5 Cdo 217/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R.. so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej  

JUDr. G. G., advokátom v K., proti povinnému M. A., bývajúcemu v H., o vymoženie 23,35

€ s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 12 Er 88/2011, o

dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 30. novembra 2011 sp.zn.

1 CoE 71/2011, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.  

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné uznesením zo 16. mája 2011 č.k. 12 Er 88/2011-28 žiadosť

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vzhľadom

na povahu účastníkov zmluvného vzťahu - poistnej zmluvy č. X. zo dňa 30. mája 2007, a to

oprávnenej ako dodávateľa v zmysle definície podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka

a povinného ako spotrebiteľa v zmysle definície podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka,

súd túto poistnú zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu. Podľa názoru súdu je

dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá

je nekalou v zmysle 3 článku 3 ods. 3 a jeho prílohy 5 Smernice Rady č. 93/13/EHS

zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ale aj z pohľadu

všeobecnej charakteristiky neprijateľnej podmienky uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka účinného v čase uzavretia poistnej zmluvy zo dňa 30. mája 2007. Uviedol, že

rozhodcovská doložka v predmetnej veci obsiahnutá v XV. časti Všeobecných poistných

podmienok, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v tomto konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom, nakoľko v rozhodcovskej

doložke je uvedené, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú

v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskú doložku si povinný ako spotrebiteľ osobitne

nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými

podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým

všeobecným poistným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská

doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku

zmluvného vzťahu. Na rozhodnutie súdu nemala vplyv skutočnosť, že povinný nie je

účastníkom konania o hromadnej žalobe o neplatnosť obchodných podmienok proti

oprávnenej vedenom na Okresnom súde Trenčín, nakoľko súd sa pri posudzovaní exekučného

titulu vo vzťahu k vydaniu poverenia zaoberal exekučným titulom v súlade s ustanovením  

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom

konaní. Podľa názoru súdu, dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie

pred rozhodcovským súdom viedli vo svojom dôsledku k tomu, že spotrebiteľovi bola

odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež

smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dojednanie

rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou,

preto ňou spotrebiteľ nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami § 52

a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS

a z týchto dôvodov žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol.

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 30. novembra 2011

sp.zn. 1 CoE 71/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle  

§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka nebola individuálne

vyjednaná. Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená,

že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho

nejaký osobitný význam. Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi – povinnému predložená,

nie je o individuálne vyjednanom rozhodcovskom konaní, ale o nevhodnom predkladaní

zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnená sledovala ich vylúčenie spod režimu

súdnej kontroly tzv. neprijateľných zmluvných podmienok. Takýto postup dodávateľa

predstavuje nekalú obchodnú praktiku. Oprávnená nepreukázala osobitné vyjednanie, resp. že by si povinný vymieňoval rozhodcovské konanie. Pre porovnanie odvolací súd dal

do pozornosti ustanovenie § 90 ods. 3 zák. č. 492/2009 Z.z. o platobných službách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého oprávnený má možnosť nájsť modus vivendi,

ak chce docieliť arbitrážny proces pre prípad sporu so spotrebiteľom (pred ponukou

rozhodcovskej zmluvy banka vysvetlí a poučí spotrebiteľa o význame rozhodcovského

inštitútu) a keď tomu tak rozumie, tak akceptovať prípadný návrh arbitrážneho konania.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice,

podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred

a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne

formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2 smernice). Odvolací súd považoval

za nevierohodnú odvolaciu námietku o individuálnom vyjednávaní (vyžadovaní,

podmieňovaní) rozhodcovskej doložky zo strany spotrebiteľa. Uviedol, že oprávnená nemôže

očakávať od súdu len akési „formálne“ odklepnutie exekúcie. Exekučné konanie je konanie,

v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného v zmysle tak

judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial, Asturcom, Mostaza

Claro, Pannon), ako aj v zmysle primárneho práva EU Charty základných práv Európskej

únie, ktorá predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko

v záujme vyššej kvality života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľov (čl. 169

Zmluvy o fungovaní Európskej únie). V predmetnej veci napr. trovy rozhodcu prevyšujú

vymáhanú istinu pohľadávky (pohľadávka 23,35 €, trovy spojené s rozhodcom 230 €). Už len

táto skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu indikuje neprimeranosti spochybneného

arbitrážneho procesu. O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu

informovanosti alebo slabšej vyjednávacej pozície judikoval vo viacerých svojich

rozhodnutiach súdny dvor (porov. rozsudok súdneho dvora MOSTAZA CLARO, bod. 25).

Na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných

zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj v predmetnej právnej veci. Odvolací súd sa

stotožnil s odôvodnením zo strany prvostupňového súdu, že v predmetnej zmluve ide

o neprijateľnú rozhodcovskú doložku, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený

podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka spôsobuje značný

nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. K odvolacej námietke

oprávnenej, že arbitrážny rozsudok sp.zn. 2C 780/2009, ktorý je exekučným titulom, spĺňa

všetky podmienky jeho materiálnej vykonateľnosti odvolací súd uviedol, že materiálna

právoplatnosť je síce veľmi dôležitou vlastnosťou súdneho rozhodnutia, pretože súvisí

s dôležitým princípom právnej istoty vyplývajúcim z právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), sám zákon však počíta s prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodnutia

štátneho orgánu. Zákonodarca výslovne upravil prelomenie materiálnej právoplatnosti

rozhodcovského rozsudku v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Nie je akceptovateľný

názor, že exekučné súdy by tak mohli postupovať vždy. Postup prvostupňového súdu bol

založený na existencii zákonného ustanovenia, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť

súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2

Zákona o rozhodcovskom konaní). Zdôraznil, že Európska únia vzhľadom na význam

ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach

zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa

pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní

nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže

tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona

o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM, tiež uznesenie POHOTOVOSŤ/Korčkovská

C 76/10). K odvolacej námietke oprávnenej, že exekučný súd nemôže vyhodnocovať zmluvné

podmienky a k vyjadrenej obave z porušenia ústavných práv, odvolací súd uviedol, že

judikatúra súdneho dvora podporuje zakročenie súdu vrátane exekučného súdu proti

neprijateľným podmienkam v spotrebiteľských zmluvách (ASTURCOM, OCEANO GRUPO

EDITORIAL, MOSTAZA CLARO a iné). Proces pred rozhodcom je procesom

súkromnoprávnym a niet dôvodu neaplikovať princípy súkromného práva, ak zákon

o rozhodcovskom konaní priamo ukladá súdu zastaviť exekučné konanie pre rozpor

vymáhaného plnenia s dobrými mravmi (porov. IV. ÚS 5/2011, IV. ÚS 60/2011, uznesenie

Krajského súdu v Prešove vo veci 6 CoE 60/2011). Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom

inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej podmienky. Nie každá zmluvná podmienka,

ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná.

Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako

slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah

teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne

pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto

vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú

podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví

o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou

podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade

ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi   (IV. ÚS 60/2011). Odvolací súd na margo

princípov, ktorých sa oprávnená dovolávala, poukázal na predbežné opatrenie Okresného súdu Trenčín, ktorým bolo oprávnenej zakázané používať rozhodcovskú doložku (viď

uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. januára 2010 sp.zn. 19 Co 352/2009,

uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 2. novembra 2009 č.k. 11 C 91/2009-572).

K odvolacej námietke o porušení ústavných práv odvolací súd poznamenal, že nemožno

očakávať právnu istotu a legitímne očakávania tam, kde bolo porušené právo, ako sa to stalo

aj v prípade predmetnej poistnej zmluvy. Vo veciach sťažnosti oprávnenej odvolací súd

poznamenal, že ich ústavný súd vo viacerých prípadoch odmietol (porov. III. ÚS 188/2010,

IV. ÚS 30/2010, IV. ÚS 286/2010, II. ÚS 417/2010 a ďalšie na stránke ústavného súdu).

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla

napadnuté rozhodnutia exekučných súdov zrušiť a vec vrátiť exekučnému súdu prvého stupňa

na nové konanie a rozhodnutie vo veci. Zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť dovolaním

napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. a/, f/ O.s.p. Podľa názoru oprávnenej Exekučný poriadok, ani iný

právny predpis vnútroštátneho práva, či práva EÚ, neumožňuje exekučnému súdu skúmať

prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Takáto právomoc exekučných súdov

nevyplýva ani z judikatúry Európskeho súdneho dvora. Uviedla, že ustanovenie § 45 ods. 1

písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje exekučnému súdu vecne preskúmať správnosť

výroku rozhodnutia iba pre rozpor plnenia priznaného výrokom rozhodcovského rozsudku

so zákonom, dobrými mravmi alebo z hľadiska, či plnenie nie je objektívne nemožné.

V takýchto prípadoch prichádza do úvahy zastavenie exekučného konania. Mala za to, že

skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky v exekučnom konaní, nemá

žiadnu oporu v relevantných právnych predpisoch. Okrem toho namietala, že nenariadením

pojednávania jej súdy odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež k tomu, prečo

rozhodcovskú doložku obsiahnutú v osobitných zmluvných dojednaniach k poistnej zmluve

považuje jednoznačne za individuálne dojednanú, a teda platnú zmluvnú podmienku. I keď sa

v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len vykonali

dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie. Podľa názoru

oprávnenej súdy tiež dospeli k nesprávnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky

a nesprávne právne posúdili ustanovenia Exekučného poriadku a dospeli k nesprávnemu

právnemu záveru, podľa ktorého sú oprávnené zamietnuť žiadosť o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. V doplnení dovolania dovolateľka ďalej namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov a z nej plynúce

porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj nedostatočne zistený skutkový stav veci. V dôvodoch dovolania

podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou

tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Písomným podaním z 1. augusta 2012 oprávnená navrhla prerušiť konanie o jej

dovolaní. Uviedla, že 16. júla 2012 jej bolo doručené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 3. júla 2012 sp.zn. IV. ÚS 344/2012 o tom, že jej ústavná sťažnosť, ktorú podala

vo veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. 6 Cdo 228/2011 bola

prijatá na ďalšie konanie. Podľa dovolateľky môže mať konečné rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky význam aj pre predmetné dovolacie konanie, čo podľa jej názoru

opodstatňuje prerušenie dovolacieho konania (§ 109 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas oprávnená, zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr skúmal, či je dôvodný

návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

V zmysle § 243c O.s.p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia

o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92

ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

  Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Vyššie citované ustanovenia upravujú tzv. fakultatívne prerušenie konania, v prípade

ktorého je na úvahe – v danom prípade dovolacieho súdu, či konanie (ne)preruší. Dovolací

súd pri rozhodovaní o návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania vychádzal

z toho, že samo podanie ústavnej sťažnosti v inej právnej veci, dokonca ani jej prijatie

Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie, nie je dôvodom, so zreteľom  

na ktorý treba dovolacie konanie prerušiť (v tejto súvislosti porovnaj tiež rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2012 sp.zn. 3 Cdo 200/2010). Ústavný

súd Slovenskej republiky môže, ale rovnako nemusí vyhovieť podanej ústavnej sťažnosti.

Pritom Ústavný súd Slovenskej republiky sám zastáva názor, že právne závery vyplývajúce

z jeho rozhodnutí vo veciach individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky sa týkajú v podstate len týchto sťažností a nie sú v zásade globálne záväzné (neplnia

funkciu všeobecne záväzného aplikačného pravidla) pre rozhodovaciu prax všeobecných

súdov (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. augusta 2012 sp.zn.  

I. ÚS 359/2012). V tom zmysle ani rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci

IV. ÚS 344/2012, ktoré bude vydané, nemôže mať pre preskúmavanú vec účinky záväzného

aplikačného pravidla. Navyše Ústavný súd Slovenskej republiky v skutkovo a právne

obdobnej veci tej istej oprávnenej uznesením z 11. decembra 2012 sp.zn. III. ÚS 595/2012

(ktoré sa zmieňuje aj o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci sp.zn.

6 Cdo 228/2011 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) odmietol ústavnú sťažnosť ako

zjavne neopodstatnenú; obdobne rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením  

z 19. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 264/2012.

Z uvedených dôvodov dovolací súd návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania zamietol.

  V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojím uznesením potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému

v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1

a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať, ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že podľa jej názoru v rozpore so zákonom

i smernicou 93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom

zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť

rozhodcovskej doložky. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –

hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku existencie vady

v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p., ale o námietku inú (netýkajúcu sa právomoci súdov), ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov

súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237  

písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje povahu preskúmavanej veci a tiež to, že ňou

napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napr. ustanovenia §§ 29, 38 ods. 3, 44 ods. 1

Exekučného poriadku).

Vzhľadom na uvedené nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady

konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich

právomoci.

Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.

Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného

konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie

exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený

a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky

konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až 136

O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom

na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania

a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie  

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola

oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Dovolateľka namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu

skúmať prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť

ani jej neplatnosť. Uviedla, že ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom

konaní stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku, pričom posúdenie

neplatnosti rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového

– hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaže na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda

na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky

prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž

tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky; takým zamietnutím sa

totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto

skúmal, či nejde o tento prípad.  

Po preskúmaní veci dospel   k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. V tejto

súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp.zn. 2 Cdo 5/2012, sp.zn.

3 Cdo 146/2011, sp.zn. 3 Cdo 167/2011, sp.zn. 3 Cdo 122/2011 a sp.zn. 6 Cdo 228/2011,

ktorých právne závery považuje z pohľadu dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd

prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal

ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).  

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky, týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného

vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu a z nej vyplývajúceho porušenia

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu

(I. ÚS 4/94).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).

Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu

(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza

aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu

nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany

(III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry

vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. Mája 1997, Recueil

III/1997).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani   c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje  

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len  

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu

vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.

ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok s poukazom

na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2

O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Pokiaľ ide o námietku oprávnenej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže

byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale

je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)

vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak  

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať  

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. marca 2013

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová