Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

5 Cdo 235/2010

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu R. K., proti žalovanému V. M., zastúpenému JUDr. B. M., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného S. K., IČO: X., zastúpenej A. – S. P., a.s., so sídlom v B., IČO: X., o zaplatenie 437,36 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 11 C 645/1994, o dovolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 7. júla 2010, sp. zn. 14 Co 20/2010, 14 Co 21/2010,

takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné rozsudkom z 12. marca 2009, č.k. 11 C 645/1994-247

v spojení s opravným uznesením z 18. februára 2010, č.k. 11 C 645/1994-361 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 270,99 € s 3 % úrokom z omeškania

od 1. júla 1994 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovaného zároveň zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy

konania vo výške 522,77 € a na účet Okresného súdu Humenné trovy štátu vo výške

53,05 €, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zodpovednosť žalovaného za škodu súd

posúdil podľa § 422 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 442 ods. 1 a § 441

Občianskeho zákonníka. Uviedol, že pre záver o existencii zodpovednosti maloletého nie je

relevantná veková hranica, ale schopnosť maloletého ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho

následky. Žalovaný, hoci bol maloletý, bol držiteľom vodičského oprávnenia, a teda svoje

konanie vedel ovládnuť a posúdiť jeho následky, preto nebolo potrebné dokazovať zodpovednosť školy, ktorá bola povinná v čase, keď došlo k dopravnej nehode, vykonávať

nad maloletým dohľad. Výšku spôsobenej škody určil znalec na sumu 9 071,--Sk, súd však

v danom prípade aplikoval ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka a určil mieru

spoluzavinenia žalobcu na 10 %. Žalobcovi tak priznal sumu 8 163,90,--Sk (270,99 €)

a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Nakoľko sa žalovaný dostal s plnením peňažného

záväzku do omeškania, súd žalobcovi priznal aj úrok z omeškania, a to v súlade

s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 3 O.s.p.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 7. júla 2010, sp. zn.  

14 Co 20/2010, 14 Co 21/2010 priznal žalovanému oslobodenie od súdnych poplatkov,

rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti, ktorou bola

žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 270,99 eur s 3 % úrokom

z omeškania ročne od 1. júla 1994 do zaplatenia, ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p.

potvrdil a rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením vo výrokoch

o náhrade trov medzi účastníkmi a o náhrade trov štátu zmenil tak, že účastníkom náhradu

trov prvostupňového konania nepriznal, vyslovil, že štát nemá právo na náhradu trov proti

žalovanému a žalobca je povinný nahradiť štátu na účet Okresného súdu Humenné trovy

vo výške 20,18 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Náhradu trov odvolacieho

konania účastníkom nepriznal. Potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia odôvodnil správnosťou

rozhodnutia prvostupňového súdu v tejto odvolaním napadnutej časti, ktoré zodpovedá

zistenému skutkovému stavu i právnemu posúdeniu podľa príslušných ustanovení

Občianskeho zákonníka. Zmeňujúci výrok o náhrade trov prvostupňového konania odôvodnil

existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p., ktoré videl v ťažkej

ujme na zdraví žalovaného a následnom invalidnom dôchodku, ako aj v hodnotovo

nevysokom predmete konania. Vzhľadom na priznané oslobodenie od súdnych poplatkov

zmenil odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením aj

vo výroku o náhrade trov konania štátu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa  

§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu, čo do potvrdzujúceho výroku, podal

dovolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého

stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol odložiť

vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia,

ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci) a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdov

mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Rozhodnutie odvolacieho súdu považoval

za nezákonné, nespravodlivé a zmätočné. V dovolaní namietal neodôvodnené prieťahy

v konaní pred súdom prvého stupňa, nevykonanie navrhnutých dôkazov súdmi a ich

nesprávne hodnotenie, neúplné zistenie skutkového stavu, ako aj nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu. Mal za to, že súd prvého stupňa nerešpektoval záväzný právny

názor odvolacieho súdu v zmysle § 226 O.s.p., keď nepribral do konania znalca, resp.

opätovne nevypočul znalca Ing. L., ktorý podal znalecký posudok v trestnom konaní,

a odvolací súd vo svojom rozhodnutí túto skutočnosť prehliadol. Prvostupňový súd podľa

názoru žalovaného nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie v intenciách právneho názoru

odvolacieho súdu, nerozhodol o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a na daný

prípad nesprávne aplikoval ustanovenia § 97 ods. 2 O.s.p., § 112 ods. 2 O.s.p., ako aj

ustanovenie § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal

skutkový a právny stav veci.

Žalobca a vedľajší účastník na strane žalovaného sa k dovolaniu žalovaného

nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel  

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238

ods. 3 O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd S. republiky len na

skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd S.

republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu

súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a žalovanému

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho

práv a oprávnených záujmov.

Pokiaľ dovolateľ poukazuje na neodôvodnené prieťahy v konaní pred prvostupňovým

súdom, dovolací súd uvádza, že v zmysle § 6 O.s.p. súd postupuje v konaní v súčinnosti

so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Tomu

korešpondujúce procesné právo účastníka môže byť v určitom prípade negatívne dotknuté

nečinnosťou súdu, ktorej dôsledkom sú prieťahy v konaní. Právnym prostriedkom ochrany  

v prípade ich vzniku je právo účastníka obracať sa so sťažnosťou na orgány súdnej správy

a právo podať sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Prieťahy v súdnom konaní nie

sú ale judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované za dôvod, ktorý by bez

ďalšieho zakladal procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 4/2005 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 194/2008).

Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal ani v prejednávanej veci dôvod odkloniť sa

od doterajšej judikatúry.

K námietke žalovaného, že súdy nevykonali ním navrhnuté dôkazy, dovolací súd

uvádza, že táto námietka žalovaného nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi

účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci

dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka konania. Ak

súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred

súdom (R 125/1999, R 6/2000).  

V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto

skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre

úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím

dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/

O.s.p.).

K námietke dovolateľa, že súd prvého stupňa nerešpektoval záväzný právny názor

odvolacieho súdu v zmysle § 226 O.s.p., keď nepribral do konania znalca, resp. opätovne

nevypočul znalca Ing. L. a nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie v intenciách právneho

názoru odvolacieho súdu, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, aj keď odvolací súd

vo svojich zrušujúcich uzneseniach dal súdu prvého stupňa pokyn na doplnenie dokazovania,

prípadným nerešpektovaním tohto pokynu by sa prvostupňový súd neodchýlil od záväzného

právneho názoru odvolacieho súdu v zmysle § 226 O.s.p., nakoľko za záväzný právny názor

odvolacieho súdu nemožno považovať jeho pokyny na ďalší postup súdu prvého stupňa

po procesnej stránke, napríklad na doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového

stavu.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd prvého stupňa nerozhodol o jeho žiadosti  

o oslobodenie od súdnych poplatkov, dovolací súd uvádza, že tento postup prvostupňového

súdu nemal za následok odňatie možnosti žalovaného konať pred súdom v zmysle § 237  

písm. f/ O.s.p., nakoľko o predmetnej žiadosti žalovaného rozhodol po predložení veci odvolací súd postupom podľa § 211 ods. 1, veta štvrtá O.s.p., v zmysle ktorého odvolací súd

rozhodne aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 O.s.p. vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd

prvého stupňa. Žiadosti žalovaného o oslobodenie od súdnych poplatkov odvolací súd

vyhovel.  

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

žalovaného týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia

odvolacieho súdu.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z

29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Pokiaľ ide o námietku žalovaného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2

O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie

totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)

a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého

stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,

ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je

všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu

druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti  

s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní  

o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania  

v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však

nevykonáva“).

K námietke dovolateľa, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd považuje za potrebné

uviesť, že tento dovolací dôvod, ktorý bol obsiahnutý v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p. účinného do 31. augusta 2003, nie je od účinnosti zákona č. 353/2003 Z.z., ktorým bol

zmenený a doplnený Občiansky súdny poriadok, súčasťou našich procesných predpisov.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa

§ 236 a nasl. O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

  Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. decembra 2010

  JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová