5 Cdo 265/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne I. Š., bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. M. C., advokátom so sídlom v T.T., proti žalovanému Ľ. Š., bývajúcemu v H., zastúpenému JUDr. T. S., advokátom so sídlom v T.T., o náhradu škody na zdraví, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp.zn. 18 C 73/2010, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 23. apríla 2012, sp.zn. 23 Co 83/2011 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.   Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume

79 € do rúk jej právneho zástupcu JUDr. M. C., advokáta so sídlom v T.T., do troch dní.

  O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom zo 6. decembra 2010, č.k. 18 C 73/2010-108 v spojení s uznesením z 18. januára 2011 č.k. 18 C 73/2010-124 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobkyni 1 502,09 € s 9% ročným úrokom z omeškania od 3. apríla 2010 do zaplatenia,

všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému uložil

povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 575,11 € do 15 dní

od právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 106 ods. 1,

§ 420 ods. 1, § 441, § 444 a § 450 Občianskeho zákonníka. Mal za preukázané, že žalovaný

spôsobil žalobkyni zranenia svojím protiprávnym konaním, pre ktoré bol právoplatne

odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnava z 5. novembra 2009, sp.zn. 5 T 83/2008,

právoplatným 24. februára 2010 za trestný čin ublíženia na zdraví spáchaný na chránenej

osobe. Nepovažoval za preukázané, že k zraneniam žalobkyne došlo aj jej vlastným

pričinením, resp. aj jej zavinením. Zistil, že žalobkyňa utrpela zranenia 25. októbra 2006 v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, ktoré znalec ohodnotil počtom bodov 75, čo

pri hodnote bodu 350 Sk predstavuje 26 250 Sk. Ďalej zistil, že žalobkyňa utrpela zranenia

6. júla 2006 v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, ktoré znalec ohodnotil počtom

bodov 55, čo pri hodnote bodu 345,48 Sk predstavuje 19 002 Sk. Bolestné vyčíslené znalcami

v prepočte na menu euro predstavuje sumu 1 502,09 €. Výšku náhrady škody titulom

bolestného v sume 1 510,09 € s príslušenstvom ustálil vychádzajúc zo záverov znaleckých

posudkov v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. Keďže žalobkyňa si uplatnila nárok

vo výške 1 510,32 €, súd vo zvyšku, o zaplatenie 8,23 € návrh zamietol dôvodiac, že zrejme

došlo k výpočtovej chybe. Úrok z omeškania odôvodnil ustanovením § 517 ods. 1 a 2

Občianskeho zákonníka vo výške 9% ročne, platnej v čase vzniku predmetného vzťahu,

od 3. apríla 2010, v ktorej dobe už bol žalovaný v omeškaní s plnením peňažného dlhu. Nárok

žalobkyne v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepovažoval za premlčaný, nakoľko

si ho uplatnila už v prípravnom konaní pred vyšetrovateľom a v adhéznom konaní sa ním súd

zaoberal na hlavnom pojednávaní, a aj rozhodol tak, že žalobkyňu s jej nárokom na náhradu

škody odkázal na občianske súdne konanie. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom

na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. a plne úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v sume 575,11 €.

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 23. apríla 2012, sp.zn. 23 Co 83/2011 v spojení s uznesením 23. apríla 2012 sp.zn. 23 Co 84/2011 na odvolanie žalovaného rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutom potvrdzujúcom výroku vo veci samej potvrdil. Žalovanému

uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 157,78 €

k rukám JUDr. M. C., advokáta so sídlom v T., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. K námietke žalovaného týkajúcej sa premlčania

poukázal na ustanovenia § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 a 2, § 112 Občianskeho zákonníka.

Konštatoval, že ak bola škoda spôsobená protiprávnym úkonom, ktorý zároveň naplnil

skutkovú podstatu určitého trestného činu, právo zo zodpovednosti za škodu možno uplatniť

aj v trestnom (adhéznom) konaní. Riadne uplatnenie nároku v trestnom (adhéznom) konaní (§

46 Trestného poriadku) predpokladá, že z návrhu je zrejmé, z akých dôvodov sa nárok

uplatňuje (stačí spravidla tvrdenie, že skutkom, za ktorý je páchateľ stíhaný, bola

poškodenému spôsobená škoda), ale musí byť uvedená aspoň minimálna suma (výška škody),

ktorú poškodený žiada nahradiť. Návrh musí byť urobený v čase od začatia trestného konania

do začatia dokazovania na hlavnom pojednávaní. Poukázal na to, že žalobkyňa sa o výške

škody preukázateľne dozvedela 15. mája 2008 tým, že sa dozvedela skutočnosti významné z hľadiska uplatnenia výšky náhrady škody, keďže sa dozvedela aj o rozsahu a výške škody.

Návrh podala na súd 6. apríla 2010, jednoznačne pred uplynutím dvojročnej subjektívnej

lehoty, ktorá by uplynula 15. mája 2010. Mal za to, že bolo nadbytočne skúmať, či a kedy si

uplatnila žalobkyňa kvalifikovane svoj nárok na náhradu škody aj v konaní o trestnej veci

(v adhéznom konaní), i keď je nepochybné, že Okresný súd Trnava ju vo výroku svojho

rozsudku sp.zn. 5 T 83/2008 z 5. novembra 2009, právoplatnom 24. februára 2010, odkázal

podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku so svojím nárokom na náhradu škody na občianske

súdne konanie, z ktorej skutočnosti vyplýva, že svoj nárok na náhradu škody si uplatnila aj

v adhéznom konaní. Dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, že nárok žalobkyne

nie je premlčaný. Skúmal potom ďalej, či možno náhradu škody primerane znížiť, pričom

poukázal na ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka a § 135 ods. 1 tretia veta O.s.p.

Konštatoval, že v danej veci však v trestnom konaní bolo vo výroku odsudzujúceho

rozhodnutia vyslovené, že žalovaný úmyselne ublížil žalobkyni na zdraví. Keďže súd je

v občianskoprávnom konaní viazaný výrokom odcudzujúceho rozsudku, dospel k záveru, že

vzhľadom k úmyselne spôsobenej škode žalovaným na zdraví žalobkyni, nemožno náhradu

škody primerane znížiť. Mal za to, že záver súdu prvého stupňa o nemožnosti primerane

znížiť náhradu škody je správny a stotožnil sa s ním. Za správne považoval aj rozhodnutie

súdu prvého stupňa v príslušenstve, úrokoch z omeškania, prisúdených podľa § 517 ods. 1

prvá veta   a 2 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia

§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojitosti s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f) O.s.p. a ustanovením § 241 ods. 2 písm. a),

b) a c) O.s.p. Základné pochybenia súdov nižších stupňov videl 1/ v nesprávnom právnom

posúdení premlčania nároku žalobkyne, ako aj v odôvodnení rozsudkov v časti, ktoré je

v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. (dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a podľa § 241

ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p.), 2/ v nesprávnom právnom posúdení podielu žalobkyne na vzniku

škody v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka, ako aj v odôvodnení rozsudku v tejto časti,

ktoré je v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. (dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a podľa

§ 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p.) a v tom, že 3/ súdy nevykonali dokazovanie v potrebnom

rozsahu a odvolací súd, ako aj súd prvého stupňa, vychádzal z neúplného zistenia skutkového

stavu (dovolací dôvod § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nakoľko pri nerešpektovaní námietky

premlčania nevykonali potrebné dokazovanie vo vzťahu k ustáleniu podielu žalobkyne na vzniku škody v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka a nevykonanie dôkazov v tomto

smere nezdôvodnil.

Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby ho dovolací súd ako

neprípustné odmietol, pričom si uplatnila aj náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či jeho

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie

žalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

  S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát.

So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti

súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd

vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.   v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211

O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť

postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí

byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak

rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je

nepreskúmateľný.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané

dokazovanie primerane vysvetlil, že žalovaný spôsobil žalobkyni zranenia, že v konkrétnom

prípade k týmto zraneniam nedošlo aj jej vlastným pričinením a s poukazom na príslušné

zákonné ustanovenia posúdil, že k premlčaniu nároku žalobkyne nedošlo. Samotná

skutočnosť, že žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa nestotožňuje, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť

rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že aj  

odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu.

Z obsahu dovolacích námietok vyplýva, že dovolateľ v danej veci namietal

predovšetkým nedostatky týkajúce sa vykonávania dôkazov a nedostatočne zisteného

skutkového stavu veci.

Námietka žalovaného, že tým, že súdy nižších stupňov nevyhoveli jeho návrhom

na vykonanie dokazovania a tým mu odňali možnosť konať pred súdom, nie je dôvodná. Súd

nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie je ani

postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom,

ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1

O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym

skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však

k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí

a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).

Žalovaný svoje dovolanie odôvodnil aj tým, že v konaní došlo k inej vade konania

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Pokiaľ dovolateľ za inú vadu konania považuje aj nesprávnosť, resp. neúplnosť zistení

skutkového stavu veci súdmi nižších stupňov, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241

ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie.

Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom

určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)

a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania.

Dovolateľ ďalej namietal aj skutočnosť, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale   prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalovaného boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalovaným vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

§ 237   O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti

žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1

O.s.p.). Dovolací súd priznal žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu

v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby, ktorú jej poskytol vypracovaním vyjadrenia

k dovolaniu žalovaného (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny

za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 71,37 €, čo

s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške

jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,63 € )]

predstavuje spolu 79 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom   hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. októbra 2013

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová