Najvyšší súd Slovenskej republiky

5 Cdo 23/2010

 

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. K., bývajúceho v M., zastúpeného JUDr. M. P., advokátom so sídlom v M., proti žalovanej A. S.   P., a.s., so

sídlom v B., IČO: X., o zaplatenie 140 714 €, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp.

zn. 7 C 138/2006, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 16.

septembra 2009 sp. zn. 5 Co 96/2009, takto  

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

zo 16. septembra 2009 sp. zn. 5 Co 96/2009 v jeho zmeňujúcom výroku o zamietnutí žaloby

vo výške 30 173,27 €, vo výroku o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovanou a vo výroku o náhrade trov štátu   z r u š u j e   a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému

súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Michalovce rozsudkom z 26. novembra 2008 č.k. 7 C 138/2006-177

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 166 700,-- Sk do troch dní odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia titulom sťaženia spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu

utrpeného pri dopravnej nehode; v zostávajúcej časti žalobu zamietol; žalovanej uložil

povinnosť nahradiť žalobcovi   trovy konania 110 481,-- Sk do troch   dní od právoplatnosti

rozsudku;   žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy štátu 1 954,-- Sk na účet Okresného

súdu Michalovce do troch dní od právoplatnosti rozsudku; žalovanej uložil povinnosť

nahradiť trovy štátu 1 954,-- Sk na účet Okresného súdu Michalovce do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca

5. septembra 2003 pri dopravnej nehode utrpel jednotlivé zranenia (dve rezné ranky pravej

strany tváre a reznú ranu koreňa nosa, pomliaždenie, tržne zmliaždenú ranu, odreninu ľavého lakťa, podvrtnutie pravého lakťa s odreninami, odtrhnutie dlhej hlavy dvojhlavého svalu

pravého ramena, tržne zmliaždenú ranu ľavého kolena, zlomeninu oboch kostí ľavého

predkolenia na rozhraní strednej a hornej tretiny s posunom úlomkov a odreninami),

za vyplatenie takto spôsobenej škody zodpovedá žalovaná v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/

v spojení zákona č. 328/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení. Spôsobená škoda spočíva

v odškodnení za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré súdny znalec

MUDr. P. V. v znaleckom posudku č. X. z 20. mája 2007 vyčíslil: bolestné 710,25 bodu (pri

hodnote 1 bodu 60,-- Sk je to suma 42 630,-- Sk) a sťaženie spoločenského uplatnenia 505

bodov (pri hodnote jedného bodu 60,-- Sk je to suma 30 300,-- Sk). V danom prípade bolo

súdu dostatočne preukázané, že následky dopravnej nehody mali zvlášť nepriaznivé dôsledky

pre žalobcu, ktorý v čase dopravnej nehody bol v produktívnom veku 41 rokov, zanechali

trvalé následky na žalobcovom ďalšom spôsobe života, keď je zrejmé, že tento už nemôže

vykonávať jednotlivé úkony bežného života, pokiaľ ide o jeho pohybovú stránku,

premiestňovanie z miesta na miesto, vykonávanie domácich prác, prípadne prác v záhrade,

ako aj zúčastňovaní sa spoločenských podujatí vzhľadom na svoju obmedzenú pohyblivosť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti je evidentné, že žalobca prežíva strádanie z obmedzenia

pohybu, sťaženie jeho zdravotnej pohody, z čoho vyplýva následná nemožnosť uplatnenia sa v rodinnom, športovom i kultúrnom živote. Vychádzajúc z uvedeného, podľa názoru súdu

v danom prípade ide o prípad hodný osobitného zreteľa, a preto žalobcovi   priznal

odškodnenie v primeranom zvýšení, a to i nad výšku stanovenú v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky č.

32/1965 Zb. v znení zmien a doplnkov (tiež vyhláška) ako 40 násobok základného bodového

ohodnotenia   sťaženia spoločenského uplatnenia 1 212 000,-- Sk, čo po odpočítaní už

vyplatenej sumy 45 300,-- Sk predstavuje 1 166 700,-- Sk. Nárok na náhradu bolestného

v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka súd považoval za premlčaný z dôvodu námietky

premlčania vznesenej žalovanou. Vychádzal z toho, že 24. marca 2004 začala plynúť

dvojročná subjektívna premlčacia lehota (§ 106 ods.1 Občianskeho zákonníka), a to

vypracovaním lekárskeho posudku o bolestnom, ktorým sa žalobca dozvedel o škode, ktorá

mu bola spôsobená. O tom, kto za túto škodu zodpovedá sa dozvedel ešte na základe

rozhodnutia Okresného úradu justičnej polície M. z X. č.k.X., ktorým bolo zastavené trestné

stíhanie vedené vo veci dopravnej nehody vzhľadom na smrť účastníčky dopravnej nehody,

ktorá nehodu zavinila. Vzhľadom na uvedené žalobu v časti nároku na náhradu bolestného

a v časti uplatneného nároku prevyšujúcu 40 násobok základného bodového ohodnotenia

sťaženia spoločenského uplatnenia, zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobcovi priznal ich náhradu 110 493,-- Sk. O povinnosti žalobcu a žalovanej

nahradiť trovy štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p.  

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 16. septembra 2009

sp. zn. 5 Co 96/2004 zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa tak, že   žalobu z titulu

sťaženia spoločenského uplatnenia   prevyšujúcu (nad) sumu 257 000,-- Sk (t.j. vo výške

30 173,27 €) zamietol; žalovanú zaviazal na náhradu trov štátu vo výške 64,86 € na účet súdu

prvého stupňa; žalobcovi náhradu trov konania nepriznal a vyslovil, že žalovaná nemala právo

na ich náhradu. Vychádzal z toho, že súd prvého stupňa „vec sčasti nesprávne právne posúdil,

lebo na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ale tento nesprávne vyložil.“

Uviedol, že postup podľa § 7 ods. 3 vyhlášky 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia je svojou povahou výnimočný, lebo kvalitatívne predstavuje zmenu

podmienok vyjadrenú pojmom dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorými môžu byť, napr.

zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia celoživotného cieľa alebo snaženia, prípadne

prínosu poškodeného v oblasti spoločenského, kultúrneho, politického, športového života

alebo podstatné obmedzenie uspokojovania životných potrieb. Dôvody hodné osobitného

zreteľa nie sú v právnych predpisoch definované a nie sú ani taxatívne, ani demonštratívne

uvedené, ide o neurčitý pojem, ktorý bližšie nie je obsahovo vymedzený, jeho obsah i rozsah

sa môže meniť v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, a preto rozhodnutie súdu o aplikácii tohto právneho výrazu, ktorý sa kvalitatívne i kvantitatívne premietne do použitia

ustanovenia zákona, musí byť vždy výsledkom jeho cieľavedomej a vyčerpávajúcej úvahy.

Súd musí vždy skúmať aké mal poškodený predpoklady pre životné a spoločenské uplatnenie

pred vzniknutou ujmou na zdraví a vo výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa

môže sumu zodpovedajúcu základnému počtu bodov, ktorým bolo sťaženie spoločenského

uplatnenia hodnotené v lekárskom posudku primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby

odškodnenia, a to bez akéhokoľvek obmedzenia, najmä bez ohľadu na základný počet bodov

zistený lekárom v zmysle zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy, avšak musí takéto

zvýšenie vykonané v rámci voľnej úvahy vždy riadne odôvodniť s prihliadnutím

na mimoriadnu povahu a okolnosti konkrétneho prípadu. Vychádzajúc z uvedených zásad

odvolací súd   uzavrel, že   skutočnosti zistené súdom prvého stupňa, ako aj tie, na ktoré

poukazuje v odvolaní žalovaná, odôvodňujú zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému

počtu bodov, ktorým bolo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotené   (1 005,77 €) iba

na 10 057,75 €, keďže toto zvýšenie dostatočne zohľadňuje nepriaznivé dôsledky, ktoré má

poškodenie zdravia spôsobené žalobcovi pre jeho životné úkony a pre uspokojovanie i plnenie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh (v čase dopravnej nehody bol v produktívnom

veku 41 rokov, poškodenie zdravia zanechalo trvalé následky na jeho ďalšom spôsobe života,

keď už nemôže vykonávať jednotlivé úkony bežného života, pokiaľ ide o jeho pohybovú

stránku, premiestňovanie z miesta na miesto, vykonávanie domácich prác, prípadne prác

v záhrade, ako aj zúčastňovaní sa spoločenských podujatí, vzhľadom na svoju obmedzenú

pohyblivosť, je evidentné, že prežíva strádanie z obmedzenia pohybu, sťaženia svojej

zdravotnej pohody, a z toho vyplývajúca nemožnosť uplatnenia sa v rodinnom, športovom

ako aj kultúrnom živote), preto v prevyšujúcej časti bola žaloba o zvýšenie odškodnenia

náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia zamietnutá. Rozhodnutie, na ktoré poukazuje

vo vyjadrení k odvolaniu žalobca je ojedinelé, nebolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí

a stanovísk súdov Slovenskej republiky, preto ho nemožno považovať za zjednotenie súdnej

praxe a z toho dôvodu naň nebol vzatý zreteľ. O trovách   konania rozhodol podľa § 142

ods. 3 O.s.p., podľa ktorého žalobcovi nepriznal ich náhradu z dôvodu nevyčíslenia trov

právneho zastúpenia v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia (§ 151 O.s.p.) a iné

trovy konania zo spisu nevyplývajú. O trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p.  

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá, ako aj

proti výroku o náhrade trov konania, podal dovolanie žalobca, ktorý ho navrhol v tejto časti

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keď výklad primeranosti zvýšenia odškodného

odvolacím súdom považoval za nesprávny a diskriminačný s poukazom na ustálenú súdnu

prax (rozhodnutie Najvyššieho súd SR sp.zn. 2 Cdo 40/2007), podľa ktorej nemožno vylúčiť

určitú skupinu pokiaľ ide o posúdenie dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 7

ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v porovnaní s tými, ktorí mali vysokú a mimoriadnu úroveň

kultúrnych, športových, spoločenských, politických či iných aktivít. Následky ťažkého úrazu

spôsobené hrubou nedbanlivosťou iného by mali byť brané ako zreteľ (dôvod) pre priznanie

mimoriadneho zvýšenia priznanej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (rozhodnutie

Najvyššieho súd SR sp.zn. 2 Cdo 160/2008). Žalobca utrpel ťažký úraz hrubou

nedbanlivosťou vodičky, ktorá pri dopravnej nehode zomrela, a preto desaťnásobok

základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia je neprimeraný

a nespravodlivý aj s prihliadnutím na vek žalobcu (41 rokov), pretože tento je v dôsledku

ťažkého úrazu vyradený z pracovného a spoločenského života. Namietal aj rozhodnutie

odvolacieho súdu o náhrade trov konania, keď bol toho názoru, že výška plnenia závisela od znaleckého posudku a úvahy súdu, preto v takomto prípade malo byť o náhrade trov

konania rozhodnuté podľa § 142 ods. 3 O.s.p.

Žalovaná   k dovolaniu žalobcu uviedla, že   rozhodnutie odvolacieho súdu považuje

za vecne správne, a preto dovolanie žalobcu navrhuje zamietnuť. Úvaha súdu o zvýšení

odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia je výsledkom rozhodovacej činnosti

v konkrétnej veci, nie je správne, aby uvedená vec mala byť posudzovaná s právnymi

prípadmi, ktoré sa dotýkajú iných poškodených.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1

O.s.p.) rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti a dospel k záveru, že dovolanie je

opodstatnené.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že   a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom však dovolací súd neposudzuje iba

podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

O.s.p. O vadu takej povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ žiadnu

z týchto vád nenamietal a vada uvedenej povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Dovolací súd je podľa § 242 ods. 1 O.s.p. povinný zohľadniť nielen prípadné

procesné vady konania majúce za následok zmätočnosť (§ 237 O.s.p.), ale tiež iné procesné

vady, nevymenované v § 237 O.s.p., pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní

namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej príčinou je porušenie

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom

nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.

Dovolateľ namietal, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Z ustanovenia § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa  

1. augusta 2004 vyplýva, že na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu

a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto

zákona, a ak ide o chorobu z povolania z takej choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom,

sa vzťahujú doterajšie predpisy. Takýmto   predpisom je aj vyhláška č. 32/1965 Zb.

o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení vyhl. č. 84/1967 Zb.,

vyhl. č. 78/1981 Zb., vyhl. č. 47/1995 Z.z. a vyhl. č. 19/1999 Z.z. (ďalej len vyhl.

č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov).

Podľa § 4 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov, sťaženie

spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľne

nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných

a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len následky). Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov

a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného

uplatniť sa v živote a spoločnosti. Pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa

vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom

posudku (§ 6 ods. 1 vyhlášky). Suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému

lekárom sa primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený

vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti

a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa rozumie

najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote a možnosť

voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania, pritom sa prihliada na to, či ide o muža alebo

ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10 (§ 6 ods. 2

vyhlášky).

Podľa ustanovenia § 7 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov,

výška odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60,-- Sk

za jeden bod. Celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000,-- Sk, z toho odškodnenie

za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000,-- Sk (§ 7 ods. 2 vyhlášky). Z ustanovenia § 7 ods.

3 vyhlášky vyplýva, že v prípadoch hodných osobitého zreteľa môže súd odškodnenie za

bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú

v odsekoch 1 a 2.

Sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje vtedy, ak má škoda, resp. ujma

na zdraví preukázateľne trvalé a výraznejšie nepriaznivé dôsledky na životné úkony

poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho

spoločenských úloh. Podľa ustálenej súdnej praxe je ním preto potrebné rozumieť jednak

vylúčenie či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom,

politickom, kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie či dokonca priamo znemožnenie

výkonu či voľby povolania, voľbu životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho

sebavzdelávania. Preto je súd povinný v konaní vždy skúmať, aké predpoklady mal pre

životné a spoločenské uplatnenie poškodený pred vznikom škody. Vo výnimočných

prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa (§ 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení neskorších

predpisov) môže súd sumy odškodnenia primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby

odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia. Súd však musí takéto zvýšenie vykonané v rámci voľnej úvahy vždy náležito odôvodniť s prihliadnutím k mimoriadnej povahe a k okolnostiam

konkrétneho prípadu. Odvolací súd sa pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí

citovanými ustanoveniami dôsledne neriadil.  

Zvýšenie náhrady nad vyhláškou stanovený limit je teda prípustné podľa ustanovenia

§ 7 ods. 3 vyhlášky iba v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa,

kedy možnosti poškodeného sú veľmi výrazne obmedzené alebo úplne stratené v porovnaní

s vysokou a mimoriadnou úrovňou jeho kultúrnych, športových či iných aktivít v dobe pred

vznikom škody. U uvedeného vyplýva, že je na posúdení súdu, ako zvýšenie náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia je v konkrétnej posudzovanej veci „primerané“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, že takéto posúdenie

súdu a jeho úvaha o „primeranosti“ zvýšenia nie je úplne neobmedzená z dôvodu, že právny

predpis tým, že rámcovo stanovil predpoklady pre vznik nároku na základnú výmeru sťaženia

spoločenského uplatnenia a pre vznik nároku na jeho zvýšenie, stanovil zároveň hľadiská,

ku ktorým je potrebné prihliadať a ktorými je v ich vzájomnej nadväznosti a kombinácii

úvaha súdu o miere „primeranosti“ zvýšenia vo výnimočných prípadoch hodných

mimoriadneho zreteľa usmerňovaná. Pre takéto posúdenie miery „primeranosti“ je

skutočnosť, že konkrétny senát odvolacieho súdu považuje za potrebné ponechať si priestor

pre oveľa ťažšie prípady, aby úvaha súdu mohla byť spravodlivá, ako aj právna úprava platná

v súčasnosti, ktorá sa na prejednávaný prípad neaplikuje, právne irelevantná.

Je potrebné prisvedčiť správnosti záveru odvolacieho súdu, že v zmysle plnej

i spravodlivej nápravy sa   musí zvýšenie vykonané v rámci voľnej úvahy súdu vždy riadne

odôvodniť s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Takouto, i keď správnou

interpretáciou právnej normy, sa však do dôsledkov odvolací súd neriadil. Svoju úvahu

o zvýšení (resp. o znížení zo 40 % na 10 %) náhrady spoločenského uplatnenia vo výške

10 násobku základného bodového ohodnotenia vyvodil 1/ zo skutočností zistených súdom

prvého stupňa a tiež 2/ zo skutočností na ktoré poukázala žalovaná v jej odvolaní.

V „primeranom“ zohľadnení náhrady vychádzal z nepriaznivých dôsledkov poškodenia

zdravia žalobcu pre jeho životné úkony a pre uspokojenie i plnenie jeho životných

a spoločenských potrieb a úloh, teda identicky ako súd prvého stupňa vychádzajúc konkrétne

z toho, že žalobca v čase dopravnej nehody bol v produktívnom veku 41 rokov, poškodenie

zdravia zanechalo trvalé následky na jeho ďalšom spôsobe života, keď už nemôže vykonávať jednotlivé úkony bežného života, pokiaľ ide o jeho pohybovú stránku, premiestňovanie

z miesta na miesto, vykonávanie domácich prác, prípadne prác v záhrade, ako aj zúčastňovať

sa spoločenských podujatí, vzhľadom na svoju obmedzenú pohyblivosť, je evidentné, že

prežíva strádanie z obmedzenia pohybu, sťaženia svojej zdravotnej pohody, a z toho

vyplývajúca nemožnosť uplatnenia sa v rodinnom, športovom ako aj kultúrnom živote. Na

rozdiel od uvedeného nie je zrejmé, či a v akej miere boli v rámci úvahy súdu zohľadnené

tvrdenia žalovanej v odvolaní (na ktoré iba blanketne poukázal odvolací súd) i záver, že

súdom prvého stupňa zvýšenie základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského

uplatnenia o 40-násobok je neprimerané a privysoké vzhľadom k okolnostiam prípadu. Tieto

skutočnosti odvolací súd pri svojom rozhodovaní o „primeranosti“ zvýšenia výšky

odškodnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov dostatočne

nevysvetlil, bližšie nerozviedol, neozrejmil; v rovine zdôvodnenia a prijatých úvah nevybočil

z dôvodov uvádzaných súdom prvého stupňa.

V tejto súvislosti považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné uviesť, že

dôvody uvedené v písomnom vyhotovení rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré ho viedli k zníženiu výšky odškodnenia v zmysle citovaného ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky

argumentačne nezodpovedajú potrebe presvedčivosti rozhodnutia, vyplývajúcej pre súdy z ustanovenia § 157 ods. 2 veta druhá O.s.p. Ak totiž odvolací súd mení súdom priznanú

výšku odškodnenia z dôvodu, že za „primeranú“ považuje náhradu v inej výške, musí

v odôvodnení zmeňujúceho rozhodnutia vysvetliť dôvody, ktoré ho viedli k zmene náhľadu,

musí poukázať na určité skutkové alebo právne významné okolnosti a s poukazom na ne

vysvetliť, prečo a z akých dôvodov dospel k záveru, že primeranou nie je náhrada, ktorú určil

súd prvého stupňa, ale náhrada iná. Keďže odvolací súd pri zmene rozhodnutia (§ 220 O.s.p.)

nahradzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, musí jeho rozhodnutie aj v tomto smere

obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie zahŕňajúce výklad opodstatnenosti, pravdivosti,

zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Len také rozhodnutie možno označiť za

preskúmateľné (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.). Bez ďalšieho nepostačuje

záver, ktorý všeobecne poukazuje na to, že odvolacím súdom priznaná výška odškodnenia

„dostatočne zohľadňuje nepriaznivé dôsledky “.....

Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v tomto smere v plnom rozsahu preskúmateľný

nie je, lebo neobsahuje postačujúce vysvetlenie dôvodov, pre ktorý odvolací súd dospel,

na rozdiel od súdu prvého stupňa, k odlišným záverom v otázke, aký násobok základného bodového ohodnotenia vyjadruje „ primeranosť“ náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia.

Bez bližšieho vymedzenia konkrétnych dôvodov, pre ktoré odvolací súd v podstatnej miere

znížil násobok bodového ohodnotenia priznaného odškodnenia sťaženia spoločenského

uplatnenia žalobcovi (zo 40 násobku na 10 násobok), nemal Najvyšší súd Slovenskej

republiky možnosť posúdiť opodstatnenosť a dôvodnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia

odvolacím súdom (a teda, či napadnutý rozsudok spočíva na správnom alebo nesprávnom

právnom posúdení veci).

Odvolací súd podľa § 142 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1, 2 O.s.p. žalobcovi

nepriznal náhradu trov konania z dôvodu ich nevyčíslenia do 3 pracovných dní od prevzatia

oznámenia o vyhlásení rozsudku odvolacím súdom (č.l. 206 spisu), pretože mimo trov

právneho zastúpenia iné trovy žalobcovi nevznikli. Dovolací súd sa s uvedeným záverom

odvolacieho súdu nestotožňuje. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v konaní zložil (platil

v zmysle § 140 O.s.p.) preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 5 500,-- Sk (č.l.

120 spisu); právny zástupca žalobcu vyčíslil trovy právneho zastúpenia podaním

z 1. decembra 2008 (č.l. 175 spisu). Pokiaľ takéto vyčíslenie trov právneho zastúpenia

nezodpovedalo základu pre výpočet tarifnej odmeny v zmysle zmeňujúceho rozhodnutia

odvolacieho súdu (vo výške priznaného nároku), jedná sa nanajvýš o nesprávne uplatnenú

výšku trov právneho zastúpenia; nemožno však bez ďalšie uzavrieť, že nedošlo k vyčísleniu

trov právneho zastúpenia spôsobom a v lehote zmysle § 151 ods. 1, 2 O.s.p. Je zrejmé, že

vyčíslenie trov právneho zastúpenia z 1. decembra 2008 bolo uplatnené v lehote (§ 151 ods. 1

O.s.p.), t.j. najneskôr do 3 dní od vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu

(16. septembra 2009).  

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že konanie pred odvolacím súdom trpí inou

vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pre ktorú Najvyšší súd Slovenskej republiky

zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej

časti (30 173,27 €). Ako od zrušovaného rozhodnutia závislé (§ 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)

zrušil tiež výroky rozsudku odvolacieho súdu o náhrade trov konania a náhrade trov štátu.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. mája 2010

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.  

  predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská