5 Cdo 246/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne R. H., proti žalovaným 1/ J. U., 2/ M. U., o zaplatenie 9958,18 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I

pod sp. zn. 17 C 509/2004, na dovolanie žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 26. apríla 2006, sp. zn. 2 Co 194/2005 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 9. marca 2005, č.k. 17 C 509/2004-92 uložil

žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu vo výške

300 000,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,5% ročne od 30. októbra 2003

do zaplatenia a trovy konania vo výške 63 791,- Sk na účet jej právnej zástupkyne, všetko

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku úrokov z omeškania návrh zamietol. Mal

za to, že žalovaní 1/ a 2/ sa bezdôvodne obohatili na úkor žalobkyne prijatím preddavku

na kúpu bytu ako zálohy za účelom zabezpečenia budúceho prevodu vlastníctva toho bytu.

Dospel k záveru o existencii aktívnej legitimácie žalobkyne v spore, pričom právny vzťah

medzi žalobkyňou a jej matkou Ing. T. vyhodnotil ako zmluvu o pôžičke, na základe ktorého

však nevznikol žalovaným 1/ a 2/ nárok na priame plnenie voči matke žalobkyne.

Konštatoval, že keďže k uzavretiu zmluvy napokon nedošlo, pričom pre vznik zodpovednosti

za bezdôvodné obohatenie nie je nerozhodujúce koho zavinením, zaviazal žalovaných 1/ a 2/ na vydanie bezdôvodného obohatenia zaplatením prijatej zálohy vo výške 300 000,- Sk

žalobkyni. Žalovaných 1/ a 2/ v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka

zaviazal na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby platnej

ku dňu omeškania, t.j. 30. októbru 2003, spolu 12,5% a vo zvyšku (0,75%) žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p..

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ rozsudkom z 26. apríla 2006,

sp. zn. 2 Co 194/2005 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovaným uložil povinnosť

zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania vo výške

7 814,- Sk k rukám JUDr. O. K. do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny s poukazom na ustanovenie § 219 O.s.p. potvrdil.

Konštatoval, že súd prvého stupňa vec správne právne posúdil a ním zistený skutkový stav má

oporu vo vykonanom dokazovaní. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že právny

vzťah zo zaplatenia zálohy vznikol medzi účastníkmi konania a žalovaní 1/ a 2/ sa

bezdôvodne obohatili prijatím zálohy na úkor žalobkyne, keďže nedošlo k uzavretiu zmluvy.

Pochybenie nezistil ani v rozhodnutí súdu prvého stupňa o príslušenstve pohľadávky (úrokoch

z omeškania a náhrade trov konania). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol

s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 151 ods. 1, § 142

ods. 1 O.s.p. a § 149 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 1/ a 2/.

Prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 237 písm. b/ O.s.p., tvrdiac, že ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Z obsahu

dovolania vyplýva, že dovolatelia týmto namietajú nedostatok aktívnej vecnej legitimácie

žalobkyne v konaní a súčasne nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/ a jej

nedostatok spôsobilosti byť účastníčkou konania. V súvislosti s nedostatkom vecnej

legitimácie namietali aj skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.]. V dôvodoch dovolania rozoberali

skutkový a právny stav veci tak, ako ho uvádzali v konaní pred súdmi. Dovolanie odôvodnili

tiež tým, že súd prvého stupňa okamžite po navrhnutí dokazovania vyniesol rozsudok bez

ukončenia dokazovania podľa § 120 ods. 4 O.s.p., čím im odoprel právo vyjadriť sa

k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.

Žalobkyňa navrhla dovolanie žalovaných 1/, 2/ ako nedôvodné odmietnuť..

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovaných 1/ a 2/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie

žalovaných 1/ a 2/ nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad

nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré

možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, c/ až e/ a g/ O.s.p. dovolatelia

nenamietali a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali

dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou: či ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania a či bola

účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. b/ a f/ O.s.p.).

Dovolateľmi namietaná vada podľa § 237 písm. b/ O.s.p. mala spočívať v tom, že

súdy oboch stupňov sa nezaoberali otázkou spôsobilosti byť účastníkom konania.

So zreteľom na túto dovolaciu námietku dovolací súd uvádza, že o procesnú vadu

konania uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená

spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom občianskeho

súdneho konania. Túto spôsobilosť má podľa § 19 O.s.p. ten, kto má spôsobilosť mať práva

a povinnosti; inak len ten, komu ju priznáva zákon. V občianskoprávnych vzťahoch majú

spôsobilosť byť účastníkom konania predovšetkým fyzické osoby [ich spôsobilosť vzniká

narodením a zaniká smrťou (§ 7 ods. 1 a 2 OZ)]. Spôsobilosť byť účastníkom konania majú aj

právnické osoby (§ 18 ods. 1 OZ). Právnickými osobami sú združenia fyzických alebo

právnických osôb, účelové združenia majetku, jednotky územnej samosprávy a iné subjekty,

o ktorých to ustanovuje zákon (§ 18 ods. 2 OZ). Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych

vzťahov štát, je právnickou osobou (§ 21 OZ). Zo spisu nevyplýva, že by v danej veci bol

účastníkom konania ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/

O.s.p.). Tak žalobkyni ako i žalovanej 2/, ako dospelým a žijúcim fyzickým osobám, zákon

priznáva právnu subjektivitu, ich pozbavenie alebo obmedzenie nebolo preukázané žiadnym

súdnym rozhodnutím, preto je potrebné vychádzať zo stavu, že tieto majú aj spôsobilosť byť

účastníkmi občianskeho súdneho konania (§ 19 O.s.p.).

Pre prípad, že dovolatelia procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p.

stotožňujú s nimi tvrdeným nedostatkom vecnej legitimácie, je potrebné uviesť, že nedostatok

spôsobilosti byť účastníkom konania (nedostatok procesnej povahy) je potrebné odlišovať

od nedostatku vecnej legitimácie účastníka konania (t.j. od stavu, keď účastník konania nie je

subjektom práv alebo povinnosti v rámci hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje

žalobou uplatnený nárok). Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania má z procesného

hľadiska za následok zastavenie konania (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.), nedostatok vecnej

legitimácie vedie k zamietnutiu žaloby. Nedostatok vecnej legitimácie účastníka nie je

procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p.

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní ďalej výslovne namietaná vada

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. že účastníkom konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom. Vada konania namietaná žalovanými 1/ a 2/ mala spočívať

v tom, že súd prvého stupňa vyniesol rozsudok bez ukončenia dokazovania podľa ustanovenia

§ 120 ods. 4 O.s.p., čím im odoprel právo dané ustanovením § 123 O.s.p. vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom. Žalovanými 1/ a 2/ v dovolaní takto opísaný

postup súdu prvého stupňa ale nemá oporu v spise súdu.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

Zo spisu (č.l. 30 a 31) je zrejmé, že žalovaným 1/ a 2/ bolo spolu s návrhom žaloby

doručené aj poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p., z čoho je zrejmé splnenie povinnosti súdu

poučiť žalovaných 1/ a 2/ v zmysle tohto ustanovenia. Oporu v spise nemá ani námietka

žalovaných 1/ a 2/, že im súd neumožnil vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a všetkým dôkazom.

Podľa § 123 O.s.p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

dôkazom, ktoré sa vykonali.

Ustanovenie § 123 O.s.p. upravuje právo účastníka konania vyjadriť sa k návrhom

na vykonanie dôkazov, ako aj k vykonaným dôkazom. Ide o neodňateľné právo účastníka

a ak mu ho súd odoprie, odníme mu možnosť konať pred súdom a realizovať procesné práva

účastníka konania.  

Zo zápisnice o pojednávaní súdu prvého stupňa konaného 9. februára 2004 (č.l. 88 až

91 spisu) vyplýva, že sudkyňa vytvorila tak právnemu zástupcovi žalobcu, ako aj obom

žalovaným možnosť realizovať tieto práva účastníkov konania. V zápisnici (č.l. 90) je

doslovne zaznamenané: „Predstúpil žalovaný 1/ (totožne žalovaný 2/), ktorý záverom udáva:

...“. Z obsahov ich prednesov je zrejmé, že žalovaní 1/ a 2/ sa v nich vyjadrili k sporným

skutočnostiam a dôkazom, a na to bol vyhlásený rozsudok.

Z uvedeného dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že súd prvého stupňa

žalovaným1/ a 2/ neodňal procesné oprávnenie vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.).

Žalovaní 1/ a 2/ v dovolaní namietajú, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalovaných 1/ a 2/ boli opodstatnené (dovolací

súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalovanými 1/ a 2/ vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaných 1/ a 2/ nemožno vyvodiť

zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom

na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovaným 1/ a 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.).   Dovolací súd nepriznal žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, lebo

v dovolacom konaní nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. decembra 2010

JUDr. Vladimír Magura, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

Za správnosť vyhotovenia: