5 Cdo 264/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. M. M., bývajúceho v B., zastúpeného v dovolacom konaní JUDr. Ľubicou Sopkovou, advokátkou v Malackách,

Pribinova 3 proti žalovanému   Alico Funds Central Európe správ, spol., a.s., so sídlom

v Bratislava, Pribinova 10, IČO: 35 803 525, zastúpenému Ružička Csekes, s.r.o., so sídlom

v Bratislave, Vysoká 2/B, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy,

vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 9 C 98/2010, o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 25. septembra 2013, sp.zn. 4 Co 17 5/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania vo výške

83,89 € na účet právneho zástupcu žalovaného Ružička Csekes, s.r.o so sídlom v Bratislave,

Vysoká 2/B, do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 13. novembra 2012 č.k. 9 C 98/2010-126

zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného

pomeru výpoveďou zo dňa 31. marca 2010 s tým, že jeho pracovný pomer naďalej trvá a náhrady mzdy z titulu neplatne rozviazaného pracovného pomeru v sume priemerného

zárobku odo dňa 1. júla 2010. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov

konania v celkovej výške 518,90 € na účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že výpoveď

zo dňa 31. marca 2010 daná žalobcovi žalovaným podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce

je platná, keďže žalovaný predložil listinný dôkaz o tom, že žalobca sa stal pre neho nadbytočným vzhľadom na rozhodnutie predstavenstva žalovaného zo dňa 13. apríla 2010

o zrušení pracovného miesta žalobcu – finančného riaditeľa za účelom zefektívnenia činnosti

spoločnosti a súčasne nemal pre neho žiadne iné vhodné miesto. Mal preto za to, že boli

naplnené predpoklady § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce v spojení s § 63 ods. 2 písm. a/

Zákonníka práce. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že v prípade výzvy zo strany žalovaného

na jeho nástup do práce a výpovede z pracovného pomeru ide o absolútne neplatný právny

úkon, ktorého právne účinky ani nenastali z dôvodu, že žalovaný výpoveďou žalobcovi v čase

trvania súdneho sporu, keď neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka

práce z roku 2007 nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, urobil právny úkon, ktorý sa

priečil dobrým mravom, obchádzal zákon a ktorého cieľom bolo poškodiť žalobcu a uviesť ho

do omylu. Mal za to, že žalobca   neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal akýkoľvek

rozpor výpovede s ustanoveniami Zákonníka práce alebo Občianskeho zákonníka. Poukázal

na to, že žalovaný vyzval žalobcu na nástup do práce na základe rozhodnutia súdu prvého

stupňa zo dňa 17. februára 2010 č.k. 11C 2/2008-233, ktorým bola určená výpoveď zo dňa

18. júla 2007 za neplatnú a nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli v rozpore s dobrými

mravmi. Keďže považoval za platnú výpoveď z pracovného pomeru, zamietol aj ďalšie

nároky uplatnené žalobcom. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. septembra 2013 sp.zn. 4 Co 175/2013

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania. Mal za to, že skutkový stav, tak ako ho ustálil súd prvého stupňa po vyhodnotení ním

vykonaného dokazovania, umožňoval záver o existencii všetkých predpokladov platnosti

výpovede z hľadiska preukázania   existencie písomného rozhodnutia o organizačnej zmene

v čase doručenia výpovede z pracovného pomeru, o nadbytočnosti žalobcu a   príčinnej

súvislosti medzi organizačnou zmenou (ktorej obsahom bolo zrušenie pracovného miesta

žalobcu – ním zastavanej funkcie finančného riaditeľa) a touto nadbytočnosťou, ako aj

o splnení ďalšieho predpokladu platnosti výpovede z pracovného pomeru, a to ponuky inej

vhodnej práce (§ 63 ods. 2 Zákonníka práce). Odvolací súd preto považoval právny záver

súdu prvého stupňa o platnosti výpovede z pracovného pomeru za správny. Uviedol, že

v prejednávanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca pracoval u žalovaného

vo funkcii finančného riaditeľa na základe pracovnej zmluvy zo dňa 11. januára 2001

a predstavenstvo odporcu dňa 16. júla 2007 prijalo rozhodnutie o organizačných zmenách

v spoločnosti, na základe ktorých došlo k zrušeniu pracovného miesta, na ktorom pracoval

žalobca. Na základe tohto rozhodnutia bola žalobcovi dňa 8. augusta 2007 doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, avšak počas jeho

práceneschopnosti, t.j. v ochrannej dobe, v ktorej nemohlo dôjsť k platnému skončeniu jeho

pracovného pomeru. O neplatnosti tejto výpovede z pracovného pomeru rozhodol Okresný

súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 17. februára 2010 č.k. 11C 2/2008-233, ktorý bol

potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. marca 2011 sp.zn.  

4 Co 267/2010-296. Na základe uvedeného žalobca opätovne nastúpil na pozícii finančného

riaditeľa v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 11. januára 2001 v znení jej neskorších dodatkov

po prijatí rozhodnutia predstavenstva žalovaného o opätovnom vytvorení pracovného miesta

finančného riaditeľa za účelom umožnenia výkonu práce žalobcovi. Dňa 31. marca 2010 bola

žalobcovi doručená výpoveď z pracovného podľa § 63 ods. písm. b/ Zákonníka práce

z dôvodu, že predstavenstvo spoločnosti rozhodlo dňa 31. októbra 2010 o zrušení jeho

pracovného miesta, v dôsledku ktorej organizačnej zmeny sa stal žalobca nadbytočným

a žalovaný ho nemal možnosť ďalej zamestnávať. Odvolací súd   námietku žalobcu, že táto

výpoveď mu bola žalovaným daná počas súdneho sporu o neplatnosť predchádzajúcej

výpovede a skôr ako nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o jej neplatnosti a nie za trvania

pracovného pomeru, nakoľko pôvodný pracovný pomer bol skončený platne, nebola dôvodná.

Naopak pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 11. januára 2001 trval a ani

nedošlo k jeho skončeniu, na základe neho žalobca aj po vyslovení neplatnosti

predchádzajúcej výpovede danej mu dňa 8. augusta 2007, naďalej vykonával funkciu

finančného riaditeľa obnovenú žalovaným po rozhodnutí súdu o neplatnosti výpovede

z pracovného pomeru. Konštatovanie žalobcu, že pokiaľ mu v júli 2007 bola daná výpoveď

a výpovedná doba mu uplynula posledným dňom novembra 2007, skočil sa jeho pracovný

pomer medzi ním a žalovaným a iba právoplatný rozsudok mohol určiť, že v dôsledku

neplatnosti prvej výpovede pracovný pomer trvá, z ktorého dôvodu považoval výpoveď danú

mu v marci 2010 za neplatnú, danú subjektom, ktorý vtom čase nebol jeho zamestnávateľom

nebolo   správne. Ak chce totiž zamestnanec, aby nastali účinky vyplývajúce z rozviazania

pracovného pomeru v zákonom stanovenej lehote uvedenej v § 77 Zák. práce, musí podať

na sude žalobu o určenie, že právny úkon, ktorým prišlo k   rozviazaniu pracovného pomeru

je neplatný. A len v prípade, ak by takáto žaloba nebola podaná, pracovný pomer medzi

účastníkmi sa skončí podľa tohto právneho úkonu, aj keby išlo o neplatné rozviazanie

pracovného pomeru. Z   § 79 ods. 1 prvá veta Zákonníka práce taktiež vyplýva, že ak

zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný

pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec neoznámil, že trvá na tom, aby ho

naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa neskončí, s výnimkou,   ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

Práve tým,   že žalobca podal v zmysle § 77 Zákonníka   práce na súd návrh, ktorým sa

domáhal určenia neplatnosti výpovede z júla 2007, neuplynula výpovedná lehota a pracovný

pomer naďalej trval a žalobca   aj svojim podaním zo dňa 28. novembra 2007 doručeným

žalovanému dňa 30. novembra 2007 oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával aj

po uplynul uplynutí výpovednej doby, čomu odporovalo jeho tvrdenie uvedené v odvolaní, že

jeho pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby pri predchádzajúcej výpovedi z júla

2007. Odvolací súd ďalej uviedol, že neboli tiež splnené ani predpoklady neplatnosti

výpovede danej navrhovateľovi dňa 31. marca 2010 z hľadiska § 39 Občianskeho zákonníka

ako namietal žalobca, že išlo o simulovaný úkon – výpoveď podľa Zákonníka práce. Táto

výpoveď spĺňala tak materiálne, ako aj formálne náležitosti vyžadované pre danie platnej

výpovede z pracovného pomeru a konanie žalovaného nebolo možné označiť za konanie

v rozpore s dobrými mravmi. Ak žalobca poukazoval na to, že počas súdneho sporu

o neplatnosť predchádzajúcej výpovede, mal žalovaný prijať nového zamestnanca pre

vykonávanie totožnej pracovnej náplne, nešlo o prijatie nového zamestnanca na jeho

pracovnú funkciu a nie počas trvania tohto sporu, nedošlo k vytvoreniu zrušeného pracovného miesta a prijatiu na toto pracovné miesto počas troch mesiacov po daní   výpovede zo dňa

31. marca 2010, čo by odporovalo § 61 ods. 3 Zákonníka práce. Nesprávny bol aj názor

žalobcu, že pokiaľ právne účinky výpovede z pracovného pomeru z roku 2007 nastali ako

prvé, a pokiaľ nebolo rozhodnuté právoplatne o jej neplatnosti, na výpoveď z roku 2010 sa

nemalo prihliadať. Účinky prvej výpovede danej žalobcovi v júli 2007 nenastali, naopak táto

bola rozhodnutím súdu určená za neplatnú, pracovný pomer žalobcu naďalej trval a počas

tohto mu bola daná predmetná výpoveď z pracovného pomeru v marci 2010, ktorej určenia

neplatnosti sa sám žalobca aj domáhal.  

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý ho žiadal, ako aj

rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Prípustnosť svojho mimoriadneho opravného prostriedku odôvodnil s poukazom na § 237

O.s.p., ako aj na § 242 O.s.p. Konkrétne uviedol, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia

pojednávania a vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal s námietkami žalobcu, naopak ich

ignoroval, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Uviedol, že aj ústavný súd konštatoval,

že porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy všeobecný súd rôzne

skutočnosti, namietané účastníkom konania, právne nezhodnotil v súhrne posudzovaných

skutočností, napr. že by dostatočným spôsobom odôvodnil ich irelevantnosť. Práve takto postupovali podľa žalobcu súdy, keď sa kvôli jednoduchosti upäli na jednu skutočnosť,

presadzovanú žalovaným, pričom všetky iné právne dôvody ním namietané posúdili ako

nesprávne a mylné. Neuvideli však z   akého dôvodu ich za mylné či nedôvodné považujú.

Žalobca ďalej uviedol, že súd nesprávne zistil skutkový stav a následne vec i nesprávne

právne posúdil. V ďalšom podrobne zopakoval celý skutkový a právny stav, ktorý prezentoval

v predchádzajúcom konaní.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho navrhol ako procesné neprípustné

odmietnuť, zastaviť a zamietnuť, keď mal za to, že žalobca nepreukázal, že sú dané dôvody

dovolania a vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Uplatnil

si náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podal včas žalobca (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade so zákonom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je

bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní

a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania   pred občianskoprávnym súdom,

vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým

možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania

a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd

vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,

4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012, 3 Cdo 758/2015).

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť

nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu

existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že

v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali  

vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely

nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však

za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne

názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova  

proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,

a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh

proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny

systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok  

z roku 2009).

Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť dovolania,

treba striktne dodržiavať, lebo ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu,

že neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom

konaní [čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy]

a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom

prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím

opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe

a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov

prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec

účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože

to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím

súdu nižšieho stupňa (II. ÚS 172/03).

Dovolaním žalobcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia

§ 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto

procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je

dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo

ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky

rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,

preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného

dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených   v § 237 O.s.p., sa dovolací

súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania   podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. (v znení do 1. januára 2015). Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh   na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237

ods. 1 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998   a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že

pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne

došlo.    

Dovolateľ vo svojom mimoriadnom opravnom prostriedku vymenoval všetky vady

konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., hoci vady podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

osobitne neodôvodnil. Podľa názoru žalobcu konkrétne mu v konaní bola odňatá možnosť

pred súdom konať, z čoho možno usúdiť, že najmä túto vadu považuje dovolateľ za takú,

ktorá viedla k nezákonnosti odvolacieho rozsudku.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123

O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Pokiaľ žalobca argumentuje údajnými nesprávnosťami, ku ktorým podľa jeho názoru

došlo v procese zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností, dovolací súd uvádza, že

v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde

o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,

6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré žalobca v dovolaní namieta, nie je vadou

konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama

osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia

najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

K dovolacej námietke žalobcu, ktorou vytýkal odvolaciemu súdu nenariadenie

pojednávania a nevykonanie dôkazov, a tým odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle

ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd uvádza, že podľa § 214 ods. 1 O.s.p.

na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho

súdu pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého

stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,   a je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, c/ ide o o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p., ale

v ostatných prípadoch (než sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môže odvolací súd rozhodnúť aj

bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Odvolací súd mal za to, že vzhľadom na skutkové

závery súdu prvého stupňa, nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, vo veci súd

prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, v predmetnej veci sa nejednalo

o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a ani to nevyžadoval

dôležitý verejný záujem. Odvolací súd preto neporušil práva žalobcu a neodňal mu možnosť

konať pred súdom, keď v súlade s citovaným ustanovením O.s.p. rozhodol vo veci

bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

Ak žalobca napokon uvádza, že rozhodnutia nižších súdov sú nedostatočne

odôvodnené, dovolací súd uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998 a) považuje

nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky

nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali

na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného

súdu sp.zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). A v nadväznosti na uvedené

- bolo prijaté i stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015

(R 2/2016), ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď

písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.

Dovolací súd má za to, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný

prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety – dovolaním napadnuté rozhodnutie

uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných

strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne

predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, ako aj sa podrobne vysporiadal s námietkami uvedenými žalobcom v odvolaní.

Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka  

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,

že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo

upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé

všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ

rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd k záveru, že právo

dovolateľa na riadne odôvodnenie porušené nebolo. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým dospel odvolací súd, ale

tiež právne posúdenie týchto záverov. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv žalobcu.  

Pokiaľ žalobca uvádza, opäť bez bližšieho zdôvodnenia, existenciu tzv. inej (v § 237

O.s.p. neuvedenej) vady konania, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

dovolací súd poukazuje na to, že pokiaľ by k vade tejto povahy prípadne aj došlo (dovolací

súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohla založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde ani

o znak alebo atribút rozsudku uvedeného v § 238 O.s.p., proti ktorému je dovolanie prípustné,

ale ani o procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia   § 237 O.s.p.

Tzv. iná procesná vada (v § 237 O.s.p. neuvedená) je síce relevantným dovolacím

dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), úspešne však môže byť uplatnená iba v procesne

prípustnom dovolaní. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že iná vada

nezakladá prípustnosť dovolania (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu

sp.zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010,  

6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).

Z obsahu dovolania je nakoniec možno vyvodiť, že žalobca má za to, že napadnutý

rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a v tomto smere obsiahle uvádza dôvody svojho mimoriadneho opravného prostriedku.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci  

je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu,

napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,  

5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu

konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p.

ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Keďže žalobca uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý

rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

Vzhľadom na to, že dovolanie žalobu nie je podľa ustanovení § 238 O.s.p. prípustné

a neboli preukázané procesné vady konania uvedené v § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol

jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.

c/ O.s.p.).

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil.

Dovolací súd mu priznal náhradu trov spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj

pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia

k dovolaniu z 19. júna 2014 vo výške 83,89 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. marca 2016

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová