5 Cdo 217/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R.. so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej
JUDr. G. G., advokátom v K., proti povinnému M. A., bývajúcemu v H., o vymoženie 23,35
€ s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 12 Er 88/2011, o
dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 30. novembra 2011 sp.zn.
1 CoE 71/2011, takto
r o z h o d o l :
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné uznesením zo 16. mája 2011 č.k. 12 Er 88/2011-28 žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vzhľadom
na povahu účastníkov zmluvného vzťahu - poistnej zmluvy č. X. zo dňa 30. mája 2007, a to
oprávnenej ako dodávateľa v zmysle definície podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a povinného ako spotrebiteľa v zmysle definície podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
súd túto poistnú zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu. Podľa názoru súdu je
dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá
je nekalou v zmysle 3 článku 3 ods. 3 a jeho prílohy 5 Smernice Rady č. 93/13/EHS
zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ale aj z pohľadu
všeobecnej charakteristiky neprijateľnej podmienky uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia poistnej zmluvy zo dňa 30. mája 2007. Uviedol, že
rozhodcovská doložka v predmetnej veci obsiahnutá v XV. časti Všeobecných poistných
podmienok, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v tomto konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom, nakoľko v rozhodcovskej
doložke je uvedené, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú
v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskú doložku si povinný ako spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
všeobecným poistným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská
doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku
zmluvného vzťahu. Na rozhodnutie súdu nemala vplyv skutočnosť, že povinný nie je
účastníkom konania o hromadnej žalobe o neplatnosť obchodných podmienok proti
oprávnenej vedenom na Okresnom súde Trenčín, nakoľko súd sa pri posudzovaní exekučného
titulu vo vzťahu k vydaniu poverenia zaoberal exekučným titulom v súlade s ustanovením
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Podľa názoru súdu, dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie
pred rozhodcovským súdom viedli vo svojom dôsledku k tomu, že spotrebiteľovi bola
odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež
smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou,
preto ňou spotrebiteľ nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS
a z týchto dôvodov žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 30. novembra 2011
sp.zn. 1 CoE 71/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka nebola individuálne
vyjednaná. Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená,
že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho
nejaký osobitný význam. Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi – povinnému predložená,
nie je o individuálne vyjednanom rozhodcovskom konaní, ale o nevhodnom predkladaní
zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnená sledovala ich vylúčenie spod režimu
súdnej kontroly tzv. neprijateľných zmluvných podmienok. Takýto postup dodávateľa
predstavuje nekalú obchodnú praktiku. Oprávnená nepreukázala osobitné vyjednanie, resp. že by si povinný vymieňoval rozhodcovské konanie. Pre porovnanie odvolací súd dal
do pozornosti ustanovenie § 90 ods. 3 zák. č. 492/2009 Z.z. o platobných službách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého oprávnený má možnosť nájsť modus vivendi,
ak chce docieliť arbitrážny proces pre prípad sporu so spotrebiteľom (pred ponukou
rozhodcovskej zmluvy banka vysvetlí a poučí spotrebiteľa o význame rozhodcovského
inštitútu) a keď tomu tak rozumie, tak akceptovať prípadný návrh arbitrážneho konania.
Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice,
podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2 smernice). Odvolací súd považoval
za nevierohodnú odvolaciu námietku o individuálnom vyjednávaní (vyžadovaní,
podmieňovaní) rozhodcovskej doložky zo strany spotrebiteľa. Uviedol, že oprávnená nemôže
očakávať od súdu len akési „formálne“ odklepnutie exekúcie. Exekučné konanie je konanie,
v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného v zmysle tak
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial, Asturcom, Mostaza
Claro, Pannon), ako aj v zmysle primárneho práva EU Charty základných práv Európskej
únie, ktorá predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko
v záujme vyššej kvality života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľov (čl. 169
Zmluvy o fungovaní Európskej únie). V predmetnej veci napr. trovy rozhodcu prevyšujú
vymáhanú istinu pohľadávky (pohľadávka 23,35 €, trovy spojené s rozhodcom 230 €). Už len
táto skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu indikuje neprimeranosti spochybneného
arbitrážneho procesu. O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu
informovanosti alebo slabšej vyjednávacej pozície judikoval vo viacerých svojich
rozhodnutiach súdny dvor (porov. rozsudok súdneho dvora MOSTAZA CLARO, bod. 25).
Na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných
zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj v predmetnej právnej veci. Odvolací súd sa
stotožnil s odôvodnením zo strany prvostupňového súdu, že v predmetnej zmluve ide
o neprijateľnú rozhodcovskú doložku, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený
podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka spôsobuje značný
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. K odvolacej námietke
oprávnenej, že arbitrážny rozsudok sp.zn. 2C 780/2009, ktorý je exekučným titulom, spĺňa
všetky podmienky jeho materiálnej vykonateľnosti odvolací súd uviedol, že materiálna
právoplatnosť je síce veľmi dôležitou vlastnosťou súdneho rozhodnutia, pretože súvisí
s dôležitým princípom právnej istoty vyplývajúcim z právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), sám zákon však počíta s prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodnutia
štátneho orgánu. Zákonodarca výslovne upravil prelomenie materiálnej právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Nie je akceptovateľný
názor, že exekučné súdy by tak mohli postupovať vždy. Postup prvostupňového súdu bol
založený na existencii zákonného ustanovenia, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť
súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2
Zákona o rozhodcovskom konaní). Zdôraznil, že Európska únia vzhľadom na význam
ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach
zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa
pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže
tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona
o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM, tiež uznesenie POHOTOVOSŤ/Korčkovská
C 76/10). K odvolacej námietke oprávnenej, že exekučný súd nemôže vyhodnocovať zmluvné
podmienky a k vyjadrenej obave z porušenia ústavných práv, odvolací súd uviedol, že
judikatúra súdneho dvora podporuje zakročenie súdu vrátane exekučného súdu proti
neprijateľným podmienkam v spotrebiteľských zmluvách (ASTURCOM, OCEANO GRUPO
EDITORIAL, MOSTAZA CLARO a iné). Proces pred rozhodcom je procesom
súkromnoprávnym a niet dôvodu neaplikovať princípy súkromného práva, ak zákon
o rozhodcovskom konaní priamo ukladá súdu zastaviť exekučné konanie pre rozpor
vymáhaného plnenia s dobrými mravmi (porov. IV. ÚS 5/2011, IV. ÚS 60/2011, uznesenie
Krajského súdu v Prešove vo veci 6 CoE 60/2011). Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom
inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej podmienky. Nie každá zmluvná podmienka,
ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná.
Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah
teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne
pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto
vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví
o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou
podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade
ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (IV. ÚS 60/2011). Odvolací súd na margo
princípov, ktorých sa oprávnená dovolávala, poukázal na predbežné opatrenie Okresného súdu Trenčín, ktorým bolo oprávnenej zakázané používať rozhodcovskú doložku (viď
uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. januára 2010 sp.zn. 19 Co 352/2009,
uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 2. novembra 2009 č.k. 11 C 91/2009-572).
K odvolacej námietke o porušení ústavných práv odvolací súd poznamenal, že nemožno
očakávať právnu istotu a legitímne očakávania tam, kde bolo porušené právo, ako sa to stalo
aj v prípade predmetnej poistnej zmluvy. Vo veciach sťažnosti oprávnenej odvolací súd
poznamenal, že ich ústavný súd vo viacerých prípadoch odmietol (porov. III. ÚS 188/2010,
IV. ÚS 30/2010, IV. ÚS 286/2010, II. ÚS 417/2010 a ďalšie na stránke ústavného súdu).
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla
napadnuté rozhodnutia exekučných súdov zrušiť a vec vrátiť exekučnému súdu prvého stupňa
na nové konanie a rozhodnutie vo veci. Zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť dovolaním
napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. a/, f/ O.s.p. Podľa názoru oprávnenej Exekučný poriadok, ani iný
právny predpis vnútroštátneho práva, či práva EÚ, neumožňuje exekučnému súdu skúmať
prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Takáto právomoc exekučných súdov
nevyplýva ani z judikatúry Európskeho súdneho dvora. Uviedla, že ustanovenie § 45 ods. 1
písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje exekučnému súdu vecne preskúmať správnosť
výroku rozhodnutia iba pre rozpor plnenia priznaného výrokom rozhodcovského rozsudku
so zákonom, dobrými mravmi alebo z hľadiska, či plnenie nie je objektívne nemožné.
V takýchto prípadoch prichádza do úvahy zastavenie exekučného konania. Mala za to, že
skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky v exekučnom konaní, nemá
žiadnu oporu v relevantných právnych predpisoch. Okrem toho namietala, že nenariadením
pojednávania jej súdy odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež k tomu, prečo
rozhodcovskú doložku obsiahnutú v osobitných zmluvných dojednaniach k poistnej zmluve
považuje jednoznačne za individuálne dojednanú, a teda platnú zmluvnú podmienku. I keď sa
v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len vykonali
dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie. Podľa názoru
oprávnenej súdy tiež dospeli k nesprávnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky
a nesprávne právne posúdili ustanovenia Exekučného poriadku a dospeli k nesprávnemu
právnemu záveru, podľa ktorého sú oprávnené zamietnuť žiadosť o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. V doplnení dovolania dovolateľka ďalej namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov a z nej plynúce
porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj nedostatočne zistený skutkový stav veci. V dôvodoch dovolania
podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Písomným podaním z 1. augusta 2012 oprávnená navrhla prerušiť konanie o jej
dovolaní. Uviedla, že 16. júla 2012 jej bolo doručené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 3. júla 2012 sp.zn. IV. ÚS 344/2012 o tom, že jej ústavná sťažnosť, ktorú podala
vo veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. 6 Cdo 228/2011 bola
prijatá na ďalšie konanie. Podľa dovolateľky môže mať konečné rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky význam aj pre predmetné dovolacie konanie, čo podľa jej názoru
opodstatňuje prerušenie dovolacieho konania (§ 109 ods. 2 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená, zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr skúmal, či je dôvodný
návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.
V zmysle § 243c O.s.p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže
konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Vyššie citované ustanovenia upravujú tzv. fakultatívne prerušenie konania, v prípade
ktorého je na úvahe – v danom prípade dovolacieho súdu, či konanie (ne)preruší. Dovolací
súd pri rozhodovaní o návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania vychádzal
z toho, že samo podanie ústavnej sťažnosti v inej právnej veci, dokonca ani jej prijatie
Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie, nie je dôvodom, so zreteľom
na ktorý treba dovolacie konanie prerušiť (v tejto súvislosti porovnaj tiež rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2012 sp.zn. 3 Cdo 200/2010). Ústavný
súd Slovenskej republiky môže, ale rovnako nemusí vyhovieť podanej ústavnej sťažnosti.
Pritom Ústavný súd Slovenskej republiky sám zastáva názor, že právne závery vyplývajúce
z jeho rozhodnutí vo veciach individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky sa týkajú v podstate len týchto sťažností a nie sú v zásade globálne záväzné (neplnia
funkciu všeobecne záväzného aplikačného pravidla) pre rozhodovaciu prax všeobecných
súdov (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. augusta 2012 sp.zn.
I. ÚS 359/2012). V tom zmysle ani rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci
IV. ÚS 344/2012, ktoré bude vydané, nemôže mať pre preskúmavanú vec účinky záväzného
aplikačného pravidla. Navyše Ústavný súd Slovenskej republiky v skutkovo a právne
obdobnej veci tej istej oprávnenej uznesením z 11. decembra 2012 sp.zn. III. ÚS 595/2012
(ktoré sa zmieňuje aj o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci sp.zn.
6 Cdo 228/2011 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) odmietol ústavnú sťažnosť ako
zjavne neopodstatnenú; obdobne rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením
z 19. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 264/2012.
Z uvedených dôvodov dovolací súd návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojím uznesením potvrdil uznesenie
súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému
v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1
a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať, ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že podľa jej názoru v rozpore so zákonom
i smernicou 93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom
zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –
hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku existencie vady
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p., ale o námietku inú (netýkajúcu sa právomoci súdov), ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov
súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje povahu preskúmavanej veci a tiež to, že ňou
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napr. ustanovenia §§ 29, 38 ods. 3, 44 ods. 1
Exekučného poriadku).
Vzhľadom na uvedené nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich
právomoci.
Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.
Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného
konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený
a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky
konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až 136
O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom
na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania
a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola
oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Dovolateľka namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu
skúmať prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť
ani jej neplatnosť. Uviedla, že ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku, pričom posúdenie
neplatnosti rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového
– hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaže na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda
na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky
prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž
tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky; takým zamietnutím sa
totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto
skúmal, či nejde o tento prípad.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. V tejto
súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp.zn. 2 Cdo 5/2012, sp.zn.
3 Cdo 146/2011, sp.zn. 3 Cdo 167/2011, sp.zn. 3 Cdo 122/2011 a sp.zn. 6 Cdo 228/2011,
ktorých právne závery považuje z pohľadu dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd
prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal
ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky, týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného
vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu a z nej vyplývajúceho porušenia
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza
aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu
nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry
vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. Mája 1997, Recueil
III/1997).
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu
vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym
exekútorom. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok s poukazom
na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2
O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Pokiaľ ide o námietku oprávnenej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže
byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale
je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. marca 2013
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová