5 Cdo 244/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. M.L.M., zastúpenej opatrovníčkou Mgr. A. L.L.M., proti žalovaným 1/ MUDr. J. B.,
2/ MUDr. M. L., 3/ G. K., pracovníkom NsP v L., o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je
vedená na Okresnom súde Spišská Nová Ves
pod sp.zn. 5 C 121/2009, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 28. mája 2010, sp.zn. 11 Co 83/2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 28. mája
2010, sp.zn. 11 Co 83/2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves
z 25. februára 2010, č.k. 5 C 121/2009-46 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Spišská
Nová Ves na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 25. februára 2010, č.k. 5 C 121/2009-46
nepriznal žalobkyni oslobodenie od súdnych poplatkov a návrh žalobkyne na ustanovenie
zástupcu z radov advokátov zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že u žalobkyne nie
sú predpoklady na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a tým ani podmienky
na ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa ustanovenia § 30 O.s.p. Vzhľadom na tieto
skutočnosti oslobodenie os súdnych poplatkov nepriznal a návrh na ustanovenie zástupcu
z radov advokátov zamietol.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobkyne uznesením z 28. mája 2010, sp.zn.
11 Co 83/2010 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219
O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu týkajúcimi sa nesplnenia podmienok pre oslobodenie od súdnych
poplatkov a ustanovenie zástupcu z radov advokátov.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Uviedla, že
uznesenie napáda z dôvodu vady, ktorej sa dopustili súdy nižších stupňov tým, že s ňou konali
ako so žalobkyňou, hoci v skutočnosti žalobkyňou je jej matka. V dovolaní ďalej opisovala
skutočnosti súvisiace s konaním o spôsobilosti na právne úkony jej matky a s opatrovníckym
konaním, vedenými pred Okresným súdom Poprad. V súvislosti s tým namietala neúplné
zistenie skutkového stavu súdom z dôvodu, že súdy nezohľadnili ňou predložené dôkazy.
Žiadala priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu z radov
advokátov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1, 3 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním. Treba dodať, že i keď dovolateľka v konaní
o dovolaní nie je zastúpená advokátom a nemá právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 O.s.p.),
povaha napadnutého rozhodnutia vylučuje, aby v prípade tohto dovolania bol nedostatok
podmienky povinného zastúpenia považovaný za dôvod pre zastavenie konania. Za situácie,
kedy je predmetom dovolacieho prieskumu rozhodnutie súdu o nevyhovení žiadosti účastníka
o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, by trvanie na podmienke povinného zastúpenia
popieralo cieľ, ktorý sledoval účastník konania.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ na zaujatie stanoviska (239 ods. 1
písm. b/ veta prvá O.s.p.), alebo ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním, nevykazuje znaky
niektorého z týchto uznesení, nemožno prípustnosť dovolania žalobkyne vyvodiť
z ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte
rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak
je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Právne
relevantné ale nie je tvrdenie žalobkyne, že k vade takejto povahy došlo, ale iba zistenie, že
konanie je ňou skutočne zaťažené.
Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka namieta odňatie možnosti jej matke
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ktorá v konaní vystupuje ako žalobkyňa tým, že
s ňou súdy ako so žalobkyňou nekonali (dovolateľka ju v žalobe označila ako poškodenú,
seba pritom označiac za žalobkyňu, pozn. dovolacieho súdu).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právnym poriadok priznáva.
Podľa ustanovenia § 90 prvá časť vety O.s.p. účastníkmi konania sú navrhovateľ
(žalobca) a odporca (žalovaný).
Podľa ustanovenia § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú
splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Vymedzenie účastníkov konania sa v zmysle tohto ustanovenia zakladá procesným
spôsobom. Navrhovateľom (žalobcom) je ten, kto podal na súd návrh na začatie konania
a zároveň v ňom vyjadril vôľu vystupovať ako žalujúca strana v spore. Odporcom
(žalovaným) je ten, koho navrhovateľ (žalobca) v návrhu (žalobe) za tohto účastníka konania
označil. Súd v rámci skúmania procesných podmienok, skúma len otázku spôsobilosti
označených subjektov byť účastníkom konania a otázku procesnej spôsobilosti v konaní.
Podľa ustanovenia § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má
spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Podľa ustanovenia § 20 O.s.p. každý môže pred súdom ako účastník samostatne konať
(procesná spôsobilosť) v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať
práva a brať na seba povinnosti.
Podľa ustanovenia § 22 O.s.p. fyzická osoba, ktorá nemôže pred súdom konať
samostatne, musí byť zastúpená zákonným zástupcom. To neplatí, ak tento úkon ustanovuje
inak.
Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená spôsobilosť mať procesné práva
a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom občianskeho súdneho konania. Túto
spôsobilosť má podľa § 19 O.s.p. ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len
ten, komu ju priznáva zákon. Procesný predpis teda odkazuje na hmotné právo.
Procesnoprávna subjektivita preto splýva so subjektivitou hmotnoprávnou.
V občianskoprávnych vzťahoch spôsobilosť byť účastníkom konania majú predovšetkým
fyzické osoby, ich spôsobilosť vzniká narodením a zaniká smrťou (§ 7 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka).
Spôsobilosťou na práva a povinnosti treba rozumieť právom garantovanú možnosť
nadobúdať práva a povinnosti bez prejavenia vlastnej vôle, t.j. bez urobenia právneho úkonu.
Spôsobilosť na práva a povinnosti trvá počas celého života, nemožno ju odňať, ani obmedziť
a zaniká smrťou. Od spôsobilosti na práva a povinnosti treba odlišovať spôsobilosť na právne
úkony (§ 8 až § 10 Občianskeho zákonníka), teda spôsobilosť vlastným konaním, ktoré je
v súlade s právnym poriadkom, nadobúdať, meniť alebo strácať subjektívne práva
a povinnosti. Ide o spôsobilosť konať s právnymi následkami. Ustanovenie § 20 ods. 1 O.s.p.
upravuje procesnú spôsobilosť účastníkov občianskeho súdneho konania, ktorú priznáva
každému v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať
na seba povinnosti. Rozumie sa ňou spôsobilosť vykonávať v občianskom súdnom konaní
práva a povinnosti účastníka konania, a to buď samostatne, alebo prostredníctvom zástupcu.
Osoby, ktorých spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená (§ 10 ods. 2 Občianskeho
zákonníka), nemajú procesnú spôsobilosť v takom rozsahu, v akom bola súdnym rozhodnutím
obmedzená ich spôsobilosť na právne úkony. Musia preto byť zastúpené svojim zákonným
zástupcom, ktorý za ne robí potrebné procesné úkony. Týmto zastúpením však nestrácajú
procesné postavenie účastníka konania, a ani ustanovený zákonný zástupca sa nestáva z tohto
dôvodu účastníkom konania.
Zo spisu vyplýva, že návrh na začatie konania podala Mgr. A. M., PhD., r.č. X.,
bývajúca v L.L., ktorá sa v návrhu označila ako „navrhovateľka“ s tým, že zároveň k údajom
o svojej osobe dodala, že je opatrovníčkou. V návrhu označila ďalšie osoby, a to „poškodenú“
A. M., r.č. X., bývajúcu v L.L. a „žalovaných“ 1/ MUDr. J. B., primára psychiatrického
oddelenia NsP L., 2/ MUDr. M. L., zástupkyňu primára psychiatrického oddelenia NsP L. a 3/
PhDr. G. K., psychologičku psychiatrického oddelenia NsP L.. Uvedeným návrhom sa
dovolateľka domáhala „vydania rozsudku na nemajetkovú ujmu s náhradou v peniazoch
poškodenej“. Z výzvy
na doplnenie podania v zmysle ustanovenia § 43 O.s.p. (č.l. 11 a 12) vyplýva, že súd prvého
stupňa vyzval dovolateľku, považujúc ju za žalobkyňu, na upresnenie podania o presné
označenie účastníkov na strane žalovaných, náležitosti petitu žaloby a predloženie dôkazov,
na ktoré sa dovoláva. Dovolateľka v podaní z 20. januára 2010 upresnila, okrem iného, znenie
žalobného petitu tak, že uviedla: „ Žalobcovia majú povinnosť uhradiť poškodenej 3 300 eur.“
Zároveň ako dôkaz predložila Listinu o ustanovení za opatrovníka zo 6. apríla 2005, z ktorej
vyplynulo, že bola ustanovená za opatrovníčku svojej matke A. M., obmedzenej
v spôsobilosti na právne úkony rozsudkom Okresného súdu Poprad zo 14. júna 2004, č.k. 15
Ps 2/2004-21.
Už z obsahu návrhu na začatie konania, ako aj následne z doplneného podania, je
zrejmé, že v uvedenej veci dovolateľka, aj napriek vlastnému formálnemu označeniu sa
za žalobkyňu v spore, mala v skutočnosti vôľu podať žalobu v mene svojej matky ako jej
opatrovníčka. Súdy nižších stupňov mali preto podanie posudzovať podľa jeho obsahu,
skúmať a ujasniť – kto je účastníkom konania na strane žalobkyne a kto je procesným
zástupcom, t.j. zistiť otázku spôsobilosti označených subjektov byť účastníkom konania
a otázku procesnej spôsobilosti v konaní.
Zo spisu je ďalej zrejmé, že na základe návrhu dovolateľky na oslobodenie od súdnych
poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov z 24. januára 2010, súd prvého
stupňa výzvou z 28. januára 2010 a opakovane výzvou z 5. februára 2010, vyzval dovolateľku
na zdokladovanie jej majetkových, finančných pomerov za účelom posúdenia splnenia
podmienok tejto žiadosti. Následne o tomto návrhu, berúc do úvahy majetkové, osobné
a zárobkové pomery dovolateľky, rozhodol negatívne, súčasne označiac v záhlaví uznesenia ako žalobkyňu dovolateľku – opatrovníčku poškodenej. Odvolací súd vec právne posúdil
totožne ako súd prvého stupňa.
Z rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 15 Ps 2/2004-21 zo 14. júna 2004 (č.l. 66),
ktorý dovolateľka predložila v dovolacom konaní ako prílohu, vyplýva, že „poškodená“ A.
M., nar. 4. septembra 1937, bola súdom obmedzená v spôsobilosti samostatne vystupovať
pred úradmi, súdmi a inými orgánmi vo svojom mene, podávať sťažnosti, návrhy, podnety
a podobne. Uvedeným rozhodnutím bola obmedzená jej spôsobilosť na právne úkony.
Spôsobilosť mať práva a povinnosti, ktoré jej garantujú predpisy hmotného práva, jej však
zostala zachovaná s tým, že v jej mene ich má možnosť nadobúdať súdom ustanovený
opatrovník, dcéra Mgr. A. M., PhD. Uvedeným zastúpením matka opatrovníčky nestratila
svoje procesné postavenie účastníčky konania a naopak opatrovníčka sa z toho dôvodu nestala
účastníčkou konania. Preto súdy nižších stupňov tým, že v konaní konali s opatrovníčkou
žalobkyne ako s účastníčkou konania, odňali žalobkyni možnosť konať pred súdom.
Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je vždy zo zákona
dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto
vadou postihnutom. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, zrušiť
(§ 243b ods. 2 a 3 O.s.p.) a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vzhľadom
na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu
prvého stupňa, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami dovolateľky uvedenými
v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. decembra 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová