UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ C. Y., naposledy bývajúceho v C., zomrelého XX. M. XXXX, 2/ C. Y., trvalým pobytom v P., 3/ I. E. Y., trvalým pobytom v C., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 796,65 € titulom odškodnenia, vedenom na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 15C/109/2009, o dovolaní žalobcu 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. septembra 2014 sp. zn. 9Co/236/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Trebišov (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 16. januára 2012 č.k. 15C/109/2009-224 žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 2 ods. 1 až ods. 4, § 4 ods. 1 až ods. 3, § 5 ods. 2 zákona č. 305/1999 Z.z. o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov a zajateckých táborov (ďalej aj „zákon č. 305/1999 Z.z.“), § 101 ods. 1, § 153 ods. 1 a § 120 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Súd dospel k záveru, že žalobcovia 1/ až 3/ neuniesli dôkazné bremeno, ktoré ich zaťažuje, keďže hodnovernými dôkazmi nepreukázali opodstatnenosť svojich nárokov, a preto z uvedeného dôvodu súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia.
2. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 30. septembra 2014 sp. zn. 9Co/236/2012 prvým výrokom pripustil späťvzatie žaloby o zaplatenie 199,16 € v prospech žalobcu 1/ C. Y., zrušil rozsudok v rozsahu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu 1/ C. Y. o 199,16 €, a konanie v tomto rozsahu zastavil; druhým výrokom v prevyšujúcom rozsahu potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (§ 219 ods. 1 O.s.p.); tretím výrokom účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd uviedol, že žalobca 1/ podaním (9. júla 2012) výslovne vzal svoje odvolanie späť, s tým, že sa svojho nároku vzdal v prospechžalobcov 2/ a 3/, a konanie ohľadom ním uplatneného odvolania a ním uplatnenej žaloby žiadal zastaviť. Odvolací súd dospel k záveru, že zákon neumožňuje, aby osoba, ktorá uplatnila právo na odškodnenie podľa zákona č. 305/1999 Z.z. toto právo delegovala na iné osoby, preto prejav žalobcu 1/ v rozsahu, v ktorom sa vzdal práva na odškodnenie v prospech súrodencov, považoval za úkon bez právneho významu a neprihliadal naň. Odvolací súd podanie žalobcu vo zvyšku podľa obsahu posúdil ako čiastočné späťvzatie žaloby (§ 41 ods. 2 O.s.p.), ku ktorému došlo v čase, keď rozsudok súdu prvej inštancie nenadobudol v dôsledku podaného odvolania právoplatnosť. Keďže žalovaná nemala námietky proti späťvzatiu žaloby, odvolací súd pripustil podľa § 208 O.s.p. späťvzatie žaloby o 199,16 € v prospech žalobcu 1/, v tomto rozsahu zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a konanie zastavil. Pri posúdení účinnosti spaťvzatia žaloby mal odvolací súd na zreteli, že žalobcovia právo na odškodnenie uplatnili jednak a/ priamo ako osoby uvedené v § 2 ods. 4 zákona č. 305/1999 Z.z. v rozsahu po 199,16 € pre každého z nich a jednak b/ ako právni nástupcovia po nebohej matke, manželke oprávnenej osoby. Uviedol, že v rozsahu dielu 199,16 € po matke sa jedná o nútené spoločenstvo žalobcov, preto na účinné spaťvzatie žaloby je potrebný súhlas všetkých ostatných žalobcov v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p. Keďže ostatní žalobcovia žalobu ani sčasti nevzali späť a všetci nevyslovili súhlas s procesným úkonom žalobcu 1/, späťvzatie žaloby len jedným zo žalobcov tvoriacich nerozlučné spoločenstvo ohľadom práva na odškodnenie v rozsahu dielu matky, považoval za neúčinné. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je neopodstatnené. Poukázal na § 4 a § 5 zákona č. 305/1999 Z.z. Uviedol, že žalobcami podaná žaloba smerovala proti žalovanému Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, t.j. právnickej osobe so samostatnou právnou subjektivitou. Žalobcovia tak nepodali žalobu proti Slovenskej republike, pričom z textu žaloby nevyplýva, že by žalovali štát, keď v žalobe nie je rozpor medzi označením žalovaného subjektu a skutkovým opisom deja. Uviedol, že v zmysle zákona č. 575/2001 Z.z. sú ministerstvá právnickými osobami, t.j. subjektmi so samostatnou právnou subjektivitou. Následné spresnenie označenia (na základe výzvy súdu adresovanej žalobcom) žalovaného subjektu, a to ako štát, nepovažoval odvolací súd za spresnenie, doplnenie alebo opravu označenia žalovaného subjektu žalobcami, ale podľa jeho názoru sa jednalo o označenie iného subjektu, ktorý v konaní doposiaľ nevystupoval (v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 309/2008). Keďže spresnenie označenia žalovaného subjektu konania neprichádzalo v danej veci do úvahy, uznesením z 25. januára 2010, ktorým súd prvej inštancie akceptoval „spresnenie“ označenia žalovaného subjektu, v podstate došlo k zámene účastníkov konania (§ 92 ods. 4 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2011), pretože za súhlasu účastníkov z konania vystúpilo dovtedy žalované ministerstvo, a na jeho miesto vstúpila Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie uvedeným skutočnostiam nepripísal takýto právny význam, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu právnemu záveru ohľadom posúdenia včasnosti uplatnenia práva na odškodnenie v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 305/1999 Z.z. Odvolací súd tak posúdil včasnosť žalobcami uplatneného nároku. Keďže zamietavé stanovisko ministerstva bolo žalobcom doručené 24. januára 2008, žalobcovia mohli žalobou na súde včas uplatniť nárok do 24. januára 2009. Žalobcovia žalobu proti štátu - Slovenskej republike (ako pasívne vecne legitimovanému subjektu) uplatnili až podaním doručeným súdu 18. septembra 2009, teda po zákonom stanovenej jednoročnej lehote. Z uvedeného dôvodu odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a 151 ods. 1 O.s.p.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca 3/, podal ho aj v mene žalobcu 2/ (ďalej aj „dovolateľ“). Prípustnosť a dôvodnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Mal za to, že žalobcom bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Rozhodnutia súdov nižšej inštancie považoval za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené. Namietal, že odvolací súd sa nevysporiadal s ním vznesenou námietkou zaujatosti sudcov. Žiadal „o uznanie lehoty na podanie dovolania“. Poukázal, že odvolací súd sa procesnoprávne nevysporiadal s podaním žalobcu 1/, ktorým vzal odvolanie späť a žiadal konanie zastaviť, pričom odvolací súd s týmto účastníkom konal. V dovolaní zároveň namietal, že odvolací súd o odvolaní konal dva a pol roka. Mal za to, že rozhodnutie súdov nižšej inštancie bolo založené na výpovedi jediného svedka, pričom v dovolaní podrobne opísal skutkový stav veci. Žiadal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
4. Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
5. K dovolaniu žalobcu 3/ (ktoré podal vo svojom mene) proti vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd uvádza nasledovné:
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [§ 35 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala strana sporu
- žalobca 3/, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 písm. a/ CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), zisťoval najskôr, či dovolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, a dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu 3/ treba odmietnuť (§ 447 písm. a/ CSP). Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledujúcich bodoch.
7. Dovolanie podané žalobcom 3/ bolo podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Najvyšší súd Slovenskej republiky rešpektujúc ústavný princíp právnej istoty a princíp legitímneho očakávania, posudzoval splnenie podmienky zachovania lehoty na podanie dovolania podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“ alebo „O.s.p.“).
8. Podľa § 240 ods. 1 O.s.p. účastník (teraz strana sporu) môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.
9. Podľa § 240 ods. 2 O.s.p. zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemožno odpustiť. Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom súde.
10. Podľa § 57 ods. 1 O.s.p. do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.
11. Podľa § 57 ods. 2 O.s.p. lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.
12. Podľa § 57 ods. 3 O.s.p. lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť
13. V danom prípade bol dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu doručený žalobcovi 3/ (ktorý zároveň v konaní pred súdmi nižšej inštancie zastupoval aj žalobcov 1/ a 2/) dňa 17. októbra 2014, žalovanej dňa 20. októbra 2014. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť (§ 159 ods. 1 O.s.p.) dňa 20. októbra 2014. Koniec zákonom stanovenej jednomesačnej lehoty na podanie dovolania tak pripadol na štvrtok 20. novembra 2014, ktorý bol riadnym pracovným dňom.
14. Žalobca 3/ však odovzdal dovolanie (adresované súdu prvej inštancie) na poštovú prepravu dňa 18. augusta 2015, teda zjavne po uplynutí zákonnej lehoty na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku.
15. V súvislosti so žiadosťou dovolateľa na uznanie lehoty na podanie dovolania, dovolací súd uvádza, žev zmysle § 240 ods. 2 O.s.p. zmeškanie lehoty na podanie dovolania nebolo možné odpustiť. Podanie dovolania bolo ohraničené objektívnou procesnou lehotou, dĺžka lehoty na podanie dovolania bola jeden mesiac, a keďže išlo o lehotu zákonnú, jej dĺžku nebolo možné predĺžiť ani skrátiť. Zmeškanie lehoty, hoci by k nemu došlo z ospravedlniteľných dôvodov, nebolo možné odpustiť. Aplikácia ustanovenia § 58 ods. 1 bola vylúčená.
16. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to, že nebola zachovaná zákonom stanovená lehota na podanie dovolania (§ 240 ods. 1 veta prvá O.s.p.) dovolanie žalobcu 3/ ako oneskorene podané odmietol podľa § 447 písm. a/ CSP.
17. K dovolaniu, ktoré podal žalobca 3/ aj v mene žalobcu 2/ proti vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd uvádza nasledovné:
18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [§ 35 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], predovšetkým skúmal, či dovolanie bolo podané oprávnenou osobou.
19. Vzhľadom na to, že dovolanie podané žalobcom 3/ v mene žalobcu 2/ bolo podané pred 1. júlom 2016, za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku platného do 30. júna 2016, dovolací súd v súlade s citovaným prechodným ustanovením § 470 ods. 2 CSP posudzoval podmienky podaného dovolania v zmysle ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej „O.s.p.“).
20. Podľa § 240 ods.1 O.s.p. bol osobou oprávnenou podať dovolanie účastník konania. Podľa § 90 O.s.p. účastníkmi konania boli navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označoval.
21. Podľa § 241 ods. 2 druhá veta O.s.p. platilo, že dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.
22. Z dovolania vyplýva, že žalobca 3/ podal dovolanie nielen vo svojom mene, ale aj v mene žalobcu 2/. K dovolaniu však nepripojil plnomocenstvo, z ktorého by vyplývalo jeho oprávnenie podať dovolanie aj v mene žalobcu 2/. Zároveň z pripojených dokladov nevyplývalo, že by bol žalobca 3/ advokátom zapísaným v zozname advokátov vedeným Slovenskou advokátskou komorou, pričom samotný žalobca 3/ v podanom dovolaní uvádzal, že nie je advokátom.
23. Dovolací súd (keďže neboli splnené podmienky na predloženie dovolania) listom z 25. apríla 2017 vrátil vec súdu prvej inštancie s tým, aby vyzval žalobcu 2/ na vyjadrenie, či sa pripája k podanému dovolaniu, a následne ho vyzval uznesením na odstránenie nedostatku dovolania spočívajúceho v absencii povinného zastúpenia advokátom v dovolacom konaní, ako aj s poučením o možnosti požiadať o poskytnutie právnej pomoci Centrum právnej pomoci.
24. Dovolací súd po opätovnom predložení veci súdom prvej inštancie (nesplnil povinnosť uloženú mu dovolacím súdom) na rozhodnutie o dovolaní, vyzval písomne žalobcu 2/, aby oznámil súdu, či splnomocnil žalobcu 3/ na podanie dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, a ak áno, predložil splnomocnenie udelené žalobcovi 3/ na podanie dovolania. Dovolací súd však zároveň poznamenal, že v zmysle § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, pričom žalobcu 3/ nemožno považovať za zástupcu v zmysle citovaného ustanovenia.
25. Žalobca 2/ v odpovedi na výzvu dovolacieho súdu z 25. januára 2019 uviedol, že žalobcu 3/ na podanie dovolania nesplnomocnil a zároveň mu uvedené splnomocnenie neudeľuje, nakoľko ho o podanie dovolania nežiadal.
26. Z uvedeného vyplýva, že žalobca 2/ nesplnomocnil žalobcu 3/ na podanie dovolania v jeho mene, pričom ho o jeho podanie ani nežiadal. Procesná iniciatíva žalobcu 3/ tak nevyjadruje úmysel žalobcu 2/ako strany sporu. Keďže žalobca 3/ podal dovolanie v mene žalobcu 2/, hoci na to nebol splnomocnený, a žalobca 2/ ho na podanie dovolania nežiadal, je treba takto podané dovolanie žalobcom 3/ v mene žalobcu 2/ považovať ako podané neoprávnenou osobou.
27. Dovolací súd preto dovolanie žalobcu 3/, ktoré podal v mene žalobcu 2/ proti rozsudku odvolacieho súdu odmietol ako podané neoprávnenou osobou § 447 písm. b/ O.s.p.
28. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej najvyšší súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (viď R 72/2018), lebo jej žiadne trovy nevznikli.
29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.