5 Cdo 247/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa S., IČO: X., proti odporcom 1/ P. P., zastúpenému Mgr. I. K., advokátom v N.,, 2/ MUDr. M. P., o zaplatenie 22 260,17 €, vedenej na Okresnom súde Nitra
pod sp.zn. 10 C 128/2008, o dovolaní odporcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre
z 15. júna 2011, sp.zn. 25 Co 36/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie odporcu 1/ o d m i e t a.
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra rozsudkom z 29. novembra 2010, č.k. 10 C 128/2008-253 uložil
odporcom 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi 22 260,17 € spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 22 260,17 € od 5. októbra 2006
do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň vyslovil, že
o náhrade trov konania účastníkov konania, ako aj o trovách štátu, súd rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. S poukazom na ustanovenia § 427 ods. 1, § 430
ods. 1, § 431, § 420 ods. 1, § 438 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 24 ods. 2 písm. b/, § 24 ods. 3, § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. dospel
k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný. Odporcu 1/ považoval za zodpovedného
za vzniknutú škodu z dôvodu, že nemal ako držiteľ motorového vozidla ev. č. N., ktoré v čase
nehody riadil odporca 2/, uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Z tohto dôvodu došlo k poistnému
plneniu voči poškodenému – vodičovi motorového vozidla ev. č. G.. Súd dospel k záveru, že škoda bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla, keďže k stretu prevádzok dvoch
vozidiel dochádza aj vtedy, ak došlo k nárazu idúceho motorového vozidla
do zastaveného motorového vozidla, ktoré vodič uviedol do pokoja, alebo s ktorým prerušil
jazdu, takže s týmto vozidlom neprestal byť účastníkom dopravnej nehody. Poukázal aj na to,
že vodič zostal stáť s vozidlom na krajnici, prípadne čiastočne v pravom jazdnom pruhu, a aj
keď nebolo vozidlo naštartované, podľa názoru súdu išlo v tomto prípade o prevádzku
motorového vozidla a od nej sa odvíjajúcu zodpovednosť za škodu, za ktorú zodpovedá
držiteľ, resp. majiteľ motorového vozidla, v tomto prípade odporca 1/. Mal za to, že
zodpovednosť odporcu 1/ ako prevádzkovateľa vozidla je daná minimálne podľa ustanovenia
§ 430 ods. 1, veta druhá, Občianskeho zákonníka v tom, že neoprávnený užívateľ – odporca
2/ použil vozidlo bez jeho vedomia, nie však proti jeho vôli, pretože odporcovia 1/, 2/ žili
v spoločnej domácnosti, kľúče od vozidla nechával odporca 1/ voľne dostupné, pričom vedel,
že odporca 2/ už predtým použil vozidlo tak, že si kľúče vzal bez jeho predchádzajúceho
súhlasu. Pokiaľ ide o odporcu 2/, súd dospel k záveru, že jeho zodpovednosť za vzniknutú
škodu je daná podľa § 420 Občianskeho zákonníka, keďže ako vodič motorového vozidla
porušením predpisov o cestnej premávke zavinil vznik dopravnej nehody tým, že po vzniku
poruchy na elektroinštalácii vozidla neoznačil prekážku na ceste výstražným trojuholníkom,
a snažil sa zastavovať v ľavom jazdnom pruhu vozidlá za účelom získania ich pomoci. Porušil
teda ustanovenie § 40 ods. 3, § 52 a § 53 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných
komunikáciách, účinného v čase vzniku dopravnej nehody tým, že neoznačil výstražným
trojuholníkom prekážku na ceste a že ako chodec sa pohyboval vo večerných hodinách, kedy
bola znížená viditeľnosť, po diaľnici, teda na mieste, kde iní vodiči nepredpokladajú pohyb
chodca. Nakoľko i druhý vodič vozidla ev. č. G. rovnako porušil pravidlá cestnej premávky
a to prekročením rýchlosti, teda porušil ustanovenie § 15 zákona č. 315/1996 Z.z., súd ustálil
zavinenie odporcu 2/ na vzniku dopravnej nehody v rozsahu minimálne 50%. Pri
hodnotení miery zavinenia oboch účastníkov na vzniku škody prihliadol na skutočnosť, že zo
strany druhého vodiča nešlo o reakciu na situáciu v bežných medziach rizika cestnej
premávky, ale o reakciu na nedovolené a neobvyklé počínanie odporcu 2/. Pokiaľ by sa
odporca 2/ po vzniku poruchy vozidla nepohyboval na diaľnici a nebolo by čiastočne
v pravom jazdnom pruhu zostalo stáť poškodené vozidlo, nebolo by k stretu vozidiel došlo.
Po zistení, že výška plnenia zo strany navrhovateľa zodpovedala výške a rozsahu poškodenia
vozidla ev. č. G. v podiele 50 % tak, ako to vyplynulo zo záverov znaleckého posudku, súd
považoval návrh navrhovateľa za dôvodný a odporcov 1/, 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne
zaplatiť navrhovateľovi žalovanú sumu. Zároveň navrhovateľovi priznal úrok z omeškania v zmysle nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a to dňom 5. októbra 2006, t.j. dňom nasledujúcim po
dni určenom navrhovateľom v jeho výzve na vrátenie poskytnutého plnenia z garančného
fondu. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Nitre na odvolanie odporcov 1/, 2/ rozsudkom z 15. júna 2011, sp.zn.
25 Co 36/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny
v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi prvostupňového súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zodpovednosť
podľa ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka je založená na princípe zodpovednosti
objektívnej. Základnými predpokladmi jej vzniku je prevádzka dopravného prostriedku, resp.
udalosť vyvolaná jeho zvláštnou povahou, škoda a príčinná súvislosť medzi nimi. Keďže
odporca 1/ v čase škodovej udalosti bol prevádzateľom motorového vozidla zn. Wolksvagen
Passat, ŠPZ : N., ktoré nebolo poistené, čo účastníci konania ani nespochybňovali, pre záver,
či zodpovedá za škodu podľa ustanovenia § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka je preto
rozhodujúce, či škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla a či
bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke vozidla. Ako už bolo judikované,
motorové vozidlo je v prevádzke nielen vtedy, keď sa pohybuje, ale aj vtedy, keď síce stojí,
ale v chode je jeho motor. Prevádzkou motorového vozidla je aj príprava k jazde
a bezprostredné výkony po ukončení jazdy, ako aj výkony potrebné na udržovanie vozidla. Už
samo uvedenie motoru do chodu patrí k prevádzke motorového vozidla bez ohľadu na to, či sa
vozidlo uvedie do pohybu a či nie, či sa to stalo na ceste, prípadne na inom priestranstve
verejnosti prístupnom, alebo ešte v garáži. Rovnako tak v prevádzke zostáva i dopravný
prostriedok, ktorý bol odstavený miestne a časovo nevhodným spôsobom, napr. v dôsledku
poruchy na krajnici. Odvolací súd mal za to, že práve o takýto prípad ide v prejednávanej
veci, keď odporca 2/ ako vodič vozidla v dôsledku poruchy elektroinštalácie toto odstavil
na diaľnici spôsobom zjavne nevhodným, ktorého príčina nebola technického rázu. Ako totiž
vyplýva zo znaleckého posudku znalca z odboru doprava cestná Ing. J. V., vozidlo pri svojej
šírke 1,705 m a šírke odstavného pruhu minimálne 2 m ľavým bokom zasahovalo 1,3 m +/-
10 % do pravého jazdného pruhu napriek tomu, že pri akejkoľvek závade
na elektroinštalácii bolo vozidlo pohyblivé a uvedená technická závada nebránila v jeho
odstavení (jazda zotrvačnosťou pred zastavením, odtlačenie) v odstavnom pruhu tak, aby
nezasahovalo do pruhu jazdného. Naviac sa tak stalo v noci za zníženej viditeľnosti
a bez aktívneho osvetlenia vozidla. Je preto plne dôvodný záver, že vozidlo zostalo
v prevádzke, a že navrhovateľ poskytol poškodenému poistné z dôvodu škody spôsobenej práve prevádzkou motorového vozidla. Za takto spôsobenú škodu ako škodu odvodzujúcu
svoj pôvod v prevádzke potom podľa odvolacieho súdu zodpovedá odporca 2/ podľa § 427
ods. 2 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na zavinenie, pričom svojej zodpovednosti by sa
mohol zbaviť len pokiaľ by bolo preukázané, že škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré
nemali pôvod v prevádzke, a že škode sa nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia,
ktoré možno požadovať, ktoré prípady však na danú vec nedopadajú. Rovnako tak by tomu
bolo i v prípade splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 430 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, čo znamená, že za situácie, že v čase dopravnej nehody bol vodičom motorového
vozidla odporca 2/, by zodpovednosť odporcu 1/ ako jeho prevádzateľa nenastala, len pokiaľ
by odporca 2/ použil dopravný prostriedok bez jeho vedomia, alebo proti jeho vôli. Odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že nie sú splnené
podmienky pre aplikáciu prvej vety tohto ustanovenia a námietky odporcu 1/, uvádzané v jeho
odvolaní, v tomto ohľade považoval za nenáležité. V konaní totiž vyšlo najavo, že obaja
odporcovia 1/, 2/ mali vedomosť o nepoistení vozidla a odporca 1/ i napriek tomu, že odporca
2/ ho už v minulosti použil bez jeho vedomia, kľúče od vozidla nechal na voľne prístupnom
mieste v domácnosti bez výslovného zákazu jeho použitia, takže svojou nedbalosťou umožnil
v danom prípade jeho použitie odporcovi 2/. Tým je daná ich spoločná zodpovednosť
za škodu v zmysle § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že zodpovednosť
prevádzateľa motorového vozidla za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa § 427 a nasl.
Občianskeho zákonníka nevylučuje zodpovednosť vodiča tohto vozidla, ktorý spôsobil škodu
pri totožnej škodnej udalosti porušením právnej povinnosti podľa § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Zodpovednosť vodiča podľa tohto ustanovenia neprichádza do úvahy len
v prípade uvedenom v § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá však v danej veci
nenastala. I podľa názoru odvolacieho súdu na strane odporcu 2/ je daná jeho zodpovednosť
za vzniknutú škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď preukázateľne táto
bola spôsobená jeho zavineným protiprávnym konaním ako vodiča motorového vozidla.
Porušenie právnej povinnosti odporcom 2/ spočívalo v tom, že ako vodič vozidla porušil
ustanovenie § 34 ods. 1 písm. a/ zák.č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných
komunikáciách v znení platnom do 31. decembra 2004, keď pri núdzovom zastavení stál
s vozidlom na diaľnici i mimo jej krajnice a vozidlo neoznačil ako prekážku cestnej premávky
výstražným trojuholníkom, hoci mu v takomto konaní nebránili žiadne objektívne okolnosti
a namiesto toho sa pohyboval v ľavom jazdnom pruhu, kde zastavoval idúce vozidlá.
Nemožno prisvedčiť obrane odporcu 2/, že tak činil ako chodec, pretože pri ním
predkladanom výklade by to potom znamenalo, že vodič vozidla automaticky po vystúpení z neho sa stáva chodcom a takýto charakter by už mal i pri označovaní vozidla tvoriaceho
prekážku cestnej premávky výstražným trojuholníkom. Uvedené ponímanie zákona by však
bolo v rozpore nielen so samotným ustanovením § 34 a ďalšími, upravujúcimi povinnosti
vodiča, ale i s účelom tohto zákona a logikou veci. Práve odporca 2/ celú situáciu v cestnej
premávke vyvolal nielen priamym porušením jeho povinnosti ako vodiča, ale i neobvyklým
a nedovoleným počínaním (zastavovanie áut v noci na diaľnici v ľavom jazdnom pruhu),
pričom zo strany vodiča H. M. nešlo o reakciu na situáciu v bežných medziach rizika cestnej
premávky. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že vodič H. M. jazdil v čase nehody vyššou
ako povolenou rýchlosťou na diaľnici (146 km/h + 10 %), pretože pokiaľ by sa odporca 2/
choval v súlade s dopravnými predpismi, k dopravnej nehode by nedošlo, čo potvrdzujú
i závery znaleckého posudku. Zodpovednosť odporcu 2/ za škodu v súdom priznanom
rozsahu (50%) uplatnenom návrhom navrhovateľa, ktorým bol súd viazaný, nie sú spôsobilé
spochybniť ani pokuty uložené účastníkom dopravnej nehody v blokovom konaní, keďže
pokiaľ okolnosti prípadu nasvedčujú, že na vzniku škody sa okrem páchateľa priestupku
mohla podieľať svojím konaním i ďalšia osoba, nie je súd pri skúmaní podmienok
spoluzodpovednosti tejto ďalšej osoby výrokom o vine páchateľa priestupku podľa § 135 ods.
1 O.s.p. viazaný. Právoplatné postihnutie určitej osoby pre priestupok totiž neprináša so sebou
automaticky záver, že škoda bola spôsobená výlučne jej zavinením a nezbavuje súd
povinnosti zaoberať sa zavinením i ďalšej osoby na vzniku tejto škody.
Za situácie, že navrhovateľ si voči odporcom 1/, 2/ svoje právo na náhradu poistného plnenia
z poistného garančného fondu uplatnil v súlade s ustanovením § 24c zák.č. 381/2001 Z.z.
i v zákonnej 3-ročnej lehote odo dňa jeho vyplatenia, t.j. v lehote troch rokov od 18. augusta
2006 (návrh podaný dňa 25. februára 2008), i odvolací súd považoval jeho návrh v celom
rozsahu za dôvodný.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie odporca 1/, ktorý navrhol
rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť dovolaním
napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm.
b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Právne posúdenie veci odvolacím súdom považoval za zmätočné
a vzájomne sa vylučujúce, nakoľko odvolací súd poukázal na porušenie právnej povinnosti
odporcu 2/ ako vodiča, ale zároveň i chodca. Podľa názoru dovolateľa neumiestnenie
výstražného trojuholníka môže zakladať maximálne porušenie právnej povinnosti v súvislosti s prevádzkou dopravného prostriedku, náraz do takéhoto neoznačeného vozidla pri vyhýbaní
sa chodcovi a škoda tým spôsobená však nie je vyvolaná osobitnou povahou prevádzky
takéhoto odstaveného dopravného prostriedku. Mal za to, že odvolací súd sa vo svojom
rozhodnutí riadne nevysporiadal s ním vznesenou námietkou premlčania, na opodstatnenosti
a relevantnosti ktorej trval, v dôsledku čoho považoval rozhodnutie odvolacieho súdu
za nepreskúmateľné pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov. V dôvodoch dovolania
rozoberal skutkový a právny stav veci.
Navrhovateľ sa k dovolaniu odporcu 1/ nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na odporcom 1/ tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporcovi
1/ neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie
jeho práv a oprávnených záujmov.
Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľa, že k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím
súdom. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.
dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou
činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí.
Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať
dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože právnym posudzovaním
veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné
práva účastníka.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, môže byť len
odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie
prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia odporcu 1/ boli opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený
skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až
vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu 1/
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporcovi 1/, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. marca 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová