že nebol preukázaný neoprávnený zásah objektívne spôsobilý privodiť ujmu

spočívajúcu v porušení alebo ohrození práv na ochranu dobrej povesti u žalobcu 1/, resp.

do osobnostných práv u žalobcu 2/, žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 7 O.s.p., o trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1

O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov 1/, 2/ rozsudkom z 10. marca 2010,

sp. zn. 12 Co 111/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozsudku sa

zaoberal mierou (intenzitou) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu právnickej osoby

žalobcu (dobrej povesti) v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom

na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv (a ich ochrany). Konštatoval, že

k zásahu môže dochádzať len vtedy, ak medzi zásahom a porušením chránenej sféry existuje

príčinná súvislosť a ak tento obsah v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu

takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. Dospel k záveru, že

predmetný článok neobsahuje žiadne tvrdenia o žalobcovi 1/, ktoré by mohli vyvolať v čitateľovi

3

znevažujúci dojem, ktoré by boli objektívne spôsobilé zásahu do osobných práv žalobcu 1/,

v dôsledku čoho by bolo mohlo dôjsť k poškodeniu jeho dobrého mena alebo povesti právnickej

osoby. Taktiež mal za to, že ani tvrdenia o žalobcovi 2/ neboli objektívne spôsobilé

neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv ako fyzickej osoby, ktorého meno bolo

uvedené len v súvislosti s tým, že sa ako predseda predstavenstva žalobcu 1/ nevyjadril

k objednávkam z "L.", ktoré tvrdenie napokon bolo aj pravdivé. Mal za to, že žalobcovia 1/, 2/

nevedeli presnejšie konkretizovať výrazy, resp. vety v článku, ktoré mali spôsobiť zásah do ich

osobných práv a nimi uvedené petity ani neboli dostatočne formulované. Okrem toho uviedol, že

predmetný článok bol zameraný predovšetkým na nakladanie

s verejnými financiami ministerstva obrany v súvislosti s premenou vojenských podnikov a

zdravotníckych zariadení na akciové spoločnosti a zo strany autorky článku išlo len o využitie

práva na informovanie verejnosti, a preto je potrebné v takomto prípade rešpektovať aj určité

špecifiká bežnej periodickej tlače. V závere konštatoval, že súd prvého stupňa vo veci riadne

zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne

aj po právnej stránke, a preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle

ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok odvolacieho súdu napadli žalobcovia 1/ a 2/ dovolaním. Navrhli, aby dovolací

súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil, žalobnému návrhu žalobcov v plnom rozsahu vyhovel

a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcom trovy súdneho konania. Prípustnosť dovolania

odôvodnili ustanovením § 237 písm. f) O.s.p. tvrdiac, že im ako účastníkom konania bola

postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Namietali nepreskúmateľnosť rozsudku

odvolacieho súdu dôvodiac, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s tým, ktoré

zo zverejnených údajov považuje za fakty a ktoré za hodnotiace úsudky. Ďalej namietali

skutočnosť, že odvolací súd neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Uviedli, že v konaní pred súdom prvého stupňa vykonaným dokazovaním preukázali, že

autorka článku úmyselne, resp. účelovo navodzovala dojem korupčného a neštandardného

konania žalobcu 1/ a 2/, nakoľko v článku čitateľskej verejnosti uvádzala nepresné, polopravdivé

a skresľujúce informácie, na základe ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti

právnickej osoby žalobcu 1/ a neoprávnenému zásahu do ochrany osobnosti žalobcu 2/, pričom

poukázali na niektoré svedecké výpovede vykonané pred súdom prvého stupňa.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok

žalobcov zamietnuť z dôvodu, že nie sú dané dôvody pre zmenu alebo pre zrušenie rozsudku

odvolacieho súdu a zároveň si uplatnil trovy dovolacieho konania.

4

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1

O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné

tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje

proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak

ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

  V danom prípade dovolaním žalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací

súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov

dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcov nie je podľa § 238

ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

  S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa

dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj

otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len

5

na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania ale v dovolacom

konaní neboli zistené.

Žalobcovia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť ich

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na žalobcami tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci im bola odňatá možnosť pred ním (§ 237 písm. f) O.s.p.).

Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové

znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo

v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné

vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu

procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny

poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací súd pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcom 1/ a 2/

neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie ich práv

a oprávnených záujmov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná

námietka dovolateľov týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti

písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

6

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný),

prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

  Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2

O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené

rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia

rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu

v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157

ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom

7

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje

rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa žalobcovia v konaní domáhali, čo bolo predmetom odvolania žalobcov, ako sa k dovolaniu vyjadril

žalovaný, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa

pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil). Všetky námietky dovolateľov podľa názoru

dovolacieho súdu sa týkajú nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, nie tak

záveru, že odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

  Dovolatelia ďalej namietali, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

  Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci

(omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím

dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania

v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcov 1/ a 2/ boli opodstatnené, nimi uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p.

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny právny

predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

Pokiaľ ide o námietku žalobcov 1/ a 2/ spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je

„ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len

výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je

oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať

8

dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol

preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť

skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len

z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože –

na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé

z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2,

in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

V dovolacom konaní neboli žalobcovia úspešní a právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo žalovanému (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1

O.s.p.). Dovolací súd priznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu

v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby, ktorú poskytol žalovanému vypracovaním

vyjadrenia k dovolaniu žalobcov (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny

za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 8 vyhlášky vo výške 91,29 €, čo s náhradou

výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny

výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 €)] a po pripočítaní DPH v sume

18,72 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 117,22 €, ktorú zaviazal zaplatiť žalobcom 1/

a 2/ žalovanému na účet jeho právneho zástupcu do troch dní.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. januára 2011

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová