Najvyšší súd
5 Cdo 221/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., IČO: X., zastúpenej JUDr. D., s.r.o. so sídlom v K.,
, proti povinnej M. P., o vymoženie 29,21 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Stará Ľubovňa pod
sp.zn. 3 Er 400/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
z 31. mája 2011 sp. zn. 20 CoE 24/2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Prešove
z 31. mája 2011 sp.zn. 20 CoE 24/2011 a uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa
z 26. januára 2011 č.k. 3 Er 400/2010-28 a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Arbitrážny súd Košice (ďalej len „rozhodcovský súd“) rozhodcovským rozsudkom
z 8. marca 2010 sp.zn. 2 C 493/2009 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) uložil povinnej
povinnosť zaplatiť oprávnenej 29,21 € s 5 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy
od 2. júna 2007 až do zaplatenia a tiež náhradu trov rozhodcovského konania.
Na základe rozhodcovského rozsudku podala oprávnená súdnej exekútorke návrh
na vykonanie exekúcie. Následne súdna exekútorka požiadala Okresný súd Stará Ľubovňa
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 26. januára 2011 č.k. 3 Er 400/2010-28
exekučné konanie v celom rozsahu zastavil. Rozhodol tiež o trovách exekučného konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal
na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len
zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným
podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Uviedol, že rozhodcovský súd v zmysle
časti XV., bodu 2 Všeobecných poistných podmienok mal byť podľa potreby vytvorený
od prípadu k prípadu tromi fyzickými osobami, poverenými poisťovňou, teda oprávnenou,
pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo výberom
špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. pokiaľ sama poisťovňa nezriadi stály
rozhodcovský súd. Poisťovňa pritom má vydať štatút rozhodcovského súdu. Takéto
dojednanie podľa názoru súdu vzbudzuje pochybnosti aj o objektívnosti rozhodcovského
súdu vytvoreného oprávnenou. Tieto pochybnosti potvrdzuje aj procesný postup
rozhodcovského súdu, keď rozhodcovský súd rozhodol v skrátenom konaní (de facto vydal
platobný rozkaz s odôvodnením), pričom však lehota na podanie odporu bola určená 5 dní
(čo je iba 1/3 lehoty na podanie odporu podľa Občianskeho súdneho poriadku) a podmienkou
na odpor je zaplatenie sumy 70 €. Uvedené procesné pravidlá rozhodcovského súdu
podstatným spôsobom znevýhodňujú povinného ako spotrebiteľa. Aj priznaná výška trov
konania (230 €) je mnohonásobne vyššia, ako by bola náhrada trov v súdnom konaní
pri vydaní platobného rozkazu (cca 65 € pri zastúpení advokátom, ak by si uplatnil náhradu
za 2 úkony právnej pomoci a náhradu súdneho poplatku oproti rozhodcovským trovám
vo výške 230 €). Rozhodcovskú doložku súd prvého stupňa považoval za neprimeranú
zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takéto dojednanie podľa
názoru súdu dosahuje intenzitu hrubého nepomeru práv a povinností v neprospech
spotrebiteľa a je v rozpore s príslušnými ustanoveniami, najmä § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Absolútne neplatná zmluvná podmienka -
rozhodcovská doložka - spôsobuje, že spotrebiteľ ňou nie je viazaný. Mal za to, že
dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcom viedli vo svojich
dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 31. mája 2011 sp.zn.
20 CoE 24/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219
ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil
ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením
zo strany prvostupňového súdu, že v predmetnej zmluve ide o neprijateľnú rozhodcovskú
doložku, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne
rozhodcovskému konaniu. Uviedol, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka bolo do Občianskeho zákonníka zapracované až od 1. januára 2008, t.j.
po uzavretí zmluvy. Rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností však odvolací
súd považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly upravenej
v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (arg. slovo najmä v § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka). Konštatoval, že rozhodcovská doložka spôsobuje značný nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Mal za to, že postup prvostupňového súdu bol
založený na existencii zákonného ustanovenia, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť
súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2
Zákona o rozhodcovskom konaní).
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa, zrušiť a vec
vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Prípustnosť dovolania
odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. a/, f/ O.s.p. Podľa názoru
oprávnenej Exekučný poriadok, ani iný právny predpis vnútroštátneho alebo európskeho
práva, neumožňuje exekučnému súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky, a preto nemôže vysloviť ani jej neplatnosť. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. umožňuje v tam vymenovaných prípadoch exekučné konanie zastaviť, nie však
zamietnuť žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Mala za to, že
skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky v exekučnom konaní, nemá
žiadnu oporu v relevantných právnych predpisoch. Okrem toho namietala, že nenariadením
pojednávania jej súdy odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež k tomu,
prečo rozhodcovskú doložku obsiahnutú v osobitných zmluvných dojednaniach k poistnej
zmluve považuje jednoznačne za individuálne dojednanú a teda platnú zmluvnú podmienku.
I keď sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len
vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie. Podľa
názoru oprávnenej súdy tiež dospeli k nesprávnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky a nesprávne právne posúdili ustanovenia Exekučného poriadku a dospeli
k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého sú oprávnené zastaviť exekúciu z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. V doplnení dovolania dovolateľka ďalej namietala
nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov a z nej plynúce porušenie práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj nedostatočne
zistený skutkový stav veci. Dovolateľka tiež namietala, že v konaní na odvolacom súde
rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený (§ 237 písm. g/ O.s.p.). Uviedla, že JUDr. P. S.,
člen senátu, ktorý napadnuté uznesenie odvolacieho súdu vydal, porušil ustanovenia
§ 14 a § 15 O.s.p., keď neoznámil predsedovi súdu skutočnosti, pre ktoré mal byť vylúčený
z prejednania danej veci. Dňa 20. apríla 2009 sa uskutočnilo verejné zasadnutie Komisie
na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách, na ktorom sa zúčastnil
JUDr. S. ako osoba poverená vtedajším ministrom spravodlivosti, a ktorý vyjadril svoj názor,
podľa ktorého sú predmetné Všeobecné poistné podmienky oprávnenej neprijateľné. Tento
svoj názor verejne prezentoval aj v médiách. Mal za to, že pokiaľ ide o Všeobecné poistné
podmienky oprávnenej a rozhodcovskú doložku uzavieranú oprávnenou s jeho klientmi -
spotrebiteľmi, mal JUDr. P. S. v čase rozhodovania o odvolaní oprávnenej už vopred
sformulovaný svoj postoj k veci, a to tak ku hodnoteniu dôkazov, ako aj ku právnej stránke,
to znamená, že ako osoba bol vopred zaujatý, resp. nie nestranne alebo spravodlivo
posudzujúci. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je
zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať, ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že podľa jej názoru v rozpore so zákonom
i smernicou 93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné tituly, a že bez zákonom
zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –
hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku existencie vady
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p., ale o námietku inú (netýkajúcu sa právomoci súdov), ktorú
dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov
súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia. Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje povahu preskúmavanej veci a tiež to, že ňou
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napr. ustanovenia §§ 29, 38 ods. 3, 44 ods. 1
Exekučného poriadku).
Vzhľadom na uvedené nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich
právomoci.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral tiež na otázku, či
vo veci nerozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Dovolací súd venoval pozornosť dovolacej námietke oprávnenej, že člen senátu
Krajského súdu v Prešove - JUDr. P. S., bol zaujatý. Mal pri tom na zreteli, že „neexistencia
žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom,
že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu
súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/
O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu
procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R
59/97).
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania.
Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významným vzťah sudcu buď k prejednávanej
veci (o ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom spôsobe skončenia konania
a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (ide oň napríklad v prípade rodinného
alebo priateľského vzťahu sudcu k účastníkovi konania), alebo k zástupcovi účastníka
konania.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky)
súčasne na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka konania nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov
(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci musí
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania, prostredníctvom ktorého priamo úprava
(zo zákonom predpokladaných dôvodov) pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený
z ďalšieho prejednávania a rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu
nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol
konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.
Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti
býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho
funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou
a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci
nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej
osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť
a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj
pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu
a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti
Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že
spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná
(„Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je
subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku).
Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných
a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania,
resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení
subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či
možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke
rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka
konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha
a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému
kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká
obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne
závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako
sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
K vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania konkrétnej veci môže dôjsť až
vtedy, keď je z objektívneho pohľadu evidentné, že jeho vzťah k danej veci, k účastníkom
alebo k ich zástupcom dosahuje takú povahu a intenzitu, že napriek zákonom stanovenej
povinnosti nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať. Pôjde o prípady, kedy pomer
sudcu k veci bude vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu sudcu
na prejednávanej veci, napr. keď by sám bol účastníkom konania, alebo keby mohol byť
rozhodnutím súdu dotknutý na svojich právach, teda keby inak mohol byť vedľajším
účastníkom. Vylúčený je tiež sudca, ktorý získal poznatky o veci iným spôsobom než
z dokazovania na pojednávaní (napr. ako svedok vnímal skutočnosti, ktoré sú predmetom
dokazovania) alebo ktorý mimoprocesne verejne vyjadril vopred svoj názor na prejednávanú
vec alebo očakávateľný výsledok. Pomer sudcu k účastníkom alebo k ich zástupcom,
vylučujúci ho z prejednávania a rozhodovania veci, môže byť založený predovšetkým
príbuzenským alebo jemu obdobným vzťahom k týmto osobám, pričom v konkrétnom
prípade môže ísť ako o vzťah priateľský, tak i nepriateľský, prípadne aj vzťah ekonomickej
závislosti.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v posudzovanej veci z obsahu
dovolania nevyplývajú také okolnosti, ktoré by boli objektívne spôsobilé vyvolať pochybnosti
o nezaujatosti sudcu JUDr. P. S.. Za takúto okolnosť nemožno považovať skutočnosť, že
v rámci diskusie na verejnom zasadnutí Komisie na posudzovanie podmienok
v spotrebiteľských zmluvách sú vyslovované aj názory zúčastnených strán k prejednávanej
problematike. Teoreticky vyslovené úvahy na konferencii bez súvislosti s konkrétne
prejednávanou vecou, nespĺňajú podmienky na vylúčenie sudcu v zmysle ustanovenia § 14
ods. 1 O.s.p. Dovolací súd vyššie uvedené pochybnosti oprávnenej nepovažuje za také, ktoré
by mohli mať právnu relevanciu a je toho názoru, že sú motivované tým, že nebolo
rozhodnuté podľa subjektívnych predstáv oprávnenej; hodnotenie správnosti súdneho
konania, resp. rozhodovania nepatrí účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať
pochybnosti o nezaujatosti sudcu.
Dovolací súd preto dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g/ O.s.p.
Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.
Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V danom prípade podala oprávnená návrh na vykonanie exekúcie a súdna exekútorka
požiadala exekučný súd, aby ju poveril vykonaním exekúcie. V tomto štádiu exekučného
konania súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Okrem iného skúma, či návrh
na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený
potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné
podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie
(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), ale
vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného
titulu. V tomto štádiu je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín,
ktoré je zamerané na posúdenie predpokladov pre ďalší postup v exekučnom konaní nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola
oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky, týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu a z nej vyplývajúceho porušenia
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zrozumiteľne
a v značnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok s poukazom na
ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávnenej.
Pokiaľ ide o námietku oprávnenej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže
byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale
je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Dovolací súd je povinný prihliadnuť na vady konania uvedené v § 237 O.s.p.
bez ohľadu na to, či v dovolaní boli alebo neboli namietané (viď § 242 ods. 1 O.s.p.).
V danom prípade oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie a súdna exekútorka
požiadala súd, aby ju poveril vykonaním navrhovanej exekúcie. Zákonu zodpovedajúcim
postupom súdu v danej procesnej situácii v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo
preskúmanie žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu a rozhodnutie o žiadosti súdnej exekútorky
vychádzajúce z výsledkov uskutočneného preskúmania. Uvedené ustanovenie predpokladá,
že ak exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, poverí exekútora
vykonaním exekúcie, a že v opačnom prípade zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
V danej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti súdnej
exekútorky o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie zastavil podľa § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.; odvolací súd jeho postup považoval za správny a odvolaním
napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania potvrdil. Týmto postupom súdov bola
oprávnenej odňatá možnosť realizovať tie procesné oprávnenia, ktoré zodpovedajú štádiu
exekučného konania, do ktorého sa toto konanie dostalo na základe procesných úkonov
oprávnenej a súdnej exekútorky. K uvedenému záveru dospel dovolací súd z nasledovných
dôvodov:
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok
má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa
odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Citované ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. (týkajúce sa prípadov
zastavenia výkonu rozhodnutia alebo exekučného konania iba na návrh) v konaní o výkon
rozhodnutia dopadá na procesnú situáciu, ktorej predchádzalo nariadenie výkonu
rozhodcovského rozsudku [v ktorej už bol výkon rozhodnutia nariadený uznesením súdu
(viď „proti ktorému bol nariadený výkon“)]. Z logiky veci a z toho, že predmetné ustanovenie
inak nerobí rozdiely medzi konaním o výkon rozhodnutia a exekúciou vykonávanou podľa
Exekučného poriadku, možno dospieť k záveru, že aj s dopadom na exekučné konanie
sa ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. vzťahuje na procesnú situáciu, v ktorej
exekučné konanie po podaní návrhu na vykonanie exekúcie pokročilo ďalej do štádia,
v ktorom už bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Z ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. možno vyvodiť, že toto ustanovenie
sa týka rovnakej procesnej situácie; odlišnosťou je, že so zreteľom na podstatu dôvodov
uvedených v tomto ustanovení súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
zastavuje výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu.
Vyššie uvedené možno pre účely preskúmavanej veci uzavrieť konštatovaním, že
zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza
do úvahy pred rozhodnutím exekučného súdu o poverení súdneho exekútora vykonaním
exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Zo spisu vyplýva, že v danom prípade súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd
neprípustne „preskočili“ postup podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a že exekučné
konanie zastavili podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. v procesnej situácii, v ktorej
neboli dané procesné predpoklady pre tento postup. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul (pozn.: správnosť
tohto záveru nebola v dovolacom konaní posudzovaná), mal žiadosť súdnej exekútorky
o udelenie poverenia zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), a nie konanie zastaviť
podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
So zreteľom na uvedený nesprávny postup súdov nižších stupňov, i keď nebol
v dovolaní namietaný, dospel dovolací súd k záveru, že v exekučnom konaní došlo
k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (hoci z iných dôvodov, než uvádzala
oprávnená), ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia, ale tiež
jeho opodstatnenosť.
Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p. zrušil dovolací
súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého
stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. So zreteľom na zrušenie týchto
uznesení (z procesného dôvodu), nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti
námietky dovolateľky, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júla 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová