5 Cdo 250/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L. B., zastúpeného JUDr. V. P., proti žalovanému T. B., IČO: X., o práva zo zodpovednosti za vady a náhradu škody,
vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. 4 C 153/2010, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 5. apríla 2011, sp.zn. 6 Co 50/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobcu o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bardejov rozsudkom z 12. novembra 2010, č.k. 4 C 153/2010-18
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému odstránenia priečok, ktoré boli
vybudované v súvislosti s prístavbou k rodinnému domu a odstránenia strusky. Náhradu trov
konania účastníkom nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 101, § 106 ods. 1,
2 § 420 ods. 1, 2, 3, § 504 veta prvá, § 508 ods. 1, § 510, § 631, § 645 ods. 1, § 646 ods. 3,
§ 647 a § 649 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobca podľa vlastných tvrdení prevzal
prístavbu domu v jeseni roku 1999, a teda o vadách diela resp. škode, sa dozvedel resp. mohol
dozvedieť už v tom čase. Zle vykonanú prácu žalobca písomne reklamoval u žalovaného až
v liste zo dňa 23. júna 2005, pričom v súdnom konaní, ktoré sa začalo dňa 2. januára 2007,
nepreukázal, že by bol vady diela vytkol v trojročnej záručnej dobe, ktorá začala plynúť
odo dňa prevzatia diela. Z uvedených skutočnosti vyplýva, že právo žalobcu
zo zodpovednosti za vady diela zaniklo. Ak by si aj žalobca uplatnil u žalovaného vady diela
včas, nebolo by mu možné priznať nárok zo zodpovednosti za vady, nakoľko už uplynula
3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku zo zodpovednosti za vady na súde a žalovaný
zároveň vzniesol námietku premlčania. Okrem toho v danom prípade uplynula nielen subjektívna 2-ročná, ale aj objektívna 3-ročná lehota pre uplatnenie nároku na náhradu škody.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom z 5. apríla 2011, sp.zn.
6 Co 50/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219
ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že
súd prvého stupňa vo vzťahu k záveru o preklúzii práva zo zodpovednosti za vady
a premlčaní práva, vrátane práva na náhradu škody, vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má
oporu vo vykonanom dokazovaní a vec správne aj právne posúdil. Zhodne s prvostupňovým
súdom skonštatoval, že žalobcovi márne uplynul čas na uplatnenie práva, či už
zo zodpovednosti za vady alebo z porušenia práva (náhrada škody). O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal v celom rozsahu dovolanie žalobca,
ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň
navrhol odložiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania
odôvodnili ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu, ako aj
jeho rozhodnutím, mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že prvostupňový
súd nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a odvolací súd sa s týmto postupom súdu
prvého stupňa stotožnil. Poukázal na skutočnosť, že v konaní nebola vykonaná ohliadka
na mieste samom. Nesúhlasil s názorom súdov o preklúzii práva zo zodpovednosti za vady
a premlčaní práva na náhradu škody. Mal za to, že záručná doba môže začať plynúť podľa
§ 649 Občianskeho zákonníka až odo dňa prevzatia veci, avšak zápisnica o odovzdaní veci
nebola žalovaným podpísaná. Podľa názoru žalobcu k prevzatiu prístavby fyzicky ani právne
nedošlo, a preto nemohlo byť právo zo zodpovednosti za vady uplatnené v trojročnej záručnej
dobe. Taktiež namietal, že prvostupňový súd sa nezaoberal neskorším uplatnením práva
na náhradu škody. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci.
Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Pokiaľ ide o námietku dovolateľa týkajúcu sa nedostatočného dokazovania
a nevykonania ohliadky na mieste samom, dovolací súd uvádza, že táto námietka nie je
dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je
povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
(viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to
vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie
určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcich k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy
alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať
za odňatie možnosti konať pred súdom. S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým
dospel dovolací súd aj v prejednávanej veci, možno preto konštatovať, že nevykonaním
dovolateľom navrhovaného dokazovania nemohlo dôjsť k odňatiu jeho možnosti konať
pred súdom.
Žalobca v dovolaní namieta, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo aj
v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd preto
považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie
s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci
súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje
žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Z dovolania žalobcu vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu v plnom rozsahu,
teda aj v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania. Pokiaľ ide o túto časť rozhodnutia
odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania treba posudzovať podľa § 239 O.s.p., a nie podľa
§ 238 O.s.p. Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 veta
druhá O.s.p., a to aj v prípade, že je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade
nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto z hľadiska
prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3
O.s.p. ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238, § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie žalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. februára 2012
JUDr. V. M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová