5 Cdo 218/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa F., právne zastúpeného JUDr. M. V., proti žalovanej P.,

IČO: X., so sídlom H., právne zastúpenej JUDr. V. K., o zaplatenie 758 857,36 s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 4C 92/04 o dovolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 8. októbra 2008, sp. zn.6 Co 139/2008 takto

r o z h o d o l :

  Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 8. októbra 2008, sp.zn.6 Co 139/2008 z r u š u j e  

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom z 30. októbra 2007 č.k. 4C 92/04-351 uložil odporcovi

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 22.286.195,30 Sk s úrokom z omeškania vo výške

16,5 % ročne zo sumy 22.286.195,30 Sk od 22. októbra 2002 do zaplatenia, a to všetko

na účet X., a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobný návrh zamietol.

Odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia vo

výške 468.159,- Sk, a to do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že predmetom konania bola

podĺžnícka žaloba v zmysle § 103 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti v znení zmien a doplnkov (ďalej len Exekučný poriadok) keď

navrhovateľ sa ako oprávnený v exekučnom konaní domáhal uspokojenia svojho nároku voči

tretej osobe, povinnému, ktorý mal účty s finančnými prostriedkami zriadené u odporcu ako

peňažného ústavu. Zo strany exekútora boli odporcovi doručené príkazy na začatie exekúcie

zo dňa 26. septembra 2001 a exekučný príkaz zo dňa 17. októbra 2002, a to dňa   5 Cdo 218/2011

27. septembra 2001 a 21. októbra 2002. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd

poukázal na to, že účelom exekučného konania prikázaním pohľadávky z účtu povinného

v banke je, aby exekúcia po doručení príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu, ktoré

znamenajú účinné začatie exekúcie, teda za splnenia podmienky, že povinný má účet v banke,

ktorej sa doručil príkaz na začatie exekúcie, plynulo pokračovala až do okamihu úplného

uspokojenia oprávneného. Účinky príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu sú podľa

ustanovenia § 98 Exekučného poriadku ex lege rozšírené aj na sumy, ktoré dôjdu na účet

povinného po doručení procesného úkonu exekútora, znamenajúceho začatie exekúcie až

do výšky vymáhaného nároku a jeho príslušenstva. Jediným predpokladom je, že po dni

doručenia príkazu na začatie exekúcie nedošlo k zrušeniu účtu povinného. Súd prvého stupňa

preto dospel k záveru, že pokiaľ podľa ustanovenia § 98 Exekučného poriadku príkaz

na začatie exekúcie a exekučný príkaz sa vzťahujú aj na sumy, ktoré dôjdu na účty povinného

po tom, keď sa banke doručil príkaz na začatie exekúcie, niet dôvodu sa domnievať, že

uvedené ustanovenie sa týka len účtov, ktoré boli založené, resp. existovali v čase doručenia

príkazu na začatie exekúcie a nie aj na účty, ktoré boli založené v období medzi doručením

príkazu na začatie exekúcie a exekučným príkazom. Časová neobmedzenosť pôsobenia

exekúcie podľa tohto zákonného ustanovenia zodpovedá jeho zmyslu, inak by veriteľ

v prípade neuspokojenia svojej pohľadávky z dlžníkovho konta musel svoju exekúciu

opakovať viackrát „naslepo". Toto ustanovenie za použitia analógie má chrániť veriteľa aj

pred dispozíciami dlžníka, ktorými by uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho účtu bolo

zmarené. V prejednávanej veci v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie odporcovi mal

u neho povinný navrhovateľa zriadený jeden účet a po doručení tohto príkazu si tam otvoril

ďalších sedem účtov, ktoré bolo možné jednoznačne identifikovať. Odporca však tým, že

na týchto ďalších účtoch umožnil povinnému navrhovateľa disponovať s finančnými

prostriedkami a tieto nevyplatil riadne navrhovateľovi ako oprávnenému, porušil tak

povinnosť vyplývajúcu z Exekučného poriadku a navrhovateľ získal procesnú aktívnu

legitimáciu na podanie návrhu proti odporcovi ako dlžníkovi povinného dňom, keď malo

dôjsť k vyplateniu splatnej pohľadávky a k jej vyplateniu nedošlo. Okresný súd preto návrhu

navrhovateľa čiastočne vyhovel. Žalobný návrh zamietol v časti zaplatenia sumy 185.540,- Sk

s odôvodnením, že navrhovateľ si síce uplatňoval nárok 22.861.377,- Sk, avšak v podaní

doručenom súdu dňa 22. októbra 2007 uviedol jednotlivé čiastky, z ktorých pozostávala ním

uplatnená suma, pričom ich súčet predstavoval sumu 22.675.837,- Sk. Keďže nebol zrejmý

žiaden dispozitívny úkon navrhovateľa, ktorým by zobral žalobný návrh späť v časti rozdielu

medzi istinou vo výške 22.861.377,- Sk a špecifikovanou sumou v podaní zo dňa 22. októbra   5 Cdo 218/2011

2007, okresný súd návrh navrhovateľa v rozsahu rozdielu medzi týmito sumami vo výške

185.540,-Sk ako nedôvodný zamietol. Ďalej zamietol aj návrh v časti uplatneného nároku

na zaplatenie sumy 389.641,68 Sk a uznal námietku odporcu, že i keď banka umožnila

povinnému s touto sumou disponovať prevodom na iný účet, avšak zasa len účet povinného

vedený v tej istej pobočke banky odporcu, navrhovateľ týmto konaním banky nebol žiadnym

spôsobom poškodený a ukrátený na svojich právach, keďže táto suma zostala v majetkovej

sfére povinného a oprávneného bolo možné z tejto sumy na účte povinného uspokojiť.

Pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania okresný súd vychádzal z ustanovenia § 517 ods. 2

Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Navrhovateľovi ako

účastníkovi vo väčšom rozsahu úspešnému v zmysle § 142 ods. 3 veta prvá O.s.p. priznal plnú

náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia.

Krajský súd v Žiline na odvolanie odporcu rozsudkom z 8. októbra 2008 sp.zn.

6 Co 139/2008 rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým bola odporcovi

uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 22.286.195,30 Sk s úrokom z omeškania

vo výške 16,5 % ročne zo sumy 22.286.195,30 Sk od 22. októbra 2002 do zaplatenia, a to

všetko na účet č. X. zmenil tak, že v tejto časti návrh navrhovateľa zamietol. Vo výroku

svojho rozhodnutia uviedol, že v nenapadnutom výroku, pokiaľ okresný súd vo zvyšnej časti

návrh zamietol, sa krajský súd rozsudku okresného súdu nedotýka. Navrhovateľovi uložil

povinnosť nahradiť odporcovi trovy prvostupňového

a druhostupňového konania vo výške 1.211.874,- Sk a tieto   zaplatiť na účet právneho

zástupcu odporcu JUDr. V. K., do troch dní.   Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie

odporcu bolo dôvodné pre nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom, ktorý použil pre svoje rozhodnutie správne zákonné ustanovenia, tieto však nesprávne interpretoval.

Krajský súd sa nestotožnil s jeho záverom, že pokiaľ podľa ustanovenia § 98 Exekučného

poriadku príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz sa vzťahujú aj na sumy, ktoré dôjdu na

účty povinného po tom, keď sa banke doručil príkaz na začatie exekúcie, niet dôvodu sa

domnievať, že uvedené ustanovenie sa týka len účtov, ktoré boli založené, resp. existovali v

čase doručenia príkazu na začatie exekúcie a nie aj na účty, ktoré boli založené v období

medzi doručením príkazu na začatie exekúcie

a exekučným príkazom. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že exekúcia

prikázaním pohľadávky z účtu v banke (§ 94 a nasl. Exekučného poriadku) je jedným

zo spôsobov exekúcie prikázaním pohľadávky (§ 93 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku).   5 Cdo 218/2011

Vedie sa na majetok povinného a jej cieľom je dosiahnuť speňaženie dlžníkovho majetku

a zo získaného výťažku uspokojiť oprávneného. Prikázanie pohľadávky je jedným z týchto

spôsobov exekúcie. Jej podstata spočíva v tom, že v rámci exekúcie je postihnutá pohľadávka,

ktorú má povinný voči tretej osobe a z tejto pohľadávky si oprávnený uspokojuje svoju

vymáhanú pohľadávku. Podľa § 94 Exekučného možno postihnúť pohľadávky, ktoré má

povinný voči banke z titulu vedenia účtu. Preto, aby mohlo dôjsť k exekúcii prikázaním

pohľadávky z účtu v banke, musí takáto pohľadávka existovať. Rozhodný je pritom okamih,

kedy je zo strany exekútora banke doručený príkaz na začatie exekúcie prikázaním

z pohľadávky z účtu v banke, aby zablokovala sumu vo výške pohľadávky a jej príslušenstva

z účtu povinného (§ 95 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku). Povinný stráca dňom, keď sa

banke doručil príkaz na začatie exekúcie, právo na vyplatenie prostriedkov na účte až

do výšky vykonateľnej pohľadávky a jej príslušenstva (§ 95 ods. 3 Exekučného poriadku).

Pri exekúcii prikázaním pohľadávky z účtu v banke je rozhodujúci okamih, kedy bol banke

doručený príkaz exekútora na začatie exekúcie. Týmto okamihom začala exekúcia

vykonateľného rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu v banke. K tomuto dátumu musí

byť preukázaná existencia pohľadávky povinného voči banke. Preto je exekúcia neúčinná

vtedy, ak v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie nemal povinný v tejto banke účet ešte

zriadený alebo k jeho zriadeniu došlo neskôr. Je tu treba mať na zreteli skutočnosť, že

vykonateľné rozhodnutie, predmetom ktorého bolo peňažné plnenie, sa má uspokojiť

z pohľadávky, ktorú má povinný voči tretej osobe. Preto, aby mohol byť daný príkaz

na exekúciu takýmto spôsobom, musí takáto pohľadávka, z ktorej je možné uspokojiť

oprávneného, existovať. Preto, aby mohla banka splniť príkaz exekútora, musí existovať

pohľadávka, ku ktorej sa tento príkaz vzťahuje. Ak takáto pohľadávka neexistuje, nemôžu

nastať účinky príkazu na začatie exekúcie. Exekúcia sa nemôže začať a následne nemôže

dôjsť ani k plneniu samotného exekučného príkazu a vyplateniu pohľadávky a jej

príslušenstva oprávnenému (§ 96 ods. 3 Exekučného poriadku), keď takáto pohľadávka

v čase, keď sa na ňu mala začať exekúcia, neexistovala. Nestotožnil sa s právnym záverom

okresného súdu spočívajúcim v tom že príkaz na začatie exekúcie sa vzťahuje aj na účty,

ktoré v banke povinný zriadi po jeho doručení tejto banke a pred doručením exekučného

príkazu. Nemožno v tomto prípade vychádzať ani z analogickej aplikácie § 98 Exekučného

poriadku, podľa ktorého príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz sa vzťahujú aj na sumy,

ktoré dôjdu na účet povinného po tom, keď sa banke doručil príkaz na začatie exekúcie. Toto

zákonné ustanovenie má na mysli situáciu, keď účty v banke existovali v čase doručenia

príkazu na začatie exekúcie, avšak výška súm na týchto účtoch sa po tomto období menila.   5 Cdo 218/2011

Pohľadávka povinného voči banke tu existovala v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie,

menila sa len jej výška. Okresný súd však dospel k záveru, že po doručení príkazu na začatie

exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, ak s touto bankou povinný nie je

v záväzkovo-právnom vzťahu, na základe ktorého ba mal voči banke pohľadávku v čase

doručenia tohto príkazu, ak takáto pohľadávka (nie iba jej výška) vznikne po doručení tohto

príkazu, tento sa vzťahuje aj na takto novo vzniknutú pohľadávku. Výklad per analógiám

(výklad podľa podobnosti), ktorý v tomto prípade použil okresný súd, nepovažoval odvolací

súd za správny. V prípade používania takéhoto výkladu musí sa prihliadať na to, že ak platí

niečo pre určitú skutočnosť, platí to isté pre skutočnosť podobnú, ak sú splnené niektoré

zhodné znaky dvoch javov (zvažuje sa tu skutková podstata). Základ je v podobnosti určitých

prípadov. V prípade § 98 Exekučného poriadku, ktorý na danú situáciu okresný súd

analogicky aplikoval, je nutné poukázať na to, že tento sa týkal skutočností, že v čase

doručenia príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu v banke existuje účet povinného,

teda v tomto okamihu existuje záväzkovo-právny vzťah medzi bankou a povinným,

na základe ktorého má povinný voči banke pohľadávku vo forme peňažného plnenia, výška

ktorého sa v tomto období mení podľa toho, ako prichádzajú peňažné prostriedky povinného

na účet, ktorý má zriadený v banke. Avšak v posudzovanej situácii neexistoval záväzkovo-

právny vzťah medzi bankou a povinným v momente doručenia príkazu na začatie exekúcie

a exekučného príkazu, kde by sa jeho rozsah menil, ale ide o situáciu, kedy v tomto období

má len tento záväzkovo-právny vzťah vzniknúť. Preto tu nemôže ísť o podobnú skutočnosť,

pretože tu nie sú splnené zhodné znaky dvoch javov. Okresný súd tu považoval za podobnú

situáciu, keď dochádza k zmene rozsahu existujúcej pohľadávky so situáciou, keď dochádza

k vzniku novej pohľadávky. Záver okresného súdu o tom, že odporca ako dlžník povinného -

banka porušil svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovení § 95 ods. 1 písm. a/ Exekučného

poriadku, ako aj § 96 ods. 3 Exekučného poriadku a umožnil povinnému spoločnosti A..

disponovať s peňažnými prostriedkami na účtoch, ktoré boli touto spoločnosťou u nej

zriadené v čase od doručenia príkazu na začatie exekúcie dňa

27. septembra 2001 a exekučným príkazom dňa 21. októbra 2002, považoval preto

za nesprávny. Zo skutkových zistení okresného súdu (ktoré medzi účastníkmi neboli sporné)

je zrejmé, že v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky povinného

spoločnosti A.. z účtu v banke - u odporcu, táto mala zriadený jeden účet. Preto tento príkaz,

ako aj povinnosť vyplývajúca z ustanovenia § 95 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku

zablokovať sumu vo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného, sa týkala iba

tohto jediného účtu. Tento príkaz, ako aj povinnosť odporcu ako banky po doručení   5 Cdo 218/2011

exekučného príkazu vyplatiť pohľadávku a jej príslušenstvo oprávnenému - navrhovateľovi,

vyplývajúca z ustanovenia § 96 ods. 3 Exekučného poriadku, sa netýkala účtov povinného,

ktoré boli zriadené u odporcu v období medzi doručením príkazu na začatie exekúcie a

exekučného príkazu. Okresný súd tieto skutočnosti nesprávne právne posúdil

a dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že navrhovateľ ako oprávnený sa mohol na súde

domáhať, aby mu odporca - banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby odporca -

banka postupoval správne, a to aj vtedy, keď už na účte povinného nie je dostatok

prostriedkov (§ 103 Exekučného poriadku). Krajský súd preto námietky odporcu v odvolaní

týkajúce sa týchto skutočností považoval za dôvodné. Pokiaľ ide o neoprávnenosť nároku

navrhovateľa na úroky z omeškania a nesprávne právne posúdenie tohto nároku okresným

súdom, aj v tejto časti považoval krajský súd odvolanie odporcu za dôvodné. V prípade

podlžníckej žaloby v zmysle § 103 Exekučného poriadku hmotnoprávny vzťah zostáva

naďalej medzi povinným, v tomto prípade spoločnosťou A.

a dlžníkom povinného, t.j. odporcom. Nariadením exekúcie sa iba dovoľuje oprávnenému,

navrhovateľovi, aby vlastným menom uplatnil tvrdenú pohľadávku povinného, pričom

hmotnoprávneho vzťahu medzi povinným a jeho dlžníkom sa nedotýka a takisto nevzniká na

základe tohto hmotnoprávny vzťah medzi oprávneným a dlžníkom povinného. Podlžníckou

žalobou oprávnený neuplatňuje svoju hmotnoprávnu pohľadávku proti dlžníkovi povinného,

ale len svoje exekučné právo na uspokojenie svojej pohľadávky voči povinnému. Ide vlastne

o akési „splnomocnenie" vyplývajúce zo zákona, na základe ktorého môže oprávnený

uplatňovať pohľadávku, ktorú má povinný voči tretej osobe priamo voči tejto osobe.

Nedochádza tu k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu medzi oprávneným a dlžníkom

povinného, podlžnícka žaloba je inštitútom procesného práva a na jej základe sa môže

oprávnený domáhať, aby mu banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby postupovala

správne. Z tohto ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu nevyplýva oprávnenie domáhať

sa úrokov z omeškania. Na základe vzniku aktívnej legitimácie oprávneného nevzniká medzi

ním a dlžníkom povinného záväzkový vzťah (§ 489 Občianskeho zákonníka). Preto okresný

súd nepostupoval správne, ak navrhovateľovi priznal právo na úroky z omeškania. Pokiaľ išlo

o námietku odporcu týkajúcu sa včasnosti a riadneho doručenia príkazu na začatie exekúcie

exekútorským úradom, túto námietku nepovažoval krajský súd za opodstatnenú. Tu okresný

súd správne vychádzal zo záveru, že príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz boli riadne

doručené dlžníkovi povinného - odporcovi. Poukázal na to, že keď odporca v plnom rozsahu

rešpektoval tieto rozhodnutia súdneho exekútora, je potrebné vychádzať z ustanovenia § 20

ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého i v prípade prekročenia oprávnení   5 Cdo 218/2011

konať za právnickú osobu pracovníkmi právnickej osoby vznikajú práva a povinnosti

právnickej osobe, ak sa exces týka predmetu činnosti právnickej osoby a druhý účastník

o prekročenie oprávnenia nemohol vedieť. V konkrétnom prípade boli tieto náležitosti

pre vznik práv a povinností z prípadného tvrdeného prekročenia oprávnení pracovníkmi

odporcu splnené. Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia § 103 Exekučného poriadku platného

a účinného v znení novely účinnej od 1. februára 2002, okresný súd postupoval správne, keď

neaplikoval ustanovenie tohto zákona v znení tejto novely. V zmysle § 235 ods. 1

Exekučného poriadku exekúcie začaté do dňa vyhlásenia tohto zákona sa dokončia podľa

tohto zákona. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia exekučné konania, ktoré sa začali

do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov. V čase nadobudnutia účinnosti

zákona č. 32/2002 Z.z. exekúcia prikázaním z účtu v peňažnom ústave povinného začatá

nebola, táto začala v zmysle § 96 ods. 1 Exekučného poriadku až vydaním exekučného

príkazu (príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke). Tento bol

vydaný dňa 17. októbra 2002, teda po účinnosti novely Exekučného poriadku   zákonom

č. 32/2002 Z.z.. Preto už samotná exekúcia mala byť vykonávaná v zmysle tohto

novelizovaného znenia, avšak ani táto okolnosť podľa záveru druhostupňového súdu

na neoprávnenosti nároku navrhovateľa nič nemení. Z uvedených dôvodov odvolací súd

na základe rozdielneho právneho posúdenia veci rozsudok okresného súdu zmenil tak, že

v časti, v ktorej bolo žalobnému návrhu vyhovené, tento návrh navrhovateľa ako nedôvodný

zamietol. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 2

O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže došlo k zmene rozsudku okresného súdu a návrh

navrhovateľa bol zamietnutý, odporca bol v celom rozsahu v konaní úspešný, a má preto voči

navrhovateľovi právo na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania. Z obsahu

spisu mal krajský súd preukázané, že zo strany odporcu bol uhradený súdny poplatok

za podanie odvolania vo výške 1.000.000,- Sk, preto mu trovy konania pozostávajúce

zo zaplateného súdneho poplatku v tejto výške priznal. Pri rozhodovaní o trovách právneho

zastúpenia vychádzal krajský súd z vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení. Pri stanovení

výšky tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby podľa § 10 ods. 1 uvedenej vyhlášky

vychádzal krajský súd z hodnoty predmetu odvolacieho konania, ktorou bolo zaplatenie sumy

22.286,195,30 Sk. Výšku odmeny za 1 úkon právnej služby pri takejto tarifnej hodnote

predmetu sporu určil sumou 57.250,- Sk. Odvolací súd priznal odporcovi odmenu za úkony

právnej pomoci jeho právneho zástupcu a to za 1/ prípravu a prevzatie zastúpenia (§ 14 ods. 1

písm. a/ vyhlášky na základe plnej moci zo dňa 10. januára 2008) v sume 57.250,- Sk, režijný   5 Cdo 218/2011

paušál 190,- Sk, 2/ podanie odvolania doručeného okresnému súdu dňa 17. januára 2008 (§ 14

ods. 1 písm. c/ vyhlášky) v sume 57.250,- Sk, režijný paušál 190,- Sk,3/ účasť na pojednávaní

na Krajskom súde v Žiline dňa 8. októbra 2008 (§ 14 ods. 1 písm. d/ vyhlášky)   v sume

57.250,- Sk, režijný paušál 190,- Sk. Podľa § 15 písm. a/ v spojení s § 16 ods. 4 vyhlášky

a zákonom č. 283/2002 Z.z. o cestovnom priznal navrhovateľovi náhradu cestovného jeho

právneho zástupcu za cestu zo sídla jeho advokátskej kancelárie v B. na pojednávanie na

Krajskom súde v Žiline dňa 8. októbra 2008 a späť pri dĺžke cesty B. - Ž.

a späť 400 km, spotrebe 6,8 1/100 km a cene benzínu 1 liter 39,- Sk, predstavovala náhrada

za pohonné látky 1.061,- Sk, a základná náhrada za každý jeden kilometer po 5,50 Sk

v zmysle opatrenia č. 181/2008 Z.z. sumu 2.200,- Sk. Náhrada za stratu času právneho

zástupcu odporcu na pojednávaní pred Krajským súdom v Žiline dňa 8. októbra 2008

v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky za 4 hodiny predstavovala sumu 2.544,- Sk (8 polhodín x

318,- Sk za každú začatú polhodinu). Odporca si nesprávne vyčíslil náhradu za stratu času

vo výške 2.613,- Sk, krajský súd mu ju preto priznal len v rozsahu 2.544,- Sk.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote dovolanie

navrhovateľ, ktorý navrhol   rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 8. októbra 2008, č.k.

6Co 139/2008 zmeniť tak, že dovolací súd potvrdí rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa

30. októbra 2007 č.k. 4 C 92/04-351, podľa ktorého je odporca povinný zaplatiť

navrhovateľovi sumu 22 286 195,30 Sk s úrokom z omeškania vo výške 16, 5% ročne

zo sumy   22 286 195, 30 Sk od 22. októbra 2002 do zaplatenia, o to všetko na účet

X., a to všetko do 3 dní od právoplatnosti   rozsudku. Zároveň žiadal odporcu zaviazať na

zaplatenie trov konania a právneho zastúpenia navrhovateľa. Namietal, že odvolací súd

svojim rozhodnutím porušil právo navrhovateľa

na spravodlivé prejednanie veci zakotvené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo domáhať sa

ochrany práva na súde podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a práva vlastniť

majetok (čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky). Poukazoval na to, že príkazy exekútora sú

právne záväzné a exekútor má postavenie verejného činiteľa, keď vykonávanie exekučnej

činnosti je výkonom verejnej moci. Osobitne zdôraznil, že exekútor už v príkaze na začatie

exekúcie, ktorý bol doručený odporcovi dňa 27. septembra 2001, použil slovné spojenie :

“z účtov povinného“ a nie „z účtu povinného“. Príkaz na začatie exekúcie neobsahoval

konkrétne číslo jedného účtu, vzťahoval sa preto na každý účet povinného z exekúcie –

spoločnosti A., vedený u odporcu. Úmyslom exekútora preto nepochybne bolo, aby sa jeho   5 Cdo 218/2011

príkaz vzťahoval na všetky účty povinného. Povinný z exekúcie, spoločnosť A.

po doručení príkazu na začatie exekúcie zriadila v rovnakej pobočke odporcu ďalšie účty a to

21. februára 2002, 25. apríla 2002, 28. júna 2002, 16. júla 2002, 7. októbra 2002, 28. októbra

2002, 3. marca 2003, pričom všetky platby jej začali prichádzať (vrátane tých zo zahraničia]

práve na tieto účty, na už predtým zriadený účet neprichádzali platby žiadne. Z konania

spoločnosti A. je zrejmé, že tak konala so zámerom a v domnienke, že takto môže exekučné

konanie zmariť, nakoľko žiaden racionálny dôvod pre zriadenie ďalších ôsmich účtov nie je

predstaviteľný.   Navyše medzi spoločnosťou A. a   odporcom existovalo majetkové

prepojenie, keďže A. bol držiteľom kmeňových akcií odporcu. Mal preto za to, že povinný

z exekúcie sa svojim konaním pokúsil vzhľadom na súčinnosť odporcu pri výbere peňažných

prostriedkov, exekúciu zmariť. Povinný A., a. s. napriek doručenému príkazu exekútora na

začatie exekúcie postupne vybral zo svojich účtov vedených u odporcu sumu 22 286 195,30

Sk a odporca mu napriek doručenému príkazu na začatie exekúcie výber tejto sumy umožnil.

Preto, keď dňa 17. októbra 2002 vydal exekútor exekučný príkaz, nebolo čo uhrádzať,

nakoľko už sa na účtoch žiadne prostriedky nenachádzali. Jeho nárok je preto dôvodný

a vyplýva z ustanovenia § 103 Exekučného poriadku. Odporca porušil povinnosť stanovenú v

§ 96 ods. 3 v spojení s § 98 Exekučného poriadku. Odvolaciemu súdu preto vytýkal nesprávne

právne posúdenie veci. Jeho výklad   zákona považoval za v rozpore s cieľom exekúcie. t.j.

uspokojením oprávneného, keď bezvýhradne prevzal argumentáciu odporcu. Takýto výklad je

aj protiústavný, pretože vedie k nevykonateľnosti celého Exekučného poriadku. Nesúhlasil

s názorom, že účinky príkazu na začatie exekúcie trvajú iba jeden okamih a to okamih

doručenia príkazu. Okamih doručenia príkazu exekútora má význam, je totiž relevantný

z hľadiska určenia okamihu, kedy účinky príkazu začínajú pôsobiť a pôsobia aj v čase od

doručenia príkazu na začatie exekúcie až do doručenia exekučného príkazu na úhradu. Trval

na tom, že účinky príkazu na začatie exekúcie netrvali jeden okamih, ale počnúc okamihom

jeho doručenia dňa 27. septembra 2001 až do doručenia exekučného príkazu na prevod

zablokovaných prostriedkov t.j. až do 21. októbra 2002. Nesúhlasil s názorom, že príkaz

pôsobí iba na účet a sumu, ktorá je na účte v okamihu doručenia. Uvedené skutočnosti

jednoznačne vyplývajú aj z ustanovenia § 98 Exekučného poriadku. Toto ustanovenie sa

vzťahuje na všetky sumy, ktoré prídu na ktorýkoľvek účet povinného v banke po tom, keď sa

banke doručil príkaz na začatie exekúcie. Nesúhlasil ani s argumentáciou odvolacieho súdu,

týkajúcou sa existencie záväzkovo – právneho vzťahu medzi odporcom a povinným

z exekúcie. Nielen jeden účet, ale aj ostatné účty povinného boli zriadené na základe

záväzkovo – právneho vzťahu odporcu a povinného z exekúcie. Vytýkal odvolaciemu súdu   5 Cdo 218/2011

nezohľadnenie podstatnej skutočnosti, ktorá spočíva v tom, že účinky príkazu na začatie

exekúcie pôsobia voči niekomu, nie voči niečomu. Tieto účinky viažu odporcu ako subjekt

práva, nepôsobia voči účtu, podúčtu a podobne. Adresátom povinnosti tu nie je účet, ale

odporca. Prijatie výkladu odvolacieho súdu by malo za následok nevykonateľnosť

Exekučného poriadku a otváralo by všetkým povinným možnosť   vyhnúť sa jednoduchým

postupom plneniu svojich dlhov. Stačí im zriaďovať ďalšie a ďalšie účty a exekútor nemá

reálnu a účinnú možnosť dlžníka postihnúť. Takáto strata reálneho a efektívneho nástroja

vymoženia práva zasahuje do ústavných práv navrhovateľa. Podľa   rozsiahlej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva existencia právnych inštitútov ochrany ústavných práv má

význam iba vtedy, pokiaľ takéto právne inštitúty vedú k skutočnej a účinnej ochrane práv

fyzických i právnických osôb. Odvolací súd svojim rozhodnutím preto vybočil z rámca

ústavne a dohovorom prijateľných hraníc výkladu zákona a porušil aj právo navrhovateľa na

spravodlivý proces. O jeho argumentoch, ktoré predložil vo vyjadrení k odvolaniu odporcu

v rozsahu šiestich strán, nie je v rozsudku odvolacieho súdu ani zmienka. Navyše považoval

argumenty krajského súdu uvádzané vo vzťahu k úrokom z omeškania za nesprávne, keď

opomenul existenciu mimozmluvných zodpovednostných záväzkových vzťahov.

Upozorňoval aj na tú skutočnosť, či spoločnosť A. bola vôbec vzhľadom na zákaz oprávnená

vybrať zo svojich účtov finančné prostriedky a to najmä s poukazom na poučenie uvedené v upovedomení o začatí exekúcie. Prevodné príkazy a výbery v období od 27. septembra 2001

do 22. októbra 2002 považoval preto za absolútne neplatné.

Odporca považoval dovolanie navrhovateľa za nedôvodné, a preto ho navrhol podľa

§ 243b ods. 1 O.s.p. zamietnuť a zaviazať ho na zaplatenie trov dovolacieho konania.

Poukazoval na ustanovenie § 98 Exekučného poriadku účinného v čase doručenia príkazu

na začatie exekúcie, z ktorého vyplýva, že príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz sa

vzťahujú aj na sumy, ktoré dôjdu na účet povinného po tom, keď sa banke doručil príkaz

na začatie exekúcie. Uvedené ustanovenie preto predpokladá, že exekúcia sa vzťahuje

na prostriedky, ktoré sú na účte povinného v deň doručenia príkazu, ale i na všetky sumy,

ktoré prídu na účet neskôr. Rozširovať účinky príkazu na začatie exekúcie na sumy

v budúcnosti pripísané na účet povinného možno ale len za predpokladu existencie tohto účtu

v čase, kedy vzniká (má vzniknúť) povinnosť banky nevyplatiť postihnuté sumy povinnému

(arestatorium). Závery odvolacieho súdu preto považoval za vecne správne a stotožnil sa

s nimi. On postupoval v súlade s Exekučným poriadkom a nemohol rozširovať účinky príkazu   5 Cdo 218/2011

na začatie exekúcie aj na účty zriadené povinným v banke po čase doručenia príkazu

na začatie exekúcie Z gramatického a logického výkladu ustanovenia § 95 ods. 1 písm. a/

a § 98 Exekučného poriadku je zrejmé, že v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie musí

banka viesť účet povinného a z takto už zriadeného účtu je povinná zablokovať sumu

vo výške pohľadávky. Účelom § 98 Exekučného poriadku je len rozšíriť účinky príkazu

na začatie exekúcie na už v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie existujúci účet

povinného a nie na účty, ktoré boli povinným zriadené po doručení príkazu na začatie

exekúcie. Námietky navrhovateľa týkajúce sa okamihu účinkov príkazu na začatie exekúcie

považoval za zavádzajúce a účelové. Účinky príkazu na začatie exekúcie síce trvajú až

do doručenia exekučného príkazu, avšak vzťahujú sa len na účet, ktorý bol u odporcu

zriadený v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie, resp. na sumy neskúr došlé na tento

účet. Bol preto toho názoru, že nebol daný právny základ na podanie poddĺžnickej žaloby

navrhovateľom podľa § 103 Exekučného poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), rozsudkom

z 24. marca 2010, sp.zn. 5 Cdo 65/2009 dovolanie navrhovateľa zamietol a navrhovateľovi

uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy dovolacieho konania vo výške 1907,30 € na účet JUDr. V. K., N.

do troch dní. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v prejednávanej veci bolo

potrebné právne posúdiť, či odporca ako dlžník povinného - banka porušil svoje povinnosti

vyplývajúce z ustanovení § 95 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, ako aj § 96 ods. 3

Exekučného poriadku a umožnil povinnému spoločnosti A.disponovať s peňažnými

prostriedkami na účtoch, ktoré boli touto spoločnosťou u neho zriadené v čase od doručenia

príkazu na začatie exekúcie dňa 27. septembra 2001

a exekučným príkazom dňa 21. októbra 2002. Teda, či povinnosť vyplývajúca z ustanovenia

§ 95 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku zablokovať sumu vo výške pohľadávky a jej

príslušenstva z účtu povinného, sa týkala iba jediného účtu, existujúceho v čase doručenia

príkazu na začatie   exekúcie, alebo aj účtov povinného, ktoré boli zriadené u odporcu

v období medzi doručením príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu v nadväznosti

na povinnosť odporcu ako banky po doručení exekučného príkazu vyplatiť pohľadávku a jej

príslušenstvo oprávnenému - navrhovateľovi, vyplývajúca z ustanovenia § 96 ods. 3

Exekučného poriadku aj účtov povinného, ktoré boli zriadené u odporcu v období medzi

doručením príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu. V odôvodnení svojho

rozhodnutia zaujal nasledovný právny záver:

  5 Cdo 218/2011

„Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že exekúcia prikázaním

pohľadávky z účtu v banke pôsobí predovšetkým v dvoch smeroch a to vo vzťahu k povinnému dlžníkovi a vo vzťahu k poddĺžnikovi.

Arestatorium je zákaz adresovaný poddlžníkovi (veriteľovi povinného), aby zaplatil

povinnému pohľadávku, ktorú má voči nemu povinný a súčasne je mu uložená povinnosť, aby

túto pohľadávku povinného zaplatil oprávnenému. Významným účinkom je aj to, že

zaplatenie tejto pohľadávky oprávnenému má za následok zánik dlhu poddlžníka vo vzťahu

k oprávnenému.

Inhibitorium je zákaz adresovaný poddlžníkovi (povinnému v exekučnom konaní)

nakladať s pohľadávkou, ktorú má voči poddlžníkovi.

Vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zákon zveruje peňažnému

ústavu, ktorý je v celom rozsahu zodpovedný za to, že výkon rozhodnutia vykonal tak, ako

mu to ukladá zákon. Prikázaním pohľadávky z účtu v banke vzniká oprávnenému k peňažným

prostriedkom na účte povinného tzv. úkojné právo až do výšky vymáhanej pohľadávky a jej

príslušenstva. Toto tzv. úkojné právo sa stáva perfektným, ak príkaz na začatie exekúcie

prikázaním pohľadávky z účtu v banke   bol riadne peňažnému ústavu doručený, nadobudol

právoplatnosť a ak mu bol riadne doručený exekučný príkaz ( príkaz na vykonanie exekúcie

prikázaním pohľadávky z účtu v banke).

Z titulu tzv. úkojného práva peňažný ústav zodpovedá oprávnenému za to, že

pri realizácii výkonu rozhodnutia dodržal povinnosti, ktoré mu ukladajú ustanovenia § 95

ods.1, § 96 ods.3, 97, 98 a 99 Exekučného poriadku. Uvedené ustanovenia obsahujú presné

vymedzenie povinností veriteľa povinného v exekučnom konaní. Procesným dôsledkom ich

porušenia je možnosť oprávneného podať tzv. poddlžnícku žalobu. Predpokladom úspechu

takejto žaloby je skutočnosť, že na strane oprávneného došlo k ukráteniu uspokojenia jeho

pohľadávky v porovnaní so sumou, ktorá by mu bola vyplatená pri riadnom plnení si

povinností zo strany banky. Pritom medzi ukrátením uspokojenia oprávneného a porušením

povinností banky musí byť daná príčinná súvislosť. Jednou z možných porušení povinností   5 Cdo 218/2011

banky môže byť aj nerešpektovanie blokácie účtu povinného vo výške pohľadávky a jej

príslušenstva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na tú skutočnosť, že exekúcia prikázaním

pohľadávky z účtu v banke sa uskutoční jej odpísaním z účtu do výšky prisúdenej

(vymáhanej) pohľadávky s príslušenstvom, a to na finančné prostriedky, ktoré boli na účte

v dobe, kedy banke bolo doručený príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu

v banke (ďalej len príkaz na exekúciu), ako i na finančné prostriedky, ktoré došli na tento účet

po nariadení exekúcie, najneskoršie však do dňa, kedy banke vznikla povinnosť vyplatiť

pohľadávku z účtu povinného t.j. keď jej bol doručený príkaz na vykonanie exekúcie

prikázaním pohľadávky z účtu v banke (ďalej len exekučný príkaz).

Za vecne správny považoval dovolací súd právny záver odvolacieho súdu o tom, že

príkaz na začatie exekúcie sa vzťahoval na účet (účty) povinného, ktoré však museli byť

zriadené (museli existovať) v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie. Tento príkaz

na začatie exekúcie sa nevzťahoval na účty povinného, ktoré v čase jeho doručenia v banke neexistovali, a preto nemohli byť predmetom exekúcie.

Námietky a úvahy navrhovateľa uvedené v písomnom odôvodnení jeho dovolania

považoval dovolací súd za právne irelevantné a v celom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi

rozhodnutia odvolacieho súdu. Za nedôvodnú považoval aj námietku vybočenia z rámca

ústavou a dohovorom prijateľných hraníc výkladu zákona nadväzujúcu na poručenie práva

na spravodlivý proces.

V tejto súvislosti dovolací súd uviedol, že žiadne ustanovenie exekučného poriadku

neukladá banke povinnosť, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie sledovala okrem účtu

(účtov) povinného, ktoré existovali v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie   vrátane

na nich došlých súm v zmysle § 98 Exekučného poriadku, aj prípadne ďalšie účty povinného,

ktoré si tento založil v neskoršom období a aj z týchto ďalších účtov realizovala exekúciu

prikázaním pohľadávky z účtu v banke.  

  5 Cdo 218/2011

Z uvedeného preto ustálil, že zo strany banky nedošlo k porušeniu žiadnych povinností

uvedených v ustanoveniach § 95, 96,97,98 a 99 Exekučného poriadku, ktoré by odôvodňovali

postup domáhať plnenia sa v zmysle § 103 Exekučného poriadku

  Osobitne poukázal na tú skutočnosť, že v konaní išlo o tzv. poddlžnícku žalobu

v zmysle § 103 Exekučného poriadku. Keďže v zmysle ustanovenia   čl. 2 ods.3 Ústavy

Slovenskej republiky nemožno nikoho nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, nemožno

v konaní odporcu, ktorý realizoval platnú a účinnú právnu úpravu, vzhliadnuť porušenie jeho

povinností a následný vznik povinnosti plniť v zmysle § 103 Exekučného poriadku.“

Ústavný súd Slovenskej republiky, na základe sťažnosti navrhovateľa, nálezom  

z 30. júna 2011, sp.zn. I. ÚS 255/2010 rozhodol, že základné právo navrhovateľa na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 65/2009

z 24. marca 2010   porušené bolo. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

5 Cdo 65/2009 z 24. marca 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky uložil povinnosť uhradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 254,88 €

na účet jeho advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšku

sťažnosti nevyhovel.

Ústavný súd v svojom náleze, okrem iného, uviedol:

„Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo na to, aby sa v jeho

veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal   5 Cdo 218/2011

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (IV. ÚS 77/02, III. ÚS

63/06).

Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto

práva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva.  

Ústavný súd ďalej konštatuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným

súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický

postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný

doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel

zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych

princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel

a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale

i v základných princípoch právneho štátu.

Pri preskúmaní skutkového stavu, predložených listinných dôkazov, vyžiadaných

súdnych spisov a po posúdení právneho stavu dospel ústavný súd k záveru, že ústavná

sťažnosť je dôvodná, pretože postupom najvyššieho súdu práve z dôvodu prílišného

formalizmu pri interpretácii právneho predpisu došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného

základného práva.

  Podstatu predloženej sťažnosti a aj konania pred všeobecnými súdmi tvorí otázka

interpretácie ustanovení § 95 a § 98 Exekučného poriadku na konkrétny prípad sťažovateľky,

predovšetkým právne posúdenie, či na základe príkazu na začatie exekúcie prikázaním

pohľadávky z účtu v banke je banka povinná zablokovať len sumy na účte (účtoch) zriadenom

ku dňu doručenia takéhoto príkazu na začatie exekúcie alebo či je povinnosť banky ex lege

rozšírená aj na blokáciu súm na účtoch zriadených v čase po doručení príkazu na začatie

exekúcie, a to až do času doručenia exekučného príkazu.

  5 Cdo 218/2011

  Podľa § 95 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku (účinného v čase doručenia príkazu

na začatie exekúcie) exekútor poverený vykonaním exekúcie prikáže banke, aby po doručení

príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zablokovala sumu

vo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného.

  Podľa § 95 ods. 3 Exekučného poriadku povinný stráca dňom, keď sa banke doručil

príkaz na začatie exekúcie, právo na vyplatenie prostriedkov na účte až do výšky

vykonateľnej pohľadávky a jej príslušenstva.

  Podľa § 98 Exekučného poriadku príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz sa

vzťahujú aj na sumy, ktoré dôjdu na účet povinného po tom, keď sa banke doručil príkaz

na začatie exekúcie.

  Podľa § 103 Exekučného poriadku, ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladajú

ustanovenia § 95, § 96 ods. 3, § 97, § 98 a § 99, môže sa oprávnený na súde domáhať, aby mu

banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby banka postupovala správne, a to aj vtedy,

keď už na účte povinného nie je dostatok prostriedkov.

Najvyšší súd si vyložil ustanovenie § 98 Exekučného poriadku tak, že banka je

po doručení príkazu na začatie exekúcie povinná zablokovať všetky finančné prostriedky

na existujúcich účtoch povinného, pričom blokačná povinnosť sa viaže aj na sumy, ktoré

dôjdu na tieto existujúce účty aj po doručení príkazu na začatie exekúcie, avšak už nie na tie

sumy, ktoré dôjdu po doručení príkazu na začatie exekúcie na novozriadené účty povinného.

Ústavný súd zdôrazňuje, že postup najvyššieho súdu pri výklade označeného ustanovenia bol

striktne formálny a ústavne neudržateľný.

Ústavný súd pri výklade príslušného zákonného ustanovenia prisvedčuje sťažovateľke

(a aj súdu prvého stupňa), že pokiaľ podľa § 98 Exekučného poriadku príkaz na začatie

exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke sa vzťahuje aj na sumy, ktoré dôjdu na účty

povinného po tom, keď sa banke doručil príkaz na začatie exekúcie, niet dôvodu sa

domnievať, že uvedené ustanovenie sa týka len účtov, ktoré boli zriadené, resp. existovali

v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie, a nie aj na účty, ktoré boli zriadené v období

medzi doručením príkazu na začatie exekúcie a exekučným príkazom. Časová   5 Cdo 218/2011

neobmedzenosť pôsobenia exekúcie podľa tohto zákonného ustanovenia zodpovedá jeho

zmyslu a účelu, ktorým je ochrana výkonu judikovaného práva veriteľa v tom smere, aby bol

reálne ochránený pred takými dispozíciami dlžníka, ktorými by uspokojenie pohľadávky

veriteľa z dlžníkových účtov bolo zmarené. Ustanovenie § 98 Exekučného poriadku je preto

nutné analogicky uplatňovať aj na novozriadené účty povinného v čase po doručení príkazu

na začatie exekúcie s cieľom naplniť zámer a účel citovaného zákonného ustanovenia.

V zmysle § 95 a § 96 Exekučného poriadku exekúciou prikázaním účtu v banke

poverený exekútor zakáže priamo dlžníkovi, t. j. povinnému, aby od doručenia upovedomenia

o začatí exekúcie nakladal s prostriedkami na účte až do výšky vykonateľnej pohľadávky a jej

príslušenstva (inhibitorium), a zároveň prikáže poddlžníkovi (dlžníkovi povinného), t.j.

banke, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie zablokovala sumu vo výške pohľadávky

a jej príslušenstva z účtu povinného; banka je povinná po doručení exekučného príkazu

vyplatiť pohľadávku a jej príslušenstvo oprávnenému (arestatorium). Aj z týchto ustanovení

Exekučného poriadku v spojitosti s § 98 Exekučného poriadku možno logickým

a systematickým výkladom vyvodiť, že základným legislatívnym cieľom ukotvenia práva

oprávneného, resp. jemu zodpovedajúcej povinnosti banky zablokovať účty povinného

na základe príkazu na začatie exekúcie, je predbežne, rýchlo a účinne zabezpečiť sumy

na účtoch povinného v takej výške, aby následný výkon exekúcie na podklade exekučného

príkazu bol čo najefektívnejší. To znamená, že kritériom a zároveň hranicou pre rozsah

blokačnej povinnosti účtov povinného je predovšetkým celková výška pohľadávky

oprávneného a jej príslušenstva, a nie časové obdobie, v ktorom boli účty zriaďované. Banka

nenesie zodpovednosť za to, že na účtoch povinného nebolo dostatok finančných prostriedkov

nutných na uspokojenie oprávneného, ale je zodpovedná za to, že dodrží povinnosti

ustanovené Exekučným poriadkom. Ak v dôsledku porušenia týchto povinností nemôže

oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku v takom rozsahu, v akom by ju uspokojil pri dodržaní

zákonného postupu zo strany banky, môže sa na súde domáhať uspokojenia svojho tzv.

úkojného práva.

Ústavný súd a rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej konštantnej

judikatúre opakovane zdôraznili, že ústava, ako aj dohovor chránia nie teoretické a iluzórne

práva sťažovateľov, ale práva konkrétne a účinné, teda práva, ktorých sa dá reálne domáhať,

a nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (porovnaj napr. I. ÚS

5/02, I. ÚS 350/08). Výklad ustanovenia § 98 Exekučného poriadku, ktorý uplatnil najvyšší   5 Cdo 218/2011

súd v napadnutom rozsudku, de facto kladie na exekútora neprimeranú požiadavku neustálej

kontroly eventuálnej existencie novozriadených účtov na účely ich zablokovania na podklade

príkazu na začatie exekúcie, čím robí právo sťažovateľky na uspokojenie jej judikovanej

pohľadávky exekúciou prikázaním účtu v banke nereálnou, iluzórnou.

Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že najvyšší súd z dôvodu prísne

formálnej interpretácie právneho predpisu, ktorá vybočuje z ústavných medzí a opomína

skutočný ochranný účel relevantnej právnej normy, zasiahol do označených základných práv

sťažovateľky (bod 1 výroku nálezu).

K namietanému čl. 144 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že toto ustanovenie

neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ktoré sú predmetom konania

o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ale upravuje princípy fungovania nezávislého súdnictva,

a preto nie je priamo aplikovateľný na individuálny prípad. Z tohto dôvodu ústavný súd tejto

časti návrhu nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).“

Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze z 30. júna 2011 sp. zn. I. ÚS 255/2010 (§ 56

ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom a účinnom znení). Vzhľadom na túto viazanosť

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že výhrady vyslovené v predmetnom náleze

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 24. marca 2010, sp.zn. 5 Cdo 65/2009 sa obsahovo – po vecnej stránke (skutkovej

aj právnej) rovnako týkajú aj rozsudku Krajského súdu v Žiline z 8. októbra 2008, sp.zn.

6 Co 139/2008. Táto okolnosť, aj so zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania, viedla

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v danej procesnej situácii, ktorá nastala

po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, pre dosiahnutie zmyslu a podstaty

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky prichádzalo v dovolacom konaní do úvahy len

zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku Krajského súdu v Žiline.  

Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd svojím uznesením (§ 243b ods. 4 O.s.p.)

dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.   5 Cdo 218/2011

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. januára 2012

  JUDr. V. Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová