Najvyšší súd

5Cdo/261/2012

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci oprávneného P., s.r.o., so sídlom A., právne zast. A. s.r.o. K., proti povinnej E., bytom B., o vymoženie pohľadávky v sume 983,67 € s prísl., vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn.

3Er/629/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č.k.

6CoE/394/2011-48 z 28. marca 2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bánovce na Bebravou uznesením č.k. 3Er 629/2011-23 zo dňa

21.11.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

z dôvodu, že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská

doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o neprijateľnej a teda neplatnej

rozhodcovskej doložke založil na hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach

v neprospech spotrebiteľa.

Proti uzneseniu podal odvolanie oprávnený a navrhol, aby odvolací súd napadnuté

uznesenie zmenil a návrhu vyhovel, alebo zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie z dôvodov, že rozhodcovská doložka je v súlade s aplikovateľnými právnymi

prepismi, a nie je ju možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Poukázal na

ustanovenie § 93b zákona č. 483/2001z..z. o bankách, v zmysle ktorého si jeho právny

predchodca plnil svoju povinnosť a tiež na pasivitu spotrebiteľa.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.,

prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel

k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1

O.s.p. potvrdiť.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k názoru, že uznesenie okresného súdu bolo

vydané na základe správneho právneho posúdenia veci z aspektu aplikácie a interpretácie

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní, pričom súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade

s kritériami ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 v spojení s ods.

1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z, správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 52 až

§ 54 Občianskeho zákonníka a príslušnej smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová

zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku,

ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru,

že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach

a povinnostiach zmluvných   strán   značnú   nerovnováhu,   v   neprospech spotrebiteľa, teda

povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).

Rozhodcovskú doložku, v článku 10.2 Všeobecných obchodných podmienok v spojení

s článkom 3 ods. 7 Zmluvy o úvere a článkom 11 bod 11.2 Obchodných podmienok pre úver,

opodstatnene považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej

neplatnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa

05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň

komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť

interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom. Smernica podľa čl. 1

písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom

konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že

podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie

postavenie – dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny

formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne

pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj

prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo

spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie,

sú vylúčené opravné prostriedky. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky

je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú

podmienku a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-

244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).

Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona

č. 483/2001 Z. z. o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný

návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca

oprávneného neuzatvoril s povinnou osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnej

osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola

začlenená do vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok právneho

predchodcu oprávneného. Povinná ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu aj

s príslušnými obchodnými podmienkami pre úver a všeobecnými obchodnými podmienkami

prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne. Ak veriteľ uzatvára

zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace

spotrebiteľa.

Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa s nimi už

okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu

poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený. Prípustnosť

dovolania   odôvodnil ustanovením   § 237 písm. d), e), f) O.s.p. (v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom), a v zmysle § 241ods. ods. 2 písm. a), b), c) O.s.p.,  

(v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci).

Poukázal, že súd rozhodoval v tej istej veci o ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo

alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom rozhodnuté

rozhodcovským rozsudkom. Taktiež je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť

a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania

o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný. Exekučný súd podľa názoru dovolateľa nie je

oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie,

ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Ďalej poukázal na to, že ak by si exekučný súd

uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do, už   ukončeného

nachádzajúceho konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia

rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na

výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd

vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako

tzv. exekučný súd. V zmysle § 44 ods. 2 EP, právomoc exekučného súdu preskúmavať

ktorýkoľvek exekučný titul v štádiu konania, v ktorom preskúmava žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, je založená doručením žiadosti o vydanie poverenia,

a obmedzená na posúdenie súladu takejto žiadosti a exekučného titulu so zákonom. Vo

vzťahu k uvedenému pravidlu neustanovuje zákon o rozhodcovskom konaní žiadne osobitné

pravidlo, z čoho vyplýva, že rozsah preskúmavacej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu

k rozhodcovským rozsudkom je v štádiu konania, keď exekučný súd preskúmava žiadosť

o vydanie poverenia, totožný s rozsahom jeho preskúmavacej pôsobnosti vo vzťahu

k rozsudkom súdov. Platí, že exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných

prostriedkoch voči exekučnému titulu, a že v exekučnom konaní súd nepreskúmava vecnú

správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Exekučný súd teda v rozsahu, v akom mu

to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá, smie preskúmavať práve tú okolnosť, ktorá sa

bezprostredne dotýka právomoci rozhodcovského súdu, nie hmotnoprávnych aspektov

uplatnenia tejto právomoci. Občiansky súdny poriadok, exekučný poriadok, ani zákon

o rozhodcovskom konaní neposkytuje absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd

mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej

a teda, napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo, napríklad rozsudok zrušiť, či

zmeniť jeho výrok. Dovolateľ podotkol, že konaním súdu mu bolo odňaté právo domáhať sa

svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil

bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom

za nevykonateľné, čím oprávnenému spôsobil ujmu, teda konal i v rozpore so základnou

právnou zásadou iustitia nemini neganda, podľa ktorej nikomu nie je možné odoprieť

spravodlivosť. Záverom poznamenáva, v čase uzavretia zmluvy o úvere, rozhodcovská

doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky,

a ako taká nemôže predstavovať (nevynímajúc zreteľ so zásady zákazu retroaktivity

v právnom poriadku Slovenskej republiky) neprijateľnú podmienku. Súd v napadnutom

uznesení necituje uvedené ustanovenie v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy, a teda

jeho rozhodnutie vychádza z ustanovení zákona, ktoré v času podpisu zmluvy neboli platné.

V dôvodoch dovolania ďalej podrobne rozvádza skutkový a právny stav veci ako ho

subjektívne vníma, vrátane prameňov práva európskeho práva, žiaľ bez toho, aby dovolateľ

v podanom odvolaní uviedol, k akému zákonnému dôvodu prípustnosti dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, sa tieto pramene vzťahujú.  

Povinný sa k dovolaniu oprávneného na výzvu súdu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal oprávnený včas, zastúpený v zmysle § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle §

239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a) odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska.

Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa Odmietlo

odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo

svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie sudu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a) až c) O.s.p. Dovolanie oprávneného preto

podľa a § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by   v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v §   237

O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj

uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol sud nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.  

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný, pričom výpočet vád je taxatívny. Ak je konanie postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je

inak dovolanie procesné neprípustné. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

však nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že k vade

vymenovanej v tomto ustanovení došlo; rozhodujúcim je, že k takejto procesnej vade v

konaní skutočne došlo.  

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a), b), c) a g) O.s.p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní ani najavo. Prípustnosť dovolania preto

z týchto ustanovení zákona nevyplýva.

Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že oprávnený namietal vady v zmysle

ustanovenia § 237 písm. d), e), a f) O.s.p.

Dovolateľ namietal, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie (§ 237 písm. d) O.s.p.).

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený zákonným petitom

vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého

skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného.

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Podľa § 83 O.s.p., začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde

iné konanie.

Prekážka začatého súdneho konania (litispendencia) bráni tomu, aby prebiehalo na

súde iné súdne konanie v tej istej veci. Táto prekážka je daná, ak na ktoromkoľvek súde

Slovenskej republiky je začaté konanie, ktoré má rovnakých účastníkov konania, rovnaký

predmet konania, rovnaké skutkové okolnosti od ktorých sa odvodzuje právo. Pritom predmet

konania je vymedzený petitom návrhu na začatie konania, základ je určený skutkovými

okolnosťami, ktorými je petit návrhu odôvodnený (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8 Sžh

1/2007).  

Súd prvého stupňa, ako súd exekučný začal vo veci konať na základe žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného voči povinnému

o vymoženie 983,67 € s príslušenstvom, na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

zo dňa 15.04.2011 č.k. IBB0310083. Z obsahu spisu nevyplýva, že dovolateľ v konaní pred

súdmi uvádzal, že by na inom súde prebiehalo konanie v tej istej veci, teda tých istých

účastníkov konania, rovnaký predmet konania. Nakoniec ani z dovolania nemožno

akýmkoľvek jeho reštriktívnym výkladom dospieť k poznaniu, aké iné exekučné konanie

o veci prebieha, alebo v akom exekučnom konaní o veci už bolo rozhodnuté. Vzhľadom na

uvedené vada vytýkaná dovolateľom podľa § 237 písm. d) O.s.p. konanie nezaťažila.

Podľa § 237 písm. e) O.s.p. dovolanie je tiež prípustné, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto

preukáže, že naňho prešlo právo z rozhodnutia (§ 38 ods. 1 exekučného poriadku).

Exekučné konanie sa začína na návrh; ) Exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom

bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže začať

vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 36 ods. 1 a 2

Exekučného poriadku.  

V prejednávanej veci sa exekučné konanie začalo doručením návrhu oprávneného

exekútorovi na vykonanie exekúcie (18.08.2011). Ak súd žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, rozhodoval tak súd o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na uskutočnenie exekúcie v posudzovanej veci, ktorá žiadosť

bola doručená súdu 6.12.2011. Vzhľadom na uvedené vada vytýkaná dovolateľom v zmysle §

237 písm. e) O.s.p. konanie nezaťažila.

Podľa § 237 písm. f) O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom. Uvedenej vady sa mal odvolací súd dopustiť tým, že napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, vo vzťahu k odvolacím dôvodom sa však obmedzil

len na ich citáciu v uznesení. Súd nepotvrdil a ani nepoprel opodstatnenosť tvrdení

oprávneného v odvolaní. Tým neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu

prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia uznesenia súdom prvého

stupňa, a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom

odvolaní uviedol.

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ustanovenia § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na

uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky zahŕňa aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Tomuto právu účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť

v rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti

súdu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.

Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. platí aj v odvolacom konaní (ust. § 211 ods. 2 O.s.p.).

Ústavný súd SR v rozhodnutí sp.zn. II. US 78/05 uviedol, že odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument,

uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmavajú v odvolacom konaní.  

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

exekučný súd preskúmaval, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na

vykonanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom podľa ustanovenia § 44

ods. 2 Exekučného poriadku. V rámci toho súd je oprávnený skúmať, či návrh na vykonáme

exekúcie má všetky náležitosti, či je k nemu pripojený exekučný titul, opatrený doložkou o

jeho vykonateľnosti, či exekučný titul je materiálne vykonateľný, či oprávnený a povinný sú

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania podľa

103 O.s.p.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie

citovaného zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ako aj ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne

závery, Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu

vysvetlil.  

Krajský súd (ako súd odvolací) odôvodnil rozhodnutie v súlade s ustanovením § 219

ods. 2 O. s. p., keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého

stupňa s doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť

vyhovené žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okolnosť,

že táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie

nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Za odňatie

možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie

podľa predstáv, či požiadaviek dovolateľa.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť

a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové

a právne závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 6.

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 46 ods. 1 Ústavy

SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok

spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd   nielen oprávnený ale je povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej)

rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom

konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len vykonávali   ich

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t j.

oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

V prejednávanej veci konali súdy v medziach svojej právomoci, keď príslušne

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali v súlade s právnymi

predpismi, ich úvahy vychádzali z konkrétnych skutočností, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a zákonné.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že vo veci nešlo o prípad zamietnutia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v ktorej by pre toto

zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.

Oprávnený v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia

o existencii takéhoto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného

dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde. To isté platí aj pre námietku

dovolateľa, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c) O.s.p.   Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl sudu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe, ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania,

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p., ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.  

V dovolacom konaní úspešnému povinnému dovolací súd náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal, pretože nepodal návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s  

§ 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 27. septembra 2012

JUDr. Štefan Šatka, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová