5 Cdo 215/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného M. H., IČO : X., zastúpeného JUDr. M. M., proti povinnému E. K., IČO : X., o vymoženie 12 424,46 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn. 7 Er 718/2004,

o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. apríla 2011,

sp.zn. 41 CoE 107/2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 26. apríla 2011, sp. zn.41 CoE 107/2010   z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd vo Veľkom Krtíši uznesením z 29. marca 2010 č.k. 7 Er 718/2004-21

vyhovel žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie pôvodne

vedenej u súdneho exekútora JUDr. J. K. pod číslom Ex 1181/2004 a na súde

pod sp.zn. 7 Er 718/2004 poveril súdneho exekútora Mgr. B. J., ktorému postúpil túto

exekučnú vec na ďalšie konanie spolu s exekučným spisom pôvodne povereného súdneho

exekútora. Oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. J. K. trovy exekúcie

740,90 v lehote troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie súdneho exekútora uznesením

z 26. apríla 2011 sp.zn. 41 CoE 107/2010 uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti

o trovách exekúcie v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, že odvolanie súdneho exekútora, ktorý podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie čo do výroku o trovách exekúcie, nie je dôvodné, pretože DPH prislúcha len

k odmene a nie k hotovým výdavkom a náhrade za stratu času.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote dovolanie oprávnený, ktorý ho navrhol,

vrátane rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti o trovách exekúcie, zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie z dôvodu, že postupom súdu mu bola ako účastníkovi konania odňatá

možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Namietal, že v predmetnej veci podal

odvolanie nielen exekútor, ale aj on ako oprávnený. Hoci odvolanie zaslal na súd prvého

stupňa v zákonom stanovenej lehote dňa 7. mája 2010, odvolací súd sa vôbec jeho opravným

prostriedkom nezaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia ho ani len nespomenul. Zotrval

na dôvodoch svojho odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa čo do výroku o trovách

konania.

Povinný a súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)

a dospel k záveru, že dovolanie oprávneného je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Z ustanovenia § 239 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že   dovolanie je prípustné tiež proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého   stupňa, ak

a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,

je nepochybné, že prípustnosť dovolania oprávneného z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno

vyvodiť.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal

v prvom rade otázkou, či dovolanie nie je dôvodné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ako aj obsah dovolania

oprávneného, dovolací súd kládol dôraz na skúmanie vady uvedenej v ustanovení § 237

písm. f/ O.s.p., t.j. či sa účastníkovi konania (oprávenému) postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

  Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

  Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

Dohovor) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len ústavy) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať

vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať

stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95).

Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy

ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd

opakovane vyslovil názor, že ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej

súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98,

II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL. ÚS 12/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.).

Záver o interpretácii a uplatňovaní právnych noriem vo vzájomnej príčinnej súvislosti

sa nepochybne vzťahuje nielen na ústavné normy, ale aj na právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšieho stupňa právnej sily, teda aj na právne normy obsiahnuté

v zákonoch. Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych

predpisov explicitne vyjadrenej v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva aj požiadavka, aby všetky

orgány verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom

a účelom dotknutých ústavných noriem.

Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je

na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,

I.ÚS27/04,I.ÚS74/05).

  Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom

rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej

ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve

domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom

súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením

práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS

54/97).

Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko

závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany

súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných

predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné

obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje

v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich

povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom

konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými

úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí

v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).  

Z ustanovenia § 1 O.s.p. vyplýva, že Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu

a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie

a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo

porušené (§ 3 O.s.p.).

Podľa § 201 ods. 1 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že o vadu, ktorá je z hľadiska

§ 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore

so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom

odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký

prípad v prejednávanej veci ide.

Z obsahu spisu vyplýva, že proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa zo dňa 29. marca

2010 č. k. 7 Er 718/2004-21 podal odvolanie nielen súdny exekútor JUDr. J. K. (viď č.l. 26

spisu), ale aj   oprávnený (viď č.l. 29 spisu). Krajský súd v Banskej Bystrici   svojim

rozhodnutím z 26. apríla 2011 sp.zn. 41 CoE 107/2010 uznesenie súdu prvého stupňa

v napadnutej časti o trovách exekúcie potvrdil. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že

odvolanie podal len súdny exekútor a nie aj oprávnený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že postupom odvolacieho

súdu, ktorý nerozhodol o podanom odvolaní oprávneného, tomuto ako účastníkovi konania

odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo

na súdnu ochranu ako základné ľudské právo, obsahom ktorého je možnosť každého domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Postup súdu,

ktorý o uplatnenom práve (vrátane podaného opravného prostriedku – odvolania) nerozhodne,

je preto v rozpore so zásadou zákazu denegatio iustitiae, spočívajúcej v tom, že súd je

povinný vykonávať súdnictvo a musí rozhodnúť o uplatnenom nároku.

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesným vadám podľa § 237 písm. f/

O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť,

pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže

byť považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie

odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami oprávneného uvedenými

v dovolaní.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

v podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu v vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania  

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 6. decembra 2011  

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová