Najvyšší súd

5 Cdo 257/2010

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ B. S.S.Č., 2/ A. S.S.Č., 3/ I. S.S.H., 4/ T. S.S.H., 5/ I. S.S.D., 6/ T. S.S.D., 7/ Z. S.S.H., 8/ S.S.D., zastúpených Mgr. K. B., proti žalovaným 1/ S.S.M., 2/ M., o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, vedenej na Okresnom

súde Prešov

pod sp.zn. 25 C 197/2007, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 13. mája 2010, sp.zn. 13 Co 44/2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 13. mája 2010, sp.zn. 13 Co 44/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 15. júna 2009 č.k. 25 C 197/2007-585 určil, že

žalovaní 1/ a 2/ porušili vo vzťahu k žalobcom 1/ až 8/ zásadu rovnakého zaobchádzania.

Žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom 1/ až 8/ každému

zvlášť nemajetkovú ujmu v sume 1 000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté

samostatným rozhodnutím. Na základe vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia

§ 2 ods. l, 3, § 2a ods. 1, 2, 3, § 3 ods. l, 3, § 5 ods. 1, 2 § 9 ods. 1, 2, 3, § 9 ods. 3 zákona

č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred

diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „antidiskriminačný

zákon“), čl. 11 ods. 1, čl. 7 ods. 5 a čl. 33 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 3 Medzinárodného

dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, § 712 ods. 2 a § 712a ods. 1

Občianskeho zákonníka uzavrel, že žalovaný 1/ ako prenajímateľ bytov v záujme vysťahovania obyvateľov rómskeho pôvodu z centrálnej časti mesta porušil zásadu rovnakého

zaobchádzania. Do oblasti tzv. T. presťahoval len rómske obyvateľstvo. Podľa vyjadrenia

zástupcov mesta S., mesto chcelo dostať zo svojich objektov rómske obyvateľstvo mimo

centra mesta a skutočnosť, že Rómovia v centre mesta naďalej bývajú, je len z dôvodu, že nie

všetky objekty sú vo vlastníctve mesta. Dôkazná povinnosť bola podľa právneho názoru súdu

na žalovaných, ktorí dôkazné bremeno neuniesli a nepreukázali bez akýchkoľvek

pochybností, že ich konaním nedošlo k diskriminácii žalobcov. Žalovaný 1/ sám predkladal

listinné dôkazy, ktoré poukazovali na skutočnosť, že hoci oficiálne tvrdil, že v lokalite T. I.

o výstavbu pre neprispôsobivých občanov alebo neplatičov, išlo vlastne o výstavbu rómskych

bytov tak, ako je uvedené v časopise „Program sociálnej integrácie Rómov“, a taktiež ako to

bolo prezentované na schôdzach Mestskej rady v S., o čom svedčia príslušné zápisnice.

Žalovaný 1/ na preukázanie skutočnosti, že nekonal diskriminačne, predložil súdu výpovede

z nájmov jednotlivých žalobcov, avšak podľa ustálenej judikatúry pre výpoveď z nájmu podľa

§ 711 ods. 1 písm. e/ Občianskeho zákonníka je potrebné, aby

pri výpovedi z dôvodu potrebnej rekonštrukcie po dobu dlhšiu ako 6 mesiacov bol vydaný

príslušný správny akt, teda stavebné povolenie (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 118/2001). K tomu však nedošlo. V čase, kedy boli dávané výpovede

z nájmu jednotlivým žalobcom, prebiehala verejná súťaž na odpredanie nehnuteľností,

v ktorých boli predmetné byty. Až následne noví majitelia začali s rekonštrukciou. Hoci bolo

mesto povinné zabezpečiť nájomcom z N. náhradné byty v súlade s ustanoveniami § 712 ods.

2 a § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka, tieto riadne zabezpečené neboli. Byty boli

vystavané za pomoci dotácií od štátu pre neplatičov a neprispôsobivých občanov, ktoré

svojim vybavením a polohou nezodpovedali kritériám, aké má spĺňať náhradný byt. Poukázal

na skutočnosť, že napríklad žalobcom 3/ a 4/ bol poskytnutý byt, hoci v súlade s dohodou po

odpracovaní potrebného podielu na byte, títo cielene určený podiel neodpracovali z dôvodu,

že nesúhlasili s presťahovaním. Z toho vyplýva, že mesto malo záujem na presťahovaní

žalobcov do tejto lokality aj bez toho, aby splnili dohodnuté podmienky. Za tým účelom

„zmiešalo“ aj niekoľko právnych režimov

(získanie nájmu bytu nižšieho štandardu a pridelenie náhradného bytu), čím však svoje

konanie značne zneprehľadnilo. Ďalej, hoci podľa tvrdenia mesta išlo o náhradné byty,

pri nájomnej zmluve na dobu neurčitú, poskytlo žalobcom byty v súlade s podmienkami,

ktoré platili pri poskytnutí dotácie, a teda uzavrelo nájomnú zmluvu so žalobcami na dobu

určitú, najviac na tri roky s tým, že v nájomnej zmluve musí byť upravené aj právo nájomcu

na opakované uzavretie nájmu bytu pri nedodržaní podmienok v nájomnej zmluve podľa § 711 Občianskeho zákonníka. Žalovaný 1/ tvrdil, že výstavbu bytov nebol povinný urobiť.

Urobil tak vlastne na úkor iných obyvateľov mesta, pričom tieto finančné prostriedky sa

mohli využiť aj inak. Súd prvého stupňa však poukázal na skutočnosť, že pokiaľ mesto dalo

výpoveď z nájmu nájomníkom, ktorí mali platné nájomné zmluvy, bolo povinné im

zabezpečiť náhradný byt tak, ako to určuje zákon. Akým spôsobom si mesto tieto nájomné

byty, ktoré budú slúžiť ako náhradné byty, zabezpečí, to je už vecou mesta. Hoci mesto

vyhotovilo byty v súlade s výnosom ministerstva, čo z formálneho hľadiska nespôsobuje

zásah do práv žalobcov, malo konať preventívne, a teda malo dať možnosť žalobcom upraviť

si pôvodné byty tak, aby boli spôsobilé užívania. Namiesto toho žalobcovia boli presťahovaní

do bytov, ktoré neboli ešte spôsobilé užívania. Žalovaný 1/ uviedol, že dôvod, prečo

neponúkol iné bývanie žalobcom mimo lokality T., bolo z dôvodu, že v tom čase nemal iné

náhradné byty. Ako je však zrejmé zo späťvzatých návrhov v konaniach o neplatnosť

výpovede, v prípade, že obyvatelia, ktorí sa proti takémuto presťahovaniu začali brániť

právnou cestou, dostali od mesta náhradné byty v meste, s ktorými boli spokojní. Teda

tvrdenie mesta bolo zavádzajúce a svedčiace o jeho úmysle presťahovať obyvateľov z N. do

lokality T.. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na skutočnosť, že byty boli vystavené v oblasti,

ktorá sa nachádza mimo súčasnej zástavby mesta S.. Mesto uviedlo, že toto bola jediná

lokalita, ktorá bola vo vlastníctve mesta, a mesto nechcelo zvyšovať náklady výstavby

výkupom jednotlivých parciel od súkromných osôb. V tejto časti mal súd preukázané, že

žalovaný 1/ dostatočne neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že skutočne

lokalita L. (T.) bola jedinou možnou lokalitou

pre výstavbu. Pre mesto boli vypracované štúdie rôznych lokalít, a to či už lokality H. alebo

T., pričom už tieto samotné štúdie poukazovali na možné výhody, ako aj nevýhody. Pri

lokalite T., ktorá sa rozmerovo zhoduje s lokalitou T., bola ako hlavná nevýhoda uvedená

veľká vzdialenosť od mesta a súčasnej rómskej osady, taktiež separácia danej sociálnej

skupiny obyvateľov. Podobne bola nevýhodná aj lokalita B.. Vyhodnotenie štúdie ohľadom

lokality T. žalovaný 1/ nepredložil. Lokalita T., ktorá priamo nadväzuje na terajšiu zástavbu

a lokalita B., ktorá by bola bližšie, resp. porovnateľná s terajšou lokalitou T., pri týchto

lokalitách malo mesto brať do úvahy aj tieto skutočnosti, uvedené ako nevýhody v týchto

lokalitách, a to aj v prípade, že pri štúdii k lokalite T. by tieto nevýhody vyhodnotené nemal.

Do tejto lokality boli vysťahovaní len Rómovia. Aj keď zástupcovia mesta tvrdili, že

neprispôsobiví občania sú len občania rómskeho pôvodu, na N. žila občianska komunita

nerómskeho pôvodu, ktorá bola neprispôsobivá, a podľa vyjadrenia zástupcov mesta

zdevastovala niekoľko bytov. Mesto nepostupovalo podľa deklarovaného kritéria neprispôsobivosti, keďže pani R., nerómskej obyvateľke, nebolo poskytnuté, resp. ani

ponúknuté bývanie na T., hoci išlo o neprispôsobivú občianku. Podľa názoru súdu žalovaný 1/

dostatočným spôsobom nepreukázal, resp. nevyvrátil tvrdenia žalobcov, že v lokalite T. boli

pridelené byty aj

pre jedného, resp. pre dvoch takýchto ľudí. Mal za to, že došlo aj k nepriamej diskriminácii,

pretože žalovaný 1/ tvrdil, že staval byty pre neplatičov alebo pre neprispôsobivých občanov

a toto svoje konanie zakrýval navonok neutrálnym predpisom, z jeho vyjadrení však bolo

zrejmé, že mal vedomosť o tom, že väčšina týchto obyvateľov je rómskeho pôvodu.

Dostatočným spôsobom nepreukázal, či petície občanov proti výstavbe v inej lokalite, než T.,

nemali vplyv na zmenu rozhodnutia mesta s výstavbou bytov. Ustálil, že hoci mesto

deklaruje, že má program sociálnej integrácie Rómov, tým, akým spôsobom presťahovalo

rómskych obyvateľov z N., došlo k ich segregácii. Čo sa týka pasívnej legitimácie

a zodpovednosti žalovaného 2/, súd mal za to, že aj z jeho strany došlo k porušeniu

ustanovenia o zákaze diskriminácie poskytnutím dotácie na rozvoj bývania žalovanému 1/. Aj

keď žalovaný 2/ uviedol, že pri poskytovaní dotácie sa riadil len príslušnými výnosmi

Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja a ďalšími právnymi predpismi, podľa názoru

súdu bolo jeho úlohou ako ústredného orgánu štátnej správy dodržiavať medzinárodnoprávne

záväzky, ktorými je Slovenská republika viazaná a aj ustanovenia zákona, pričom

diskriminačný zákon v § 2 ods. 3 uvádza, že dodržiavanie zásad rovnakého zaobchádzania

spočíva v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou. Slovenská republika je viazaná

aj Medzinárodným dohovorom o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, ktorý

zakazuje segregáciu. Medzi tieto zmluvy patrí aj Medzinárodný pakt o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach (č. 120/1976 Zb., ktorý v čl. 11 ods. 1 posilňuje povinnosť

pozitívneho záväzku štátu pri ochrane práva na súkromie. V súvislosti s implementáciou

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach členskými štátmi

bol vypracovaný Komisiou pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva komentár, stanovujúci

kritériá primeraného bývania, ktorými sú: právna istota bývania, dostupnosť služieb,

materiálov, zariadení a infraštruktúry, finančná dostupnosť, obývateľnosť, prístupnosť,

poloha, kultúrna vhodnosť. Teda dôležité je nielen zabezpečenie bytu, ale aj prihliadnutie na

kvalitu bývania. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 63/2005 rieši dlhodobú koncepciu

bývania pre marginalizované skupiny obyvateľstva a model financovania. Zámerom tohto

uznesenia bolo prijať zásady a definovať podmienky

pre zvýšenie úrovne bývania niektorých marginalizovaných skupín obyvateľstva. Z tohto

uznesenia vyplýva, že lokalizácia výstavby nesmie prehlbovať priestorovú a sociálnu segregáciu, ale musí byť prostriedkom integrácie obyvateľov dotknutej komunity. Toto je

merateľné vzdialenosťou od obce a prístupom k verejným službám využívaným spoločne

s majoritnou i minoritnou komunitou v obci. Podľa názoru súdu žalovaný 2/ mal

komplexnejšie skúmať celý zámer výstavby bytov žalovaným 1/. Žalovaný 2/ dostatočným

spôsobom nepreukázal, že nemal vedomosti o tom, že v danom prípade I. o výstavbu bytov

pre rómske obyvateľstvo. Stotožnil sa s názorom žalobcov, že v prípade, ak by žalovaný 2/

dostatočným spôsobom preskúmal, pre akú skupinu obyvateľstva bude výstavba realizovaná

a kde sa má nachádzať, by vlastne plnil aj pozitívny záväzok štátu prijímať opatrenie

na ochranu pred diskrimináciou a tiež by zistil, aký dopad môže mať poskytnutá dotácia pre

danú skupinu obyvateľstva, túto by neposkytol, resp. nemal poskytnúť, čím by sa vzhľadom

na finančnú situáciu žalovaného 1/ výstavba neuskutočnila, keďže bez dotácie by samostatne

túto výstavbu financovať nemohol. Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel k záveru, že

žalovaný 2/ je zodpovedný za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania voči žalobcom.

Argumenty žalovaných, že aj iné lokality v S. sú ďaleko od centra mesta a nemajú takú

vybavenosť ako T., že kvalita bytov bola v súlade s výnosom ministerstva, že aj iné osoby

nemajú rovnako zabezpečenú realizáciu svojich práv, nemôže vyvracať diskriminačné

konanie voči žalobcom. Podotkol, že štát má pozitívny záväzok zvyšovať životnú úroveň

jednotlivcov, zabezpečovať im bývanie v kvalite stanovenej medzinárodnými dohovormi, a nemôže svoje konanie, ktoré všetky tieto záväzky porušuje, odôvodňovať tým, že aj iné

osoby žijú v podobných podmienkach a že konal v súlade s určitými ustanoveniami.

S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa rozhodol, že došlo k porušeniu zásady

rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ I. o nároky žalobcov uplatnených v žalobe

na zabezpečenie výstavby prístupovej cesty s dvoma jazdnými pruhmi, zabezpečenia

výstavby obchodu so základným tovarom, zabezpečenia autobusového spojenia medzi

centrom mesta S. a S. ulicou 5-krát denne, zabezpečenie podjazdu alebo nadjazdu pre

automobilové spojenie z mesta S., dospel k záveru, že zo žiadneho predpisu nevyplýva

možnosť vyhovieť týmto nárokom. Konštatoval, že aj keby takúto možnosť súd mal, tieto

nároky sú neprimerané vzhľadom k ujme, aká bola spôsobená žalobcom. Podľa vyjadrenia

žalovaného 1/ prístupová cesta je plánovaná a dobuduje sa

po vybudovaní obchvatu mesta S. a obchod so základným tovarom je v súčasnosti

vo výstavbe. Čo sa týka nadjazdu alebo podjazdu pre dopravné spojenie s mestom, vzhľadom

na skutočnosť, že obchvat mesta je riadna úrovňová dvojprúdová cesta, súd mal za to, že by

nebolo možné ani v tejto časti vyhovieť žalobe a ukladať žalovaným splnenie tejto povinnosti.

Z uvedených dôvodov v tejto časti žalobu zamietol. Konaním žalovaných 1/ a 2/ došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, preto im súd priznal aj nemajetkovú ujmu.

Výšku súd stanovil voľnou úvahou, kde bral do úvahy spôsob, akým bola znížená ich

dôstojnosť, spoločenská vážnosť a narušené spoločenské uplatnenie žalobcov. Vo zvyšnej

časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania rozhodol tak, že o nich bude

rozhodnuté samostatným rozhodnutím podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

  Krajský súd v Prešove rozsudkom z 13. mája 2010 sp.zn. 13 Co 44/2009 na odvolanie

žalovaných 1/, 2/ zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti a žalobu

žalobcov zamietol. Zrušil výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania a v tomto

rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd

poukázal na to, že žalobcovia podali žalobu proti žalovaným preto, lebo konaním žalovaných

1/ a 2/ vo vzťahu k žalobcom 1/ až 8/ došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania

vyplývajúcu z čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 5 ods. 1, 2 písm. d/ zákona

č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane

pred diskrimináciou (diskriminačný zákon) a k porušeniu práva na súkromie žalobcov

garantované v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Podľa názoru odvolacieho súdu, odhliadnuc od žalobcami uvedených porušení

článkov Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku je rozhodujúce predovšetkým ustanovenie § 9 zákona č. 365/2004 Z.z, (antidiskriminačného zákona). Ustanovenie § 9

ods. 2 citovaného zákona dostatočným spôsobom vymedzuje prostriedky právnej ochrany

vo veciach nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania. Od toho, kto nedodržal zásadu

rovnakého zaobchádzania, možno sa najmä domáhať upustenia od svojho konania, ak je to

možné, napravenia protiprávneho stavu alebo poskytnutia primeraného zadosťučinenia. Podľa

odseku 3 citovaného zákonného ustanovenia, ak by primerané zadosťučinenie nebolo

dostačujúce pre značný spôsob zníženia dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo

spoločenského uplatnenia poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch, ktorú s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky

okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku, určí súd. Žiaden z týchto zákonných prostriedkov

ochrany neumožňuje podanie určovacej žaloby tak, ako bola formulovaná žalobcami. Ak súd

prvého stupňa rozhodol prvým výrokom, že žalovaní porušili vo vzťahu k žalobcom zásadu

rovnakého zaobchádzania, v podstate rozhodol o takom nároku žalobcov, ktorý

antidiskriminačný zákon ako formu ochrany nepripúšťa, ani nedefinuje. Z toho dôvodu prvý

výrok rozsudku považoval za potrebné zmeniť a návrh na určenie zamietnuť. Uviedol ďalej, že vykonaným dokazovaním v prvostupňovom konaní bolo nepochybne preukázané, zároveň

medzi účastníkmi nesporné, že žalobcovia 1/, 2/ výpoveď z nájmu bytu na N. č. 30 v S.

nedostali. Podpísali Dohodu o podmienkach budúceho prenájmu náhradného obecného bytu

nižšieho štandardu na S. ulici č. 22 v S. (oblasť T.). To isté platí aj pre žalobcov 3/ až 8.

Konštatoval, že ak by im aj bola daná výpoveď zo strany mesta z nájmu bytu podľa § 711

ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. z iných dôvodov podľa tohto odseku, nikto zo žalobcov

v konaní nepreukázal, že neplatnosť výpovede napadol na súde a vo veci neplatnosti

výpovede bolo právoplatne rozhodnuté. Naopak, žalobcovia uzavreli platné nájomné zmluvy

o nájme náhradných bytov v uvedenej lokalite. Nikto zo žalobcov nepreukázal, že sa odmietol

nasťahovať do náhradných bytov, ani to, že niektorý z nich napadol na súde žalobou

neprimeranosť pridelených náhradných bytov. Využitie týchto zákonných prostriedkov žiaden

zo žalobcov nepreukázal. Odvolací súd dospel k záveru, že nevyužitím uvedených právnych

prostriedkov sa žalobcovia 1/ až 8/ nemôžu úspešne domáhať ochrany podľa § 9 a nasl.

antidiskriminačného zákona. Vo vzťahu k zodpovednosti žalovaného 2/ odvolací súd ustálil,

že pokiaľ tento poskytol mestu S. dotáciu

na výstavbu náhradných bytov pre žalobcov v lokalite T. na základe riadnej žiadosti zo strany mesta o poskytnutie dotácie, ani tento žalovaný žiadnym spôsobom neporušil

vnútroštátne, ani medzinárodné predpisy vo vzťahu k žalobcom. Odvolací súd z dôvodu rozporu s ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p. výrok o trovách konania zrušil a v tomto rozsahu

vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

  Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa podali dovolanie žalobcovia, ktorí ho navrhli zmeniť a potvrdiť rozhodnutie súdu

prvého stupňa a žalovaných zaviazať na zaplatenie trov konania. Prípustnosť dovolania

odôvodnili tým, že odvolací súd im odňal možnosť pred súdom konať (§ 237 O.s.p.) a teda

existujú dôvody podania dovolania uvedené v § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p., nakoľko

napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. K odňatiu možnosti

konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru žalobcov tým, že odvolací súd v odôvodnení

svojho rozsudku nerešpektoval požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku uvedené v 157

ods. 2 O.s.p. a to predovšetkým sa nevyjadril k žalobe žalobcov na náhradu nemajetkovej

ujmy, ktorý bol tiež predmetom prieskumu odvolacieho súdu, zaoberal sa iba prípustnosťou

žaloby na vyslovenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, pričom žaloba na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádza priamo z ustanovenia § 9 ods. 2

antidiskriminačného zákona, na ktoré odvolací súd odkázal. I. o žalobu, ktorú antidiskriminačný zákon jasne definuje a výslovne pripúšťa, preto odvolací súd nebol

oprávnený, ani podľa výkladu ním poskytnutého, zamietnuť paušálne všetky nároky žalobcov

uplatnených v žalobe. Nesúhlasili s názorom krajského súdu, že „pre posúdenie dôvodnosti

uplatneného návrhu je rozhodujúce predovšetkým ustanovenie § 9 zákona č. 365/2004 Z.z.

(antidiskriminačný zákon)“, pretože uvedené konštatovanie súdu popiera základné

ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky o hierarchii právnych predpisov a o ich výklade.

Krajský súd bol povinný pri rozhodovaní o porušení zásady rovnakého zaobchádzania

nevychádzať len z ustanovenia § 9 antidiskriminačného zákona, ale ho vykladať a aplikovať

v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi, ktoré majú prednosť pred zákonmi (čl. 152

ods. 4, čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. IV. ÚS 77/02, II. ÚS 249/04, II. ÚS 374/06). Výpočet možných návrhov v konaní

o porušení zásady rovnakého zaobchádzania je demonštratívny, a preto sa mohli domáhať aj

toho, aby súd vyslovil porušenie tejto zásady. I. o základnú otázku celého predmetného

konania, od ktorej sa odvíjajú ostatné nároky a zo strany súdu I. zároveň o jasnú deklaráciu

porušenia základných práv žalobcov. Navyše pri rozhodovaní o nárokoch vo veciach

súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, orgány aplikácie práva musia mať

na zreteli potrebu výkladu týchto ustanovení aj v súlade s požiadavkami európskych

antidiskriminačných smerníc. Vytýkali odvolaciemu súdu, že konania, na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje, upravujú iné nároky ako ich ustanovuje antidiskriminačný

zákon. I. o konania, ktoré by mohli iniciovať popri antidiskriminačnej žalobe a súdy by boli

povinné o ich návrhoch rozhodnúť, keďže jednotlivé konania riešia iné aspekty protiprávneho

konania žalovaných. Mali za to, že súd nemôže od nich vyžadovať využitie iných

prostriedkov nápravy predtým, ako bude rozhodovať o ich nároku týkajúcom sa porušenia

zásady rovnakého zaobchádzania. Požiadavka súdu I. nad rámec zákona a nemá oporu

v žiadnom zákonnom ustanovení. Za irelevantný a účelový považovali názor odvolacieho

súdu, že ministerstvo (žalovaný 2/) nemôže byť zodpovedné za porušenie zásady rovnakého

zaobchádzania z dôvodu rozhodovania na základe riadnej žiadosti zo strany mesta

o poskytnutie dotácie, pretože podaná žiadosť nezbavuje ministerstvo zodpovednosti za jeho

rozhodovanie, ktoré musí vykazovať známky zákonnosti a ústavnosti.

Žalovaný 1/ sa k dovolaniu žalobcov písomne nevyjadril.

  Žalovaný 2/ navrhol dovolanie žalobcov ako nedôvodné zamietnuť alebo napadnutý

rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V plnom rozsahu sa

stotožnil so skutočnosťami uvedenými vo vyjadrení k žalobe, ako aj s dôvodmi uvedenými v odvolaní podanom proti rozsudku súdu prvého stupňa. Naďalej namietal svoju pasívnu

legitimáciu vo vzťahu k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Uviedol, že M.konalo

len v medziach svojich kompetencií, žiadnym spôsobom ich neprekročilo a pri svojom

rozhodovaní nepostupovalo diskriminačne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť dovolania vyplýva z § 238

ods. 1 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania

(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že dovolanie proti rozsudku je prípustné vtedy, keď je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, ktorým sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je

prípustné aj proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ale len vtedy, ak odvolací súd

vo výroku rozsudku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke I.

o rozhodnutie zásadného významu alebo ak I. o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Žalobcovia v dovolaní uviedli, že opravný prostriedok podávajú podľa § 238 ods. 1

O.s.p. Prípustnosť dovolania je v tomto ustanovení založená na rozdielnosti rozsudku

odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. Z obsahu dovolania žalobcov vyplýva, že

ich dovolanie smeruje len proti zmeňujúcej časti výroku rozsudku krajského súdu, t.j. časti,

ktorou zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a žalobu zamietol.

Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa

toho, ako ich dovolatelia označili, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto

ustanovenia (I. tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p., ako aj

obsahu dovolania žalobcov, dovolací súd predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k vade

uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

  O túto vadu I. vtedy, ak súd postupoval v konaní tak, že znemožnil účastníkovi

konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok

(napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vykonávať svoje

práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia a pod.). Z toho vyplýva, že ak má ísť o naplnenie predpokladu prípustnosti

a dôvodnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., musí zo strany súdu ísť

o porušenie konkrétneho procesného ustanovenia, ktorého bezprostredným následkom je

odňatie možnosti účastníka konania konať pred súdom.

  Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je

postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.; podľa dovolacieho súdu totiž postupom

odvolacieho súdu bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom.

  Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu.

Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní

a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným

právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti

významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy.

Sudcov iný právny názor, než je názor účastníkov konania, môže súd účastníkom v priebehu

konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbežným právnym

posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený

predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil.

  S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.)

v ustanovení § 213 ods. 2 ustanovuje, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je

pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

  Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z.,

bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého

ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo

na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať

a predvídať možné rozhodnutie súdu.

  Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej

(poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu

možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému

procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy,

keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci

samej.

  V prejednávanej veci súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenia

antidiskriminačného zákona, čl. 11 ods. 1, čl. 7 ods. 5 a čl. 33 Ústavy Slovenskej republiky,

čl. 3 Medzinárodného dohovoru o obstaraní všetkých foriem rasovej diskriminácie, § 712

ods. 2 a § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka určil, že žalovaní porušili zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcom 1/ až 8/ a zaviazal žalovaných, aby spoločne

a nerozdielne nahradili žalobcom 1/ až 8/ každému zvlášť nemajetkovú ujmu v sume 1 000 €.

V ostatnej časti žalobu zamietol. Odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa bol toho

názoru, že ustanovenie § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona dostatočným spôsobom

vymedzuje prostriedky právnej ochrany vo veciach nedodržania zásady rovnakého

zaobchádzania. Mal za to, že žiaden z týchto zákonných prostriedkov ochrany neumožňuje

podanie určovacej žaloby tak, ako bola formulovaná žalobcami. Ak súd prvého stupňa

rozhodol prvým výrokom, že žalovaní porušili vo vzťahu k žalobcom zásadu rovnakého

zaobchádzania, v podstate rozhodol o takom nároku žalobcov, ktorý antidiskriminačný zákon

ako formu ochrany nepripúšťa, ani nedefinuje. Uviedol, že dokazovaním v prvostupňovom

konaní bolo nepochybne preukázané, zároveň medzi účastníkmi nesporné, že žalobcovia 1/

a 2/ výpoveď z nájmu nedostali. Podpísali dohodu o podmienkach budúceho prenájmu

náhradného obecného bytu nižšieho štandardu na S. ul. 22 v S. (oblasť T.). To istí platí pre

žalobcov 3/ až 8/. Konštatoval, že ak by im aj bola daná výpoveď zo strany mesta z nájmu

podľa § 711 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. z iných dôvodov podľa tohto odseku, nikto

zo žalobcov nepreukázal, že neplatnosť výpovede napadol na súde a vo veci neplatnosti

výpovede bolo právoplatne rozhodnuté. Využitie týchto zákonných prostriedkov žiaden zo

žalobcov nepreukázal. Odvolací súd mal za to, že nevyužitím uvedených právnych

prostriedkov sa žalobcovia nemôžu úspešne domáhať ochrany podľa § 9 a nasl.

antidiskriminačného zákona. V súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. mal preto vyzvať

účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu uvedených ustanovení vyjadrili. Zo spisu ale

nevyplýva, že odvolací súd takto postupoval a žalobcom nevytvoril procesnú možnosť

vyjadriť sa k aplikácii predmetných ustanovení. Jeho procesný postup v dôsledku toho

vykazuje vady konania v zmysle ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p.  

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia 1/ až 8/ podanou žalobou sa domáhali, aby súd

vyslovil, že žalovaní 1/ a 2/ segregáciou žalobcov 1/ až 8/ od majoritného obyvateľstva mesta

S., porušili zásadu rovnakého zaobchádzania vyplývajúcu z čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, § 5 ods. 1, 2 písm. d/ zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (antidiskriminačný zákon), čl. 3 a čl. 5

Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a čl. 11

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a zároveň porušili

právo na súkromie žalobcov garantované v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 8 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Ďalej sa domáhali nápravy

protiprávneho stavu a požadovali náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

  Podľa § 3 ods. 1 o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane

pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)

každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych

a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti,

poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelaní.  

  Ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačného zákona v znení

neskorších zmien a doplnkov je vyjadrením všeobecnej zásady, v zmysle ktorej je každý

subjekt, ktorého práva sú porušené alebo ohrozené, oprávnený sa domáhať ochrany na orgáne

ochrany práva. Ak je takéto subjektívne právo porušené alebo ohrozené, dotknutý subjekt má

k dispozícii prostriedky právnej ochrany špecifikované v ďalších ustanoveniach.

  Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv

na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených

záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä

domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania,

ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

  Z ustanovenia § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona vyplýva, že ak by primerané

zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania

bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské

uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím

na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

V posudzovanom prípade pre posúdenie dôvodnosti uplatnenej žaloby je

predovšetkým ustanovenie § 9 antidiskriminačného zákona.

V zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných

zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade

s touto ústavou.

  Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky „má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že

k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije

ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02, II. ÚS 249/04,

II. ÚS 374/06).

  Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný

zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

  Takouto zmluvou je aj Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie, ktorý zakazuje segregáciu. Medzi takéto zmluvy o ľudských a základných

právach patrí aj Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorý

v čl. 11 ods. 1 posilňuje povinnosť pozitívneho záväzku štátu pri ochrane práva na súkromie

tak, že zaväzuje štáty, zmluvné strany paktu, uznávať právo každého jednotlivca na primeranú

životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt a na neustále zlepšovanie životných podmienok. Zmluvné štáty podniknú zodpovedajúce

kroky, aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva, uznávajúc pre dosiahnutie tohto cieľa

zásadnú dôležitosť medzinárodnej spolupráce, založenej na slobodnom súhlase. Uvedené

dokumenty patria medzi medzinárodné zmluvy, ktoré majú prednosť pred zákonmi a štáty sú

na základe týchto zmlúv priamo povinné plniť povinnosti z nich vyplývajúce.

  Domáhať sa ochrany na všeobecnom súde je oprávnená každá fyzická osoba

a v zákonom ustanovených prípadoch i právnická osoba, ktorá sa domnieva, že v minulosti

bola, či stále je diskriminovaná, teda dotknutá na svojich právach, právom chránených

záujmoch či slobodách špecifikovaných v Ústave Slovenskej republiky, či v celom rade

medzinárodných zmlúv a dohovorov garantujúcich jednotlivé čiastkové práva, v dôsledku

nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania. Forma domáhania sa tejto ochrany je

stanovená v normách občianskeho práva procesného, predovšetkým v Občianskom súdnom

poriadku. Pôjde o žalobu, návrh na začatie konania vo veci ochrany pred neoprávneným

zásahom do práva na rovnaké zaobchádzanie v právnych vzťahoch. Konkrétne prostriedky

ochrany, ktorých sa účastník môže na súde voči osobe porušujúcej jeho právo na rovnaké zaobchádzanie domáhať, sú stanovené demonštratívne, čo znamená, že okrem nich je možné

uplatniť i ďalšie prostriedky ochrany. Antidiskriminačný zákon uvádza tri konkrétne

prostriedky ochrany. Tieto tri osobitné žaloby sú: a) negatórna žaloba - tzv. žaloba o zdržanie

sa neoprávneného zásahu do práva a je prípustná iba tam, kde neoprávnený diskriminačný

zásah stále trvá, b) reštitučná žaloba - I. o žalobu domáhajúcu sa napravenia protiprávneho

stavu, odstránenia následku protiprávneho konania, c) satisfakčná žaloba - žaloba

na poskytnutie primeraného zadosťučinenia. I. o náhradu tzv. nemajetkovej ujmy, teda ujmy

na dôstojnosti a integrite osobnosti fyzickej osoby ako ľudského jedinca.

Určovacia žaloba (§ 80 písm. c/ O.s.p.) má predovšetkým preventívny charakter. Jej

účelom je spravidla poskytnúť ochranu práva žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho

vzťahu alebo práva. Je na mieste tam, kde jej pomocou možno odstrániť stav ohrozenia práva

či neistoty v právnom vzťahu a primeranú nápravu nie je možné dosiahnuť inak, ale aj tam,

kde určovacia žaloba účinnejšie ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu

príslušného právneho vzťahu a kde jej pomocou možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý

právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia sporov v budúcnosti. Toto poslanie určovacej

žaloby korešponduje so zákonnou požiadavkou existencie naliehavého právneho záujmu

na ňou navrhovanom určení. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti tejto žaloby,

musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným

určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.

Nejde pritom o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého určenia) sa ňou žalobca

domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže

na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením

otázky, či sa žalobou so zvoleným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti

žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Povinnosť preukázať, že v čase

rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem,

zaťažuje žalobcu.

  Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 9 antidiskriminačného zákona možno

aplikovať a vykladať len v súlade s ústavou a medzinárodné zmluvy, na ktoré žalobcovia

v žalobe odkazujú, majú prednosť pred použitím tohto ustanovenia. Súd je preto povinný

pri rozhodovaní o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, ustanovenie § 9

antidiskriminačného zákona vykladať a aplikovať v súlade s ústavou a medzinárodnými

dohovormi.

  Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že žaloba, ktorou sa

žalobcovia domáhali, aby súd určil, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania, je

prípustná a je primeraným a efektívnym prostriedkom vyslovenia porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania, keďže antidiskriminačný zákon poskytuje len demonštratívny výpočet

prostriedkov ochrany, ktorých sa účastník môže na súde voči osobe porušujúcej právo

na rovnaké zaobchádzanie domáhať. Pri konštatovaní porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania súdom, nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem v zmysle § 80

písm. c/ O.s.p., keďže súd v tomto konaní neurčuje, či tu právny vzťah alebo právo je alebo

nie je. Porušenie týchto práv (zásady rovnakého zaobchádzania) vyplýva priamo zo zákona.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Medzi také

vady patrí skutočnosť, že rozhodnutie súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného

skutkového stavu veci z dôvodu, že súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Za vadu konania, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, je potrebné považovať prípad, kedy zistenie skutkového stavu veci je v rozpore s   § 120 ods. 1 vetou treťou O.s.p.; ak súdom neboli vôbec zisťované

rozhodné (právne relevantné) skutočnosti potrebné pre správne posúdenie veci a to

i v prípade, ak ich účastníci nenamietali (netvrdili), avšak súd bol povinný sa nimi zaoberať

z úradnej povinnosti (ex officio). K výskytu tzv. inej vady konania v prejednávanej veci

došlo.

Z ustanovenia § 122 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd vykonáva dokazovanie

na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho

pojednávania.

  Podľa § 123 O.s.p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

dôkazom, ktoré sa vykonali.

Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak, že

predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi, aby sa k nemu vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje

za významné. Procesnú možnosť účastníka vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napríklad

z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej veci, pravosti a správnosti

listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri vykonávaní

ohliadky a pod.) musí súd vytvoriť účastníkovi už v rámci dokazovania (t.j. pred jeho

skončením).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, že konanie o dovolaní má

prieskumnú povahu. Najvyšší súd v konaní o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku

dokazovanie nevykonáva (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). O tom, ako v určitej veci

prebiehalo konanie, si môže urobiť obraz len zo spisu; konkrétne o priebehu pojednávania

môže usudzovať zo zápisnice o pojednávaní (§ 40 O.s.p.).

Z obsahu zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa zo dňa 9. apríla 2009

(č.l. 550 spisu), zo dňa 21. mája 2009 (č.l. 574 spisu) nevyplýva, že by súd na pojednávaní

okrem prednesov právnych zástupcov účastníkov konania a vykonaní dôkazu výsluchom svedkyne A. K. vykonal vo veci ďalšie   dokazovanie v súlade s ustanovením

§ 122 ods. 1 O.s.p., hoci v odôvodnení písomného vyhotovenia svojho rozhodnutia uvádza

viacero listinných dôkazov, z ktorých pri vyhodnotení skutkového a následne aj právneho

stavu vychádzal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že vykonávanie dôkazov

na pojednávaní je vyjadrením zásady priamosti občianskeho súdneho procesu, keď výnimky

sú možné len za splnenia zákonných predpokladom pre vydanie rozhodnutia bez ústneho

pojednávania.

V prípade, ak nebol v konaní vykonaný dôkaz listinou zákonom upraveným spôsobom

(§ 129 O.s.p.), I. o tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p. Povinnosť

vykonať dôkaz v súlade s procesným predpisom nenahrádza ani ustanovenie § 118 ods.1

O.s.p.   Na tejto skutočnosti nemení nič ani prípadne splnenie si povinnosti, vyplývajúcej

pre súd z ustanovenia § 119 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že nie je možné na začiatku nového

pojednávania oznámiť obsah vykonaných dôkazov, keď tieto neboli zákonom predpísaným spôsobom vykonané. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou

uvedenou v ustanovení § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p., ktorú vadu neodstránil ani odvolací súd.

  Žalobcovia v dovolaní namietali aj to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo

tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené a že rozsudok je z toho

dôvodu nepreskúmateľný.

  Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS

4/94).

Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou

bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).

Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS

26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj

vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však I. o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-

B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tiež

vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1

ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

  Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. i právna teória civilného procesu vymedzila

požiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť

postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí

byť zároveň aj prostriedkom kontroly v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je

nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom,

nakoľko nemá možnosť v dovolacom konaní náležite argumentovať.

  Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu

nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Z obsahu spisu je zrejmé, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal iba

prípustnosťou žaloby žalobcov na vyslovenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

k žalobe žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy sa vôbec nevyjadril a napadnuté

rozhodnutie okresného súdu v celom namietanom rozsahu nepreskúmal (ustanovenia § 212

a nasl. O.s.p.), hoci tento nárok žalobcov bol tiež predmetom preskúmania odvolaním

napadnutého rozhodnutia. Žaloba na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pritom vyplýva

priamo z ustanovenia § 9 ods. 2, 3 antidiskriminačného zákona, na ktorý odvolací súd

vo svojom rozhodnutí poukázal. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť

dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, že

rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, I. o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok

odvolacieho súdu, ktorý nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. je nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko nemá

možnosť v dovolacom konaní náležite argumentovať.

  Žalobcovia v dovolaní namietali, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

  So zreteľom na procesné vady konania, s prihliadnutím na ktoré prichádzalo do úvahy

len zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd nepristúpil

k posúdeniu správnosti právnych záverov, na ktorých spočíva rozsudok odvolacieho súdu.

Procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. totiž vedie vždy k potrebe zrušiť napadnuté

rozhodnutie a nepreskúmateľné rozhodnutie súdu nižšieho stupňa neumožňuje opravnému

súdu preskúmať správnosť v ňom prijatých záverov.

  S poukazom na ustanovenie § 243c O.s.p. v spojení s § 212 ods. 1 písm. b/ O.s.p. zrušil

aj závislý výrok odvolacieho súdu o trovách konania, hoci tento nebol dovolaním výslovne

napadnutý.

  Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).  

  V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. februára 2012

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová