5 Cdo 231/2010

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného Ing. L. M., zastúpeného JUDr. L. B., proti povinnej O. H., o vymoženie 3 319,29 € (99 997 Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.zn. 3 Er 3196/1997,

o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 4. novembra 2009,

sp.zn. 15 CoE 1/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.  

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením zo 7. júla 2009, č.k. 3 Er 3196/1997-743

exekúciu zastavil a vyslovil, že o náhrade trov exekúcie súdneho exekútora JUDr. M.V. bude

rozhodnuté samostatným uznesením po predložení vyúčtovania. O zastavení exekúcie

rozhodol podľa § 57 ods. 1 písm. b/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok).

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávneného uznesením zo 4. novembra 2009,

sp.zn. 15 CoE 1/2009 uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie ako

vecne správne v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Povinnému náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového

súdu a ustálil, že zastavenie exekúcie je dôvodné, nakoľko v predmetnom exekučnom konaní absentuje vykonateľné rozhodnutie, ktoré by povinného zaväzovalo k nejakej povinnosti.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol

uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdov mu bola  

odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu

a spravodlivý proces. Podľa názoru oprávneného oba súdy porušili jeho práva nevykonaním

dôkazov a nevysvetlením ich nevykonania, porušením zákazu súdnej ľubovôle, extrémnym

nesúladom medzi skutkovým stavom a právnymi závermi súdov. Namietal, že odvolací súd

vychádzal z nesprávnych skutkových zistení, účelovo nezistil skutkový stav veci a jeho

rozhodnutie ako i rozhodnutie prvostupňového súdu je nepreskúmateľné. Odvolací súd mal

podľa názoru oprávneného rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť, nakoľko tento procesne

pochybil, keď mu nedoručil na vyjadrenie návrh povinného na zastavenie exekúcie  

z 23. októbra 2008 a 15. júna 2009. Mal za to, že exekučný titul je stále vykonateľný, nikdy

nebol zrušený a zastavenie exekúcie je nezákonné. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový

a právny stav veci.

Povinná vo vyjadrení k dovolaniu oprávneného považovala rozhodnutie odvolacieho

súdu za vecne správne a dovolanie oprávneného navrhla zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a   nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým   bolo potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,

ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu, pričom nejde o prípad podľa  

§ 239 ods. 1, 2 O.s.p., je nepochybné, že prípustnosť dovolania oprávneného  

z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom

nebola v konaní zistená.

So zreteľom na oprávneným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a oprávnenému

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho

práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo  

na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov

alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú

otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite

návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým

spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom

konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď  

§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať  

za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho

rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej

skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal

iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné (viď R 125/1999). V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto

skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím

dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/

O.s.p.).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide  

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko  

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.  

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prvostupňový a odvolací súd zrozumiteľným

spôsobom uviedli dôvody svojich rozhodnutí. Ich rozhodnutia nemožno považovať  

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich

účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ  

sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ( napr. I. ÚS 188/06).

Pokiaľ oprávnený tvrdí, že postupom súdov bolo porušené jeho právo na súdnu

ochranu, dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých

rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je

umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá

povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu nie

je právom na úspech v súdnom konaní. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby

všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné

úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania

(napr. II. ÚS 37/01). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny

poriadok, nemôžu porušiť základné právo oprávneného na súdnu ochranu podľa čl. 46  

ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 811/00).  

K námietke oprávneného, že prvostupňový súd mu nedoručil na vyjadrenie návrh

povinnej na zastavenie exekúcie z 23. októbra 2008 a 15. júna 2009, treba uviesť, že súd nie

je povinný každú písomnosť založenú účastníkom konania doručovať protistrane. Takúto

povinnosť mu Občiansky súdny poriadok ukladá len v prípade takých podaní, ktoré majú

z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok sporu. Takýmito podaniami účastníka,

ktoré je súd povinný doručiť druhému účastníkovi, sú predovšetkým návrh na začatie konania

(§ 79 ods. 4 O.s.p.), odvolanie (§ 209a ods. 1 O.s.p.), dovolanie, prípadne podania, ktorých

obsahom je skutkový a právny rozbor prejednávanej veci. Súd nemá za povinnosť doručovať

druhému účastníkovi odpoveď na podané odvolanie, podania, ktorých obsahom sú rôzne

žiadosti účastníka (napr. žiadosť o urýchlenie vydania rozhodnutia) a pod. V prípade predmetných návrhov povinnej na zastavenie exekúcie išlo o procesné úkony, ktorých

obsahom nebol skutkový, prípadne právny rozbor veci a neboli v nich uvedené žiadne nové

skutočnosti, ku ktorým by bolo potrebné zaujímať stanovisko, prípadne na ich vyvrátenie

navrhovať dôkazy.

Pokiaľ ide o námietku oprávneného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či správnosť skutkových zistení, dovolací súd považuje za potrebnú uviesť, že procesnú

vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá, že súdy svoje rozhodnutie založili  

na neúplných skutkových zisteniach (porovnaj napr. R 37/1993, R 125/1999). Nedostatočné

skutkové zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia súdu, samo o sebe

ale nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak  

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania  

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa  

§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie oprávneného ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení  

s § 243b ods. 5 O.s.p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však povinnej náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. decembra 2010

  JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová