Najvyšší súd  

5 Cdo 241/2011

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. M. S.S., zastúpeného JUDr. M. G., advokátom so sídlom vo V. n. T., proti žalovaným 1/ M. D.D., 2/ Š. G.G., obom

zastúpeným JUDr. M. O., advokátkou so sídlom v P.,,

3/ N. J.J., 4/ H. S. (údajne zomrela č.l. 121, poznámka ceruzkou), 5/ H. R., 6/ Ing. Š. S., 7/ S.

S., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, vedenej

na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.zn. 4 C 115/2006, o dovolaní žalovaných 1/

a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 16. mája 2011, sp.zn. 1 Co 18/2011 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalované 1/ a 2/ sú povinné zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania

v sume 128,58 € do rúk alebo na účet JUDr. M.G., advokáta so sídlom vo V. n.T., do troch

dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z 26. októbra 2010, č.k. 4 C 115/2006-86

zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva

číslo X., k.ú. H., a to k parcele čísloX. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1 052 m2, k

nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva číslo X., k.ú. H., a to k parcele číslo X. -

záhrady vo výmere 941 m2, číslo X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 470 m2, číslo

X. - zastavané plochy a nádvoria

vo výmere 457 m2, číslo X. - záhrady vo výmere 4 m2, číslo X. - zastavané plochy

a nádvoria vo výmere 75 m2 a tieto vyporiadal tak, že novovytvorené nehnuteľnosti tak, ako

sú zapísané na geometrickom pláne a výkaze výmer Ing. P. z 12. júna 2004, číslo plánu

34331450 047/04, a to:

- parcelu číslo X. - záhradu vo výmere 480 m2, číslo X. - zastavanú plochu vo výmere 470

m2, číslo X. - zastavanú plochu vo výmere 9 m2, ako aj parcelu číslo X. - záhradu vo výmere

4 m2, zapísané na liste vlastníctva číslo X., k.ú. H., prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu

Ing. M. S.,

- parcelu číslo X. - zastavanú plochu vo výmere 448 m2 a číslo X. - záhradu vo výmere 461

m2, zapísané na liste vlastníctva číslo X., k.ú. H., prikázal

do výlučného vlastníctva žalovaného 7/ S. S.,

- parcelu číslo X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1052 m2, zapísanú na liste

vlastníctva číslo X., k.ú. H., ako aj parcelu čísloX. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere

75 m2, zapísanú na liste vlastníctva číslo X., k.ú. H. prikázal do podielového spoluvlastníctva

žalovanej v 1/ M. D.

a žalovanej 2/ Š. G. v pomere po jednej polovici. Ďalej zaviazal žalobcu Ing. M. S. vyplatiť

žalovanej 3/ mal. N. J. za jej podiel sumu

267,- eur, žalovaného v 7/ S. S. vyplatiť žalovanej 3/ N. J.

za jej podiel sumu 252,- eur, žalovanú   1/ M. D. a žalovanú 2/ Š. G., a to každú z nich

vyplatiť žalovanej   3/ mal. N. J. za jej podiel sumu po 98,- eur, a to všetko do 15 dní od

právoplatnosti rozsudku. Žalobcu, žalovaného 7/

a žalované 1/ a 2/ nezaviazal na úhradu za ich podiel ostatným žalovaným. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Poukázal na ustanovenia § 136 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 141

ods. 1 a § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s prihliadnutím k stanovisku stavebného úradu

Mesta H., k tej skutočnosti, že prichádza do úvahy reálna deľba tak, ako to navrhol žalobca a

súhlasili s tým aj ostatní podieloví spoluvlastníci, zrušil podielové spoluvlastníctvo

účastníkov tohto konania (keďže k mimosúdnej dohode medzi podielovými spoluvlastníkmi

nedošlo).

Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 16. mája 2011, sp.zn. 1 Co 18/2011 rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Účastníkom náhradu trov

konania nepriznal. Konštatoval, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie

v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne

rozhodol. Mal za to, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému

dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa má podklad v zistení skutkového

stavu. So súdom prvého stupňa sa stotožnil aj v aplikácii ustanovení § 141 ods. 1

Občianskeho zákonníka a § 142 ods. 1 ods. Občianskeho zákonníka. Poukázal na fakt, že

v predmetnej veci bol podkladom vyporiadania podielového spoluvlastníctva geometrický plán č. 34331450047/04 z 12. júna 2004, vyhotovený geodetom Ing. P. voči ktorému účastníci

konania nevzniesli zásadne rozporné pripomienky. Konštatoval, že žalované 1/ a 2/

v priebehu konania jednoznačne deklarovali, že s takto navrhovaným spôsobom rozdelenia

nehnuteľností súhlasia a po opakovaných otázkach zo strany súdu obe žalované potvrdili, že

súhlasia s návrhom žalobcu a nežiadajú vyplatenie náhrady za spoluvlastnícky podiel, čo je

nepochybne zistené v zápisniciach o pojednávaní a v zápisniciach o výsluch žalovaných 1/

a 2/. Mal za to, že nepriznanie náhrady za spoluvlastnícke podiely nehnuteľností nemožno

hodnotiť ako vyvlastnenie bez náhrady alebo porušovanie ústavných práv žalovaných 1/ a 2/,

pretože tieto sa v priebehu prvostupňového konania jasne vyjadrili, že tieto náhrady nežiadajú

a svojich náhrad za podiely sa takto výslovne vzdali. O trovách konania rozhodol s poukazom

na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalované 1/ a 2/. Namietali, že

procesný postup oboch súdov bol nesprávny, že vydaniu takýchto rozhodnutí nepredchádzalo

zákonné konanie súdu, v ktorom by bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov všetkých účastníkov, ako aj rovnaké procesné postavanie účastníkov

v konaní. Uviedli, že síce súhlasili so zrušením podielového spoluvlastníctva a žiadali reálne

rozdelenie podľa výšky spoluvlastníckych podielov, žiadali ale prikázať reálnu časť

zo spoločnej veci, tú časť, ktorá zodpovedá výške ich spoluvlastníckeho podielu, ktorú ako

vlastníčky do rozhodnutia súdu vlastnili v ideálnom pomere k veci. Ďalej uviedli, že nikdy

nesúhlasili, že v prípade, ak by ich podiely po vyporiadaní boli vo výmere menšie, že

nepožadujú za ne primeranú náhradu. Konania súdov označili za špekulatívne a účelové,

čomu podľa ich názoru svedčí aj konštatovanie odvolacieho súdu v odôvodnení jeho

rozhodnutia, že „po opakovaných otázkach zo strany súdu obe žalované potvrdili, že súhlasia

s návrhom žalobcu a nežiadajú vyplatenie náhrady za spoluvlastnícky podiel, čo je

nepochybne zistené v spise v zápisniciach o pojednávaní a zápisniciach o výsluchu

žalovaných 1/ a 2/“, čo neoprel ani dátumovo ani označením čísla listu súdneho spisu.

V konaní ďalej namietali aj nesprávne právne posúdenie veci. Navrhli, aby dovolací súd

rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Žalobca navrhol dovolanie zamietnuť a zároveň žiadal priznať náhradu trov

dovolacieho konania.

Žalovaní 3/ až 6/ (7/) sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníčky konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpené advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovaných 1/ a 2/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie

žalovaných 1/ a 2/ nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia

možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania

vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo súdom nesprávne obsadeným).

Pokiaľ ide o námietku dovolateliek, že ich súdy svojím postupom ukrátili v práve

na spravodlivý súdny proces dovolací súd uvádza, že podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup

k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo

na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý

proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho

požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Pod spravodlivým súdnym procesom sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka

súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne

a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva nepatrí ani právo

účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Porušenie práva na spravodlivý proces spájajú dovolateľky so skutočnosťou, že

v konaní súhlasili so zrušením podielového spoluvlastníctva a žiadali reálne rozdelenie podľa

výšky spoluvlastníckych podielov, žiadali prikázať reálnu časť zo spoločnej veci, tú časť

ktorá zodpovedá výške spoluvlastníckeho podielu, ktorú ako vlastníčky do rozhodnutia súdu

vlastnili v ideálnom pomere z veci. Nikdy sa nevyjadrili, že v prípade, ak by súd rozhodol, že

by ich podiely po vyporiadaní boli vo výmere menšie, že nepožadujú za ne primeranú

náhradu. Vytýkali odvolaciemu súdu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, kedy

(s poukazom na číslo listu, prípadne dátum pojednávania) sa vyjadrili, že súhlasia s návrhom

žalobcu a nežiadajú vyplatenie náhrady za ich spoluvlastnícke podiely.

Obsah spisu nesvedčí opodstatnenosti námietok žalovaných 1/ a 2/. Zo zápisnice

z pojednávania pred súdom prvého stupňa z 26. októbra 2010 (č.l. 79-82 spisu) dovolací súd

zistil, že žalovaná 1/ na pojednávaní potom, ako sa právny zástupcu žalobcu vyjadril, že

„trvá na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam

podľa ním podaného návrhu“ (strana 2, ods. 5 zápisnice), žalovaná 1/ vo svojom mene, ako

aj v mene žalovanej 2/ doslovne uviedla : „po ozrejmení návrhu žalobcu na vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva udáva, že s návrhom v celom rozsahu súhlasí“ (strana 2, ods. 6

zápisnice). V zápisnici z tohto pojednávania je ďalej zachytené, že po vyhlásení dokazovania

právny zástupca žalobcu priamo do zápisnice nadiktoval znenie rozsudku (ktoré sa následne

premietlo aj do výroku rozsudku), ostatní žalovaní na záver uviedli, že proti vyššie

uvedenému nemajú žiadne námietky (str. 3, ods. 2).

Aj námietku žalovaných 1/ a 2/, že v konaní nebolo zabezpečené rovnaké procesné

postavenie účastníkov konania, dovolací súd považuje za neopodstatnenú.

Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného

postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.

Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa

ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.

V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie

a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv [napr. právo

vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu

a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), právo byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115

O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali   (§ 123

O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Zo spisu

nevyplýva, že by v prejednávanej veci súdy v prípade dovolateliek nerešpektovali niektoré

z týchto práv. Nič tiež nenasvedčuje tomu, že by nezachovali rovnosť účastníkov konania

alebo že by niektorú z procesných strán na úkor druhej zvýhodnili. Dovolanie preto podľa

§ 237 písm. f/ O.s.p. prípustné nie je.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalované 1/ a 2/ v dovolaní namietajú, že napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale   prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalovaných 1/ a 2/ boli opodstatnené (dovolací

súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalovanými 1/ a 2/ vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaných 1/ a 2/ nemožno vyvodiť

zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom

na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovaným, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca náhradu trov dovolacieho konania

uplatnil a ich výšku vyčíslil. Dovolací súd priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho

konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby, ktorú mu poskytol

vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalovaných 1/ a 2/ (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky

č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 5

vyhlášky vo výške 121,17 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky

a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3

vyhlášky (t.j. 7,41 €)] predstavuje spolu 128,58 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. apríla 2012

  JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová