5 Cdo 216/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného S., proti povinnému S., o vymoženie 663,88 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešove pod sp.zn. 6 Er 5130/98, o dovolaní súdneho exekútora JUDr. Ing. K. M., Exekútorský úrad K., so

sídlom v K., proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 13. septembra 2010, sp.zn. 8 CoE

76/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a.

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov uznesením z 21. decembra 2009, č.k. 6 Er 5130/98-20 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a náhradu trov konania nepriznal. O vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie rozhodol podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov (Exekučný poriadok). Rozhodnutie o náhrade trov exekúcie odôvodnil s poukazom

ustanovenia § 196, § 197 ods. 1 a § 235 Exekučného poriadku. Uviedol, že nakoľko zánik

obchodnej spoločnosti výmazom z obchodného registra nemohol oprávnený nijako predvídať

ani predpokladať, nemožno mu uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie. Mal za to, že

v uvedenom prípade by nebolo spravodlivé oprávnenému, ktorý sa exekúciou dožadoval

vymoženia svojho práva, uložiť povinnosť zaplatiť ešte aj trovy bezúspešnej exekúcie len

preto, lebo niet iného subjektu, ktorý by súdnemu exekútorovi trovy nahradil.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie súdneho exekútora uznesením z 13. septembra

2010 sp.zn. 8 CoE 76/2010 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa s výnimkou výroku,

ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Ďalej rozhodol, že súdny exekútor nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a oprávnenému sa ich náhrada

nepriznáva. V plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu

prvého stupňa a s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. ho potvrdil. Poukázal

na ustanovenie § 203 Exekučného poriadku a konštatoval, že toto ustanovenie pripúšťa

možnosť, nie povinnosť súdu uložiť nahradenie nevyhnutých trov exekúcie oprávnenému, a to

za splnenia zákonných podmienok. Konštatoval, že povinnosťou súdu je zvážiť, ktoré

z vynaložených trov na vymáhanie nároku boli účelné a súčasne musí byť splnená ďalšia

podmienka, či oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol predvídať zastavenie exekúcie, teda

či z objektívneho hľadiska prichádza do úvahy tzv. procesné zavinenie. Mal za to, že

z postupu vyplývajúceho zo spisu nevyplýva žiaden relevantný dôvod na prijatie záveru

o procesnom zavinení oprávneného na zastavení exekúcie, resp. existencie takej okolnosti

u oprávneného, na základe ktorej by mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod

zastavenia exekúcie, nakoľko návrh oprávneného na uskutočnenie exekúcie bol podaný

13. októbra 1998 a povinný bol vymazaný z Obchodného registra 2. apríla 2005. Poukázal

na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok

z 23. novembra 1983), v ktorom je zdôraznené, že súdny exekútor nesie riziko, ktoré je

spojené s výkonom jeho profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú

prácu. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie súdny exekútor.

Dovolanie odôvodnil dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p. Za odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) považoval skutočnosť,

že exekútorovi nebol priznaný zákonný nárok ustanovený v § 196 Exekučného poriadku

v spojení s § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý dôvod bližšie rozviedol v piatich

bodoch. V bode 1/ uviedol, že ide o nesprávnu interpretácia ustanovenia § 203 ods. 2 O.s.p.

bez rešpektovania zákonného nároku na trovy exekúcie ustanovenej v ustanovení § 196

Exekučného poriadku, ktorá je podľa jeho názoru založená len na mechanickej aplikácii

ustanovenia § 203 ods. 2 O.s.p. Súčasne namietal, že nepriznaním trov exekúcie bolo súdom

prvého stupňa, aj odvolacím súdom porušené základné právo exekútora na pokojné užívanie

majetku a vlastnícke právo, pričom poukázal na nález Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS

173/2006. S poukazom na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR

v bode 2/ namietal, že súdy nerešpektovali právne postavenie súdneho exekútora, ktorý nie je

podnikateľom, nespĺňa podmienky inštitútu podnikania ustanoveného v § 2 Obchodného zákonníka, pretože právne postavenie exekútora je založené na verejnoprávnych, a nie

na súkromnoprávnych vzťahoch. Takisto s poukazom na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu

SR a Najvyššieho súdu SR namietal v bode 3/ nerešpektovanie majetkovej podstaty

zákonného nároku na trovy exekúcie ustanovenom v § 196 Exekučného poriadku, ktorý je

chránený čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

základných práv a slobôd. Ako ďalší dôvod dovolania v bode 4/ uviedol, že súdy

nerešpektovali skutočnosť, že aj exekučné konanie je súdnym konaním, z čoho vyplýva, že aj

v exekučnom konaní sa zavinenie posudzuje podľa procesného hľadiska. Dovolateľ sa

v poslednom 5/ bode zaoberal nesprávnou interpretáciou rozhodnutia ESĽP Van der Mussele

proti Belgicku odvolacím súdom, pričom mal za to, že aplikácia uvedeného rozhodnutia

v slovenskom právnom poriadku je porušením základného práva exekútora zaručeného

v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a porušením základného práva

– zákazu povinnej a nútenej práce podľa č. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd. Mal za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nemá oporu v zákonných

ustanoveniach, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnych skutkových

zistení, čo má za následok nesprávnosť skutkových zistení. Navrhol, aby dovolací súd

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Oprávnený sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a   nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým   bolo potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania súdneho exekútora z ustanovenia § 239 O.s.p.

nemožno vyvodiť.

S   prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom

nebola v konaní zistená.

Pokiaľ ide o námietku súdneho exekútora spochybňujúcu správnosť skutkových

zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže

byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale

je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)

vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Aj keď dovolateľ výslovne uvádza, že ním vytýkaným postupom došlo k odňatiu

možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p, z obsahu dovolania vyplýva, že

dovolateľ namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania  

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

  Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

súdneho exekútora nemožno vyvodiť ani z   ustanovenia § 239 O.s.p. a   ani z ustanovenia  

§ 237 O.s.p.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa  

§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie súdneho exekútora ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Náhrada trov dovolacieho konania nebola účastníkom priznaná, lebo v dovolacom

konaní nemal dovolateľ úspech a ostatní účastníci nepodali návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. februára 2012

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová