Najvyšší súd
5 Cdo 257/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ B. S.S.Č., 2/ A. S.S.Č., 3/ I. S.S.H., 4/ T. S.S.H., 5/ I. S.S.D., 6/ T. S.S.D., 7/ Z. S.S.H., 8/ S.S.D., zastúpených Mgr. K. B., proti žalovaným 1/ S.S.M., 2/ M., o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, vedenej na Okresnom
súde Prešov
pod sp.zn. 25 C 197/2007, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 13. mája 2010, sp.zn. 13 Co 44/2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 13. mája 2010, sp.zn. 13 Co 44/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 15. júna 2009 č.k. 25 C 197/2007-585 určil, že
žalovaní 1/ a 2/ porušili vo vzťahu k žalobcom 1/ až 8/ zásadu rovnakého zaobchádzania.
Žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom 1/ až 8/ každému
zvlášť nemajetkovú ujmu v sume 1 000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté
samostatným rozhodnutím. Na základe vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia
§ 2 ods. l, 3, § 2a ods. 1, 2, 3, § 3 ods. l, 3, § 5 ods. 1, 2 § 9 ods. 1, 2, 3, § 9 ods. 3 zákona
č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „antidiskriminačný
zákon“), čl. 11 ods. 1, čl. 7 ods. 5 a čl. 33 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 3 Medzinárodného
dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, § 712 ods. 2 a § 712a ods. 1
Občianskeho zákonníka uzavrel, že žalovaný 1/ ako prenajímateľ bytov v záujme vysťahovania obyvateľov rómskeho pôvodu z centrálnej časti mesta porušil zásadu rovnakého
zaobchádzania. Do oblasti tzv. T. presťahoval len rómske obyvateľstvo. Podľa vyjadrenia
zástupcov mesta S., mesto chcelo dostať zo svojich objektov rómske obyvateľstvo mimo
centra mesta a skutočnosť, že Rómovia v centre mesta naďalej bývajú, je len z dôvodu, že nie
všetky objekty sú vo vlastníctve mesta. Dôkazná povinnosť bola podľa právneho názoru súdu
na žalovaných, ktorí dôkazné bremeno neuniesli a nepreukázali bez akýchkoľvek
pochybností, že ich konaním nedošlo k diskriminácii žalobcov. Žalovaný 1/ sám predkladal
listinné dôkazy, ktoré poukazovali na skutočnosť, že hoci oficiálne tvrdil, že v lokalite T. I.
o výstavbu pre neprispôsobivých občanov alebo neplatičov, išlo vlastne o výstavbu rómskych
bytov tak, ako je uvedené v časopise „Program sociálnej integrácie Rómov“, a taktiež ako to
bolo prezentované na schôdzach Mestskej rady v S., o čom svedčia príslušné zápisnice.
Žalovaný 1/ na preukázanie skutočnosti, že nekonal diskriminačne, predložil súdu výpovede
z nájmov jednotlivých žalobcov, avšak podľa ustálenej judikatúry pre výpoveď z nájmu podľa
§ 711 ods. 1 písm. e/ Občianskeho zákonníka je potrebné, aby
pri výpovedi z dôvodu potrebnej rekonštrukcie po dobu dlhšiu ako 6 mesiacov bol vydaný
príslušný správny akt, teda stavebné povolenie (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 118/2001). K tomu však nedošlo. V čase, kedy boli dávané výpovede
z nájmu jednotlivým žalobcom, prebiehala verejná súťaž na odpredanie nehnuteľností,
v ktorých boli predmetné byty. Až následne noví majitelia začali s rekonštrukciou. Hoci bolo
mesto povinné zabezpečiť nájomcom z N. náhradné byty v súlade s ustanoveniami § 712 ods.
2 a § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka, tieto riadne zabezpečené neboli. Byty boli
vystavané za pomoci dotácií od štátu pre neplatičov a neprispôsobivých občanov, ktoré
svojim vybavením a polohou nezodpovedali kritériám, aké má spĺňať náhradný byt. Poukázal
na skutočnosť, že napríklad žalobcom 3/ a 4/ bol poskytnutý byt, hoci v súlade s dohodou po
odpracovaní potrebného podielu na byte, títo cielene určený podiel neodpracovali z dôvodu,
že nesúhlasili s presťahovaním. Z toho vyplýva, že mesto malo záujem na presťahovaní
žalobcov do tejto lokality aj bez toho, aby splnili dohodnuté podmienky. Za tým účelom
„zmiešalo“ aj niekoľko právnych režimov
(získanie nájmu bytu nižšieho štandardu a pridelenie náhradného bytu), čím však svoje
konanie značne zneprehľadnilo. Ďalej, hoci podľa tvrdenia mesta išlo o náhradné byty,
pri nájomnej zmluve na dobu neurčitú, poskytlo žalobcom byty v súlade s podmienkami,
ktoré platili pri poskytnutí dotácie, a teda uzavrelo nájomnú zmluvu so žalobcami na dobu
určitú, najviac na tri roky s tým, že v nájomnej zmluve musí byť upravené aj právo nájomcu
na opakované uzavretie nájmu bytu pri nedodržaní podmienok v nájomnej zmluve podľa § 711 Občianskeho zákonníka. Žalovaný 1/ tvrdil, že výstavbu bytov nebol povinný urobiť.
Urobil tak vlastne na úkor iných obyvateľov mesta, pričom tieto finančné prostriedky sa
mohli využiť aj inak. Súd prvého stupňa však poukázal na skutočnosť, že pokiaľ mesto dalo
výpoveď z nájmu nájomníkom, ktorí mali platné nájomné zmluvy, bolo povinné im
zabezpečiť náhradný byt tak, ako to určuje zákon. Akým spôsobom si mesto tieto nájomné
byty, ktoré budú slúžiť ako náhradné byty, zabezpečí, to je už vecou mesta. Hoci mesto
vyhotovilo byty v súlade s výnosom ministerstva, čo z formálneho hľadiska nespôsobuje
zásah do práv žalobcov, malo konať preventívne, a teda malo dať možnosť žalobcom upraviť
si pôvodné byty tak, aby boli spôsobilé užívania. Namiesto toho žalobcovia boli presťahovaní
do bytov, ktoré neboli ešte spôsobilé užívania. Žalovaný 1/ uviedol, že dôvod, prečo
neponúkol iné bývanie žalobcom mimo lokality T., bolo z dôvodu, že v tom čase nemal iné
náhradné byty. Ako je však zrejmé zo späťvzatých návrhov v konaniach o neplatnosť
výpovede, v prípade, že obyvatelia, ktorí sa proti takémuto presťahovaniu začali brániť
právnou cestou, dostali od mesta náhradné byty v meste, s ktorými boli spokojní. Teda
tvrdenie mesta bolo zavádzajúce a svedčiace o jeho úmysle presťahovať obyvateľov z N. do
lokality T.. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na skutočnosť, že byty boli vystavené v oblasti,
ktorá sa nachádza mimo súčasnej zástavby mesta S.. Mesto uviedlo, že toto bola jediná
lokalita, ktorá bola vo vlastníctve mesta, a mesto nechcelo zvyšovať náklady výstavby
výkupom jednotlivých parciel od súkromných osôb. V tejto časti mal súd preukázané, že
žalovaný 1/ dostatočne neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že skutočne
lokalita L. (T.) bola jedinou možnou lokalitou
pre výstavbu. Pre mesto boli vypracované štúdie rôznych lokalít, a to či už lokality H. alebo
T., pričom už tieto samotné štúdie poukazovali na možné výhody, ako aj nevýhody. Pri
lokalite T., ktorá sa rozmerovo zhoduje s lokalitou T., bola ako hlavná nevýhoda uvedená
veľká vzdialenosť od mesta a súčasnej rómskej osady, taktiež separácia danej sociálnej
skupiny obyvateľov. Podobne bola nevýhodná aj lokalita B.. Vyhodnotenie štúdie ohľadom
lokality T. žalovaný 1/ nepredložil. Lokalita T., ktorá priamo nadväzuje na terajšiu zástavbu
a lokalita B., ktorá by bola bližšie, resp. porovnateľná s terajšou lokalitou T., pri týchto
lokalitách malo mesto brať do úvahy aj tieto skutočnosti, uvedené ako nevýhody v týchto
lokalitách, a to aj v prípade, že pri štúdii k lokalite T. by tieto nevýhody vyhodnotené nemal.
Do tejto lokality boli vysťahovaní len Rómovia. Aj keď zástupcovia mesta tvrdili, že
neprispôsobiví občania sú len občania rómskeho pôvodu, na N. žila občianska komunita
nerómskeho pôvodu, ktorá bola neprispôsobivá, a podľa vyjadrenia zástupcov mesta
zdevastovala niekoľko bytov. Mesto nepostupovalo podľa deklarovaného kritéria neprispôsobivosti, keďže pani R., nerómskej obyvateľke, nebolo poskytnuté, resp. ani
ponúknuté bývanie na T., hoci išlo o neprispôsobivú občianku. Podľa názoru súdu žalovaný 1/
dostatočným spôsobom nepreukázal, resp. nevyvrátil tvrdenia žalobcov, že v lokalite T. boli
pridelené byty aj
pre jedného, resp. pre dvoch takýchto ľudí. Mal za to, že došlo aj k nepriamej diskriminácii,
pretože žalovaný 1/ tvrdil, že staval byty pre neplatičov alebo pre neprispôsobivých občanov
a toto svoje konanie zakrýval navonok neutrálnym predpisom, z jeho vyjadrení však bolo
zrejmé, že mal vedomosť o tom, že väčšina týchto obyvateľov je rómskeho pôvodu.
Dostatočným spôsobom nepreukázal, či petície občanov proti výstavbe v inej lokalite, než T.,
nemali vplyv na zmenu rozhodnutia mesta s výstavbou bytov. Ustálil, že hoci mesto
deklaruje, že má program sociálnej integrácie Rómov, tým, akým spôsobom presťahovalo
rómskych obyvateľov z N., došlo k ich segregácii. Čo sa týka pasívnej legitimácie
a zodpovednosti žalovaného 2/, súd mal za to, že aj z jeho strany došlo k porušeniu
ustanovenia o zákaze diskriminácie poskytnutím dotácie na rozvoj bývania žalovanému 1/. Aj
keď žalovaný 2/ uviedol, že pri poskytovaní dotácie sa riadil len príslušnými výnosmi
Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja a ďalšími právnymi predpismi, podľa názoru
súdu bolo jeho úlohou ako ústredného orgánu štátnej správy dodržiavať medzinárodnoprávne
záväzky, ktorými je Slovenská republika viazaná a aj ustanovenia zákona, pričom
diskriminačný zákon v § 2 ods. 3 uvádza, že dodržiavanie zásad rovnakého zaobchádzania
spočíva v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou. Slovenská republika je viazaná
aj Medzinárodným dohovorom o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, ktorý
zakazuje segregáciu. Medzi tieto zmluvy patrí aj Medzinárodný pakt o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach (č. 120/1976 Zb., ktorý v čl. 11 ods. 1 posilňuje povinnosť
pozitívneho záväzku štátu pri ochrane práva na súkromie. V súvislosti s implementáciou
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach členskými štátmi
bol vypracovaný Komisiou pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva komentár, stanovujúci
kritériá primeraného bývania, ktorými sú: právna istota bývania, dostupnosť služieb,
materiálov, zariadení a infraštruktúry, finančná dostupnosť, obývateľnosť, prístupnosť,
poloha, kultúrna vhodnosť. Teda dôležité je nielen zabezpečenie bytu, ale aj prihliadnutie na
kvalitu bývania. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 63/2005 rieši dlhodobú koncepciu
bývania pre marginalizované skupiny obyvateľstva a model financovania. Zámerom tohto
uznesenia bolo prijať zásady a definovať podmienky
pre zvýšenie úrovne bývania niektorých marginalizovaných skupín obyvateľstva. Z tohto
uznesenia vyplýva, že lokalizácia výstavby nesmie prehlbovať priestorovú a sociálnu segregáciu, ale musí byť prostriedkom integrácie obyvateľov dotknutej komunity. Toto je
merateľné vzdialenosťou od obce a prístupom k verejným službám využívaným spoločne
s majoritnou i minoritnou komunitou v obci. Podľa názoru súdu žalovaný 2/ mal
komplexnejšie skúmať celý zámer výstavby bytov žalovaným 1/. Žalovaný 2/ dostatočným
spôsobom nepreukázal, že nemal vedomosti o tom, že v danom prípade I. o výstavbu bytov
pre rómske obyvateľstvo. Stotožnil sa s názorom žalobcov, že v prípade, ak by žalovaný 2/
dostatočným spôsobom preskúmal, pre akú skupinu obyvateľstva bude výstavba realizovaná
a kde sa má nachádzať, by vlastne plnil aj pozitívny záväzok štátu prijímať opatrenie
na ochranu pred diskrimináciou a tiež by zistil, aký dopad môže mať poskytnutá dotácia pre
danú skupinu obyvateľstva, túto by neposkytol, resp. nemal poskytnúť, čím by sa vzhľadom
na finančnú situáciu žalovaného 1/ výstavba neuskutočnila, keďže bez dotácie by samostatne
túto výstavbu financovať nemohol. Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel k záveru, že
žalovaný 2/ je zodpovedný za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania voči žalobcom.
Argumenty žalovaných, že aj iné lokality v S. sú ďaleko od centra mesta a nemajú takú
vybavenosť ako T., že kvalita bytov bola v súlade s výnosom ministerstva, že aj iné osoby
nemajú rovnako zabezpečenú realizáciu svojich práv, nemôže vyvracať diskriminačné
konanie voči žalobcom. Podotkol, že štát má pozitívny záväzok zvyšovať životnú úroveň
jednotlivcov, zabezpečovať im bývanie v kvalite stanovenej medzinárodnými dohovormi, a nemôže svoje konanie, ktoré všetky tieto záväzky porušuje, odôvodňovať tým, že aj iné
osoby žijú v podobných podmienkach a že konal v súlade s určitými ustanoveniami.
S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa rozhodol, že došlo k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ I. o nároky žalobcov uplatnených v žalobe
na zabezpečenie výstavby prístupovej cesty s dvoma jazdnými pruhmi, zabezpečenia
výstavby obchodu so základným tovarom, zabezpečenia autobusového spojenia medzi
centrom mesta S. a S. ulicou 5-krát denne, zabezpečenie podjazdu alebo nadjazdu pre
automobilové spojenie z mesta S., dospel k záveru, že zo žiadneho predpisu nevyplýva
možnosť vyhovieť týmto nárokom. Konštatoval, že aj keby takúto možnosť súd mal, tieto
nároky sú neprimerané vzhľadom k ujme, aká bola spôsobená žalobcom. Podľa vyjadrenia
žalovaného 1/ prístupová cesta je plánovaná a dobuduje sa
po vybudovaní obchvatu mesta S. a obchod so základným tovarom je v súčasnosti
vo výstavbe. Čo sa týka nadjazdu alebo podjazdu pre dopravné spojenie s mestom, vzhľadom
na skutočnosť, že obchvat mesta je riadna úrovňová dvojprúdová cesta, súd mal za to, že by
nebolo možné ani v tejto časti vyhovieť žalobe a ukladať žalovaným splnenie tejto povinnosti.
Z uvedených dôvodov v tejto časti žalobu zamietol. Konaním žalovaných 1/ a 2/ došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, preto im súd priznal aj nemajetkovú ujmu.
Výšku súd stanovil voľnou úvahou, kde bral do úvahy spôsob, akým bola znížená ich
dôstojnosť, spoločenská vážnosť a narušené spoločenské uplatnenie žalobcov. Vo zvyšnej
časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania rozhodol tak, že o nich bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 13. mája 2010 sp.zn. 13 Co 44/2009 na odvolanie
žalovaných 1/, 2/ zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti a žalobu
žalobcov zamietol. Zrušil výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania a v tomto
rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd
poukázal na to, že žalobcovia podali žalobu proti žalovaným preto, lebo konaním žalovaných
1/ a 2/ vo vzťahu k žalobcom 1/ až 8/ došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
vyplývajúcu z čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 5 ods. 1, 2 písm. d/ zákona
č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou (diskriminačný zákon) a k porušeniu práva na súkromie žalobcov
garantované v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Podľa názoru odvolacieho súdu, odhliadnuc od žalobcami uvedených porušení
článkov Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku je rozhodujúce predovšetkým ustanovenie § 9 zákona č. 365/2004 Z.z, (antidiskriminačného zákona). Ustanovenie § 9
ods. 2 citovaného zákona dostatočným spôsobom vymedzuje prostriedky právnej ochrany
vo veciach nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania. Od toho, kto nedodržal zásadu
rovnakého zaobchádzania, možno sa najmä domáhať upustenia od svojho konania, ak je to
možné, napravenia protiprávneho stavu alebo poskytnutia primeraného zadosťučinenia. Podľa
odseku 3 citovaného zákonného ustanovenia, ak by primerané zadosťučinenie nebolo
dostačujúce pre značný spôsob zníženia dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo
spoločenského uplatnenia poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ktorú s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky
okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku, určí súd. Žiaden z týchto zákonných prostriedkov
ochrany neumožňuje podanie určovacej žaloby tak, ako bola formulovaná žalobcami. Ak súd
prvého stupňa rozhodol prvým výrokom, že žalovaní porušili vo vzťahu k žalobcom zásadu
rovnakého zaobchádzania, v podstate rozhodol o takom nároku žalobcov, ktorý
antidiskriminačný zákon ako formu ochrany nepripúšťa, ani nedefinuje. Z toho dôvodu prvý
výrok rozsudku považoval za potrebné zmeniť a návrh na určenie zamietnuť. Uviedol ďalej, že vykonaným dokazovaním v prvostupňovom konaní bolo nepochybne preukázané, zároveň
medzi účastníkmi nesporné, že žalobcovia 1/, 2/ výpoveď z nájmu bytu na N. č. 30 v S.
nedostali. Podpísali Dohodu o podmienkach budúceho prenájmu náhradného obecného bytu
nižšieho štandardu na S. ulici č. 22 v S. (oblasť T.). To isté platí aj pre žalobcov 3/ až 8.
Konštatoval, že ak by im aj bola daná výpoveď zo strany mesta z nájmu bytu podľa § 711
ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. z iných dôvodov podľa tohto odseku, nikto zo žalobcov
v konaní nepreukázal, že neplatnosť výpovede napadol na súde a vo veci neplatnosti
výpovede bolo právoplatne rozhodnuté. Naopak, žalobcovia uzavreli platné nájomné zmluvy
o nájme náhradných bytov v uvedenej lokalite. Nikto zo žalobcov nepreukázal, že sa odmietol
nasťahovať do náhradných bytov, ani to, že niektorý z nich napadol na súde žalobou
neprimeranosť pridelených náhradných bytov. Využitie týchto zákonných prostriedkov žiaden
zo žalobcov nepreukázal. Odvolací súd dospel k záveru, že nevyužitím uvedených právnych
prostriedkov sa žalobcovia 1/ až 8/ nemôžu úspešne domáhať ochrany podľa § 9 a nasl.
antidiskriminačného zákona. Vo vzťahu k zodpovednosti žalovaného 2/ odvolací súd ustálil,
že pokiaľ tento poskytol mestu S. dotáciu
na výstavbu náhradných bytov pre žalobcov v lokalite T. na základe riadnej žiadosti zo strany mesta o poskytnutie dotácie, ani tento žalovaný žiadnym spôsobom neporušil
vnútroštátne, ani medzinárodné predpisy vo vzťahu k žalobcom. Odvolací súd z dôvodu rozporu s ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p. výrok o trovách konania zrušil a v tomto rozsahu
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa podali dovolanie žalobcovia, ktorí ho navrhli zmeniť a potvrdiť rozhodnutie súdu
prvého stupňa a žalovaných zaviazať na zaplatenie trov konania. Prípustnosť dovolania
odôvodnili tým, že odvolací súd im odňal možnosť pred súdom konať (§ 237 O.s.p.) a teda
existujú dôvody podania dovolania uvedené v § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p., nakoľko
napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. K odňatiu možnosti
konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru žalobcov tým, že odvolací súd v odôvodnení
svojho rozsudku nerešpektoval požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku uvedené v 157
ods. 2 O.s.p. a to predovšetkým sa nevyjadril k žalobe žalobcov na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorý bol tiež predmetom prieskumu odvolacieho súdu, zaoberal sa iba prípustnosťou
žaloby na vyslovenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, pričom žaloba na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádza priamo z ustanovenia § 9 ods. 2
antidiskriminačného zákona, na ktoré odvolací súd odkázal. I. o žalobu, ktorú antidiskriminačný zákon jasne definuje a výslovne pripúšťa, preto odvolací súd nebol
oprávnený, ani podľa výkladu ním poskytnutého, zamietnuť paušálne všetky nároky žalobcov
uplatnených v žalobe. Nesúhlasili s názorom krajského súdu, že „pre posúdenie dôvodnosti
uplatneného návrhu je rozhodujúce predovšetkým ustanovenie § 9 zákona č. 365/2004 Z.z.
(antidiskriminačný zákon)“, pretože uvedené konštatovanie súdu popiera základné
ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky o hierarchii právnych predpisov a o ich výklade.
Krajský súd bol povinný pri rozhodovaní o porušení zásady rovnakého zaobchádzania
nevychádzať len z ustanovenia § 9 antidiskriminačného zákona, ale ho vykladať a aplikovať
v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi, ktoré majú prednosť pred zákonmi (čl. 152
ods. 4, čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. IV. ÚS 77/02, II. ÚS 249/04, II. ÚS 374/06). Výpočet možných návrhov v konaní
o porušení zásady rovnakého zaobchádzania je demonštratívny, a preto sa mohli domáhať aj
toho, aby súd vyslovil porušenie tejto zásady. I. o základnú otázku celého predmetného
konania, od ktorej sa odvíjajú ostatné nároky a zo strany súdu I. zároveň o jasnú deklaráciu
porušenia základných práv žalobcov. Navyše pri rozhodovaní o nárokoch vo veciach
súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, orgány aplikácie práva musia mať
na zreteli potrebu výkladu týchto ustanovení aj v súlade s požiadavkami európskych
antidiskriminačných smerníc. Vytýkali odvolaciemu súdu, že konania, na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje, upravujú iné nároky ako ich ustanovuje antidiskriminačný
zákon. I. o konania, ktoré by mohli iniciovať popri antidiskriminačnej žalobe a súdy by boli
povinné o ich návrhoch rozhodnúť, keďže jednotlivé konania riešia iné aspekty protiprávneho
konania žalovaných. Mali za to, že súd nemôže od nich vyžadovať využitie iných
prostriedkov nápravy predtým, ako bude rozhodovať o ich nároku týkajúcom sa porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania. Požiadavka súdu I. nad rámec zákona a nemá oporu
v žiadnom zákonnom ustanovení. Za irelevantný a účelový považovali názor odvolacieho
súdu, že ministerstvo (žalovaný 2/) nemôže byť zodpovedné za porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania z dôvodu rozhodovania na základe riadnej žiadosti zo strany mesta
o poskytnutie dotácie, pretože podaná žiadosť nezbavuje ministerstvo zodpovednosti za jeho
rozhodovanie, ktoré musí vykazovať známky zákonnosti a ústavnosti.
Žalovaný 1/ sa k dovolaniu žalobcov písomne nevyjadril.
Žalovaný 2/ navrhol dovolanie žalobcov ako nedôvodné zamietnuť alebo napadnutý
rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V plnom rozsahu sa
stotožnil so skutočnosťami uvedenými vo vyjadrení k žalobe, ako aj s dôvodmi uvedenými v odvolaní podanom proti rozsudku súdu prvého stupňa. Naďalej namietal svoju pasívnu
legitimáciu vo vzťahu k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Uviedol, že M.konalo
len v medziach svojich kompetencií, žiadnym spôsobom ich neprekročilo a pri svojom
rozhodovaní nepostupovalo diskriminačne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť dovolania vyplýva z § 238
ods. 1 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že dovolanie proti rozsudku je prípustné vtedy, keď je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, ktorým sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je
prípustné aj proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ale len vtedy, ak odvolací súd
vo výroku rozsudku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke I.
o rozhodnutie zásadného významu alebo ak I. o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Žalobcovia v dovolaní uviedli, že opravný prostriedok podávajú podľa § 238 ods. 1
O.s.p. Prípustnosť dovolania je v tomto ustanovení založená na rozdielnosti rozsudku
odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. Z obsahu dovolania žalobcov vyplýva, že
ich dovolanie smeruje len proti zmeňujúcej časti výroku rozsudku krajského súdu, t.j. časti,
ktorou zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a žalobu zamietol.
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolatelia označili, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto
ustanovenia (I. tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p., ako aj
obsahu dovolania žalobcov, dovolací súd predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k vade
uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
O túto vadu I. vtedy, ak súd postupoval v konaní tak, že znemožnil účastníkovi
konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok
(napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vykonávať svoje
práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia a pod.). Z toho vyplýva, že ak má ísť o naplnenie predpokladu prípustnosti
a dôvodnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., musí zo strany súdu ísť
o porušenie konkrétneho procesného ustanovenia, ktorého bezprostredným následkom je
odňatie možnosti účastníka konania konať pred súdom.
Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je
postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.; podľa dovolacieho súdu totiž postupom
odvolacieho súdu bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom.
Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu.
Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní
a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným
právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti
významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy.
Sudcov iný právny názor, než je názor účastníkov konania, môže súd účastníkom v priebehu
konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbežným právnym
posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený
predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil.
S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.)
v ustanovení § 213 ods. 2 ustanovuje, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je
pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu
tohto ustanovenia vyjadrili.
Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z.,
bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého
ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo
na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať
a predvídať možné rozhodnutie súdu.
Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej
(poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu
možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému
procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy,
keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci
samej.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenia
antidiskriminačného zákona, čl. 11 ods. 1, čl. 7 ods. 5 a čl. 33 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 3 Medzinárodného dohovoru o obstaraní všetkých foriem rasovej diskriminácie, § 712
ods. 2 a § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka určil, že žalovaní porušili zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcom 1/ až 8/ a zaviazal žalovaných, aby spoločne
a nerozdielne nahradili žalobcom 1/ až 8/ každému zvlášť nemajetkovú ujmu v sume 1 000 €.
V ostatnej časti žalobu zamietol. Odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa bol toho
názoru, že ustanovenie § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona dostatočným spôsobom
vymedzuje prostriedky právnej ochrany vo veciach nedodržania zásady rovnakého
zaobchádzania. Mal za to, že žiaden z týchto zákonných prostriedkov ochrany neumožňuje
podanie určovacej žaloby tak, ako bola formulovaná žalobcami. Ak súd prvého stupňa
rozhodol prvým výrokom, že žalovaní porušili vo vzťahu k žalobcom zásadu rovnakého
zaobchádzania, v podstate rozhodol o takom nároku žalobcov, ktorý antidiskriminačný zákon
ako formu ochrany nepripúšťa, ani nedefinuje. Uviedol, že dokazovaním v prvostupňovom
konaní bolo nepochybne preukázané, zároveň medzi účastníkmi nesporné, že žalobcovia 1/
a 2/ výpoveď z nájmu nedostali. Podpísali dohodu o podmienkach budúceho prenájmu
náhradného obecného bytu nižšieho štandardu na S. ul. 22 v S. (oblasť T.). To istí platí pre
žalobcov 3/ až 8/. Konštatoval, že ak by im aj bola daná výpoveď zo strany mesta z nájmu
podľa § 711 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. z iných dôvodov podľa tohto odseku, nikto
zo žalobcov nepreukázal, že neplatnosť výpovede napadol na súde a vo veci neplatnosti
výpovede bolo právoplatne rozhodnuté. Využitie týchto zákonných prostriedkov žiaden zo
žalobcov nepreukázal. Odvolací súd mal za to, že nevyužitím uvedených právnych
prostriedkov sa žalobcovia nemôžu úspešne domáhať ochrany podľa § 9 a nasl.
antidiskriminačného zákona. V súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. mal preto vyzvať
účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu uvedených ustanovení vyjadrili. Zo spisu ale
nevyplýva, že odvolací súd takto postupoval a žalobcom nevytvoril procesnú možnosť
vyjadriť sa k aplikácii predmetných ustanovení. Jeho procesný postup v dôsledku toho
vykazuje vady konania v zmysle ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia 1/ až 8/ podanou žalobou sa domáhali, aby súd
vyslovil, že žalovaní 1/ a 2/ segregáciou žalobcov 1/ až 8/ od majoritného obyvateľstva mesta
S., porušili zásadu rovnakého zaobchádzania vyplývajúcu z čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, § 5 ods. 1, 2 písm. d/ zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (antidiskriminačný zákon), čl. 3 a čl. 5
Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a čl. 11
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a zároveň porušili
právo na súkromie žalobcov garantované v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 8 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Ďalej sa domáhali nápravy
protiprávneho stavu a požadovali náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 3 ods. 1 o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)
každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych
a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti,
poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelaní.
Ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačného zákona v znení
neskorších zmien a doplnkov je vyjadrením všeobecnej zásady, v zmysle ktorej je každý
subjekt, ktorého práva sú porušené alebo ohrozené, oprávnený sa domáhať ochrany na orgáne
ochrany práva. Ak je takéto subjektívne právo porušené alebo ohrozené, dotknutý subjekt má
k dispozícii prostriedky právnej ochrany špecifikované v ďalších ustanoveniach.
Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv
na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených
záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä
domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania,
ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.
Z ustanovenia § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona vyplýva, že ak by primerané
zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania
bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské
uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
V posudzovanom prípade pre posúdenie dôvodnosti uplatnenej žaloby je
predovšetkým ustanovenie § 9 antidiskriminačného zákona.
V zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s touto ústavou.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky „má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že
k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije
ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02, II. ÚS 249/04,
II. ÚS 374/06).
Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný
zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Takouto zmluvou je aj Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej
diskriminácie, ktorý zakazuje segregáciu. Medzi takéto zmluvy o ľudských a základných
právach patrí aj Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorý
v čl. 11 ods. 1 posilňuje povinnosť pozitívneho záväzku štátu pri ochrane práva na súkromie
tak, že zaväzuje štáty, zmluvné strany paktu, uznávať právo každého jednotlivca na primeranú
životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt a na neustále zlepšovanie životných podmienok. Zmluvné štáty podniknú zodpovedajúce
kroky, aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva, uznávajúc pre dosiahnutie tohto cieľa
zásadnú dôležitosť medzinárodnej spolupráce, založenej na slobodnom súhlase. Uvedené
dokumenty patria medzi medzinárodné zmluvy, ktoré majú prednosť pred zákonmi a štáty sú
na základe týchto zmlúv priamo povinné plniť povinnosti z nich vyplývajúce.
Domáhať sa ochrany na všeobecnom súde je oprávnená každá fyzická osoba
a v zákonom ustanovených prípadoch i právnická osoba, ktorá sa domnieva, že v minulosti
bola, či stále je diskriminovaná, teda dotknutá na svojich právach, právom chránených
záujmoch či slobodách špecifikovaných v Ústave Slovenskej republiky, či v celom rade
medzinárodných zmlúv a dohovorov garantujúcich jednotlivé čiastkové práva, v dôsledku
nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania. Forma domáhania sa tejto ochrany je
stanovená v normách občianskeho práva procesného, predovšetkým v Občianskom súdnom
poriadku. Pôjde o žalobu, návrh na začatie konania vo veci ochrany pred neoprávneným
zásahom do práva na rovnaké zaobchádzanie v právnych vzťahoch. Konkrétne prostriedky
ochrany, ktorých sa účastník môže na súde voči osobe porušujúcej jeho právo na rovnaké zaobchádzanie domáhať, sú stanovené demonštratívne, čo znamená, že okrem nich je možné
uplatniť i ďalšie prostriedky ochrany. Antidiskriminačný zákon uvádza tri konkrétne
prostriedky ochrany. Tieto tri osobitné žaloby sú: a) negatórna žaloba - tzv. žaloba o zdržanie
sa neoprávneného zásahu do práva a je prípustná iba tam, kde neoprávnený diskriminačný
zásah stále trvá, b) reštitučná žaloba - I. o žalobu domáhajúcu sa napravenia protiprávneho
stavu, odstránenia následku protiprávneho konania, c) satisfakčná žaloba - žaloba
na poskytnutie primeraného zadosťučinenia. I. o náhradu tzv. nemajetkovej ujmy, teda ujmy
na dôstojnosti a integrite osobnosti fyzickej osoby ako ľudského jedinca.
Určovacia žaloba (§ 80 písm. c/ O.s.p.) má predovšetkým preventívny charakter. Jej
účelom je spravidla poskytnúť ochranu práva žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho
vzťahu alebo práva. Je na mieste tam, kde jej pomocou možno odstrániť stav ohrozenia práva
či neistoty v právnom vzťahu a primeranú nápravu nie je možné dosiahnuť inak, ale aj tam,
kde určovacia žaloba účinnejšie ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu
príslušného právneho vzťahu a kde jej pomocou možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý
právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia sporov v budúcnosti. Toto poslanie určovacej
žaloby korešponduje so zákonnou požiadavkou existencie naliehavého právneho záujmu
na ňou navrhovanom určení. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti tejto žaloby,
musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným
určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.
Nejde pritom o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého určenia) sa ňou žalobca
domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže
na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením
otázky, či sa žalobou so zvoleným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti
žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Povinnosť preukázať, že v čase
rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem,
zaťažuje žalobcu.
Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 9 antidiskriminačného zákona možno
aplikovať a vykladať len v súlade s ústavou a medzinárodné zmluvy, na ktoré žalobcovia
v žalobe odkazujú, majú prednosť pred použitím tohto ustanovenia. Súd je preto povinný
pri rozhodovaní o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, ustanovenie § 9
antidiskriminačného zákona vykladať a aplikovať v súlade s ústavou a medzinárodnými
dohovormi.
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že žaloba, ktorou sa
žalobcovia domáhali, aby súd určil, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania, je
prípustná a je primeraným a efektívnym prostriedkom vyslovenia porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania, keďže antidiskriminačný zákon poskytuje len demonštratívny výpočet
prostriedkov ochrany, ktorých sa účastník môže na súde voči osobe porušujúcej právo
na rovnaké zaobchádzanie domáhať. Pri konštatovaní porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania súdom, nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem v zmysle § 80
písm. c/ O.s.p., keďže súd v tomto konaní neurčuje, či tu právny vzťah alebo právo je alebo
nie je. Porušenie týchto práv (zásady rovnakého zaobchádzania) vyplýva priamo zo zákona.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Medzi také
vady patrí skutočnosť, že rozhodnutie súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného
skutkového stavu veci z dôvodu, že súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Za vadu konania, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, je potrebné považovať prípad, kedy zistenie skutkového stavu veci je v rozpore s § 120 ods. 1 vetou treťou O.s.p.; ak súdom neboli vôbec zisťované
rozhodné (právne relevantné) skutočnosti potrebné pre správne posúdenie veci a to
i v prípade, ak ich účastníci nenamietali (netvrdili), avšak súd bol povinný sa nimi zaoberať
z úradnej povinnosti (ex officio). K výskytu tzv. inej vady konania v prejednávanej veci
došlo.
Z ustanovenia § 122 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd vykonáva dokazovanie
na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho
pojednávania.
Podľa § 123 O.s.p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali.
Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak, že
predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi, aby sa k nemu vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje
za významné. Procesnú možnosť účastníka vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napríklad
z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej veci, pravosti a správnosti
listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri vykonávaní
ohliadky a pod.) musí súd vytvoriť účastníkovi už v rámci dokazovania (t.j. pred jeho
skončením).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, že konanie o dovolaní má
prieskumnú povahu. Najvyšší súd v konaní o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku
dokazovanie nevykonáva (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). O tom, ako v určitej veci
prebiehalo konanie, si môže urobiť obraz len zo spisu; konkrétne o priebehu pojednávania
môže usudzovať zo zápisnice o pojednávaní (§ 40 O.s.p.).
Z obsahu zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa zo dňa 9. apríla 2009
(č.l. 550 spisu), zo dňa 21. mája 2009 (č.l. 574 spisu) nevyplýva, že by súd na pojednávaní
okrem prednesov právnych zástupcov účastníkov konania a vykonaní dôkazu výsluchom svedkyne A. K. vykonal vo veci ďalšie dokazovanie v súlade s ustanovením
§ 122 ods. 1 O.s.p., hoci v odôvodnení písomného vyhotovenia svojho rozhodnutia uvádza
viacero listinných dôkazov, z ktorých pri vyhodnotení skutkového a následne aj právneho
stavu vychádzal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že vykonávanie dôkazov
na pojednávaní je vyjadrením zásady priamosti občianskeho súdneho procesu, keď výnimky
sú možné len za splnenia zákonných predpokladom pre vydanie rozhodnutia bez ústneho
pojednávania.
V prípade, ak nebol v konaní vykonaný dôkaz listinou zákonom upraveným spôsobom
(§ 129 O.s.p.), I. o tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p. Povinnosť
vykonať dôkaz v súlade s procesným predpisom nenahrádza ani ustanovenie § 118 ods.1
O.s.p. Na tejto skutočnosti nemení nič ani prípadne splnenie si povinnosti, vyplývajúcej
pre súd z ustanovenia § 119 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že nie je možné na začiatku nového
pojednávania oznámiť obsah vykonaných dôkazov, keď tieto neboli zákonom predpísaným spôsobom vykonané. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou
uvedenou v ustanovení § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p., ktorú vadu neodstránil ani odvolací súd.
Žalobcovia v dovolaní namietali aj to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo
tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené a že rozsudok je z toho
dôvodu nepreskúmateľný.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS
4/94).
Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou
bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS
26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj
vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však I. o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-
B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tiež
vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1
ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. i právna teória civilného procesu vymedzila
požiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí
byť zároveň aj prostriedkom kontroly v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je
nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom,
nakoľko nemá možnosť v dovolacom konaní náležite argumentovať.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu
nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Z obsahu spisu je zrejmé, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal iba
prípustnosťou žaloby žalobcov na vyslovenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
k žalobe žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy sa vôbec nevyjadril a napadnuté
rozhodnutie okresného súdu v celom namietanom rozsahu nepreskúmal (ustanovenia § 212
a nasl. O.s.p.), hoci tento nárok žalobcov bol tiež predmetom preskúmania odvolaním
napadnutého rozhodnutia. Žaloba na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pritom vyplýva
priamo z ustanovenia § 9 ods. 2, 3 antidiskriminačného zákona, na ktorý odvolací súd
vo svojom rozhodnutí poukázal. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, že
rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, I. o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok
odvolacieho súdu, ktorý nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. je nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko nemá
možnosť v dovolacom konaní náležite argumentovať.
Žalobcovia v dovolaní namietali, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
So zreteľom na procesné vady konania, s prihliadnutím na ktoré prichádzalo do úvahy
len zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd nepristúpil
k posúdeniu správnosti právnych záverov, na ktorých spočíva rozsudok odvolacieho súdu.
Procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. totiž vedie vždy k potrebe zrušiť napadnuté
rozhodnutie a nepreskúmateľné rozhodnutie súdu nižšieho stupňa neumožňuje opravnému
súdu preskúmať správnosť v ňom prijatých záverov.
S poukazom na ustanovenie § 243c O.s.p. v spojení s § 212 ods. 1 písm. b/ O.s.p. zrušil
aj závislý výrok odvolacieho súdu o trovách konania, hoci tento nebol dovolaním výslovne
napadnutý.
Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. februára 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová