5 Cdo 264/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. M. M., bývajúceho v B., zastúpeného v dovolacom konaní JUDr. Ľubicou Sopkovou, advokátkou v Malackách,
Pribinova 3 proti žalovanému Alico Funds Central Európe správ, spol., a.s., so sídlom
v Bratislava, Pribinova 10, IČO: 35 803 525, zastúpenému Ružička Csekes, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Vysoká 2/B, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy,
vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 9 C 98/2010, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 25. septembra 2013, sp.zn. 4 Co 17 5/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania vo výške
83,89 € na účet právneho zástupcu žalovaného Ružička Csekes, s.r.o so sídlom v Bratislave,
Vysoká 2/B, do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 13. novembra 2012 č.k. 9 C 98/2010-126
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru výpoveďou zo dňa 31. marca 2010 s tým, že jeho pracovný pomer naďalej trvá a náhrady mzdy z titulu neplatne rozviazaného pracovného pomeru v sume priemerného
zárobku odo dňa 1. júla 2010. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov
konania v celkovej výške 518,90 € na účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že výpoveď
zo dňa 31. marca 2010 daná žalobcovi žalovaným podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce
je platná, keďže žalovaný predložil listinný dôkaz o tom, že žalobca sa stal pre neho nadbytočným vzhľadom na rozhodnutie predstavenstva žalovaného zo dňa 13. apríla 2010
o zrušení pracovného miesta žalobcu – finančného riaditeľa za účelom zefektívnenia činnosti
spoločnosti a súčasne nemal pre neho žiadne iné vhodné miesto. Mal preto za to, že boli
naplnené predpoklady § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce v spojení s § 63 ods. 2 písm. a/
Zákonníka práce. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že v prípade výzvy zo strany žalovaného
na jeho nástup do práce a výpovede z pracovného pomeru ide o absolútne neplatný právny
úkon, ktorého právne účinky ani nenastali z dôvodu, že žalovaný výpoveďou žalobcovi v čase
trvania súdneho sporu, keď neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka
práce z roku 2007 nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, urobil právny úkon, ktorý sa
priečil dobrým mravom, obchádzal zákon a ktorého cieľom bolo poškodiť žalobcu a uviesť ho
do omylu. Mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal akýkoľvek
rozpor výpovede s ustanoveniami Zákonníka práce alebo Občianskeho zákonníka. Poukázal
na to, že žalovaný vyzval žalobcu na nástup do práce na základe rozhodnutia súdu prvého
stupňa zo dňa 17. februára 2010 č.k. 11C 2/2008-233, ktorým bola určená výpoveď zo dňa
18. júla 2007 za neplatnú a nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli v rozpore s dobrými
mravmi. Keďže považoval za platnú výpoveď z pracovného pomeru, zamietol aj ďalšie
nároky uplatnené žalobcom. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. septembra 2013 sp.zn. 4 Co 175/2013
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. Mal za to, že skutkový stav, tak ako ho ustálil súd prvého stupňa po vyhodnotení ním
vykonaného dokazovania, umožňoval záver o existencii všetkých predpokladov platnosti
výpovede z hľadiska preukázania existencie písomného rozhodnutia o organizačnej zmene
v čase doručenia výpovede z pracovného pomeru, o nadbytočnosti žalobcu a príčinnej
súvislosti medzi organizačnou zmenou (ktorej obsahom bolo zrušenie pracovného miesta
žalobcu – ním zastavanej funkcie finančného riaditeľa) a touto nadbytočnosťou, ako aj
o splnení ďalšieho predpokladu platnosti výpovede z pracovného pomeru, a to ponuky inej
vhodnej práce (§ 63 ods. 2 Zákonníka práce). Odvolací súd preto považoval právny záver
súdu prvého stupňa o platnosti výpovede z pracovného pomeru za správny. Uviedol, že
v prejednávanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca pracoval u žalovaného
vo funkcii finančného riaditeľa na základe pracovnej zmluvy zo dňa 11. januára 2001
a predstavenstvo odporcu dňa 16. júla 2007 prijalo rozhodnutie o organizačných zmenách
v spoločnosti, na základe ktorých došlo k zrušeniu pracovného miesta, na ktorom pracoval
žalobca. Na základe tohto rozhodnutia bola žalobcovi dňa 8. augusta 2007 doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, avšak počas jeho
práceneschopnosti, t.j. v ochrannej dobe, v ktorej nemohlo dôjsť k platnému skončeniu jeho
pracovného pomeru. O neplatnosti tejto výpovede z pracovného pomeru rozhodol Okresný
súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 17. februára 2010 č.k. 11C 2/2008-233, ktorý bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. marca 2011 sp.zn.
4 Co 267/2010-296. Na základe uvedeného žalobca opätovne nastúpil na pozícii finančného
riaditeľa v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 11. januára 2001 v znení jej neskorších dodatkov
po prijatí rozhodnutia predstavenstva žalovaného o opätovnom vytvorení pracovného miesta
finančného riaditeľa za účelom umožnenia výkonu práce žalobcovi. Dňa 31. marca 2010 bola
žalobcovi doručená výpoveď z pracovného podľa § 63 ods. písm. b/ Zákonníka práce
z dôvodu, že predstavenstvo spoločnosti rozhodlo dňa 31. októbra 2010 o zrušení jeho
pracovného miesta, v dôsledku ktorej organizačnej zmeny sa stal žalobca nadbytočným
a žalovaný ho nemal možnosť ďalej zamestnávať. Odvolací súd námietku žalobcu, že táto
výpoveď mu bola žalovaným daná počas súdneho sporu o neplatnosť predchádzajúcej
výpovede a skôr ako nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o jej neplatnosti a nie za trvania
pracovného pomeru, nakoľko pôvodný pracovný pomer bol skončený platne, nebola dôvodná.
Naopak pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 11. januára 2001 trval a ani
nedošlo k jeho skončeniu, na základe neho žalobca aj po vyslovení neplatnosti
predchádzajúcej výpovede danej mu dňa 8. augusta 2007, naďalej vykonával funkciu
finančného riaditeľa obnovenú žalovaným po rozhodnutí súdu o neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru. Konštatovanie žalobcu, že pokiaľ mu v júli 2007 bola daná výpoveď
a výpovedná doba mu uplynula posledným dňom novembra 2007, skočil sa jeho pracovný
pomer medzi ním a žalovaným a iba právoplatný rozsudok mohol určiť, že v dôsledku
neplatnosti prvej výpovede pracovný pomer trvá, z ktorého dôvodu považoval výpoveď danú
mu v marci 2010 za neplatnú, danú subjektom, ktorý vtom čase nebol jeho zamestnávateľom
nebolo správne. Ak chce totiž zamestnanec, aby nastali účinky vyplývajúce z rozviazania
pracovného pomeru v zákonom stanovenej lehote uvedenej v § 77 Zák. práce, musí podať
na sude žalobu o určenie, že právny úkon, ktorým prišlo k rozviazaniu pracovného pomeru
je neplatný. A len v prípade, ak by takáto žaloba nebola podaná, pracovný pomer medzi
účastníkmi sa skončí podľa tohto právneho úkonu, aj keby išlo o neplatné rozviazanie
pracovného pomeru. Z § 79 ods. 1 prvá veta Zákonníka práce taktiež vyplýva, že ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný
pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec neoznámil, že trvá na tom, aby ho
naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa neskončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.
Práve tým, že žalobca podal v zmysle § 77 Zákonníka práce na súd návrh, ktorým sa
domáhal určenia neplatnosti výpovede z júla 2007, neuplynula výpovedná lehota a pracovný
pomer naďalej trval a žalobca aj svojim podaním zo dňa 28. novembra 2007 doručeným
žalovanému dňa 30. novembra 2007 oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával aj
po uplynul uplynutí výpovednej doby, čomu odporovalo jeho tvrdenie uvedené v odvolaní, že
jeho pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby pri predchádzajúcej výpovedi z júla
2007. Odvolací súd ďalej uviedol, že neboli tiež splnené ani predpoklady neplatnosti
výpovede danej navrhovateľovi dňa 31. marca 2010 z hľadiska § 39 Občianskeho zákonníka
ako namietal žalobca, že išlo o simulovaný úkon – výpoveď podľa Zákonníka práce. Táto
výpoveď spĺňala tak materiálne, ako aj formálne náležitosti vyžadované pre danie platnej
výpovede z pracovného pomeru a konanie žalovaného nebolo možné označiť za konanie
v rozpore s dobrými mravmi. Ak žalobca poukazoval na to, že počas súdneho sporu
o neplatnosť predchádzajúcej výpovede, mal žalovaný prijať nového zamestnanca pre
vykonávanie totožnej pracovnej náplne, nešlo o prijatie nového zamestnanca na jeho
pracovnú funkciu a nie počas trvania tohto sporu, nedošlo k vytvoreniu zrušeného pracovného miesta a prijatiu na toto pracovné miesto počas troch mesiacov po daní výpovede zo dňa
31. marca 2010, čo by odporovalo § 61 ods. 3 Zákonníka práce. Nesprávny bol aj názor
žalobcu, že pokiaľ právne účinky výpovede z pracovného pomeru z roku 2007 nastali ako
prvé, a pokiaľ nebolo rozhodnuté právoplatne o jej neplatnosti, na výpoveď z roku 2010 sa
nemalo prihliadať. Účinky prvej výpovede danej žalobcovi v júli 2007 nenastali, naopak táto
bola rozhodnutím súdu určená za neplatnú, pracovný pomer žalobcu naďalej trval a počas
tohto mu bola daná predmetná výpoveď z pracovného pomeru v marci 2010, ktorej určenia
neplatnosti sa sám žalobca aj domáhal.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý ho žiadal, ako aj
rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Prípustnosť svojho mimoriadneho opravného prostriedku odôvodnil s poukazom na § 237
O.s.p., ako aj na § 242 O.s.p. Konkrétne uviedol, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia
pojednávania a vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal s námietkami žalobcu, naopak ich
ignoroval, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Uviedol, že aj ústavný súd konštatoval,
že porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy všeobecný súd rôzne
skutočnosti, namietané účastníkom konania, právne nezhodnotil v súhrne posudzovaných
skutočností, napr. že by dostatočným spôsobom odôvodnil ich irelevantnosť. Práve takto postupovali podľa žalobcu súdy, keď sa kvôli jednoduchosti upäli na jednu skutočnosť,
presadzovanú žalovaným, pričom všetky iné právne dôvody ním namietané posúdili ako
nesprávne a mylné. Neuvideli však z akého dôvodu ich za mylné či nedôvodné považujú.
Žalobca ďalej uviedol, že súd nesprávne zistil skutkový stav a následne vec i nesprávne
právne posúdil. V ďalšom podrobne zopakoval celý skutkový a právny stav, ktorý prezentoval
v predchádzajúcom konaní.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho navrhol ako procesné neprípustné
odmietnuť, zastaviť a zamietnuť, keď mal za to, že žalobca nepreukázal, že sú dané dôvody
dovolania a vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Uplatnil
si náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas žalobca (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade so zákonom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je
bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú
splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať
a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom,
vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým
možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania
a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd
vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje
konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012, 3 Cdo 758/2015).
Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť
nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie
mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.
ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho
opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1
Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu
existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že
v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali
vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely
nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však
za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne
názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova
proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,
a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh
proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009).
Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť dovolania,
treba striktne dodržiavať, lebo ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu,
že neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom
konaní [čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy]
a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom
prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím
opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe
a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov
prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec
účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože
to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím
súdu nižšieho stupňa (II. ÚS 172/03).
Dovolaním žalobcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia
§ 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto
procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo
ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., sa dovolací
súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. (v znení do 1. januára 2015). Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237
ods. 1 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že
pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne
došlo.
Dovolateľ vo svojom mimoriadnom opravnom prostriedku vymenoval všetky vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., hoci vady podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
osobitne neodôvodnil. Podľa názoru žalobcu konkrétne mu v konaní bola odňatá možnosť
pred súdom konať, z čoho možno usúdiť, že najmä túto vadu považuje dovolateľ za takú,
ktorá viedla k nezákonnosti odvolacieho rozsudku.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Pokiaľ žalobca argumentuje údajnými nesprávnosťami, ku ktorým podľa jeho názoru
došlo v procese zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností, dovolací súd uvádza, že
v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde
o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré žalobca v dovolaní namieta, nie je vadou
konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama
osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia
najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
K dovolacej námietke žalobcu, ktorou vytýkal odvolaciemu súdu nenariadenie
pojednávania a nevykonanie dôkazov, a tým odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd uvádza, že podľa § 214 ods. 1 O.s.p.
na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho
súdu pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, a je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, c/ ide o o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p., ale
v ostatných prípadoch (než sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môže odvolací súd rozhodnúť aj
bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Odvolací súd mal za to, že vzhľadom na skutkové
závery súdu prvého stupňa, nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, vo veci súd
prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, v predmetnej veci sa nejednalo
o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a ani to nevyžadoval
dôležitý verejný záujem. Odvolací súd preto neporušil práva žalobcu a neodňal mu možnosť
konať pred súdom, keď v súlade s citovaným ustanovením O.s.p. rozhodol vo veci
bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
Ak žalobca napokon uvádza, že rozhodnutia nižších súdov sú nedostatočne
odôvodnené, dovolací súd uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998 a) považuje
nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky
nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného
súdu sp.zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). A v nadväznosti na uvedené
- bolo prijaté i stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015
(R 2/2016), ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď
písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
Dovolací súd má za to, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný
prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety – dovolaním napadnuté rozhodnutie
uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných
strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne
predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, ako aj sa podrobne vysporiadal s námietkami uvedenými žalobcom v odvolaní.
Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé
všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ
rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd k záveru, že právo
dovolateľa na riadne odôvodnenie porušené nebolo. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým dospel odvolací súd, ale
tiež právne posúdenie týchto záverov. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalobcu.
Pokiaľ žalobca uvádza, opäť bez bližšieho zdôvodnenia, existenciu tzv. inej (v § 237
O.s.p. neuvedenej) vady konania, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
dovolací súd poukazuje na to, že pokiaľ by k vade tejto povahy prípadne aj došlo (dovolací
súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohla založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde ani
o znak alebo atribút rozsudku uvedeného v § 238 O.s.p., proti ktorému je dovolanie prípustné,
ale ani o procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Tzv. iná procesná vada (v § 237 O.s.p. neuvedená) je síce relevantným dovolacím
dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), úspešne však môže byť uplatnená iba v procesne
prípustnom dovolaní. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že iná vada
nezakladá prípustnosť dovolania (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu
sp.zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010,
6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).
Z obsahu dovolania je nakoniec možno vyvodiť, že žalobca má za to, že napadnutý
rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a v tomto smere obsiahle uvádza dôvody svojho mimoriadneho opravného prostriedku.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale
prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu
konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p.
ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Keďže žalobca uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý
rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
Vzhľadom na to, že dovolanie žalobu nie je podľa ustanovení § 238 O.s.p. prípustné
a neboli preukázané procesné vady konania uvedené v § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol
jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.
c/ O.s.p.).
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil.
Dovolací súd mu priznal náhradu trov spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj
pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia
k dovolaniu z 19. júna 2014 vo výške 83,89 €.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. marca 2016
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová