Najvyšší súd
5Cdo/261/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci oprávneného P., s.r.o., so sídlom A., právne zast. A. s.r.o. K., proti povinnej E., bytom B., o vymoženie pohľadávky v sume 983,67 € s prísl., vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn.
3Er/629/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č.k.
6CoE/394/2011-48 z 28. marca 2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bánovce na Bebravou uznesením č.k. 3Er 629/2011-23 zo dňa
21.11.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
z dôvodu, že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská
doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o neprijateľnej a teda neplatnej
rozhodcovskej doložke založil na hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa.
Proti uzneseniu podal odvolanie oprávnený a navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zmenil a návrhu vyhovel, alebo zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie z dôvodov, že rozhodcovská doložka je v súlade s aplikovateľnými právnymi
prepismi, a nie je ju možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Poukázal na
ustanovenie § 93b zákona č. 483/2001z..z. o bankách, v zmysle ktorého si jeho právny
predchodca plnil svoju povinnosť a tiež na pasivitu spotrebiteľa.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.,
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel
k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdiť.
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k názoru, že uznesenie okresného súdu bolo
vydané na základe správneho právneho posúdenia veci z aspektu aplikácie a interpretácie
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní, pričom súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade
s kritériami ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p.
Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 v spojení s ods.
1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z, správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 52 až
§ 54 Občianskeho zákonníka a príslušnej smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová
zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku,
ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru,
že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach
a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu, v neprospech spotrebiteľa, teda
povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).
Rozhodcovskú doložku, v článku 10.2 Všeobecných obchodných podmienok v spojení
s článkom 3 ods. 7 Zmluvy o úvere a článkom 11 bod 11.2 Obchodných podmienok pre úver,
opodstatnene považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej
neplatnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.
V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa
05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň
komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť
interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom. Smernica podľa čl. 1
písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom
konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že
podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie
postavenie – dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny
formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne
pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj
prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo
spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie,
sú vylúčené opravné prostriedky. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky
je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú
podmienku a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-
244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).
Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca
oprávneného neuzatvoril s povinnou osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnej
osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola
začlenená do vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok právneho
predchodcu oprávneného. Povinná ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu aj
s príslušnými obchodnými podmienkami pre úver a všeobecnými obchodnými podmienkami
prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne. Ak veriteľ uzatvára
zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace
spotrebiteľa.
Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa s nimi už
okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu
poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený. Prípustnosť
dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. d), e), f) O.s.p. (v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom), a v zmysle § 241ods. ods. 2 písm. a), b), c) O.s.p.,
(v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci).
Poukázal, že súd rozhodoval v tej istej veci o ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom rozhodnuté
rozhodcovským rozsudkom. Taktiež je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania
o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný. Exekučný súd podľa názoru dovolateľa nie je
oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie,
ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Ďalej poukázal na to, že ak by si exekučný súd
uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do, už ukončeného
nachádzajúceho konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd
vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako
tzv. exekučný súd. V zmysle § 44 ods. 2 EP, právomoc exekučného súdu preskúmavať
ktorýkoľvek exekučný titul v štádiu konania, v ktorom preskúmava žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, je založená doručením žiadosti o vydanie poverenia,
a obmedzená na posúdenie súladu takejto žiadosti a exekučného titulu so zákonom. Vo
vzťahu k uvedenému pravidlu neustanovuje zákon o rozhodcovskom konaní žiadne osobitné
pravidlo, z čoho vyplýva, že rozsah preskúmavacej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu
k rozhodcovským rozsudkom je v štádiu konania, keď exekučný súd preskúmava žiadosť
o vydanie poverenia, totožný s rozsahom jeho preskúmavacej pôsobnosti vo vzťahu
k rozsudkom súdov. Platí, že exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných
prostriedkoch voči exekučnému titulu, a že v exekučnom konaní súd nepreskúmava vecnú
správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Exekučný súd teda v rozsahu, v akom mu
to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá, smie preskúmavať práve tú okolnosť, ktorá sa
bezprostredne dotýka právomoci rozhodcovského súdu, nie hmotnoprávnych aspektov
uplatnenia tejto právomoci. Občiansky súdny poriadok, exekučný poriadok, ani zákon
o rozhodcovskom konaní neposkytuje absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd
mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej
a teda, napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo, napríklad rozsudok zrušiť, či
zmeniť jeho výrok. Dovolateľ podotkol, že konaním súdu mu bolo odňaté právo domáhať sa
svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil
bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom
za nevykonateľné, čím oprávnenému spôsobil ujmu, teda konal i v rozpore so základnou
právnou zásadou iustitia nemini neganda, podľa ktorej nikomu nie je možné odoprieť
spravodlivosť. Záverom poznamenáva, v čase uzavretia zmluvy o úvere, rozhodcovská
doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky,
a ako taká nemôže predstavovať (nevynímajúc zreteľ so zásady zákazu retroaktivity
v právnom poriadku Slovenskej republiky) neprijateľnú podmienku. Súd v napadnutom
uznesení necituje uvedené ustanovenie v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy, a teda
jeho rozhodnutie vychádza z ustanovení zákona, ktoré v času podpisu zmluvy neboli platné.
V dôvodoch dovolania ďalej podrobne rozvádza skutkový a právny stav veci ako ho
subjektívne vníma, vrátane prameňov práva európskeho práva, žiaľ bez toho, aby dovolateľ
v podanom odvolaní uviedol, k akému zákonnému dôvodu prípustnosti dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, sa tieto pramene vzťahujú.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného na výzvu súdu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal oprávnený včas, zastúpený v zmysle § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle §
239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a) odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska.
Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa Odmietlo
odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo
svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie sudu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a) až c) O.s.p. Dovolanie oprávneného preto
podľa a § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol sud nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný, pričom výpočet vád je taxatívny. Ak je konanie postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je
inak dovolanie procesné neprípustné. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
však nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že k vade
vymenovanej v tomto ustanovení došlo; rozhodujúcim je, že k takejto procesnej vade v
konaní skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a), b), c) a g) O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní ani najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení zákona nevyplýva.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že oprávnený namietal vady v zmysle
ustanovenia § 237 písm. d), e), a f) O.s.p.
Dovolateľ namietal, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie (§ 237 písm. d) O.s.p.).
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený zákonným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného.
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Podľa § 83 O.s.p., začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde
iné konanie.
Prekážka začatého súdneho konania (litispendencia) bráni tomu, aby prebiehalo na
súde iné súdne konanie v tej istej veci. Táto prekážka je daná, ak na ktoromkoľvek súde
Slovenskej republiky je začaté konanie, ktoré má rovnakých účastníkov konania, rovnaký
predmet konania, rovnaké skutkové okolnosti od ktorých sa odvodzuje právo. Pritom predmet
konania je vymedzený petitom návrhu na začatie konania, základ je určený skutkovými
okolnosťami, ktorými je petit návrhu odôvodnený (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8 Sžh
1/2007).
Súd prvého stupňa, ako súd exekučný začal vo veci konať na základe žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného voči povinnému
o vymoženie 983,67 € s príslušenstvom, na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
zo dňa 15.04.2011 č.k. IBB0310083. Z obsahu spisu nevyplýva, že dovolateľ v konaní pred
súdmi uvádzal, že by na inom súde prebiehalo konanie v tej istej veci, teda tých istých
účastníkov konania, rovnaký predmet konania. Nakoniec ani z dovolania nemožno
akýmkoľvek jeho reštriktívnym výkladom dospieť k poznaniu, aké iné exekučné konanie
o veci prebieha, alebo v akom exekučnom konaní o veci už bolo rozhodnuté. Vzhľadom na
uvedené vada vytýkaná dovolateľom podľa § 237 písm. d) O.s.p. konanie nezaťažila.
Podľa § 237 písm. e) O.s.p. dovolanie je tiež prípustné, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto
preukáže, že naňho prešlo právo z rozhodnutia (§ 38 ods. 1 exekučného poriadku).
Exekučné konanie sa začína na návrh; ) Exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom
bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže začať
vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 36 ods. 1 a 2
Exekučného poriadku.
V prejednávanej veci sa exekučné konanie začalo doručením návrhu oprávneného
exekútorovi na vykonanie exekúcie (18.08.2011). Ak súd žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, rozhodoval tak súd o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na uskutočnenie exekúcie v posudzovanej veci, ktorá žiadosť
bola doručená súdu 6.12.2011. Vzhľadom na uvedené vada vytýkaná dovolateľom v zmysle §
237 písm. e) O.s.p. konanie nezaťažila.
Podľa § 237 písm. f) O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom. Uvedenej vady sa mal odvolací súd dopustiť tým, že napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, vo vzťahu k odvolacím dôvodom sa však obmedzil
len na ich citáciu v uznesení. Súd nepotvrdil a ani nepoprel opodstatnenosť tvrdení
oprávneného v odvolaní. Tým neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu
prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia uznesenia súdom prvého
stupňa, a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom
odvolaní uviedol.
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa ustanovenia § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na
uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky zahŕňa aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Tomuto právu účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť
v rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti
súdu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.
Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. platí aj v odvolacom konaní (ust. § 211 ods. 2 O.s.p.).
Ústavný súd SR v rozhodnutí sp.zn. II. US 78/05 uviedol, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument,
uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmavajú v odvolacom konaní.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučný súd preskúmaval, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom podľa ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. V rámci toho súd je oprávnený skúmať, či návrh na vykonáme
exekúcie má všetky náležitosti, či je k nemu pripojený exekučný titul, opatrený doložkou o
jeho vykonateľnosti, či exekučný titul je materiálne vykonateľný, či oprávnený a povinný sú
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania podľa
103 O.s.p.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie
citovaného zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ako aj ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.
Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré
oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne
závery, Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu
vysvetlil.
Krajský súd (ako súd odvolací) odôvodnil rozhodnutie v súlade s ustanovením § 219
ods. 2 O. s. p., keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého
stupňa s doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť
vyhovené žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okolnosť,
že táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie
nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Za odňatie
možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie
podľa predstáv, či požiadaviek dovolateľa.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť
a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové
a právne závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 6.
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 46 ods. 1 Ústavy
SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok
spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený ale je povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej)
rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len vykonávali ich
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t j.
oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
V prejednávanej veci konali súdy v medziach svojej právomoci, keď príslušne
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali v súlade s právnymi
predpismi, ich úvahy vychádzali z konkrétnych skutočností, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a zákonné.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že vo veci nešlo o prípad zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v ktorej by pre toto
zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia
o existencii takéhoto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného
dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde. To isté platí aj pre námietku
dovolateľa, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c) O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl sudu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe, ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania,
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p., ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému dovolací súd náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, pretože nepodal návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 27. septembra 2012
JUDr. Štefan Šatka, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová