5 Cdo 247/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky A. P., zastúpenej JUDr. T. P., proti odporcovi H. M., o určenie vlastníckeho práva vydržaním, vedenej

na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 10C 291/2008, o dovolaní navrhovateľky proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. apríla 2010, sp.zn. 4Co 318/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie navrhovateľky   o d m i e t a.

Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 16. júna 2009, č.k. 10C 291/2008-69,

zamietol návrh na určenie vlastníctva navrhovateľky k pozemku parcelné číslo X., zastavané

plochy a nádvoria o výmere 266 m2 a stavbe súpisné číslo X., postavenej na ňom,

evidovaným Správou katastra pre H. na liste vlastníctva č. X., katastrálneho územia T.. V odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzal z toho, že súd je viazaný petitom návrhu, ktorý

nemôže dopĺňať ani ho meniť, ako aj tým, že nemôže vyhlásiť výrok, ktorý je zmätočný,

nevykonateľný a bez opory v hmotnoprávnom predpise, a že v danej veci navrhnutý výrok

rozsudku tieto predpoklady nespĺňal. Dospel k záveru, že nehnuteľnosť, ktorá je predmetom

sporu, nebola definovaná podľa aktuálneho stavu vedeného v katastri nehnuteľností, ktorá je

na LV č. X. pre kat.úz. T. vedená ako parc.č. X. o výmere 266 m2 - zastavané plochy

a nádvoria, pričom navrhovateľka žiadala určiť vlastníctvo aj k stavbe postavenej na nej so

súpisným číslom X., ktorá nie je na liste vlastníctva katastra nehnuteľností zaevidovaná (je

evidovaná len v pozemnoknižnej vložke) a naviac jej navrhovateľka pridelila súpisné číslo X.,

ktoré bolo pridelené stavbe na parcele č. X., teda rodinného domu, ktorý kúpila s manželom v roku 1965. Porovnaním návrhu s hmotným právom dospel k tomu, že navrhovateľka

nemôže nadobudnúť do svojho výlučného vlastníctva nehnuteľnosť, ktorú mala nadobudnúť

za trvania manželstva

do bezpodielového spoluvlastníctva so svojim manželom, keďže od smrti manžela neuplynula

10-ročná lehota stanovená pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a podľa

výpovede svedka už pred 2-3 rokmi pred touto udalosťou mala vedomosť o tom, že bývajú

v inom dome, než ktorý kúpili, a teda nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej sporná

nehnuteľnosť patrí. Mal za to, že petit návrhu mal byť formulovaný s prihliadnutím

k okolnostiam prípadu tak, aby naplnil ním sledovaný účel a zámer a aby zákonní dedičia

poručiteľa (deti), vrátane navrhovateľky, mali právo v prípade úspechu v spore, aby táto

nehnuteľnosť mohla byť predmetom dedenia po smrti ich otca. Vyslovil názor, že petit návrhu

mal znieť tak, aby sporná nehnuteľnosť mohla byť predmetom určenia vlastníckeho práva

bývalých manželov, a aby mohla byť v prípade úspechu zároveň aj predmetom dedenia ako

novoobjavené dedičstvo. Z toho dôvodu rozhodol vo veci bez vykonania ďalšieho

dokazovania, keďže petit návrhu je nezmyselný a zmätočný, a to aj v prípade, ak by

navrhovateľka dobromyseľnú držbu týmto dokazovaním preukázala. O trovách konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky, rozsudkom z 28. apríla 2010, sp.zn. 4Co 318/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle

§ 219 O.s.p. potvrdil. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, že sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu, aj s jeho

odôvodnením, že v danom prípade neboli naplnené hmotnoprávne predpoklady

pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Aj podľa jeho názoru v danom prípade

určovací návrh navrhovateľky okrem toho, že mal formálne nedostatky, nezodpovedal

opodstatnenosti nároku navrhovateľky. Navrhovateľka a jej bývalý manžel však od kúpy

nehnuteľnosti (kúpna zmluva z 8.4.1965) parc. č. X. m2 - dom a dvor č.p. X. o výmere 100

m2 a parc. č. X. - záhrada o výmere 167 m2, ktoré nehnuteľnosti sú vedené v katastri

nehnuteľností na LV č. X. pre kat.úz. T., okres B. mestská časť R. a na ktorom sú ako

navrhovateľka a jej nebohý manžel vedení ako vlastníci týchto nehnuteľností, užívajú susednú

nehnuteľnosť (parc. X. o výmere 266 m2 - zastavané plochy a nádvoria, vedenú na LV č. X.

pre kat.územie T., okres B., obec B. - mestská čas R.), pričom ako jej vlastník je na LV č. X.

vedené H.. Sama navrhovateľka uviedla, že užívajú tieto nehnuteľnosti namiesto kúpených

nehnuteľností, keďže sa do nich nasťahovali omylom po tom, ako ju im predávajúci označil za predmet kúpy. Na základe uvedeného konštatoval, že nejde o odstránenie vady

nadobúdacieho titulu, ani o neexistujúci titul, naopak navrhovateľka a jej bývalý manžel boli

zapísaní ako vlastníci nehnuteľností, ktoré nadobudli na základe kúpnopredajnej zmluvy

z 8. apríla 1965 a tieto na základe osvedčenia o dedičstve po poručiteľovi P.P. navrhovateľka

aj nadobudla. Odvolací súd dodal, že vyhovením návrhu navrhovateľky

na určenie vlastníctva k parc.č. X. - zastavané plochy a nádvoria o výmere 266 m2 a stavbe na

ňom postavenej súp.č. X. by vznikol stav, že by jej prináležalo vlastnícke právo nielen

k parc.č. X. a k parc.č. X., ale aj k parc.č. X. a k domu na ňom postavenému. Vzhľadom na

danú situáciu mal za to, že tento návrh navrhovateľky je neopodstatnený aj z dôvodu, že

k odpovedajúcej náprave vzniknutého stavu možno dospieť aj iným spôsobom napr.

zámennou zmluvou (§ 611 a nasl. Občianskeho zákonníka), na základe ktorej by si účastníci

vzájomne zamenili nehnuteľnosti. Keďže neboli splnené predpoklady pre konanie

o navrhovateľkou formulovanom návrhu, tento bolo možné bez ďalšieho zamietnuť a nebolo

potrebné vykonať ďalšie dokazovanie vo veci.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie. Žiadala, aby

dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Navrhovateľka v dovolaní

označila rozsudky oboch súdov za nezákonné z dôvodu, že jej nebolo umožnené konať pred

súdom, došlo k nedostatočnému vykonaniu dôkazov zo strany prvostupňového súdu

a k nesprávnemu posúdeniu veci. Uvedeným postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Poukázala na to, že vzhľadom na jej

vysoký vek a zdravotný stav, ktorý jej nedovolil zúčastniť sa na pojednávaní, súd za účelom

jej výsluchu a zároveň aj ohliadky miesta, odročil pojednávanie konané 12. mája 2009 na deň

16. júna 2009 a to ale značne mätúcim spôsobom. Podľa zápisnice z pojednávania konaného

12. mája 2009 mal byť vykonaný pokus o výsluch navrhovateľky v mieste jej bydliska

a vykonaná obhliadka predmetu sporu. Za týmto účelom sa 16. júna 2009 dostavil právny

zástupca navrhovateľky, ako aj syn navrhovateľky do predmetného domu, ktorý obýva

navrhovateľka s očakávaním sudkyne, zapisovateľky a odporcu. K ich príchodu však nedošlo.

Z procesného hľadiska tak nebol vykonaný procesný úkon dokazovania, ktorý mal súd

vykonať 16. júna 2009 a na úkor toho v tento deň v pojednávacej miestnosti vyhlásil

dokazovanie za ukončené a zároveň vyniesol v neprítomnosti navrhovateľky a jej právneho

zástupcu rozsudok. Podľa navrhovateľky, súd nevykonaním nariadeného dokazovania hrubo

porušil procesný postup, ako aj jej procesné práva ako účastníka konania.

Odporca sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadril, hoci mu súd predĺžil lehotu

na podanie vyjadrenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, to či dovolanie navrhovateľky smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3

O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

písm. f/ O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238

O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku alebo uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že

§ 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú

spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného

ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou

z uvedených vád, možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak

dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. vylúčené.

Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/

O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd

osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci jej súdom bola

odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatie možnosti konať pred súdom

navrhovateľka vyvodzuje zo skutočnosti, že súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol

na pojednávaní 16. júna 2009 napriek tomu, že prechádzajúce pojednávanie dňa 12. mája

2009 odročil s tým, že bude vykonaný pokus o výsluch navrhovateľky v mieste jej bydliska,

pričom zároveň bude vykonaná ohliadka predmetu sporu. Prvostupňový súd teda nevykonal

dôkazy, ktorých vykonanie nariadil a namiesto toho vec rozhodol v neprítomnosti

navrhovateľky a jej právneho zástupcu.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť

konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Občiansky súdny poriadok bližšie

nešpecifikuje, aká možnosť konať pred súdom sa musela účastníkovi odňať, akým spôsobom

ani v akom rozsahu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožnila alebo odňala realizácia

konkrétnych procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok, prípadne ďalšie

všeobecne záväzné právne predpisy priznávajú a z ktorých bol v dôsledku postupu súdu vylúčený. Pritom nie je rozhodujúce, či bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred

súdom v odvolacom konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa. Táto vada konania je

súdnou praxou vymedzovaná vždy iba veľmi konkrétne a konkrétne tiež určuje, ktorý postup

súdu, naopak, nie je odňatím možnosti konať pred súdom.

Vo vzťahu k námietke navrhovateľky, že prvostupňový súd nedostatočne vykonal

dôkazy (resp. nevykonal dôkazy, ktorých vykonanie predtým nariadil) dovolací súd považuje

za potrebné poukázať na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý

zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, avšak neustanovuje žiadne pravidlá

pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov

a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho

orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa

návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového

stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu

na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je

vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Ak súd teda v priebehu

konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného

stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno považovať

za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré

účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení

(R 125/1999,   R 6/2000). Táto námietka navrhovateľky teda vzhľadom na uvedené nie je

dôvodná. Okrem toho, z obsahu zápisnice z pojednávania z 12. mája 2009 vyplýva, že súd

pojednávanie odročil na 16. júna 2009 o 10.00 hod, v budove súdu v pojednávacej miestnosti

č. dverí 104/1 posch. s tým, že prítomní právni zástupcovia účastníkov, teda aj právny

zástupca navrhovateľky, vzali tento termín pojednávania na vedomie. Pokiaľ sa teda

navrhovateľka a jej právny zástupca na pojednávanie nedostavili, pričom súd prvého stupňa

pojednával v ich neprítomnosti, neporušil tým procesné práva navrhovateľky. Z rozhodnutia

súdu prvého stupňa vyplýva, že tento upustil od vykonania ďalšieho navrhnutého

dokazovania, čo aj odôvodnil vo svojom rozhodnutí.

Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť ani v právnych záveroch,

na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva

odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou

súdu, a nie s právnym hodnotením veci, zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne

posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod

prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože súd neporušuje žiadnu procesnú

povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.

Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že navrhovateľka v dovolaní namieta, že

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa spočíva

na nesprávnom posúdení veci (zrejme nesprávnom právnom posúdení veci podľa   § 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávnym právnym

posúdením veci ale súd neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných

práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantným

dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade

konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia

dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),

dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho

by posúdenie, či odvolací súd použil alebo nepoužil správny právny predpis, či ho správne

alebo nesprávne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne

alebo nesprávne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné. O taký prípad však v tejto veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224

ods. l O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1

O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. januára 2011

JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová