Najvyšší súd  

5 Cdo 221/2011

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E  

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., IČO: X., zastúpenej JUDr. D., s.r.o. so sídlom v K.,

, proti povinnej M. P., o vymoženie 29,21 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Stará Ľubovňa pod

sp.zn. 3 Er 400/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove

z 31. mája 2011 sp. zn. 20 CoE 24/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Prešove

z 31. mája 2011 sp.zn. 20 CoE 24/2011 a uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa  

z 26. januára 2011 č.k. 3 Er 400/2010-28 a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Arbitrážny súd Košice (ďalej len „rozhodcovský súd“) rozhodcovským rozsudkom  

z   8. marca 2010 sp.zn. 2 C 493/2009 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) uložil povinnej

povinnosť zaplatiť oprávnenej 29,21 € s 5 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy  

od 2. júna 2007 až do zaplatenia a tiež náhradu trov rozhodcovského konania.

Na základe rozhodcovského rozsudku podala oprávnená súdnej exekútorke návrh  

na vykonanie exekúcie. Následne súdna exekútorka požiadala Okresný súd Stará Ľubovňa

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 26. januára 2011 č.k. 3 Er 400/2010-28

exekučné konanie v celom rozsahu zastavil. Rozhodol tiež o trovách exekučného konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala

založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal

na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len

zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným

podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Uviedol, že rozhodcovský súd v zmysle

časti XV., bodu 2 Všeobecných poistných podmienok mal byť podľa potreby vytvorený

od prípadu k prípadu tromi fyzickými osobami, poverenými poisťovňou, teda oprávnenou,

pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo výberom

špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. pokiaľ sama poisťovňa nezriadi stály

rozhodcovský súd. Poisťovňa pritom má vydať štatút rozhodcovského súdu. Takéto

dojednanie podľa názoru súdu vzbudzuje pochybnosti aj o objektívnosti rozhodcovského

súdu vytvoreného oprávnenou. Tieto pochybnosti potvrdzuje aj procesný postup

rozhodcovského súdu, keď rozhodcovský súd rozhodol v skrátenom konaní (de facto vydal

platobný rozkaz s odôvodnením), pričom však lehota na podanie odporu bola určená 5 dní

(čo je iba 1/3 lehoty na podanie odporu podľa Občianskeho súdneho poriadku) a podmienkou

na odpor je zaplatenie sumy 70 €. Uvedené procesné pravidlá rozhodcovského súdu

podstatným spôsobom znevýhodňujú povinného ako spotrebiteľa. Aj priznaná výška trov

konania (230 €) je mnohonásobne vyššia, ako by bola náhrada trov v súdnom konaní

pri vydaní platobného rozkazu (cca 65 € pri zastúpení advokátom, ak by si uplatnil náhradu

za 2 úkony právnej pomoci a náhradu súdneho poplatku oproti rozhodcovským trovám

vo výške 230 €). Rozhodcovskú doložku súd prvého stupňa považoval za neprimeranú

zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takéto dojednanie podľa

názoru súdu dosahuje intenzitu hrubého nepomeru práv a povinností v neprospech

spotrebiteľa a je v rozpore s príslušnými ustanoveniami, najmä § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Absolútne neplatná zmluvná podmienka -

rozhodcovská doložka - spôsobuje, že spotrebiteľ ňou nie je viazaný. Mal za to, že

dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcom viedli vo svojich

dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia

§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 31. mája 2011 sp.zn.

20 CoE 24/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219

ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil

ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením

zo strany prvostupňového súdu, že v predmetnej zmluve ide o neprijateľnú rozhodcovskú

doložku, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne

rozhodcovskému konaniu. Uviedol, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho

zákonníka bolo do Občianskeho zákonníka zapracované až od 1. januára 2008, t.j.

po uzavretí zmluvy. Rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností však odvolací

súd považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly upravenej

v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (arg. slovo najmä v § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka). Konštatoval, že rozhodcovská doložka spôsobuje značný nepomer v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Mal za to, že postup prvostupňového súdu bol

založený na existencii zákonného ustanovenia, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť

súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2

Zákona o rozhodcovskom konaní).

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa, zrušiť a vec

vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Prípustnosť dovolania

odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. a/, f/ O.s.p. Podľa názoru

oprávnenej Exekučný poriadok, ani iný právny predpis vnútroštátneho alebo európskeho

práva, neumožňuje exekučnému súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej

doložky, a preto nemôže vysloviť ani jej neplatnosť. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002

Z.z. umožňuje v tam vymenovaných prípadoch exekučné konanie zastaviť, nie však

zamietnuť žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Mala za to, že

skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky v exekučnom konaní, nemá

žiadnu oporu v relevantných právnych predpisoch. Okrem toho namietala, že nenariadením

pojednávania jej súdy odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež k tomu,

prečo rozhodcovskú doložku obsiahnutú v osobitných zmluvných dojednaniach   k poistnej

zmluve považuje jednoznačne za individuálne dojednanú a teda platnú zmluvnú podmienku.  

I keď sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len

vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie. Podľa

názoru oprávnenej súdy tiež dospeli k nesprávnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej

doložky a nesprávne právne posúdili ustanovenia Exekučného poriadku a dospeli

k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého sú oprávnené zastaviť exekúciu z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. V doplnení dovolania dovolateľka ďalej namietala

nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov a z nej plynúce porušenie práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj nedostatočne

zistený skutkový stav veci. Dovolateľka tiež namietala, že v konaní na odvolacom súde

rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený (§ 237 písm. g/ O.s.p.). Uviedla, že JUDr. P. S.,

člen senátu, ktorý napadnuté uznesenie odvolacieho súdu vydal, porušil ustanovenia

§ 14 a § 15 O.s.p., keď neoznámil predsedovi súdu skutočnosti, pre ktoré mal byť vylúčený

z prejednania danej veci. Dňa 20. apríla 2009 sa uskutočnilo verejné zasadnutie Komisie

na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách, na ktorom sa zúčastnil

JUDr. S. ako osoba poverená vtedajším ministrom spravodlivosti, a ktorý vyjadril svoj názor,

podľa ktorého sú predmetné Všeobecné poistné podmienky oprávnenej neprijateľné. Tento

svoj názor verejne prezentoval aj v médiách. Mal za to, že pokiaľ ide o Všeobecné poistné

podmienky oprávnenej a rozhodcovskú doložku uzavieranú oprávnenou s jeho klientmi -

spotrebiteľmi, mal JUDr. P. S. v čase rozhodovania o odvolaní oprávnenej už vopred

sformulovaný svoj postoj k veci, a to tak ku hodnoteniu dôkazov, ako aj ku právnej stránke,

to znamená, že ako osoba bol vopred zaujatý, resp. nie nestranne alebo spravodlivo

posudzujúci. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.

Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým   sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj

uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).   Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je

zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

  Dovolateľka namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať, ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že podľa jej názoru v rozpore so zákonom

i smernicou 93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné tituly, a že bez zákonom

zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť

rozhodcovskej doložky. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –

hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku existencie vady

v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p., ale o námietku inú (netýkajúcu sa právomoci súdov), ktorú

dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov

súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia. Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237  

písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje povahu preskúmavanej veci a tiež to, že ňou

napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napr. ustanovenia §§ 29, 38 ods. 3, 44 ods. 1

Exekučného poriadku).

Vzhľadom na uvedené nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady

konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich

právomoci.

  S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral tiež na otázku, či

vo veci nerozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).

  Podľa ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

  Dovolací súd venoval pozornosť dovolacej   námietke oprávnenej, že člen senátu

Krajského súdu v Prešove - JUDr. P. S., bol zaujatý. Mal pri tom na zreteli, že „neexistencia

žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom,

že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu

súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/

O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu

procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R

59/97).

  Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania.

Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významným vzťah sudcu buď k prejednávanej

veci (o ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom spôsobe skončenia konania

a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (ide oň napríklad v prípade rodinného

alebo priateľského vzťahu sudcu k účastníkovi konania), alebo k zástupcovi účastníka

konania.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý

sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky)

súčasne na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka konania nebola

odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov  

(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci musí

rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom

práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal

meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút

vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania, prostredníctvom ktorého priamo úprava

(zo zákonom predpokladaných dôvodov) pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený

z ďalšieho prejednávania a rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu

nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol

konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.

Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti

býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho

funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou

a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci

nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej

osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť

a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj

pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka

nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu

a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca

myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,

až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti

vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti

Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych

skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna

nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych

symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že

spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná

(„Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je

subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku).

Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných

a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania,

resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení

subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či

možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke

rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka

konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha

a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému

kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká

obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne

závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako

sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

K vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania konkrétnej veci môže dôjsť až

vtedy, keď je z objektívneho pohľadu evidentné, že jeho vzťah k danej veci, k účastníkom

alebo k ich zástupcom dosahuje takú povahu a intenzitu, že napriek zákonom stanovenej

povinnosti nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať. Pôjde o prípady, kedy pomer

sudcu k veci bude vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu sudcu

na prejednávanej veci, napr. keď by sám bol účastníkom konania, alebo keby mohol byť

rozhodnutím súdu dotknutý na svojich právach, teda keby inak mohol byť vedľajším

účastníkom. Vylúčený je tiež sudca, ktorý získal poznatky o veci iným spôsobom než

z dokazovania na pojednávaní (napr. ako svedok vnímal skutočnosti, ktoré sú predmetom

dokazovania) alebo ktorý mimoprocesne verejne vyjadril vopred svoj názor na prejednávanú

vec alebo očakávateľný výsledok. Pomer sudcu k účastníkom alebo k ich zástupcom,

vylučujúci ho z prejednávania a rozhodovania veci, môže byť založený predovšetkým

príbuzenským alebo jemu obdobným vzťahom k týmto osobám, pričom v konkrétnom

prípade môže ísť ako o vzťah priateľský, tak i nepriateľský, prípadne aj vzťah ekonomickej

závislosti.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v posudzovanej veci z obsahu

dovolania nevyplývajú také okolnosti, ktoré by boli objektívne spôsobilé vyvolať pochybnosti

o nezaujatosti sudcu JUDr. P. S.. Za takúto okolnosť nemožno považovať skutočnosť, že

v rámci diskusie na verejnom zasadnutí Komisie na posudzovanie podmienok

v spotrebiteľských zmluvách sú vyslovované aj názory zúčastnených strán k prejednávanej

problematike. Teoreticky vyslovené úvahy na konferencii bez súvislosti s konkrétne

prejednávanou vecou, nespĺňajú podmienky na vylúčenie sudcu v zmysle ustanovenia § 14

ods. 1 O.s.p. Dovolací súd vyššie uvedené pochybnosti oprávnenej nepovažuje za také, ktoré

by mohli mať právnu relevanciu a je toho názoru, že sú motivované tým, že nebolo

rozhodnuté podľa subjektívnych predstáv oprávnenej; hodnotenie správnosti súdneho

konania, resp. rozhodovania nepatrí účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať

pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

  Dovolací súd preto dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody

prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g/ O.s.p.  

  Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.

Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V danom prípade podala oprávnená návrh na vykonanie exekúcie a súdna exekútorka

požiadala exekučný súd, aby ju poveril vykonaním exekúcie. V tomto štádiu exekučného

konania súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Okrem iného skúma, či návrh  

na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený

potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné

podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie  

(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), ale

vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného

titulu. V tomto štádiu je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín,

ktoré je zamerané na posúdenie predpokladov pre ďalší postup v exekučnom konaní nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola

oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky, týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu a z nej vyplývajúceho porušenia

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje  

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len  

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zrozumiteľne

a v značnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že

odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok s poukazom na

ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávnenej.

Pokiaľ ide o námietku oprávnenej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže

byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale

je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)

vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Dovolací súd je povinný prihliadnuť na vady konania uvedené v § 237 O.s.p.

bez ohľadu na to, či v dovolaní boli alebo neboli namietané (viď § 242 ods. 1 O.s.p.).

V danom prípade oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie a súdna exekútorka

požiadala súd, aby ju poveril vykonaním navrhovanej exekúcie. Zákonu zodpovedajúcim

postupom súdu v danej procesnej situácii v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo  

preskúmanie žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu

na vykonanie exekúcie a exekučného titulu a rozhodnutie o žiadosti súdnej exekútorky

vychádzajúce z výsledkov uskutočneného preskúmania. Uvedené ustanovenie   predpokladá,

že ak exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, poverí exekútora

vykonaním exekúcie, a že v opačnom prípade zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie.

V danej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti súdnej

exekútorky o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie zastavil podľa § 45

ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.; odvolací súd jeho postup považoval za správny a odvolaním

napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania potvrdil. Týmto postupom súdov bola

oprávnenej odňatá možnosť realizovať tie procesné oprávnenia, ktoré zodpovedajú štádiu

exekučného konania, do ktorého sa toto konanie dostalo na základe procesných úkonov

oprávnenej a súdnej exekútorky. K uvedenému záveru dospel dovolací súd z nasledovných

dôvodov:

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo

na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol

nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok

má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd

príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku

alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa

odseku 1 písm. b/ alebo c/.

Citované ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. (týkajúce sa prípadov

zastavenia výkonu rozhodnutia alebo exekučného konania iba na návrh) v konaní o výkon

rozhodnutia dopadá na procesnú situáciu, ktorej predchádzalo nariadenie výkonu

rozhodcovského rozsudku [v ktorej už bol výkon rozhodnutia nariadený uznesením súdu  

(viď „proti ktorému bol nariadený výkon“)]. Z logiky veci a z toho, že predmetné ustanovenie

inak nerobí rozdiely medzi konaním o výkon rozhodnutia a exekúciou vykonávanou podľa

Exekučného poriadku, možno dospieť k záveru, že aj s dopadom na exekučné konanie  

sa ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. vzťahuje na procesnú situáciu, v ktorej

exekučné konanie po podaní návrhu na vykonanie exekúcie pokročilo ďalej do štádia,

v ktorom už bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie.  

Z ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. možno vyvodiť, že toto ustanovenie

sa týka rovnakej procesnej situácie; odlišnosťou je, že so zreteľom na podstatu dôvodov

uvedených v tomto ustanovení súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu

zastavuje výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu.

Vyššie uvedené možno pre účely preskúmavanej veci uzavrieť konštatovaním, že

zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza  

do úvahy pred rozhodnutím exekučného súdu o poverení súdneho exekútora vykonaním

exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Zo spisu vyplýva, že v danom prípade súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd

neprípustne „preskočili“ postup podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a že exekučné

konanie zastavili podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. v procesnej situácii, v ktorej

neboli dané procesné predpoklady pre tento postup. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul (pozn.: správnosť

tohto záveru nebola v dovolacom konaní posudzovaná), mal žiadosť súdnej exekútorky

o udelenie poverenia zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), a nie konanie zastaviť

podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.

So zreteľom na uvedený nesprávny postup súdov nižších stupňov, i keď nebol

v dovolaní namietaný, dospel dovolací súd k záveru, že v exekučnom konaní došlo

k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (hoci z iných dôvodov, než uvádzala

oprávnená), ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia, ale tiež

jeho opodstatnenosť.

Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p. zrušil dovolací

súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého

stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. So zreteľom na zrušenie týchto

uznesení (z procesného dôvodu), nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti

námietky dovolateľky, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júla 2012  

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová