5 Cdo 223/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného V. Z., proti povinnému S., o vymoženie pohľadávky vo výške 31 042,02 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 2Er 754/2002, o dovolaní súdneho exekútora JUDr. L.

B., proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 30. júla 2009, sp.zn. 2CoE 28/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a .

  Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bardejov (exekučný súd) uznesením zo 6. apríla 2009, č.k. 2Er 754/2002-

46 exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. L. B. pod. č. Ex 66/2002 zastavil a

oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi do troch dní

od právoplatnosti uznesenia odmenu a náhradu hotových výdavkov (trovy exekúcie) vo výške

39,50 €. V časti odôvodnenia uznesenia týkajúcej sa trov exekúcie uviedol, že exekútorovi

patrí odmena len v sume 39,50 €, a nie v sume 89,29 € ním vyčíslenej. Dospel totiž k záveru,

že exekútor vyčíslil odmenu a náhradu hotových výdavkov v celkovej sume 89,29 €

nesprávne, v rozpore s ustanovením § 14 a § 15 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov

v platnom znení (ďalej len „vyhláška“). Úkony exekútora, za ktoré súd exekútorovi odmenu

nepriznal, súd vyhodnotil ako nedôvodne vyúčtované a nepreukázané a nesúvisiace

s vykonávaním exekúcie ako takej, resp. za vykonanie týchto úkonov exekútorovi nepatrí

paušálna odmena podľa § 15 ods. 1 vyhlášky.

Krajský súd v Prešove ako súd konajúci o odvolaní súdneho exekútora, uznesením

z 30. júla 2009, sp.zn. 2CoE 28/2009 potvrdil uznesenie exekučného súdu a účastníkom

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval,

že súd prvého stupňa správnym spôsobom vyhodnotil čas potrebný na vykonanie jednotlivých

úkonov exekučnej činnosti, ich dôvodnosť a súčasne aj zohľadnil len tie úkony exekučnej

činnosti, ktoré v konaní boli aj vykonané a posúdil dôvodnosť a výšku nákladov, ktoré boli

účelne uplatňované na výkon tejto činnosti.

Rozhodnutie odvolacieho súdu súdny exekútor napadol dovolaním, ktorým sa

domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu

uvedeného v § 237 písm. f/ O.s.p. a to, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, ako aj z dôvodu, že súd svojim rozhodnutím spôsobil škodu

na majetku súdneho exekútora ako tretej osoby, ktorá nie je účastníkom konania vo veci

samej a tak ho nepriamo zaviazal uhradiť ostatné trovy exekúcie. Nesúhlasil s tým, ako

odvolací súd posúdil vec po právnej stránke (ako vyložil ustanovenia § 196 a § 203

Exekučného poriadku). Svoju argumentáciu v dovolaní uzavrel s tým, „že keďže sa napriek

tejto skutočnosti uskutočnilo na odvolacom súde pojednávanie, bola mu postupom súdu

odňatá možnosť konať pred súdom, čo je podľa § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm.

f/ O.s.p. dôvodom na podanie dovolania“.

Oprávnený a povinný sa k dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť. Bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie treba

odmietnuť.

  Pri skúmaní prípustnosti dovolania v prejednávanej veci vychádzal dovolací súd

z toho, že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie, ktoré v danom prípade smeruje proti

uzneseniu, je v zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak

a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa § 239 ods. 3

O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide ( o.i.) o uznesenie o trovách konania.

Dovolaním je v danom prípade napadnutý potvrdzujúci výrok uznesenia odvolacieho

súdu o trovách konania; takéto rozhodnutie nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených

uznesení, proti ktorým je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to by prípustnosť dovolania

súdneho exekútora prichádzala do úvahy len v prípade výskytu niektorej z vád uvedených

v ustanovení § 237 O.s.p.

Dovolací súd postupujúc podľa § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. preskúmal prípustnosť

dovolania aj podľa ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., ktoré pripúšťajú dovolanie proti

každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných v ňom vymenovaných

procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už

prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Nezistil však existenciu žiadnej podmienky

prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie, či

konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Táto vada konania znamená porušenie

základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl.

Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

  Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je taký

z hľadiska procesného predpisu vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa

účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu

za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ namieta, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p. tým, že „sa napriek tejto skutočnosti uskutočnilo“ (zrejme správne má

byť „ neuskutočnilo“) pojednávanie.

  Dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu uvedenú vadu konania neopodstatnene.

  Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného

predpisu (Exekučného poriadku) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento

osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

  Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol

podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa

odseku 2 tohto ustanovenia v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť

bez nariadenia pojednávania.

  Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd, keďže nešlo o procesné situácie uvedené

v ustanoveniach § 214 ods. 1 písm. a/ - c/ O.s.p., na prejednanie odvolania nemusel nariadiť

pojednávanie. Dovolací súd poznamenáva, že ani podľa úpravy platnej pred účinnosťou

zákona č. 384/2008 Z.z. Občiansky súdny poriadok nevyžadoval nariadiť pojednávanie

na prejednanie odvolania, ak odvolanie smerovalo proti uzneseniu (viď § 214 ods. 2 písm. c/

O.s.p. v znení účinnom do 14.októbra 2008).

  Ďalšie v dovolaní uvádzané dôvody je potrebné podľa ich obsahu považovať

za námietku právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť (iba) v procesne prípustnom

dovolaní. Samo nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom ale nezakladá prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 O.s.p., lebo nie je procesnou vadou v zmysle tohto ustanovenia.

Na uvedený dovolací dôvod preto v danej veci, v ktorej dovolanie nie je prípustné, nebolo

možné vziať zreteľ.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania súdneho exekútora nemožno vyvodiť

z § 237 O.s.p., ale ani z § 239 O.s.p., odmietol ho dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, ktoré nemožno

napadnúť týmto opravným prostriedkom. So zreteľom na dôvod, pre ktorý dovolanie

odmietol, nezaoberal sa vecnou správnosťou dovolaním napadnutého uznesenia.

  Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania vychádzal dovolací súd z § 243b

ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.

P o u č e n i e : Proti tomuto uznesenie nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. marca 2011  

  JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová