5 Cdo 244/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ J. V.V., 2/ E. V., 3/ V. V., všetkých zastúpených JUDr. R.T., advokátom so sídlom v K., proti žalovanej F., zastúpenej JUDr. T.G., advokátom so sídlom v K., o ochranu osobnosti a náhradu škody,
na dovolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. júna 2011, sp.zn. 16
Co 29/2011 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ náhradu trov dovolacieho konania
v sume 173,23 € do rúk JUDr. R.
T., advokáta so sídlom v K., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom zo 14. októbra 2010, č.k. 8 C 46/2005-556 zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu škody spoločne a nerozdielne vo výške
1 659,70 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Ďalej zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi 1/ nemajetkovú ujmu 30 000 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku,
žalobkyni 2/ nemajetkovú ujmu v sume 30 000 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku
a žalobkyni 3/ nemajetkovú ujmu v sume 10 000 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku. Žalovanú tiež zaviazal nahradiť žalobcom trovy konania, a to žalobcom 1/ a 2/
vo výške 13 688,85 € spoločne a nerozdielne, žalobkyni 3/ vo výške 3 449,74 €, všetko do 3
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a taktiež aj trovy štátu vo výške 2 616,96 € na účet súdu
do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Svoje
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 420 ods. 1 až 3,
§ 421a ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nebohému M. V. došlo k porušeniu povinností
žalovanej. Poukázal predovšetkým na znalecký posudok MUDr. G., z ktorého vyplynulo, že žalovaná pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nepostupovala
v súlade so všetkými dostupnými poznatkami lekárskej vedy. Konštatoval, že neboli včas
vykonané sledovania a špecializované vyšetrenia, ktoré boli v danom prípade nevyhnutné.
Vykonané znalecké dokazovanie preukázalo príčinnú súvislosť medzi konaním, resp.
opomenutím povinností žalovanej a smrťou nebohého M. V., syna žalobcov 1/ a 2/
a brata žalobkyne 3/. Uzavrel, že v konaní sa jednoznačne preukázali aj nedostatky pri vedení
zdravotnej dokumentácie, ktoré vyvrcholili v konaní predložením RTG snímok nebohého
po takmer piatich rokoch od začatia súdneho konania a tri roky od podania prvého znaleckého
posudku a že ani nemusí ísť o snímky nebohého, keďže dátum vyhotovenia RTG snímok sa
nezhoduje s dátumom hospitalizácie pacienta. Mal za to, že dokazovanie preukázalo základ
nároku žalobcov, a to neoprávnenosť zásahu žalovanej do práva na ochranu súkromia
žalobcov, ktorým je v danom prípade spôsobenie úmrtia člena rodiny. Konštatoval, že smrť
M. V. je neodvrátiteľný fakt, ktorý natrvalo rozhodujúcim spôsobom pretrhol rodinné a citové
väzby s rodičmi, ako aj jediným súrodencom. Nečakaná smrť nebohého musela byť podľa
súdu skutočnosťou s dôsledkami na existujúci súkromný život žalobcov 1/ až 3/ absolútne
nepredstaviteľnou a žalobcovi sa s ňou bezpochyby vyrovnávajú len veľmi ťažko. Dospel k záveru, že nemateriálne zadosťučinenie by bolo v tomto prípade jednoznačne
nepostačujúcim, a preto je tento zásah do práva na súkromie žalobcov potrebné určitým
spôsobom reparovať priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Požadovanú
náhradu zo strany žalobcov vo výške 66 387,84 € jednotlivo pre žalobcov 1/ a 2/
a pre žalobkyňu 3/ vo výške 33 193,92 €, považoval za neadekvátnu a privysokú a zohľadnil
aj istý stupeň spoluzavinenia nebohého, ktorý z vlastnej vôle konzumoval vo zvýšenom
množstve alkohol a potom sa pri „šmýkaní“ po zábradlí osudným spôsobom zranil. Preto
priznal rodičom nebohého, žalobcom 1/ a 2/ jednotlivo sumu 30 000 € titulom nemajetkovej
ujmy a sestre, žalobkyni 3/ sumu 10 000 a v prevyšujúcej časti požadovanej nemajetkovej
ujmy žalobu zamietol. Rozhodoval aj o uplatnenej škode žalobcov 1/ a 2/ týkajúcej sa
náhrady nákladov spojených s pohrebom ich syna v celkovej výške 60 169,50 Sk, keďže tieto
boli preukázané listinnými dôkazmi a považoval ich aj za primerané podľa ustanovenia § 449
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
O náhrade trov konania štátu rozhodol s poukazom na § 148 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 20. júna 2011, sp.zn. 16 Co 29/2011 potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa s výnimkou výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcom 1/ a 2/ priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 704,80 €
a žalovanej uložil povinnosť uhradiť ju žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne do troch dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet JUDr. R.T., advokáta. Žalobkyni 3/ priznal
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 188,38 € a žalovanej uložil povinnosť nahradiť
ju žalobkyni 3/ v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet
JUDr. R.T., advokáta. Považoval za nepochybné, že na úplne zistenie skutkového stavu súd
prvého stupňa vo veci vykonal potrebné a rozsiahle dokazovanie, okrem iného aj znalecké
dokazovanie znalcom MUDr. P. G.. Uviedol, že súd prvého stupňa zo záverov tohto znalca
vychádzal, pričom mal za to, že medzi postupom žalovanej a smrťou nebohého je príčinná
súvislosť. Ďalej mal za to, že správne sú aj závery súdu prvého stupňa o nedostatkoch vo
vedení zdravotnej dokumentácie. Stotožnil sa
so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní bola preukázaná neoprávnenosť zásahu
žalovanej, a to nedostatočne včasným diagnostikovaním rozsahu poranení následkom úrazu
nebohého. Uviedol, že zdravotnú starostlivosť žalovaná neposkytla v súlade s poznatkami
lekárskej vedy, sledovanie životných funkcií nebolo vykonané v požadovanom rozsahu
a potrebné rozhodujúce úkony neboli vykonané včas. Za správny považoval aj spôsob,
ktorým sa zaoberal súd prvého stupňa pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy, keď bral
do úvahy, že v danom prípade išlo o poškodeného, ktorý bol jediným prvorodeným synom
žalobcov. Jeho smrťou došlo k pretrhnutiu rodinných citových väzieb s rodičmi a jediným
súrodencom - sestrou. Nečakaná smrť mala dôsledky na ich existujúci život, skutočnosť,
s ktorou sa museli vyrovnávať, a preto, podľa jeho názoru, je nemajetková ujma v súdom
prvého stupňa priznanej výške primeraná. K odvolacej námietke žalovanej, že v súvislosti
s výškou priznanej ujmy nebol objektívne zisťovaný stav napr. tým, či nebohý žil s rodinou,
či s ňou vychádzal dobre, resp. či nebol rozhádaný a pod., dodal, že je bez pochýb, že
v prípade nebohého išlo o nečakanú smrť, ktorá správnym postupom v zmysle súčasnej
lekárskej vedy nemusela nastať, ak by boli sa využili všetky potrebné zdravotnícke úkony
a vyšetrenie, ktorými súčasná lekárska veda disponuje. Za nadbytočné považoval
dokazovanie, či smrť syna môže zmeniť život rodičov alebo sestre, pretože mal za to, že
v každej rodine je smrť blízkeho príbuzného nepredstaviteľnou skutočnosťou, s ktorou sa
každý ťažko vyrovnáva. Z týchto dôvodov napadnutý rozsudok ako vecne správne potvrdil v
zmysle ustanovenia § 219 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol podl'a § 224
O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalovaná dovolaním. Namietala, že konanie pred
súdmi je postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f) O.s.p. K odňatiu možnosti
konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia došlo podľa jej názoru tým, že jej bolo odňaté
jej procesné právo na vykonanie riadneho dokazovania, na bránenie sa voči tvrdeniam, ako aj
právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim. Namietala, že žalobcovia iba tvrdili, avšak
ničím nepreukázali, že skutočne došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Uviedla, že
keďže o tejto skutočnosti (zásahu do práva na ochranu osobnosti) sa neviedlo žiadne
dokazovanie, žalovanej tak konajúce súdy odňali akúkoľvek možnosť vyjadrovať sa
k dôkazom, k návrhom, navrhovať dôkazy a pod. Ďalej uviedla, že konajúce súdy pochybili
aj v tom, že v konaní, ktoré bolo výlučne návrhovým, svojim konaním a rozhodnutím
nahradili procesnú aktivitu žalobcov a to tým, že prvostupňový súd sám vyzval žalobcov, aby
v lehote 10 dní zaslali súdu písomný popis zásahu do ich práva na ochranu osobnosti, ako aj
tým, že odvolací súd takúto aktivitu súdu prvého stupňa schválil. Navrhla, aby dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaní 1/ až 3/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedli, že je podľa ich názoru
neprípustné a navrhli ho odmietnuť, a priznať náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Žalovaná existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania
v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. ku ktorej malo dôjsť tým, že nižších stupňov nevykonali
potrebné dokazovanie na preukázanie skutočnosti, či smrťou M. V. došlo k zásahu
do osobnostných práv žalobcov, a teda neúplne zistili skutkový stav veci, čím žalovanej znemožnili vyjadrovať sa k dôkazom, návrhom na vykonanie dokazovania, právo navrhovať
dôkazy a pod.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
K námietke žalovanej, že súdy nižších stupňov vo veci nevykonali potrebné
dokazovanie, v dôsledku čoho neúplne zistili skutkový stav dovolací súd uvádza, že v prípade
neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok,
ktorý by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bol považovaný za dôvod zakladajúci
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak k tejto nesprávnosti v súdnom
konaní dôjde, nie je ňou samou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka
konania. Dovolateľom tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže
prípadne zakladať tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne
prípustnom dovolaní (o tento prípad v danej veci nejde). Takáto vada sama osebe prípustnosť
dovolania nezakladá.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho právach alebo povinnostiach. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (viď IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (viď I. ÚS 50/04). Z toho
vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (viď IV. ÚS
329/04).
Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne
pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho
orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa
návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového
stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia
zásada. Súd určí rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykonaná. Účastníci sú povinní
prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky
potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O.s.p.) a sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. K procesným právam účastníka ale nepatrí,
aby bol súdom vykonaný každý dôkaz, ktorý účastník považuje za významný. Rozhodovanie
o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi
konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 213 ods. 5 O.s.p.). Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky
navrhované dôkazy, nezakladá tým vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď
R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000); tento jeho postup môže prípadne viesť k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však
k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosť zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 13/2012).
Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny
proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného
postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovností zbraní
vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju
záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej
je jej odporca (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo
na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen
predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými
ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie
súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46). Zásada rovnosti strán v
civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje
občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95).
Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O.s.p.,
podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je
povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.
Dovolateľka namieta, že k porušeniu práva na rovnosť v konaní došlo tým, že súd
na pojednávaní dňa 22. apríla 2010 vyzval žalobcov, aby zaslali písomný popis, ako došlo
k zásahu práva na ochranu osobnosti. Uviedla, že týmto spôsobom súd nahradil procesnú
aktivitu žalobcov.
Ako bolo uvedené, v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má
jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením
v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti
nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení
je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani
povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti
označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne
okolnosti prejednávanej veci.
V danom prípade žalobcovia už v návrhu na začatie konania uvádzali, že k zásahu
do ich osobnostného práva došlo smrťou M. V. (syna žalobcov 1/ a 2/ a brata žalobkyne 3/),
ktorá nastala v dôsledku neposkytnutia potrebnej zdravotnej starostlivosti žalovanou. Opísali
postup žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorý považovali za nedostatočný
a v rozpore so zákonom č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a zmienili sa aj, že
takýmto konaní došlo k zásahu do osobnostného práva
na súkromný a rodinný život, osobitne do práva na vnútorný, citový život a vzťah k inej osobe. Súd prvého stupňa zameral dokazovanie v prvom rade za zistenie a preukázanie
skutočností, či žalovaná porušila svoje povinnosti stanovené zákonom č. 277/1997 Z.z.,
pričom zo spisu je zrejmé, že obe procesné strany, tak pri tvrdení, ako aj pri preukazovaní
skutkových okolností boli rovnako aktívne a súd neznevýhodnil jednu stranu na úkor druhej.
Pokiaľ súd na pojednávaní 22. apríla 2010 vyzval žalobcov, aby zaslali písomný popis, ako
došlo k zásahu do ich práva na ochranu osobnosti, dovolací súd uvádza, že súd prvého stupňa
v súlade s prejednacou zásadou vyzval žalobcov na odstránenie neúplností ich tvrdení
o zásahu do práva na ochranu osobnosti, pričom ich nenaviedol, akým spôsobom (s poukazom
na konkrétne hmotnoprávne postavenie Občianskeho zákonníka) tak majú urobiť. Na druhej
strane súd prvého stupňa žalovanej vytvoril možnosť, aby sa k týmto tvrdeniam žalobcov
vyjadrila (zaslaním týchto stanovísk právnemu zástupcovi žalobcov, č.l. 422 spisu).
Z uvedeného je zrejmé, že nič nenasvedčuje tomu, že by súdy nezachovali rovnosť účastníkov
konania, porušili princíp kontradiktórnosti konania alebo že by niektorú z procesných strán
na úkor druhej zvýhodnili. Dovolanie preto podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné nie je.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní nebola žalovaná úspešná a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalobcom 1/ až 3/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobcovia 1/ až 3/ podali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady
trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto
konania vyčíslili. Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta
za právnu službu, ktorú poskytol žalobcom 1/ až 3/ vypracovaním vyjadrenia z k dovolaniu
žalovanej (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb). Pri výpočte sadzby tarifnej odmeny vychádzal
z § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z., keď vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho
zákonníka tarifnou hodnotou je suma 2 000 €, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy s tým,
že podľa § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži
o 50 % ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb. V danom prípade ide
o zastupovanie troch osôb na strane žalobcov. Pri tarifnej hodnote 2 000 € je základná sadzba
tarifnej odmeny 91,29 €, pričom po znížení o 50 % z dôvodu zastupovania spoločným
právnym zástupcom základná sadzba tarifnej odmeny predstavuje sumu 45,65 € pre každého
zo žalobcov, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 hore cit. vyhlášky)
7,41 € u každého zo žalobcov, ako aj daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % (§ 18 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) v sume 28,87 € predstavuje spolu 173,23 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. apríla 2012
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová