Najvyšší súd
5 Cdo 263/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. P. Ď., bývajúceho v B., proti žalovanej SIBA s.r.o., so sídlom v Bratislave, Drobného 11, IČO: 31 365 833, o zaplatenie 348 536,14 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 24C 57/2009, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave z 29. septembra 2011 sp.zn. 9Co 269/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV. uznesením z 27. mája 2011 č.k. 24C 57/2009-88 priznal
žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov za návrh na začatie konania a zamietol jeho
návrh na ustanovenie zástupcu. Rozhodol tak s odôvodnením, že u žalobcu boli splnené
podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 O.s.p. Návrh
žalobcu na ustanovenie zástupcu v zmysle § 30 O.s.p. (v znení účinnom do 31. decembra
2011) zamietol s tým, že žalobca je schopný hájiť svoje záujmy v konaní sám s ohľadom
na predmet sporu, ktorým je nárok na vrátenie požičanej sumy a tiež jeho vysokoškolské
vzdelanie. Poukázal aj na skutočnosť, že žalobca je konateľom a predsedom predstavenstva
niekoľkých súkromných obchodných spoločností, ako aj na kvalifikovane vypracovanú
žalobu a úroveň ostatných podaní žalobcu v konaní. Proti tomuto rozhodnutiu vo výroku
o zamietnutí návrhu na ustanovenie zástupcu podal žalobca odvolanie.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 29. septembra 2011 sp.zn. 9Co 269/2011
potvrdil rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správne (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.). Uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nezahŕňa právo účastníka konania
na vyhovenie jeho návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov a ani nezaručuje
bezvýhradné právo na poskytnutie odbornej právnej pomoci. Konštatoval, že žalobca síce
spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, avšak ustanovenie zástupcu
z radov advokátov si nevyžaduje ochrana jeho záujmov v prejednávanej veci, ktorá tým
nebude dotknutá ani znížená. V konaní o nároku na plnenie zmluvy o pôžičke nie je skutkový
stav a jeho právne zdôvodnenie natoľko zložité, aby žalobca nemohol v konaní vystupovať
a hájiť svoje záujmy sám. Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím súdu
prvého stupňa a považoval ho za vecne správne.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj
,,dovolateľ,,). Prípustnosť svojho dovolania odôvodnil tým, že v konaní došlo k vade podľa
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie možnosti účastníka konať pred súdom), ktorá
spočívala v zamietnutí jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov, čím
došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ako dôvod
podaného dovolania uviedol aj ustanovenie § 241 ods.2 písm. b/ a c/ O.s.p. (konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie a rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci). Rozhodnutie odvolacieho súdu považoval
za nepreskúmateľné, pretože odvolací súd sa v ňom nevysporiadal s jeho odvolacou
argumentáciou najmä ohľadom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 18 O.s.p.
a náročnosťou konania vyžadujúceho si jeho právne zastúpenie v ňom. Súdy nevzali do úvahy
ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci, v zmysle
ktorého spĺňa všetky zákonné predpoklady pre ustanovenie právneho zástupcu. Žiadal, aby
dovolací súd napadnuté rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie súdu prvého stupňa. V závere dovolania požiadal o ustanovenie právneho zástupcu
pre dovolacie konanie.
Okresný súd Bratislava IV uznesením zo 17. januára 2012 č.k. 24C/57/2009-110
právoplatným dňa 26. januára 2012 odkázal žalobcu vo veci žiadosti o ustanovenie advokáta
na účely dovolacieho konania v zmysle § 30 O.s.p. na Centrum právnej pomoci.
Rozhodnutím Centra právnej pomoci zo 14. marca 2012 sp.zn. 1N 37/12, ev.č.
1145/12 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 16. januára 2014 sp.zn.
4Sp 32/2012 nebol žalobcovi priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci v dovolacom
konaní. Rozhodnutie Krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 11. februára 2014.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. ďalej len
,,najvyšší súd“ (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015, pretože dovolanie bolo podané pred týmto
dátumom)] zistil, že dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.).
Dovolateľ nie je zastúpený advokátom a sám nemá právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1
veta druhá O.s.p.). V prejednávanej veci, vychádzajúc z predmetu dovolaním napadnutého
rozhodnutia, nebolo možné nedostatok podmienky povinného zastúpenia považovať
za prekážku brániacu dovolaciemu súdu pokračovať v konaní. Dovolací súd zastáva názor, že
ak predmetom dovolacieho prieskumu je rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené žiadosti
účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov v zmysle § 30 O.s.p. (ako je tomu
v preskúmavanej veci), nemožno striktne trvať na splnení podmienky právneho zastúpenia
v dovolacom konaní. Opačný prístup by totiž viedol k popretiu zámeru, ktorý účastník
podaním návrhu na ustanovenie zástupcu sledoval a k popretiu vlastného účelu dovolacieho
konania, v ktorom predmetom prieskumu má byť práve záver odvolacieho súdu o tom, že
účastník nespĺňa predpoklady pre ustanovenie právneho zástupcu v zmysle § 30 O.s.p.
(obdobne aj ďalšie uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 5ECdo 15/2013, 5Cdo 350/2012,
4Cdo 239/2013).
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolací súd
preto bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či opravný
prostriedok podaný žalobcom smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, (len) pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho
súdu. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak je ním napadnuté
zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie
stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Keďže
napadnutým je také uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky uznesení uvedených
v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., nemožno prípustnosť proti nemu smerujúceho dovolania vyvodiť
z týchto ustanovení.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa najvyšší súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Žalobca v dovolaní výslovne namietal, že mu rozhodnutiami okresného a odvolacieho
súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. treba rozumieť
taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorý je v rozpore so zákonom,
prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a ktorým sa súčasne odníme
účastníkovi konania možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu
za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Ide najmä
o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam,
k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné
prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom
(svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu
i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1,
§ 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.).
Dovolateľ svoju argumentáciu o existencii vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
nezaložil na tvrdení, že súdy mu odňali či upreli niektoré z jeho procesných oprávnení
priznaných mu občianskym súdnym poriadkom. Obsah jeho námietok spočíval v jeho
nespokojnosti s negatívnym rozhodnutím súdov a v jeho názore, že spĺňa podmienky
pre ustanovenie právneho zástupcu.
Dovolací súd preto považuje za potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 237 písm. f/
O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou
činnosťou súdu, a nie s jeho skutkovým či právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
rozhodnutí. Dovolanie totiž nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 237 O.s.p., § 241
ods.2 písm. b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych vád (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Súčasne
právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd nezistil žiadne porušenie procesných
predpisov zo strany súdov nižšieho stupňa, v dôsledku ktorého by žalobcovi boli odňaté jeho
procesné práva, čo napokon ani netvrdil. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní
(§ 18 O.s.p.) spočíva v rovnakom prístupe súdu k účastníkom a vo vytvorení rovnakých
možností pre uplatnenie ich procesných oprávnení. Hoci prejavom tejto zásady civilného
konania je aj ustanovenie § 30 O.s.p. (v znení účinnom do 31. decembra 2011), nemožno ho
interpretovať ako právo účastníka na bezpodmienečné vyhovenie každej žiadosti
o ustanovenie právneho zástupcu. Právo na poskytnutie právnej pomoci v konaní pred súdmi
v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie je neobmedzené, ale je garantované
len za predpokladu splnenia zákonných podmienok. Preto samotné zamietnutie žiadosti
účastníka o ustanovenie právneho zástupcu bez ďalšieho nezakladá vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
K námietke nepreskúmateľnosti (t.j. nedostatku v odôvodnení) rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorý sa podľa žalobcu nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou,
dovolací súd odkazuje na stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho
súdu 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia
namietaná dovolateľom považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p., ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou
judikatúrou najvyššieho súdu (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010,
5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011) vada tejto povahy prípustnosť dovolania
nezakladá. Súčasne dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci boli splnené podmienky
pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.
Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvého
stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a obsahuje
aj právne úvahy súdu (ich vecnou správnosťou sa dovolací súd nezaoberal), ktoré viedli
k prijatiu záveru, že u žalobcu nie sú splnené podmienky pre ustanovenie právneho zástupcu
a k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní totiž nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale len na tie, ktoré sú pre posúdenie veci podstatné (m.m. II. ÚS 78/05).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr.
I. ÚS 188/06).
Námietky žalobcu voči rozhodnutiu odvolacieho súdu vzťahujúce sa k (ne)splneniu
podmienok pre ustanovenie právneho zástupcu a k nesprávnej aplikácii ustanovení zákona
č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci a § 30 O.s.p., z hľadiska obsahového (§ 41
ods. 2 O.s.p.) spadajú pod skutkové a právne posúdenie veci súdom, ktoré môže byť
podrobené dovolaciemu prieskumu len za predpokladu procesnej prípustnosti podaného
dovolania, čo nie je prípad prejednávanej veci a preto sa dovolací súd obsahom týchto
námietok nezaoberal.
S poukazom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že postup a rozhodnutia
súdov, v dôsledku ktorých žalobcovi nebol ustanovený právny zástupca, nemal za následok
odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že žalobca v dovolaní namietal aj tzv. inú vadu
konania (§ 241 ods.2 písm. b/ O.s.p.) a nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods.2 písm. c/
O.s.p.), ktoré sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, nezakladajú však procesnú
prípustnosť dovolania (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29.júna 2010 sp.zn. 1 Cdo 62/2010, z 29. novembra
2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn. 3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn.
4 Cdo 68/2011, z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011). I keby teda tvrdenia žalobcu boli
opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), mali by za následok
nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či konanie je postihnuté tzv.
inou vadou a tiež či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, o taký prípad ale
v prejednávanej veci nešlo.
Keďže procesná prípustnosť dovolania žalobcu nevyplýva ani z ustanovenia § 239
O.s.p., ani § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol jeho dovolanie ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. apríla 2016
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová