5 Cdo 24/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu T., IČO : X., zastúpeného JUDr. D. V., proti žalovanej S., o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, vedenej na Okresnom súde Bratislava III, pod sp.zn.12 C 41/2003, na dovolanie

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. novembra 2010, sp.zn.

7 Co 161/2010 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 18. novembra 2010, sp.zn. 7 Co 161/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 18. januára 2008, č.k. 12 C 41/2003-122

zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 3 825 000,- Sk s 19 % úrokom z omeškania od 5. decembra 1998 do zaplatenia titulom   náhrady škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom, spočívajúcom v nesprávnom a bezdôvodnom

zápise exekučného titulu na LV č. X,   k.ú. S., čím došlo k zmareniu zmluvy o budúcej

zmluve, odstúpeniu zmluvného partnera od tejto zmluvy a zaplateniu zmluvnej pokuty vo

výške žalovanej sumy žalobcom tak, ako sa v zmluve zaviazal. Žalovanej náhradu trov

konania nepriznal. Mal za to, že konaním žalovanej došlo

k nesprávnemu úradnému postupu - vykonaniu zápisu na LV č. X., k.ú. S.z 3. septembra

1998 na spornej nehnuteľnosti v časti C ťarchy, ktorým žalovaná omylom vyznačila

"Exekútorský úrad H.: Upovedomenie o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného

práva na nehnuteľnostiach Ex 223/98, P l 139/98 “ - hoci tento zápis sa mal týkať iného

subjektu. Predmetom sporu bola zmluvná pokuta, ktorú sa v zmysle čl.   II Zmluvy o

budúcej zmluve zaviazal žalobca zaplatiť spoločnosti A. a ktorú i tejto spoločnosti zaplatil.

Poukázal na ustanovenia § 544 ods. 1 a 2, § 50a ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, § 290 ods. 1 a 2 a § 374 ods. 1 Obchodného zákonníka a na   ustanovenie § 18 ods. 1 a 2

zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Uviedol, že zmluvná pokuta je zabezpečovací prostriedok, ktorý má akcesorickú povahu,

teda predpokladá existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého má slúžiť.

K hlavnému záväzku - k uzavretiu kúpnej zmluvy - nedošlo z dôvodu, že spoločnosť A.

listom z 8. septembra 1998 oznámila žalobcovi odstúpenie od zmluvy o budúcej zmluve v

dôsledku nedodržania dojednanej lehoty na uzavretie riadnej zmluvy a následne vyzvala

žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že ak žalobca

nezavinil, nespôsobil a nemohol predpokladať vzniknutú prekážku, išlo

o okolnosť, ktorá vylučovala jeho povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu, pokiaľ táto

skutočnosť bola jedinou prekážkou, brániacou uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy tak, ako to

tvrdil žalobca. Konštatoval, že žalobca nemal dobrovoľne zmluvnú pokutu zaplatiť, ale

mal vyčkať na rozhodnutie súdu, pokiaľ by ho spoločnosť A. o zaplatenie zmluvnej pokuty

žalovala. Dôvody zaplatenia zmluvnej pokuty uvedené žalobcom (zachovanie dobrých

obchodných vzťahov) neakceptoval, pretože žalobca tým preniesol zodpovednosť na

žalovanú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. novembra 2008, sp.zn. 14 Co 140/2008

(v poradí prvým) na odvolanie žalobcu zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že zaviazal

žalovanú zaplatiť žalobcovi 3 825 000,- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 22. októbra

2001 do zaplatenia; vo zvyšku napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanú zaviazal zaplatiť

žalobcovi náhradu trov prvostupňového konania 119 461,- Sk a náhradu trov odvolacieho

konania 69 323,- Sk na účet jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 24. februára 2010, sp.zn.

5 Cdo 117/2009 rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. novembra 2008, sp.zn.

14 Co 140/2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd vytkol odvolaciemu

súdu, že z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich

základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek

dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).

  Ak sa však chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe

bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p.

sám v   potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle   § 132 O.s.p. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou

priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Považoval za neprípustné, aby odvolací súd

ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o opodstatnenosti návrhu a jeho

vyhoveniu v celom rozsahu, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom

prvého stupňa.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 18. novembra 2010, sp.zn. 7 Co 161/2010

(v poradí druhým) rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanej náhradu trov

odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal. Za nespornú považoval skutočnosť, že

zo strany žalovanej došlo k nesprávnemu úradnému postupu a že spoločnosť A. na základe

tohto od zmluvy o budúcej zmluvy odstúpila, uplatnila si u žalobcu zmluvnú pokutu, ktorú

žalobca aj zaplatil. Čo sa týka škody, dospel k záveru, že zaplatením zmluvnej pokuty vznikla

žalobcovi škoda spočívajúca v zmenšení jeho majetku o čiastku zodpovedajúcu zaplatenej

zmluvnej pokuty, avšak mal za to, že majetok žalobcu sa nezmenšil v príčinnej súvislosti s

nesprávnym postupom žalovanej. Poukázal na ustanovenia § 289

ods. 1, § 290 ods. 1, § 344, §   300, §   374 ods. 1 a § 302 Obchodného zákonníka, ako aj

ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Dospel k záveru, že na právny vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou A. s poukazom na ustanovenia § 1 Obchodného zákonníka,

bolo potrebné aplikovať ustanovenia tohto zákona. Poukázal

na skutočnosť, že žalobca nevyužil zákonné možnosti na dosiahnutie uzatvorenia kúpnej

zmluvy v zmysle § 290 Obchodného zákonníka, dobrovoľne zaplatil zmluvnú pokutu, hoci už

dva dni po uplynutí dojednanej lehoty na uzatvorenie kúpnej zmluvy, bol odstránený

nesprávny zápis o exekučnom záložnom práve z LV č. X. k.ú. S.. Tvrdenia žalobcu a

vypočutých svedkov o nemožnosti uzavrieť zmluvu po dohodnutom termíne pre viazanosť

finančných prostriedkov na zaplatenie kúpnej ceny len do 6. septembra 1998, považoval za

účelové. Žalovanej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal, pretože si ich

náhradu neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že mu postupom odvolacieho

súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že sa nemal možnosť vyjadriť k právnemu

posúdeniu veci, na základe ktorého odvolací súd rozhodol. Poukázal na ustanovenie § 213

ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého, ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre

rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov, aby sa k možnému použitiu tohto

ustanovenia vyjadrili. Uviedol, že odvolací súd podľa uvedeného ustanovenia nepostupoval

a k odlišnému právnemu záveru dospel bez toho, aby účastníkov konania vyzval k použitiu

iných právnych ustanovení ako súd prvého stupňa. Ďalej namietal, že konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ustanovenia § 241

ods. 2 písm. b) O.s.p., pričom ako dôvod uviedol nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho

súdu. Taktiež mal za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie

odvolacieho súdu zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 126 966,73 €

so 17,6% úrokom z omeškania od 22. októbra 2001 do zaplatenia a sumu 3965,38 €

na náhradu trov prvostupňového konania spolu so sumou 5766,66 € na náhradu trov

odvolacieho konania na účet JUDr. F. V. a sumu 1632,82 € na náhradu trov dovolacieho

konania na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. D. V. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátkou (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

f § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci rozhodoval - uznesenie Najvyššieho   súd Slovenskej republiky z 24. februára 2010,

sp.zn. 5 Cdo 117/2009, ktorým rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. novembra 2008,

sp zn. 14 Co 140/2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie pre procesné pochybenia, ale

vo veci samej nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 až

3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad

nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo

už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré

možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu bola odňatá možnosť pred ním ( § 237 písm. f) O.s.p.).

Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové

znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo

v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

V zmysle § 372p O.s.p. sa na konania začaté pred 15. októbrom 2008 použijú predpisy

účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.

S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.)

v § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je

pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu

č. 384/2008 Z.z., bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých

rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii

doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie

posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie

argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu.

Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. mandukčnej povinnosti

opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať

pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní

odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd

mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.

Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2

O.s.p. súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby

účastníci konania dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho

posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo

vyvrátiť (III. ÚS 446/2010).

V zmysle ustanovenia § 231 ods. 2 O.s.p., právnym predpisom, ktorý pri doterajšom

rozhodovaní nebol použitý, je právny predpis o ktorého výklad a použitie nežiadal v priebehu

konania žiadny z účastníkov konania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie

vo veci samej.

V tejto súvislosti dovolateľ predovšetkým namietal, že právny vzťah zmluvy

o budúcej zmluve posúdil súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 50a Občianskeho

zákonníka, avšak odvolací súd podľa ustanovenia § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Taktiež povahu zmluvnej pokuty súd prvého stupňa posúdil podľa ustanovenia § 544 ods. 1

Občianskeho zákonníka, pričom odvolací súd podľa ustanovenia § 300 Obchodného

zákonníka.  

Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa odôvodnil svoje

rozhodnutie s poukazom na ustanovenia § 50a ods. 1, 2 a 3 a § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka; ustanovenia § 290 ods. 1 a 2 a § 374 ods. 1 Obchodného zákonníka a ustanovenie

§ 18 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podstatu vzniku právneho vzťahu

zmluvy o zmluve budúcej uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou A. posúdil podľa

ustanovenia § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka o budúcej zmluve.   Pri posudzovaní

právnych následkov nesplnenia záväzku uzavretia zmluvy o budúcej zmluve poukázal jednak

na ustanovenia § 50a ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a taktiež na ustanovenia § 290 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Pri odôvodnení svojho   právneho posúdenia (ne)existencie

predpokladov na zaplatenie zmluvnej pokuty, súd prvého stupňa síce doslovne citoval len

ustanovenia § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,   následne v odôvodnení rozhodnutia

zvažoval aj možnosť naplnenia predpokladov na vznik nároku na zmluvnú pokutu aj podľa

ustanovení Obchodného zákonníka, pričom dospel k záveru, že ak žalobca nezavinil,

nespôsobil, nemohol predpokladať vzniknutú prekážku, ide o okolnosť, ktorá vylučuje jeho

povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu, pokiaľ táto bolo jedinou prekážkou brániacou uzavretie

riadnej zmluvy. Existenciu príčinnej súvislosti zodpovednosti žalovanej (štátu ) za škodu

v zmysle ustanovenia § 18 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb. vylúčil s poukazom

na ustanovenie § 545 ods. 3 Občianskeho zákonníka a § 374 ods. 1 Obchodného zákonníka

na základe tej skutočnosti, že žalobca nebol povinný spoločnosti A. dobrovoľne zaplatiť

zmluvnú pokutu, pretože nezavinil vzniknutú prekážku, pre ktorú spoločnosť A. odstúpila od

zmluvy.

Odvolací súd dospel k záveru, že právny vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou A.

bolo potrebné posudzovať podľa ustanovenia § 1 Obchodného zákonníka. Poukázal na

ustanovenia § 289 ods. 1, § 290 ods. 1, § 344, §   300, §   374 ods. 1 a § 302 Obchodného

zákonníka ako aj ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa konštatoval, že žalobca nevyužil zákonné možnosti

na dosiahnutie uzatvorenia kúpnej zmluvy, pričom poukázal na ustanovenie § 290

Obchodného zákonníka. Odvolací súd teda za priamu skutočnosť pôsobiacu na vznik škody

považoval vlastné konanie žalobcu, ktorý dobrovoľne zmluvnú pokutu uzavrel s poukazom

na ustanovenie § 290 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Z ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že na použitie tohto ustanovenia odvolacím

súdom nestačí, aby išlo o ustanovenie právneho predpisu, ktoré doteraz nebolo použité, ale

musí ísť o také ustanovenie, ktoré je vo veci rozhodujúce. Obe podmienky, ktoré Občiansky

súdny poriadok kladie na aplikáciu tohto ustanovenia musia byť splnené kumulatívne. V tejto

veci dovolací súd poukazuje na odlišné použitie právnych ustanovení, ktoré súdy nižších

stupňov použili pri vylúčení existencie príčinnej súvislosti pri súčasnom odlišnom zistení

skutkového stavu a súvisia s existenciu skutočností a právnych predpisov tykajúcich sa

príčinnej súvislosti.

  Existencia príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi nezákonným

rozhodnutím a vznikom škody je jedným z nevyhnutných predpokladov zodpovednosti

za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného

rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny

a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je

daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, teda musí teda

ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka

príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom

rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom

prípade, je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí

záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny

záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná

skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie

ide, a to o príčinu podstatnú.

Súd prvého stupňa vylúčil existenciu príčinnej súvislosti žalovanej na vznik škody

vyslovením názoru, že ak žalobca nezavinil, nespôsobil, nemohol predpokladať vzniknutú

prekážku, ide o okolnosť, ktorá vylučuje jeho povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu, pokiaľ táto

bolo jedinou prekážkou brániacou uzavretie riadnej zmluvy (§ 545 ods. 3 Občianskeho

zákonníka a § 374 ods. 1 Obchodného zákonníka), pretože uvedením tejto jednej príčiny

(nesprávny zápis exekučného záložného práva na LV) neuzavretia kúpnej zmluvy nebol

povinný spoločnosti A. dobrovoľne zaplatiť a mal vyčkať na rozhodnutie súdu, pokiaľ by ho

spoločnosť A. skutočne o zaplatenie škody žalovala. Odvolací súd vylúčil pôsobenie

nesprávneho úradného postupu žalovanej na vznik škody žalobcovi s poukazom na

ustanovenie § 290 ods. 1 Obchodného zákonníka vyjadriac názor, že žalobca nevyužil

zákonné možnosti na dosiahnutie uzatvorenia kúpnej zmluvy, dobrovoľne zaplatil zmluvnú

pokutu, hoci už dva dni po uplynutí dojednanej lehoty na uzatvorenie kúpnej zmluvy bol

odstránený nesprávny zápis o exekučnom záložnom práve z LV č. X.. Odvolací súd taktiež na

právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným použil výlučne ustanovenie Obchodného

zákonníka.

Z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa odvolací súd založil svoje

rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch než súd prvého

stupňa; pričom žalobca v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť

„nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní. Zo spisu vyplýva, že odvolací

súd nepostupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p. a svoju povinnosť vyplývajúcu z tohto

ustanovenia nesplnil.

Pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril k možnému použitiu

toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité,

a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi

konania možnosť pred súdom konať v zmysle   § 237 písm. f/ O.s.p. (pozn. tento záver bol

prijatý   občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 16. mája

2011, pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010 sp.zn.

5 Cdo 322/2009).

Žalobca v dovolaní uviedol aj to, že konanie pred súdom je postihnuté inou vadou

konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). a že napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu ako

aj súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.).

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd   rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť,

pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže

byť považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie

odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalobcu uvedenými

v dovolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. mája 2011

  JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: D. Falbová

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu B.O.L. Real, spol. s r.o.,

so sídlom v Banskej Bystrici, Dolná 4, zastúpeného JUDr. Miloslavom Šimkovičom,

advokátom v Bratislave, Galandova 3, proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo

výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Prievozská

2/B, o náhradu škody vo výške 1 394 144,59 €, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica

pod sp.zn. 8 C 103/2005, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 31. augusta 2010, sp.zn. 16 Co 97/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom (v poradí druhým) z 20. februára 2007,  

č.k. 8 C 103/2005-292 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 42 000 000 Sk

v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a trovy konania vo výške

1 301 668,50 Sk k rukám jeho právneho zástupcu. Vo veci rozhodol podľa § 18 zákona

č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom, keď dospel k záveru, že žalobca preukázal existenciu

nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, ktoré bolo vydané na základe nezákonného postupu

správneho orgánu v konaní, preukázal vznik škody, ktorá mu v dôsledku tohto postupu

správneho orgánu vo forme ušlého zisku vznikla tým, že došlo ku znemožneniu uplatnenia

jeho majetkového práva na mesačné nájomné za obdobie 35 rokov z uzavretej nájomnej

zmluvy, ktorá zanikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátnej správy a to

vo výške 1 200 000 Sk x 35 rokov. Súd akceptoval uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody

čo do výšky z dôvodu, že pod pojmom škoda sa v občianskom, aj v obchodnom práve,

považuje skutočná škoda aj ušlý zisk a nahrádza sa celá škoda. V konaní bolo preukázané, že

žalobca mal uzavretú nájomnú zmluvu na obdobie 35 rokov, z ktorej mu mal plynúť zisk

vo forme nájomného a táto zmluva zanikla z dôvodu, ktorý sám nezavinil, pre nemožnosť

splnenia účelu nájomnej zmluvy, možno potom považovať ušlé nájomné za celé obdobie, teda za obdobie 35 rokov, na ktoré bola zmluva uzavretá, za ušlý zisk žalobcu. Podľa súdu prvého

stupňa z výkladu § 18 zákona č. 58/1969 Zb. je zrejmé, že za nesprávny úradný postup

štátneho orgánu môže byť považovaný aj jeho postup v konaní, ktorého výsledkom je

rozhodnutie, za podmienky, že toto rozhodnutie štátneho orgánu bolo zrušené po jeho

právoplatnosti iným štátnym orgánom výslovne z dôvodu, že bolo vydané na základe

nesprávneho úradného postupu a z tohto dôvodu je nezákonné, ako to bolo v tejto

prejednávanej veci. V konaní bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy a vznikom škody a zároveň žalobca preukázal, že

sa snažil o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody so žalovanou, ale neúspešne.

Podľa názoru prvostupňového súdu boli splnené všetky podmienky preto, aby podľa § 18

zákona č. 58/1969 Zb. bola žalovaná zaviazaná na zaplatenie škody v celom rozsahu.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovanej rozsudkom z 27. septembra

2007, sp.zn. 16 Co 114/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol

a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Žalobcovi podľa

názoru odvolacieho súdu škoda nevznikla, nebol preukázaný zodpovednostný vzťah štátu k náhrade škody žalobcu súvisiacej s nezákonným rozhodnutím. S ohľadom na celkové

okolnosti súdenej veci, na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že na strane žalobcu existovali také skutočnosti, pre ktoré bolo možné vec posúdiť z hľadiska okolností hodných

osobitného zreteľa, ku ktorým došlo tým, že ústavný súd zrušil územné rozhodnutie ako

rozhodnutie nezákonné, z ktorého vyplýva zodpovednosť štátu za škodu. Pokiaľ potom

žalobca svoj nárok odvodzoval zo zodpovednosti štátu za škodu, vzniknutú nezákonným

rozhodnutím správneho orgánu, ktoré bolo zrušené a nárok podal na súd potom, ako jeho

žiadosti o predbežné prerokovanie žalovanou nebolo vyhovené, splnil zákonnú podmienku

pre uplatnenie náhrady škody z tohto titulu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ak by

preukázal, že mu škoda vznikla. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej posúdil z hľadiska aktívnej legitimácie žalobcu a existencie škody mu vzniklej,

vychádzajúc zo zistenia zániku nájomného vzťahu podľa § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka

a § 43c ods. 1 a § 34 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že medzi žalobcom

a spoločnosťou Nový Acord, spol. s.r.o. došlo k dohode o skončení nájmu ku dňu 28. apríla

2003. Preto pokiaľ podľa § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka bol nájomník povinný platiť

nájom iba počas trvania nájomného vzťahu a keď medzi žalobcom a touto spoločnosťou došlo

k ukončeniu nájomného vzťahu dohodou, došlo aj k zániku povinnosti nájomníka platiť žalobcovi ročné nájomné. Preto ak žalobcovi vo vzťahu k spoločnosti Nový Acord, s.r.o.

nevznikol nárok vyplývajúci z čl. 5 nájomnej zmluvy o platení nájomného, je bezzákladný aj

nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanému. Odvolací súd vyslovil názor, že žalobcovi

na základe zániku povinnosti nájomníka platiť nájomné, nemohla vzniknúť žiadna škoda a ani

škoda titulom ušlého zisku, predstavujúceho budúce platenie nájomného po dobu 35 rokov

trvania nájmu.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcu rozsudkom zo 14. októbra

2008, sp.zn. 5 Cdo 19/2008 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Odvolaciemu súdu vytkol, že z dokazovania vykonaného

súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd

prvého stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo

doplnenie). Poukázal v ďalšom na ustanovenia § 1 - § 17 zákona č. 58/1969 Zb. a uviedol, že

z uvedeného možno vyvodiť, že právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné

rozhodnutie zrušené, vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto

rozhodnutím spôsobená, t.j. vzniklo právo na plnenie. Konštatoval, že v predmetnej veci sa

javí, že podmienky, pre uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.

žalobca naplnil, čo konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací súd, ktorý sa však ďalej

zaoberal právnymi skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné.

Krajský súd v Banskej Bystrici, po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom a vrátení mu

veci na ďalšie konanie, rozsudkom (v poradí tretím) z 19. marca 2009, sp.zn. 16 Co 266/2008

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

222 399,25 € (6 700 000 Sk) v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania

nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na svoj právny názor, vyslovený

v zrušujúcom uznesení zo dňa 14. septembra 2006 č.k. 16 Co 182/2006-219, ktorého sa

v celom rozsahu pridržiaval, a kde jednoznačne konštatoval, že ak stavebné konanie trpelo

vadami spočívajúcimi v tom, že nebolo konané so všetkými účastníkmi správneho konania,

prejavila sa táto vada v obsahu samotného nezákonného rozhodnutia a nešlo v tomto smere

o nezákonný úradný postup. Týmto právnym názorom bol súd prvého stupňa viazaný, a preto

pokiaľ vyvodil vo svojom rozhodnutí zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom podľa § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb., rozhodol v rozpore so zákonom (§ 226 O.s.p.). Podotkol, že v uvedenom zrušujúcom uznesení odvolací súd

naznačil možnú zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu

štátu z hľadiska ustanovenia § 3 zákona č. 58/1969 Zb., t.j. z hľadiska prípadu hodného

osobitného zreteľa, ak by žalobca spĺňal podmienku, zakotvenú v ustanovení § 2 tohto

zákona. Z hľadiska takéhoto právneho názoru mal preto súd prvého stupňa posudzovať

podmienky uplatnenia nároku žalobcu podľa ustanovenia § 3 zákona č. 58/1969 Zb. a nie § 18

tohto zákona. Vzhľadom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený

v zrušujúcom rozsudku, ktorým je odvolací súd viazaný a ktorý konštatoval, že žalobca

pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. podmienky

naplnil, odvolací súd preto neuznal odvolacie dôvody žalovanej právne relevantnými a mal

za to, že základ nároku žalobcu je daný. Pokiaľ je základ nároku žalobcu daný, spornou

zostala iba výška náhrady škody, ktorej sa žalobca domáhal v sume 42 mil. Sk predstavujúcej

škodu, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vo forme

ušlého zisku vzniklej tým, že pre nezákonné rozhodnutie došlo ku znemožneniu uplatnenia

jeho majetkového práva na mesačné nájomné splatné ročne vždy 5. novembra, za obdobie 35

rokov z uzavretej nájomnej zmluvy medzi ním a spoločnosťou Nový Acord, spol. s.r.o. Súdu

prvého stupňa tiež vytkol, že v rozpore s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu

(viď zrušujúce uznesenie zo dňa 14. septembra 2006 č.k. 16 Co 182/2006-219) opätovne

vyhovel návrhu žalobcu v celom rozsahu a priznal žalobcovi náhradu škody aj do budúcna,

ako ušlého zisku predstavujúceho nájomné žalobcu za 35 rokov nájmu. Zdôraznil opätovne,

že záver súdu prvého stupňa o nahradení škody žalobcovi voči štátu do budúcna je nesprávny,

pretože žalobca sa domáhal zaplatenia tej škody, ktorá žalobcovi, vychádzajúc zo splatnosti

nájomného ročne 1 200 000 Sk vždy k 5. novembru kalendárneho roka, od roku 2009 ešte

nemohla ani vzniknúť. Vyslovil názor, že v danej veci výšku majetkovej ujmy, ako ušlého

zisku žalobcu, ktorá prípadne vznikla nezákonným rozhodnutím, nie je možné bez ďalšieho

stotožniť s plnením titulom budúceho nájomného za obdobie 35 rokov nájmu do budúcna tak,

ako to žiadal žalobca. S prihliadnutím na všetky okolnosti, z ktorých je odvodzovaný nárok

žalobcu na náhradu škody, konštatoval, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi

a ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka, aby žalovaná zaplatila žalobcovi škodu, ktorú

uplatňoval v plnej sume nájomného, a už vonkoncom nie do budúcna za obdobie 35 rokov, t.j.

až do roku 2038. Odvolací súd z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 22/02 zistil, že tento nález

nadobudol právoplatnosť dňom 2. júna 2003. Konštatoval, že vychádzajúc zo zrušujúceho

rozsudku Najvyššieho súdu SR (v zmysle ktorého právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo

nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo žalobcovi ako poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená), vzniklo právo žalobcu na plnenie dňom

2. júna 2003. Odvolací súd, viazaný názorom Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že právo

žalobcu na náhradu škody titulom ušlého zisku, mohlo vzniknúť iba ku dňu rozhodovania

odvolacieho súdu, t.j. za obdobie roku 2003 až do 5. novembra 2008 (podľa zmluvy o nájme).

Za rok 2003 potom žalobcovi patrí náhrada škody ako ušlého zisku z nájomného za 7

mesiacov, za rok 2004 až 2008 – 5 krát po 1 200 000 Sk, čo spolu predstavuje 6 700 000 Sk,

pri konverznom kurze 30,126 za €, to predstavuje 222 399,25 €. Iba táto škoda môže

predstavovať ušlý zisk žalobcu. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a iba

takúto sumu uložil žalovanej žalobcovi titulom ušlého zisku ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

odvolacieho súdu zaplatiť.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcu a žalovanej uznesením  

z 24. marca 2010, sp.zn. 5 Cdo 203/2009 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. Opätovne odvolaciemu súdu vytkol, že z dokazovania vykonaného súdom prvého

stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa,

bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).

Do pozornosti odvolaciemu súdu dal oznámenie spoločnosti B.O.L. Real spol. s.r.o. z 22. júna 2009 o postúpení pohľadávky z titulu právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici na spoločnosť CARAT Distillery spol. s.r.o., so sídlom v Šamoríne,

Senecká cesta 23, ktorá už túto pohľadávku vymáha v exekučnom konaní a preto bude

potrebné, aby sa súd s touto skutočnosťou zaoberal.

Krajský súd v Banskej Bystrici, potom, ako mu bola vec vrátená na ďalšie konanie,

uznesením (v poradí štvrtým rozhodnutím) z 31.augusta 2010 sp.zn. 16 Co 97/2010 rozsudok

súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vráti na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal

s otázkou singulárnej sukcesie na strane žalobcu. Mal vedomosť o postúpení pohľadávky

medzi žalobcom a spoločnosťou CARAT Distillery, spol. s.r.o. v rozsahu prisúdenej sumy

podľa rozsudku odvolacieho súdu. V dovolacom konaní konal a rozhodol s účastníkom

na strane žalobcu B.O.L Real, spol. s.r.o. Po zrušujúcom rozhodnutí dovolacím súdom však

žalobca žalovanú pohľadávku postúpil v celom rozsahu. Preto, aby svojím rozhodnutím

odvolací súd neobišiel inštančný postup a aby nedošlo na strane žalobcu k odňatiu jeho práva

konať pred súdom, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu uložil povinnosť rozhodnúť o návrhu žalobcu na zmenu účastníka

konania na strane žalobcu zo dňa 3. mája 2010 a procesne sa vysporiadať aj s oznámením

spoločnosti CARAT Distillery, spol. s.r.o., ktorá oznámila, že „vstupuje do príslušného

konania ako účastník na strane navrhovateľa“. Keďže mal za to, že v danej veci Najvyšší súd

Slovenskej republiky doposiaľ nevyslovil jednoznačný právny názor, ktorým by bol odvolací

súd viazaný, pridržiaval sa dôvodov, ktoré uviedol v zrušujúcom uznesení sp.zn.

16 Co 182/2006 zo dňa 14. septembra 2006, a z ktorých vyplýva predovšetkým potreba zistiť,

či žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody v príčinnej súvislosti s nezákonným

rozhodnutím správneho orgánu. Mal za to, že ak by došlo k ukončeniu nájomného vzťahu

medzi žalobcom a spoločnosťou Nový Acord spol. s.r.o. dohodou, nevznikli by žalobcovi

nároky vyplývajúce z platného nájomného v zmysle čl. 5 nájomnej zmluvy. Nájomné je podľa

§ 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný platiť nájomník iba počas trvania nájomného

vzťahu. V takom prípade by bol akýkoľvek nárok žalobcu voči žalovanému bezzákladný,

pretože by žiadna škoda žalobcovi nevznikla. Z hľadiska eventuálne aj takéhoto zistenia

považoval za potrebné posúdiť žalobný návrh žalobcu a jeho nároky z hľadiska legitímneho

očakávania nárastu jeho vlastníctva z titulu nájomného tak, ako je uvedené v definícii majetku a ochrane majetku vlastníka v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Súdu prvého stupňa uložil doplniť dokazovanie na preukázanie

existencie škody, kauzálneho nexusu a s tým súvisiaceho legitímneho očakávania rozšírenia

vlastníctva žalobcu. Mal za to, že iba v prípade, že prvostupňový súd zistí, že sú splnené

všetky tri zákonné podmienky pre náhradu škody podľa § 2 a 3 zákona č. 58/1969 Zb., bude

skúmať, či nárok žalobcu je dôvodný v celom rozsahu. K výške škody odvolací súd opätovne

poukázal na svoj vyslovený právny názor, že z hľadiska ušlého zisku si žalobca nemôže

úspešne uplatňovať nárok na náhradu škody, ktorá by mu mohla vzniknúť až v budúcnosti.

Mal za to, že iba ak by prvostupňový súd zistil, že základ nároku je daný, žalobcovi vznikla

škoda, a to vo výlučnej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu,

mohol by žalobe vyhovieť a priznať žalobcovi ušlý zisk iba do výšky plnenia ku dňu

splatnosti nájomného v čase rozhodovania súdu.  

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý navrhol

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že

postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho

právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo

na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Namietal, že napriek tomu, že odvolací súd vyhodnotil skutkový stav oproti prvostupňovému

súdu odlišne, dokazovanie nezopakoval ani nedoplnil a vo veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 213

ods. 1, 3, 5 O.s.p., čím zároveň porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania a odňal mu

tak právo vyjadrovať sa k súdom tvrdeným skutočnostiam a namietať na inštančne vyššom

súde správnosť právneho názoru súdu, ktorý z hľadiska doterajších právnych záverov

odvolacieho súdu sa mu javil nesporným. Mal za to, že odvolací súd rozhodol v absolútnom

rozpore s jeho skorším právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí z 19. marca 2009, sp.zn.

16 Co 266/2008, o tom, že existencia škody preukázaná nebola, pričom žalobca ani žalovaná

po zrušení rozsudku dovolacím súdom nepredložili nijaký nový podstatný dôkaz, ktorý by

uvedenú zásadnú zmenu v skutkovom a právnom hodnotení veci zo strany súdu odôvodňoval.

Podľa názoru žalobcu v prípade napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ide o tzv.

„nečakané“ resp. „prekvapivé“ rozhodnutie a pre nedostatok odôvodnenia a vyjadrenia

právnych dôvodov aj o nepreskúmateľné a arbitrárne rozhodnutie. Mal za to, že odvolací súd

nerešpektoval záväzný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý výslovne

existenciu škody vo svojom rozhodnutí prejudikoval a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie konanie len s ohľadom na určenie výšky škody. Výklad odvolacieho súdu v súvislosti

s určovaním výšky náhrady škody nemá podľa žalobcu žiadnu oporu v akomkoľvek právnom

predpise ani v dostupnej judikatúre, upravujúcich náhradu škody a určenie jej výšky.

Namietal tiež, že odvolací súd v rozpore s ustanovením § 92 ods. 2, 3 O.s.p. nerozhodol

o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania a povinnosť rozhodnúť o tomto návrhu uložil

súdu prvého stupňa. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.

Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel  

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým   bolo potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý

zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bol zrušený

rozsudok súdu prvého stupňa), je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok

dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.

S   prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom

nebola v konaní zistená.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a žalobcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces žalobca

vyvodzuje z toho, že odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v rozpore

s ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p., čím zároveň porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho

konania

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj

bez nariadenia pojednávania.

Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd, keďže nešlo o procesné situácie uvedené

v ustanoveniach § 214 ods. 1 písm. a/ - c/ O.s.p., na prejednanie odvolania nemusel nariadiť

pojednávanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že odvolací súd postupoval

v súlade so zákonom a žalobcovi neodňal možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia  

§ 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo teda k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa

žalobcovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom

konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p. a ani k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania.

K porušeniu dvojinštančnosti konania by došlo vtedy, ak by odvolací súd „nečakane“

založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa. Vtedy by bolo

žalobcovi odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne

vyššom súde, čo by zakladalo vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Pri zrušení

rozhodnutia súdu prvého stupňa a vrátení mu veci na ďalšie konanie však zostáva

dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého

stupňa možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom

súde.

K námietke dovolateľa, že odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý výslovne existenciu škody vo svojom

rozhodnutí prejudikoval a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie konanie len s ohľadom

na určenie výšky škody, dovolací súd uvádza, že zo systematického usporiadania

Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že osobitne upravuje možnosti prípustnosti

dovolania voči rozsudku odvolacieho súdu a voči uzneseniu odvolacieho súdu. Ustanovenie

§ 238 ods. 2 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací

súd nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil v danej veci. Toto

ustanovenie upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu a nevzťahuje sa

na uznesenie odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania proti ktorému je upravená v ustanovení

§ 239 ods. 1, 2 O.s.p. V danej veci odvolací súd rozhodol uznesením, preto aj prípadné nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci by nezakladalo

prípustnosť dovolania voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a ani procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu  

(napr. I. ÚS 188/06).

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd v rozpore s ustanovením § 92

ods. 2, 3 O.s.p. nerozhodol o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania a povinnosť

rozhodnúť o tomto návrhu uložil súdu prvého stupňa.

Dovolací súd poukazuje na to, že ak tento zákon (t.j. Občiansky súdny poriadok)

neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní

pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Ak po začatí konania nastala právna

skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností,  

o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti

prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka

vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli  

(§ 92 ods. 2 O.s.p.). Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna

skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto

navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje.

Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované (§ 92 ods. 3

O.s.p.).

Ustanovenie § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. umožňujú zmenu účastníkov konania, a to  

v závislosti od hmotnoprávnych zmien, ku ktorým došlo po začatí súdneho konania. Zmena

účastníkov je prípustná aj v odvolacom konaní [pozn.: z ustanovenia § 216 ods. 1 O.s.p.

vyplýva iba to, že v odvolacom konaní nie je použiteľné ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 O.s.p.

(teda nie aj § 92 ods. 2 a 3 O.s.p.)].

Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že odvolací súd v danom prípade

nepostupoval správne, keď o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania nerozhodol

a povinnosť rozhodnúť o tomto návrhu uložil prvostupňovému súdu. Ustanovenia § 92 ods. 2,

3 O.s.p., upravujúce zmenu účastníctva pri prevode alebo prechode práv alebo povinností,

platia aj pre odvolacie konanie. Pri zmene účastníctva zostávajú všetky účinky spojené

s podaním návrhu zachované, procesný nástupca musí prijať stav konania taký, aký je, teda

i s procesnými úkonmi, ktoré dovtedy v konaní urobil jeho právny predchodca. Hoci odvolací

súd vo veci nepostupoval správne, tento nesprávny postup odvolacieho súdu nezakladá vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., nakoľko postupom odvolacieho súdu nedošlo

k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa

§ 236 a nasl. O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania  

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

žalobcu nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa  

§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalobcu ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení  

s § 243b ods. 5 O.s.p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie ( § 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. apríla 2011  

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: D. Falbová