5 Cdo 223/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne JUDr. I. T., bývajúcej vo V., súdnej exekútorky, Exekútorský úrad Veľký Krtíš, zastúpenej spoločnosťou Stilo s.r.o., so

sídlom v Čadci, Palárikova 83, IČO: 36 863 203, v mene ktorej koná JUDr. Jozef Varmus,

konateľ a advokát,   proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, za účasti

okresného prokurátora v Čadci, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Čadca pod

sp.zn. 8C 31/2011, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. mája

2013 sp.zn. 5Co 145/2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 28. mája 2013

sp.zn. 5Co 145/2013 a rozsudok Okresného súdu Čadca z 10. septembra 2012 č.k.

8C 31/2011- 491 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na Okresný súd Čadca dňa 22. februára 2011 sa žalobkyňa

domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon č. 58/1969 Zb.,,) a zákona

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov. Svoj nárok odvodzovala od uznesenia Obvodného oddelenia PZ SR

Krásno nad Kysucou z 28. marca 2003 ČVS: ORP-318/2002, ktorým jej bolo vznesené

obvinenie pre trestný čin porušovania domovej slobody v súbehu s trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa. Keďže rozsudkom Okresného súdu Čadca č.k.

3T 25/2004-307 z 3. apríla 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn.

3To 94/2007 zo 4. októbra 2007 bola právoplatne oslobodená spod obžaloby, mala zato, že

predmetné uznesenie vyšetrovateľa bolo zrušené pre nezákonnosť a domáhala sa náhrady

skutočnej škody spočívajúcej v trovách obhajoby a ďalších trovách trestného konania,

odmeny zastupujúcim exekútorom a ich výdavkov súvisiacich so zastupovaním, nemajetkovej

ujmy spôsobenej na jej osobnostných právach v dôsledku trestného stíhania a pozastavenia

výkonu exekútorského úradu. Za nezákonné tiež považovala rozhodnutie Ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len,,ministerstvo,,) z 10. júla 2003 č. 979/2003-

410, ktorým jej bol pozastavený výkon exekútorského úradu a za nesprávny úradný postup

označila nečinnosť ministerstva vo veci jej opravného prostriedku podaného proti citovanému

rozhodnutiu ako aj samotný postup ministerstva pri vydávaní napadnutého rozhodnutia.  

Okresný súd Čadca medzitýmnym rozsudkom z 10. septembra 2012 č.k. 8C 31/2011-

491 rozhodol, že základ nároku žalobkyne na náhradu škody voči žalovanej je daný. Súd

na základe vykonaného dokazovania dospel k právnemu záveru, že nárok žalobkyne

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu v zmysle § 1 zákona č. 58/1969

Zb. bol dôvodný. Mal za preukázané, že žalobkyňa bola rozsudkom Okresného súdu Čadca

č.k. 3T 25/2004-307 z 3. apríla 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 3To 94/2007 zo 4. októbra 2007 právoplatne oslobodená spod obžaloby pre trestné činy

porušovania domovej slobody a zneužívania právomoci verejného činiteľa, nakoľko skutok

ktorého sa žalobkyňa dopustila, nebol trestným činom. Súd pritom vychádzal z ustálenej

praxe, podľa ktorej zrušením rozhodnutia pre nezákonnosť podľa § 4 ods. 1 zákona

č. 58/1969 Zb. je potrebné rozumieť aj oslobodenie spod obžaloby, pričom na žalobkyňu sa

hľadí akoby čin nespáchala a trestné stíhanie voči nej nemalo byť začaté. Žalobkyňa listom

zo dňa 29. marca 2010 požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody v zmysle § 9 ods.1 a 2 zákona č. 59/1969 Zb., žalobkyňa jej nárok však v lehote

6 mesiacov nepriznala. Z dôvodu účelnosti rozhodol súd o základe prejednávanej veci

v zmysle § 152 ods. 2 O.s.p. medzitýmnym rozsudkom.  

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Žiline rozsudkom z 28. mája 2013 sp.zn.

5Co 145/2013 napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219

ods. 1, 2 O.s.p. Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie

v potrebnom rozsahu a dôkazy vyhodnotil v súlade s § 132 a nasl. O.s.p., dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Odôvodnenie jeho

rozhodnutia zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 157 ods.2 O.s.p. a odvolací súd

naň odkazuje v celom rozsahu. Na doplnenie odvolací súd uviedol, že v súlade so zásadou

prezumpcie neviny, ak je trestné stíhanie zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby,

je potrebné vychádzať z toho, že občan trestný čin nespáchal a uznesenie o vznesení

obvinenia nemalo byť vydané. Zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby

majú teda vždy bez ohľadu na dôvody, ktoré k nim viedli z hľadiska ustanovenia § 4 zákona

č. 58/1969 Zb. rovnaký význam ako zrušenie či zmena uznesenia o vznesení obvinenia. Ten

proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol spod obžaloby oslobodený, má

v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej vznesením obvinenia.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj

,,dovolateľka,,). Žiadala, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odvodila z ustanovenia § 241

ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom). Dovolací dôvod videla tiež v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Žalovaná v dovolaní

namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo svojvoľné a arbitrárne, pretože

odvolací súd sa v odôvodnení nevysporiadal s jej odvolacími argumentmi, ani s podstatnými

skutkovými okolnosťami a právnymi aspektmi veci. Podľa názoru žalovanej na to, aby súd

mohol rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o dôvodnosti základu nároku žalobkyne, bolo

potrebné, aby boli splnené všetky tri základné predpoklady zodpovednosti za škodu, a to

nezákonné rozhodnutie, škoda na strane žalobkyne a príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím a škodou. Pritom medzi uznesením o vznesení obvinenia a požadovanou

náhradou škody za vyplatené odmeny za zastupovanie súdnymi exekútormi a za cestovné

náklady spojené so zastupovaním žalobkyne príčinná súvislosť nebola. Tiež namietala, že

predmetom konania bola aj náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú však zákon č. 58/1969 Zb.

neumožňuje odškodniť, poukázala pritom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v rozsudku z 31. mája 2007 sp.zn. 4Cdo 177/2005. Súd svoj záver o dôvodnosti

nároku na nemajetkovú ujmu náležite neodôvodnil a rozhodol bez toho, aby v tomto smere

vykonal dokazovanie. Z týchto dôvodov podľa žalobkyne rozsudok odvolacieho súdu

nezodpovedá kritériám ustanoveným v §157 ods.2 O.s.p. a v dôsledku toho jej bola

rozhodnutiami súdov odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle vady podľa § 237 písm. f/

O.s.p.  

Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovanej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),

skúmal, či   tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide  

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.  

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej

nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale   sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo  

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Žalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení

nemožno vyvodiť.

Žalovaná namietala, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

So zreteľom na tieto tvrdenia žalovanej sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne

zameral na otázku opodstatnenosti jej tvrdenia, že v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá

možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a zistil, že konanie bolo touto vadou

zaťažené.  

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,  

že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

Žalovaná v dovolaní tvrdila, že odňatie jej možnosti konať pred súdom spočívalo

v nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia a v jeho nepreskúmateľnosti, pretože

krajský súd sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal okolnosťami významnými z hľadiska

rozhodovania o základe prejednávaného nároku na náhradu škody.

Dovolací súd uvádza, že k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. môže dôjsť aj

pri samotnom vydávaní rozhodnutia ako následku absencie niektorej podstatnej časti súdneho

rozhodnutia (záhlavia, výroku alebo odôvodnenia), jeho obsahovej nezrozumiteľnosti,

neurčitosti alebo pre nedostatok dôvodov (arbitrárnosti), zakladajúcej jeho

nepreskúmateľnosť. V dôsledku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia, ktoré zavinil súd

svojím procesným postupom v rozpore so zákonom (§ 1 a § 157 ods.2 O.s.p.), spravidla vždy

dochádza k odňatiu možnosti účastníka   konať pred súdom (právo na presvedčivé súdne

rozhodnutie). Vydanie takéhoto rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie

a preto je vždy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou zaručeného

práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola

spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 152 ods. 2 O.s.p., rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci.  

Ak je to však účelné, môže sa rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo  

len o jej základe.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,  

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).

V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje  

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy,

ak zo strany súdu došlo k takej interpretácii a aplikácii právnej normy, ktorá zásadne popiera

účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia je splnenie

náležitostí odôvodnenia ustanovených zákonom podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré ukladá súdu

povinnosť podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku

rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť. V odôvodnení rozhodnutia sa súd musí

vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne

závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo

vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť

zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.

V prípade, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých

skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, ide

o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok, ktorý nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2

O.s.p. je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť

konať pred súdom, nakoľko nemá možnosť v odvolacom a dovolacom konaní náležite

argumentovať. V prípade, keď odvolací súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a s použitím § 219 ods. 2 O.s.p. odkáže na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa,

odôvodnenie tohto rozhodnutia súdu prvého stupňa musí vyhovovať náležitostiam § 157

ods. 2 O.s.p. Pokiaľ to tak nie je, zaťaží konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

bez ďalšieho a ani rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za preskúmateľné

a správne.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že tak rozhodnutie odvolacieho

súdu ako ani rozhodnutie súdu prvého stupňa nespĺňa požiadavky v zmysle ustanovenia § 157

ods. 2 O.s.p., pričom ani neboli splnené podmienky pre vydanie medzitýmneho rozsudku

v zmysle § 152 ods. 2 O.s.p.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa rozhodol tzv. medzitýmnym rozsudkom

o tom, že základ nároku žalobkyne je daný, bez toho, aby sa zaoberal a vysporiadal

so základnými otázkami rozhodnými pre správne posúdenie veci. Odvolací súd jeho

rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a v celom rozsahu naň

podľa § 219 ods. 2 O.s.p. poukázal, hoci neobsahovalo náležitosti rozsudku v zmysle § 157

ods.2 O.s.p., pričom sa dôsledne nezaoberal odvolacími námietkami žalovanej a preto aj jeho

rozhodnutie je nepreskúmateľné.

 

V zmysle § 152 ods.2 O.s.p. súd môže vo veci rozhodnúť aj medzitýmnym

rozsudkom, pokiaľ to považuje za účelné, musí však rozhodnúť o celom základe

prejednávanej veci nielen o určitej čiastkovej otázke sporu. Medzitýmnym rozsudkom sa

rozhoduje o tom, či je základ nároku daný, opodstatnený, t.j. či žaloba bola podaná dôvodne.

Rozhodnutie touto formou rozsudku tak prichádza do úvahy napríklad aj v sporoch o náhradu

škody, kde je možné a hospodárne najskôr samostatne rozhodnúť o právnom a skutkovom

základe veci - zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu a až následne o výške tohto

záväzku. Základom predmetu konania sú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu

konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška

uplatneného nároku s výnimkou samotnej výšky nároku (R V/1968). Pri žalobách o náhradu

škody tak pod základom nároku je potrebné rozumieť posúdenie otázok subjektu škodcu

a poškodeného, protiprávnosť konania, existenciu škody a príčinnej súvislosti prípadne

zavinenia žalovaného, spoluzavinenia žalobcu či premlčania. Medzitýmnym rozsudkom

v spore o náhradu škody súd musí rozhodnúť o všetkých predpokladoch zakladajúcich

zodpovednosť žalovaného za spôsobenú škodu, nielen o určitej spornej skutkovej či právnej

otázke týkajúcej sa žalobného nároku, pretože týmto rozsudkom súd prakticky rozhodne o dôvodnosti celej podanej žaloby. Pre konštatáciu zodpovednosti žalovaného medzitýmnym

rozsudkom súdu preto nepostačuje len posúdenie protiprávnosti konania žalovaného, pretože ide len o jeden z viacerých predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za vzniknutú

škodu. Okrem toho aj medzitýmny rozsudok musí byť preskúmateľný, súd sa v ňom musí

vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, musí byť

z neho zrejmé, o akom základe rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov rozhodol

a ako vec právne posúdil. Následne po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd konečným

rozsudkom rozhodne už len o výške uplatneného nároku, pričom v tomto konaní už nemôže

posudzovať otázky týkajúce sa samotného základu nároku, ktoré majú a musia byť vyriešené

v medzitýmnom rozsudku.

V prejednávanej veci predpokladom takéhoto výroku rozhodnutia súdu malo byť

posúdenie všetkých podmienok vzniku zodpovednostného vzťahu medzi účastníkmi, ktorými

vo veci zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím okrem samotného

nezákonného rozhodnutia a jeho zrušenia či zmeny pre nezákonnosť, sú 1/existencia škody

ako majetkovej ujmy a 2/ príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou

škodou. Pre rozhodnutie o základe nároku a vyslovenie dôvodnosti podanej žaloby v tejto veci teda nepostačuje len samotné konštatovanie, že žalobkyňa bola spod obžaloby

oslobodená v dôsledku čoho bolo uznesenie o vznesení obvinenia zrušené, i keď tento záver

je jedným z nevyhnutých predpokladov pre rozhodovanie súdov o náhrade škody v zmysle

zákona č. 58/1969 Zb. a je v súlade s ustálenou judikatúrou súdov (viď R 35/1991,

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 M Cdo 15/2009 uverejnené  

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. 57/2010). Súdy však v danej

veci prehliadli okolnosť, že žalobkyňa svoj nárok odvodzovala nielen od samotného trestného

stíhania ale predovšetkým od podľa jej názoru nezákonného rozhodnutia Ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorým jej bol dočasne pozastavený výkon

exekútorského úradu. Uvedenou okolnosťou sa však súdy nezaoberali a nedali odpoveď

na otázku, či predmetné rozhodnutie zakladá prípadne nezakladá nárok žalobkyne na náhradu

škody a v akej príčinnej súvislosti je uvedené rozhodnutie vo vzťahu k trestného stíhaniu

a zrušeniu obžaloby. Pokiaľ za nezákonné rozhodnutie považovali iba uznesenie o vznesení

obvinenia, potom sa súdy nevysporiadali ani s ďalšou pre spor najdôležitejšou otázkou, a to

príčinnou súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a deklarovanou škodou s výnimkou

trov vynaložených žalobkyňou na obhajobu v trestnom konaní a ostatných výdavkov v trestnom konaní. Rovnako sa súdy nezaoberali ani okolnosťou, či u žalobkyne skutočne

došlo k vzniku škody a čo ju tvorí, nezodpovedaná ostala aj otázka kauzálneho nexu medzi

škodou a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu s akcentom na označenie skutočnej príčiny

vzniku škody.

Okrem už uvedených nedostatkov v súdnych rozhodnutiach súdy nižšieho stupňa

prehliadli aj ďalšiu dôležitú skutočnosť a to, že žalobkyňa si v konaní okrem majetkovej ujmy

podľa zákona č. 58/1969 Zb. uplatnila aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa jej názoru

bola dôsledkom nezákonného trestného stíhania a nezákonného pozastavenia výkonu funkcie

súdnej exekútorky v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s § 20 zákona

č.58/1969 Zb. V zmysle vyššie vysvetlených zásad vydania medzitýmneho rozsudku,

rozsudok súdu prvého stupňa tak znamenal aj to, že je daný základ nároku žalobkyne

na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorou sa však súd prvého stupňa ani odvolací súd vôbec

nezaoberal. Z odôvodnenia nie je zrejmé, na základe akých skutkových okolností a na základe

ktorého ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. prípadne iného právneho predpisu súd tento nárok

posudzoval a priznal a ani skutočnosť, čo súdy považovali za neoprávnený zásah do práv

žalobkyne objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jej chránených osobnostných právach.

Nakoľko absentuje akékoľvek skutkové aj právne zdôvodnenie rozhodnutia o dôvodnosti nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, sú rozhodnutia súdov nižších stupňov

v tejto časti absolútne nepreskúmateľné a predčasné.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvého stupňa nezodpovedá kritériám na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v zmysle § 157 ods.2 O.s.p., preto je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne

rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom

dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 241ods. 2

písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.). Pretože rozhodnutie vydané v konaní

postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť vecne správne, bolo potrebné ho

zrušiť. Keďže odvolací súd uvedené rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, hoci preto

neboli splnené podmienky, a nezaoberal sa podstatnými odvolacími námietkami

žalovanej, jeho rozhodnutie nedalo odpoveď na podstatné otázky prejednávanej veci, trpí aj

jeho rozhodnutie rovnakou vadou.

Dovolací súd dospel k záveru, že procesným postupom súdov oboch nižších stupňov

došlo v danom prípade k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom v zmysle § 237 písm.

f/ O.s.p. Uvedená procesná vada zakladá vždy prípustnosť dovolania a zároveň je aj

dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, lebo rozhodnutie

vydané v konaní postihnutom touto procesnom vadou nemôže byť považované za správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil. Keďže rovnakou vadou je postihnuté aj rozhodnutie súdu prvého

stupňa, dovolací súd zrušil aj rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie  

(§ 243b ods.2 a 3 O.s.p.). Vzhľadom k zrušeniu napadnutých rozhodnutí sa dovolací súd už

nezaoberal ďalšími dovolacími námietkami žalovanej.  

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného konania  

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. apríla 2015

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová