5 Cdo 223/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne JUDr. I. T., bývajúcej vo V., súdnej exekútorky, Exekútorský úrad Veľký Krtíš, zastúpenej spoločnosťou Stilo s.r.o., so
sídlom v Čadci, Palárikova 83, IČO: 36 863 203, v mene ktorej koná JUDr. Jozef Varmus,
konateľ a advokát, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, za účasti
okresného prokurátora v Čadci, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Čadca pod
sp.zn. 8C 31/2011, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. mája
2013 sp.zn. 5Co 145/2013, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 28. mája 2013
sp.zn. 5Co 145/2013 a rozsudok Okresného súdu Čadca z 10. septembra 2012 č.k.
8C 31/2011- 491 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou na Okresný súd Čadca dňa 22. februára 2011 sa žalobkyňa
domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon č. 58/1969 Zb.,,) a zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov. Svoj nárok odvodzovala od uznesenia Obvodného oddelenia PZ SR
Krásno nad Kysucou z 28. marca 2003 ČVS: ORP-318/2002, ktorým jej bolo vznesené
obvinenie pre trestný čin porušovania domovej slobody v súbehu s trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa. Keďže rozsudkom Okresného súdu Čadca č.k.
3T 25/2004-307 z 3. apríla 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn.
3To 94/2007 zo 4. októbra 2007 bola právoplatne oslobodená spod obžaloby, mala zato, že
predmetné uznesenie vyšetrovateľa bolo zrušené pre nezákonnosť a domáhala sa náhrady
skutočnej škody spočívajúcej v trovách obhajoby a ďalších trovách trestného konania,
odmeny zastupujúcim exekútorom a ich výdavkov súvisiacich so zastupovaním, nemajetkovej
ujmy spôsobenej na jej osobnostných právach v dôsledku trestného stíhania a pozastavenia
výkonu exekútorského úradu. Za nezákonné tiež považovala rozhodnutie Ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len,,ministerstvo,,) z 10. júla 2003 č. 979/2003-
410, ktorým jej bol pozastavený výkon exekútorského úradu a za nesprávny úradný postup
označila nečinnosť ministerstva vo veci jej opravného prostriedku podaného proti citovanému
rozhodnutiu ako aj samotný postup ministerstva pri vydávaní napadnutého rozhodnutia.
Okresný súd Čadca medzitýmnym rozsudkom z 10. septembra 2012 č.k. 8C 31/2011-
491 rozhodol, že základ nároku žalobkyne na náhradu škody voči žalovanej je daný. Súd
na základe vykonaného dokazovania dospel k právnemu záveru, že nárok žalobkyne
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu v zmysle § 1 zákona č. 58/1969
Zb. bol dôvodný. Mal za preukázané, že žalobkyňa bola rozsudkom Okresného súdu Čadca
č.k. 3T 25/2004-307 z 3. apríla 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 3To 94/2007 zo 4. októbra 2007 právoplatne oslobodená spod obžaloby pre trestné činy
porušovania domovej slobody a zneužívania právomoci verejného činiteľa, nakoľko skutok
ktorého sa žalobkyňa dopustila, nebol trestným činom. Súd pritom vychádzal z ustálenej
praxe, podľa ktorej zrušením rozhodnutia pre nezákonnosť podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb. je potrebné rozumieť aj oslobodenie spod obžaloby, pričom na žalobkyňu sa
hľadí akoby čin nespáchala a trestné stíhanie voči nej nemalo byť začaté. Žalobkyňa listom
zo dňa 29. marca 2010 požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody v zmysle § 9 ods.1 a 2 zákona č. 59/1969 Zb., žalobkyňa jej nárok však v lehote
6 mesiacov nepriznala. Z dôvodu účelnosti rozhodol súd o základe prejednávanej veci
v zmysle § 152 ods. 2 O.s.p. medzitýmnym rozsudkom.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Žiline rozsudkom z 28. mája 2013 sp.zn.
5Co 145/2013 napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219
ods. 1, 2 O.s.p. Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu a dôkazy vyhodnotil v súlade s § 132 a nasl. O.s.p., dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Odôvodnenie jeho
rozhodnutia zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 157 ods.2 O.s.p. a odvolací súd
naň odkazuje v celom rozsahu. Na doplnenie odvolací súd uviedol, že v súlade so zásadou
prezumpcie neviny, ak je trestné stíhanie zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby,
je potrebné vychádzať z toho, že občan trestný čin nespáchal a uznesenie o vznesení
obvinenia nemalo byť vydané. Zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby
majú teda vždy bez ohľadu na dôvody, ktoré k nim viedli z hľadiska ustanovenia § 4 zákona
č. 58/1969 Zb. rovnaký význam ako zrušenie či zmena uznesenia o vznesení obvinenia. Ten
proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol spod obžaloby oslobodený, má
v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej vznesením obvinenia.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj
,,dovolateľka,,). Žiadala, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odvodila z ustanovenia § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom). Dovolací dôvod videla tiež v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Žalovaná v dovolaní
namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo svojvoľné a arbitrárne, pretože
odvolací súd sa v odôvodnení nevysporiadal s jej odvolacími argumentmi, ani s podstatnými
skutkovými okolnosťami a právnymi aspektmi veci. Podľa názoru žalovanej na to, aby súd
mohol rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o dôvodnosti základu nároku žalobkyne, bolo
potrebné, aby boli splnené všetky tri základné predpoklady zodpovednosti za škodu, a to
nezákonné rozhodnutie, škoda na strane žalobkyne a príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a škodou. Pritom medzi uznesením o vznesení obvinenia a požadovanou
náhradou škody za vyplatené odmeny za zastupovanie súdnymi exekútormi a za cestovné
náklady spojené so zastupovaním žalobkyne príčinná súvislosť nebola. Tiež namietala, že
predmetom konania bola aj náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú však zákon č. 58/1969 Zb.
neumožňuje odškodniť, poukázala pritom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v rozsudku z 31. mája 2007 sp.zn. 4Cdo 177/2005. Súd svoj záver o dôvodnosti
nároku na nemajetkovú ujmu náležite neodôvodnil a rozhodol bez toho, aby v tomto smere
vykonal dokazovanie. Z týchto dôvodov podľa žalobkyne rozsudok odvolacieho súdu
nezodpovedá kritériám ustanoveným v §157 ods.2 O.s.p. a v dôsledku toho jej bola
rozhodnutiami súdov odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle vady podľa § 237 písm. f/
O.s.p.
Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovanej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Žalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
Žalovaná namietala, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
So zreteľom na tieto tvrdenia žalovanej sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne
zameral na otázku opodstatnenosti jej tvrdenia, že v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá
možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a zistil, že konanie bolo touto vadou
zaťažené.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
Žalovaná v dovolaní tvrdila, že odňatie jej možnosti konať pred súdom spočívalo
v nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia a v jeho nepreskúmateľnosti, pretože
krajský súd sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal okolnosťami významnými z hľadiska
rozhodovania o základe prejednávaného nároku na náhradu škody.
Dovolací súd uvádza, že k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. môže dôjsť aj
pri samotnom vydávaní rozhodnutia ako následku absencie niektorej podstatnej časti súdneho
rozhodnutia (záhlavia, výroku alebo odôvodnenia), jeho obsahovej nezrozumiteľnosti,
neurčitosti alebo pre nedostatok dôvodov (arbitrárnosti), zakladajúcej jeho
nepreskúmateľnosť. V dôsledku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia, ktoré zavinil súd
svojím procesným postupom v rozpore so zákonom (§ 1 a § 157 ods.2 O.s.p.), spravidla vždy
dochádza k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom (právo na presvedčivé súdne
rozhodnutie). Vydanie takéhoto rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie
a preto je vždy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou zaručeného
práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Podľa § 152 ods. 2 O.s.p., rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci.
Ak je to však účelné, môže sa rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo
len o jej základe.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy,
ak zo strany súdu došlo k takej interpretácii a aplikácii právnej normy, ktorá zásadne popiera
účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia je splnenie
náležitostí odôvodnenia ustanovených zákonom podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré ukladá súdu
povinnosť podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku
rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť. V odôvodnení rozhodnutia sa súd musí
vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne
závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť
zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.
V prípade, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých
skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, ide
o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok, ktorý nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť
konať pred súdom, nakoľko nemá možnosť v odvolacom a dovolacom konaní náležite
argumentovať. V prípade, keď odvolací súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a s použitím § 219 ods. 2 O.s.p. odkáže na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa,
odôvodnenie tohto rozhodnutia súdu prvého stupňa musí vyhovovať náležitostiam § 157
ods. 2 O.s.p. Pokiaľ to tak nie je, zaťaží konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
bez ďalšieho a ani rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za preskúmateľné
a správne.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že tak rozhodnutie odvolacieho
súdu ako ani rozhodnutie súdu prvého stupňa nespĺňa požiadavky v zmysle ustanovenia § 157
ods. 2 O.s.p., pričom ani neboli splnené podmienky pre vydanie medzitýmneho rozsudku
v zmysle § 152 ods. 2 O.s.p.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa rozhodol tzv. medzitýmnym rozsudkom
o tom, že základ nároku žalobkyne je daný, bez toho, aby sa zaoberal a vysporiadal
so základnými otázkami rozhodnými pre správne posúdenie veci. Odvolací súd jeho
rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a v celom rozsahu naň
podľa § 219 ods. 2 O.s.p. poukázal, hoci neobsahovalo náležitosti rozsudku v zmysle § 157
ods.2 O.s.p., pričom sa dôsledne nezaoberal odvolacími námietkami žalovanej a preto aj jeho
rozhodnutie je nepreskúmateľné.
V zmysle § 152 ods.2 O.s.p. súd môže vo veci rozhodnúť aj medzitýmnym
rozsudkom, pokiaľ to považuje za účelné, musí však rozhodnúť o celom základe
prejednávanej veci nielen o určitej čiastkovej otázke sporu. Medzitýmnym rozsudkom sa
rozhoduje o tom, či je základ nároku daný, opodstatnený, t.j. či žaloba bola podaná dôvodne.
Rozhodnutie touto formou rozsudku tak prichádza do úvahy napríklad aj v sporoch o náhradu
škody, kde je možné a hospodárne najskôr samostatne rozhodnúť o právnom a skutkovom
základe veci - zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu a až následne o výške tohto
záväzku. Základom predmetu konania sú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu
konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška
uplatneného nároku s výnimkou samotnej výšky nároku (R V/1968). Pri žalobách o náhradu
škody tak pod základom nároku je potrebné rozumieť posúdenie otázok subjektu škodcu
a poškodeného, protiprávnosť konania, existenciu škody a príčinnej súvislosti prípadne
zavinenia žalovaného, spoluzavinenia žalobcu či premlčania. Medzitýmnym rozsudkom
v spore o náhradu škody súd musí rozhodnúť o všetkých predpokladoch zakladajúcich
zodpovednosť žalovaného za spôsobenú škodu, nielen o určitej spornej skutkovej či právnej
otázke týkajúcej sa žalobného nároku, pretože týmto rozsudkom súd prakticky rozhodne o dôvodnosti celej podanej žaloby. Pre konštatáciu zodpovednosti žalovaného medzitýmnym
rozsudkom súdu preto nepostačuje len posúdenie protiprávnosti konania žalovaného, pretože ide len o jeden z viacerých predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za vzniknutú
škodu. Okrem toho aj medzitýmny rozsudok musí byť preskúmateľný, súd sa v ňom musí
vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, musí byť
z neho zrejmé, o akom základe rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov rozhodol
a ako vec právne posúdil. Následne po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd konečným
rozsudkom rozhodne už len o výške uplatneného nároku, pričom v tomto konaní už nemôže
posudzovať otázky týkajúce sa samotného základu nároku, ktoré majú a musia byť vyriešené
v medzitýmnom rozsudku.
V prejednávanej veci predpokladom takéhoto výroku rozhodnutia súdu malo byť
posúdenie všetkých podmienok vzniku zodpovednostného vzťahu medzi účastníkmi, ktorými
vo veci zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím okrem samotného
nezákonného rozhodnutia a jeho zrušenia či zmeny pre nezákonnosť, sú 1/existencia škody
ako majetkovej ujmy a 2/ príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou
škodou. Pre rozhodnutie o základe nároku a vyslovenie dôvodnosti podanej žaloby v tejto veci teda nepostačuje len samotné konštatovanie, že žalobkyňa bola spod obžaloby
oslobodená v dôsledku čoho bolo uznesenie o vznesení obvinenia zrušené, i keď tento záver
je jedným z nevyhnutých predpokladov pre rozhodovanie súdov o náhrade škody v zmysle
zákona č. 58/1969 Zb. a je v súlade s ustálenou judikatúrou súdov (viď R 35/1991,
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 M Cdo 15/2009 uverejnené
v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. 57/2010). Súdy však v danej
veci prehliadli okolnosť, že žalobkyňa svoj nárok odvodzovala nielen od samotného trestného
stíhania ale predovšetkým od podľa jej názoru nezákonného rozhodnutia Ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorým jej bol dočasne pozastavený výkon
exekútorského úradu. Uvedenou okolnosťou sa však súdy nezaoberali a nedali odpoveď
na otázku, či predmetné rozhodnutie zakladá prípadne nezakladá nárok žalobkyne na náhradu
škody a v akej príčinnej súvislosti je uvedené rozhodnutie vo vzťahu k trestného stíhaniu
a zrušeniu obžaloby. Pokiaľ za nezákonné rozhodnutie považovali iba uznesenie o vznesení
obvinenia, potom sa súdy nevysporiadali ani s ďalšou pre spor najdôležitejšou otázkou, a to
príčinnou súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a deklarovanou škodou s výnimkou
trov vynaložených žalobkyňou na obhajobu v trestnom konaní a ostatných výdavkov v trestnom konaní. Rovnako sa súdy nezaoberali ani okolnosťou, či u žalobkyne skutočne
došlo k vzniku škody a čo ju tvorí, nezodpovedaná ostala aj otázka kauzálneho nexu medzi
škodou a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu s akcentom na označenie skutočnej príčiny
vzniku škody.
Okrem už uvedených nedostatkov v súdnych rozhodnutiach súdy nižšieho stupňa
prehliadli aj ďalšiu dôležitú skutočnosť a to, že žalobkyňa si v konaní okrem majetkovej ujmy
podľa zákona č. 58/1969 Zb. uplatnila aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa jej názoru
bola dôsledkom nezákonného trestného stíhania a nezákonného pozastavenia výkonu funkcie
súdnej exekútorky v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s § 20 zákona
č.58/1969 Zb. V zmysle vyššie vysvetlených zásad vydania medzitýmneho rozsudku,
rozsudok súdu prvého stupňa tak znamenal aj to, že je daný základ nároku žalobkyne
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorou sa však súd prvého stupňa ani odvolací súd vôbec
nezaoberal. Z odôvodnenia nie je zrejmé, na základe akých skutkových okolností a na základe
ktorého ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. prípadne iného právneho predpisu súd tento nárok
posudzoval a priznal a ani skutočnosť, čo súdy považovali za neoprávnený zásah do práv
žalobkyne objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jej chránených osobnostných právach.
Nakoľko absentuje akékoľvek skutkové aj právne zdôvodnenie rozhodnutia o dôvodnosti nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, sú rozhodnutia súdov nižších stupňov
v tejto časti absolútne nepreskúmateľné a predčasné.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa nezodpovedá kritériám na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v zmysle § 157 ods.2 O.s.p., preto je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne
rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom
dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 241ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.). Pretože rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť vecne správne, bolo potrebné ho
zrušiť. Keďže odvolací súd uvedené rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, hoci preto
neboli splnené podmienky, a nezaoberal sa podstatnými odvolacími námietkami
žalovanej, jeho rozhodnutie nedalo odpoveď na podstatné otázky prejednávanej veci, trpí aj
jeho rozhodnutie rovnakou vadou.
Dovolací súd dospel k záveru, že procesným postupom súdov oboch nižších stupňov
došlo v danom prípade k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom v zmysle § 237 písm.
f/ O.s.p. Uvedená procesná vada zakladá vždy prípustnosť dovolania a zároveň je aj
dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, lebo rozhodnutie
vydané v konaní postihnutom touto procesnom vadou nemôže byť považované za správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil. Keďže rovnakou vadou je postihnuté aj rozhodnutie súdu prvého
stupňa, dovolací súd zrušil aj rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(§ 243b ods.2 a 3 O.s.p.). Vzhľadom k zrušeniu napadnutých rozhodnutí sa dovolací súd už
nezaoberal ďalšími dovolacími námietkami žalovanej.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. apríla 2015
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová